Posledné dni v uniforme: Ako prežívali koniec vojny nacistickí zločinci?

Publikované v Historická revue č. #, str#


6.5.2019 | Martin Konečný

V apríli 1945 bola Hitlerova Nemecká ríša na pokraji definitívneho zániku. Červená armáda dokončila obkľúčenie Berlína a zo západu sa doň valili tisíce spojeneckých tankov. Aj tým najfanatickejším nacistom bolo jasné, že porážka Nemecka je otázkou nanajvýš niekoľkých týždňov. Ich povojnová budúcnosť do značnej miery závisela na tom, či sa im pred svetom podarí utajiť svoju pravú identitu.


Že o osude nacistických zločincov neraz rozhodovala aj poriadna dávka šťastia, si ukážeme na príklade troch postáv, ktorých mená asi netreba nikomu podrobnejšie predstavovať. Dr. Josef Mengele, Adolf Eichmann a Heinrich Himmler.

 

Anjel smrti opúšťa Osvienčim

V nočných hodinách 17. januára 1945 kolóna automobilov opustila brány nacistického koncentračného tábora Osvienčim na území okupovaného Poľska a vydala sa na severozápad. V jednom z automobilov sedel aj na pohľad sympatický tridsaťštyriročný doktor medicíny a filozofie, veterán z východného frontu a nositeľ vysokého nemeckého vyznamenania – Železného kríža I. triedy.

Okrem vodiča mu robilo spoločnosť niekoľko škatúľ plných papierov s tabuľkami, poznámkami a lekárskymi záznamami. Pre spomínaného doktora to bol veľmi cenný náklad, ktorý obsahoval výsledky jeho niekoľkoročnej „práce“ a podľa neho mal pre lekársku vedu nesmierne veľký význam.

Skutočným dôvodom, prečo si tento doktor tak dobre strážil svoje lekárske záznamy, bol fakt, že v rukách nepovolaných osôb by ho mohli priviesť na šibenicu. Ich obsahom totiž boli stovky krutých a zvrátených pseudovedeckých pokusov, ktorých sa ento doktor dopustil na väzňoch v Osvienčime. Vtedy jeho meno ešte takmer nikomu nič nehovorilo, ale to sa už o niekoľko mesiacov malo zásadne zmeniť. Tým doktorom bol totiž SS-Hauptsturmführer Josef Mengele, človek, zodpovedný za smrť niekoľko stotisíc nevinných ľudí.

Osvienčimská rampa po príchode jedného z transportov maďarských Židov v roku 1944 (wikipedia.org)

 

Opustením Osvienčimu, v ktorom pôsobil ako lekár od mája 1943, začal Mengeleho celoživotný útek pred spravodlivosťou. Jeho ďalšie kroky viedli do koncentračného tábora Gross-Rosen v Sliezsku, ale tu pobudol len tri týždne. Červená armáda nezadržateľne postupovala vpred, a tak už 18. februára 1945 Mengele spolu s ďalšími príslušníkmi SS tábor opustil. Zatiaľ čo z Osvienčimu bol do tábora Gross-Rosen preložený oficiálne, tentoraz už žiadne rozkazy z vyšších miest neprišli, a tak sa Mengele rozhodol pripojiť k prvej väčšej nemeckej jednotke, na ktorú cestou narazil.

Uniformu SS vymenil za rovnošatu nižšieho dôstojníka Wehrmachtu a na jar 1945 sa s novou jednotkou ocitol na území Protektorátu Čechy a Morava. Neskôr sa tento Mengeleho oddiel včlenil do väčšieho armádneho zoskupenia, ktoré sa už druhého mája 1945 nachádzalo v okolí mesta Žatec v Sudetoch.

Tu sa na doktora z Osvienčimu usmialo šťastie, keďže natrafil na svojho starého priateľa z predvojnových čias Dr. Hansa Otta Kahlera. Ten síce vedel, že Mengele bol v SS, ale jeho skutočnú identitu nadriadeným nevyzradil a prihovoril sa zaňho u veliteľa celej jednotky, aby prijal medzi lekársky personál. Tak sa tento masový vrah opäť vrátil k svojej lekárskej profesii, aj keď len na niekoľko dní a tentoraz už bez experimentov na ľudskom tele.

Nacistický lekár Josef Mengele na fotografii z roku 1956 (wikipedia.org)

 

Skrývanie sa v lesoch

V deň podpísania bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka sa armáda o sile približne 15-tisíc vojakov, v ktorej sa nachádzal aj Mengele, presunula z oblasti Sudet do Nemecka. Stále mala dostatok jedla, benzínu a výzbroje a nemala v úmysle vzdať sa, už vôbec nie Červenej armáde. Lenže ako dni plynuli, zásob ubúdalo a velitelia sa zhodli na tom, že najlepšie bude postúpiť ešte viac na západ a vzdať sa Američanom.

Počas tohto obdobia skrývania sa v saských lesoch už Mengele začal trpieť úzkosťou a depresiami. Bál sa, že jeho skutočná totožnosť bude skôr či neskôr odhalená, začal byť podozrievavý a pri dennej kontrole stavu sa predstavoval pod falošnými menami. Plukovník Fritz Ulmann, jeho nadriadený, neskôr spomínal: „Keďže si nedokázal zapamätať, pod akým menom sa hlásil minule, neostávalo mu iné, len použiť ďalších štyri či päť falošných priezvisk. Správal sa neprístupne a mne bolo jasné, že patril k SS.

 

Mengeleho veľkým šťastím bolo, že si nikdy nedal vytetovať svoju krvnú skupinu na vnútornú stranu ľavej paže, ako bolo zvykom medzi príslušníkmi SS.

 

Zdržiavanie sa v lesoch definitívne skončilo v polovici júna 1945, keď sa nemecká jednotka napokon dostala do americkej okupačnej zóny v Bavorsku a kapitulovala. „Anjel smrti“ z Osvienčimu teraz na vlastnej koži pocítil, aké to je byť väzňom, aj keď na ňom nikto nevykonával nehumánne pseudovedecké lekárske pokusy. V zajateckom tábore Schauenstein Mengele vystupoval pod menom Josef Memling a vydával sa za vojaka Wehrmachtu.

Jeho veľkým šťastím bolo, že si nikdy nedal vytetovať svoju krvnú skupinu na vnútornú stranu ľavej paže, ako bolo zvykom medzi príslušníkmi SS. Američania ho skontrolovali a keďže tetovanie nemal, bol pre nich len jedným z tisícov zajatých nemeckých vojakov. Netušili, že majú v rukách neľútostného masového vraha a sadistu, ktorý bol od apríla 1945 na zozname hľadaných vojnových zločincov.

Od júla 1945 bolo jeho meno uvedené aj v Ústrednom zozname vojnových zločincov a osôb podozrivých z ohrozenia bezpečnosti (CROWCASS), ktorý fungoval ako obežník pre všetky spojenecké zajatecké tábory v Európe.

Mengeleho, považovaného za obyčajného vojenského lekára, medzitým presúvali z jedného zajateckého tábora do druhého, až ho napokon v auguste 1945 definitívne prepustili z tábora Helmbrechts na slobodu. Josef Mengele bol oficiálne slobodný a vo vrecku si niesol prepúšťacie dokumenty, tentoraz na meno Fritz Hollmann.

V lete 1945 mal pred sebou ešte dlhých 34 rokov života na úteku. Nemecko, Taliansko, Argentína, Paraguaj, Brazília – tam všade sa Josef Mengele pod falošnými menami skrýval, ale nikdy nebol odhalený a za svoje brutálne zločiny postavený pred súd. Zomrel v roku 1979 na pláži Bertioga neďaleko brazílskeho São Paula na záchvat mŕtvice.

Pas, vydaný Červeným krížom, na meno Ricardo Klement, s ktorým sa Eichmennovi podarilo utiecť do Argentíny (wikipedia.org)

 

Strojca holokaustu v alpskom hniezde nacistov

V období, keď sa jednotka Josefa Mengeleho presúvala do oblasti Sudet, niekoľko automobilov opustilo Prahu a vydalo sa územím Protektorátu smerom na juhozápad. Ich cieľom bola oblasť Salzkammergut v rakúskych Alpách, kam dorazili koncom apríla 1945. Muži v automobiloch necestovali naprázdno, podobne ako Mengele pri svojom nočnom úteku z Osvienčimu.

V ich prípade však nešlo o písomnosti, ale o zlato a cennosti ulúpené Židom počas holokaustu. Smerovali do alpského mestečka Altaussee, ktoré sa na sklonku vojny stalo útočiskom niekoľkých vysokopostavených nacistov. Veliteľom onej skupiny bol tridsaťdeväťročný dôstojník SS, vedúci Referátu IV B 4 v Hlavnom ríšskom bezpečnostnom úrade (RSHA).

Úloha tohto muža v procese vyvražďovania Židov bola dovtedy známa len úzkej skupine ľudí a svet sa o ňom po prvýkrát dozvedel až počas Norimberského procesu s hlavnými nacistickými zločincami. Jeho meno bolo Adolf Eichmann.

 

 

Osvienčim bol pre mňa obyčajnou železničnou stanicou.

Adolf Eichmann

 

Eichmann, na sklonku vojny v hodnosti SS-Obersturmbannführera, dorazil do Altaussee s vernými esesákmi, ktorí boli spoluzodpovední za fungovanie vražednej mašinérie Tretej ríše a smrť miliónov ľudí. Bol medzi nimi napríklad Anton Burger, veliteľ koncentračného tábora v Terezíne, alebo Franz Novak, Eichmannov podriadený, ktorý mal v jeho úrade na starosti logistiku transportov Židov do jednotlivých koncentračných a vyhladzovacích táborov po celej Európe (zrealizoval minimálne 60 transportov aj zo Slovenska). V roku 1964 počas súdneho procesu sa smutne preslávil výrokom: „Osvienčim bol pre mňa obyčajnou železničnou stanicou.

Po príchode do Altaussee Eichmann a jeho verní zistili, že sa tam presťahoval aj ich nadriadený – šéf RSHA Ernst Kaltenbrunner. Tento obrovský dvojmetrový Rakúšan so zjazvenou tvárou budil taký rešpekt, že sa ho báli aj jeho spoločníci, Eichmannovu skupinu nevynímajúc. Veľmi rýchlo medzi nimi došlo ku konfliktu a Eichmannovi neostávalo iné, len opustiť Altaussee.

Rozlúčil sa so ženou a tromi synmi, ktorí ostali v mestečku, a so svojou družinou sa vydal do hôr. Stále v uniformách SS, dobre vyzbrojení a zásobení plánovali unikať spojeneckým jednotkám tak dlho, ako to len bude možné. Vzhľadom na ich postavenie v bezpečnostnom aparáte nacistického Nemecka bolo všetkým jasné, že v prípade odhalenia identity a rozsahu zločinov by ich s najväčšou pravdepodobnosťou čakal povraz.

Americký vojak s nemeckými zajatcami, skrývajúcimi sa v bavorských horách, apríl 1945 (wikipedia.org)

 

Zajatie v Bavorsku

Eichmannova družina sa predierala horami a prespávala v neobývaných chatách a zruboch. Hoci bol už máj, v týchto nadmorských výškach sa na niektorých miestach ešte stále nachádzala snehová pokrývka. Ako dni plynuli, ich počiatočný optimizmus a odhodlanie sa výrazne zmenšovali, priamo úmerne s ubúdajúcimi zásobami.

Nakoniec sa esesáci rozdelili a Eichmann pokračoval ďalej len so svojím pobočníkom Rudolfom Jänischom. Obaja utečenci sa zhodli, že ich uniformy SS sú až príliš nápadné a v jednej horskej dedinke sa im podarilo ukradnúť iné rovnošaty.

Eichmann sa následne začal vydávať za desiatnika Luftwaffe a zmenil si meno na Adolf Barth. Dostal sa až do Salzburgu a odtiaľ pokračoval cez hranice do Bavorska. Tu sa však od neho šťastie definitívne odvrátilo, keď ho zatkla americká hliadka. Počas kontroly Američania objavili písmeno A, vytetované na jeho ľavej paži, a Eichmann musel priznať, že nie je príslušníkom Luftwaffe. Svojim väzniteľom povedal, že jeho pravé meno je Otto Eckmann a je dôstojníkom 22. dobrovoľníckej divízie Waffen-SS Maria Theresia.

Až do augusta 1945 bol Eichmann internovaný v zajateckom tábore Weiden, odkiaľ ho presunuli do väčšieho tábora v Oberdachstettene, asi 50 km od Norimbergu. Tu strávil vyše pol roka, než sa definitívne rozhodol utiecť. Obával sa, že jeho skutočná totožnosť už čoskoro vyjde najavo vďaka prebiehajúcemu Norimberskému procesu, alebo že ho spoznajú iní väzni a prezradia ho. Pomohla mu skupina bývalých príslušníkov SS a v noci 5. februára 1946 spoločnými silami zrealizovali jeho útek z tábora.

Bývalý SS-Obersturmbannführer sa ako Otto Henninger, už v civilných šatách, vydal nocou do mestečka Prien v Bavorsku. V Priene ostal asi šesť týždňov v rodine bývalého príslušníka SS. Náhoda chcela, že na farme v dedinke Mangolding, len osem kilometrov odtiaľ, pracoval ako poľnohospodársky robotník istý Fritz Hollmann, v skutočnosti doktor Josef Mengele.

Ani jeden z nich vtedy ešte netušil, že už o niekoľko rokov neskôr sa ich cesty stretnú v Buenos Aires, v hlavnom meste Argentíny,. V prvej polovici 50. rokov ich bolo vídať v známej nemeckej reštaurácii A.B.C. v centre mesta. Niekoľkokrát sa dokonca stalo, že v rovnakom čase si tam obaja vychutnávali kávu. Pre všetkých lovcov nacistov je to dodnes predstava ako z ríše snov – chytiť dvoch najhľadanejších vojnových zločincov v jednom podniku pri spoločnom popíjaní kávy.

Na rozdiel od Mengeleho však Eichmann ostal v Argentíne aj po páde režimu prezidenta Juana Peróna, čo sa mu neskôr stalo osudným. Pred spravodlivosťou dokázal unikať celých 15 rokov, až ho v roku 1960 v Buenos Aires chytili príslušníci izraelskej tajnej služby Mossad. Následne ho dopravili do Izraela, kde ho v roku 1962 po súdnom procese popravili obesením.

 

Rakúske mestečko Altaussee nebolo len jedným z posledných útočísk nacistických pohlavárov. V neďalekých baniach americkí vojaci našli ohromujúce poklady, ktoré nacisti ulúpili po celej Európe - zlaté predmety, unikátne umelecké predmety a obrazy z najvýznamnejších galérií. Na fotografii traja americkí vojaci obcivujú obraz Édouarda Maneta. (wikipedia.org)

 

Himmler bez fúzov a s páskou na oku

Zatiaľ čo koncom apríla 1945 sa Mengele so svojou jednotkou nachádzal v bývalom Československu a Eichmann sa z neho naopak presúval do Rakúska, Reichsführer-SS (Ríšsky vodca SS) Heinrich Himmler mal namierené na sever Nemecka do pohraničného mesta na hraniciach s Dánskom. Po tom, čo sa Himmler bez Hitlerovho vedomia rozhodol vyjednávať so Spojencami o separátnom mieri, bol koncom apríla vylúčený zo strany, zbavený všetkých funkcií a Hitler ho prikázal zatknúť.

K tomu však už nedošlo, keďže medzitým Himmler opustil Berlín a s malou skupinou verných dôstojníkov SS smeroval na sever do Flensburgu, kde po Hitlerovej smrti (30. apríla 1945) sídlila nová nemecká vláda na čele s admirálom Karlom Dönitzom. Himmler, teraz už bývalý Ríšsky vodca SS (jeho nástupcom sa tesne pred Hitlerovou smrťou stal Karl Hanke), ponúkol svoje služby Dönitzovi, no ten ho neprijal.

Odmietnutý Himmler vedel, že dni Tretej ríše sú zrátané a podriadeným dôstojníkom radil zbaviť sa uniforiem SS a rýchlo si zaobstarať rovnošaty Wehrmachtu či Luftwaffe. So svojimi najbližšími sa následne začal vydávať za príslušníka Geheime Feldpolizei, tajnej vojenskej polície.

Ako rotmajster Heinrich Hitzinger sa Himmler a jeho dvaja verní spoločníci (jedným z nich bol Otto Ohlendorf, bývalý veliteľ Einsatzgruppe D, ktorá vyvražďovala civilné obyvateľstvo v oblasti dnešnej južnej Ukrajiny a na Krymskom polostrove) presúvali z Flensburgu cez Marne na juh. Pred cestou si Himmler oholil svoje typické fúzy, skryl si okuliare a dal si čiernu pásku cez ľavé oko. Dňa 20. mája 1945 v Bremervörde ich však zajali Briti. Himmlera nespoznali, ale nepozdávali sa im jeho doklady, ktoré vyzerali byť príliš nové a neopotrebované.

Heinrich Himmler krátko po smrti 23. mája 1945, keď počas lekárskej prehliadky v britskom väzení rozhryzol kyanidovú ampulku, ktorú mal ukrytú v umelom zube (wikipedia.org)

 

Heinrich Hitzinger ako poddôstojník tajnej vojenskej polície bol pre nich človekom, ktorého museli podrobiť dôkladnejšiemu výsluchu a kontrole ako obyčajného vojaka Wehrmachtu. Troch zatknutých previezli do Lüneburgu, ktorý sa nachádza asi 45 km od Hamburgu. Himmlera oddelili od jeho spoločníkov a nechali ho v cele samého.

Svojmu strážcovi sa nakoniec priznal, kto je, zložil si pásku a nasadil svoje typické okuliare. Ten okamžite privolal veliaceho dôstojníka, ktorému Himmler potvrdil, že je bývalým šéfom SS. Večer 23. mája 1945 posádkový doktor C. J. L. Wells mal podrobiť Himmlera kompletnej lekárskej prehliadke. V jeho šatách totiž našli dve malé mosadzné škatuľky, v jednej z nich bola malá sklenená ampulka a tá druhá bola prázdna. Briti sa právom domnievali, že v ampulkách je jed a druhú ampulku musí mať niekde schovanú.

Doktor Wells nechal Himmlera vyzliecť a pustil sa do podrobnej prehliadky. Keď však chcel skontrolovať aj jeho ústa, Himmler sa rozhodol ampulku s kyanidom, ktorú mal ukrytú v umelom zube, rozhryznúť, a tak uvoľnil smrteľnú dávku jedu. V priebehu niekoľkých minút obávaný bývalý veliteľ SS a polície Heinrich Himmler zomrel na podlahe vyšetrovacej miestnosti.

Dňa 26. mája 1945 po nariadenej pitve Briti pochovali jeho telo do neoznačeného hrobu v malom lesíku neďaleko Lüneburgu. Jeden z najväčších zločincov Tretej ríše a vrah miliónov ľudí sa spravodlivého súdneho procesu nedočkal. Za svoje skutky však napokon zaplatil životom, čo sa však nedá povedať o Mengelem a ďalších stovkách nacistov, ktorí po vojne zmizli z Európy a vyhli sa trestnému stíhaniu.

 

Viac článkov k téme ukončenia druhej svetovej vojny nájdete v stále dostupnom vydaní HR 05/2015

 

 


nacistickí zločinciholokaust1945mengeleeichmannhimmler



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Martin Konečný

Mgr. Martin Konečný, PhD., absolvent Inštitútu histórie Filozofickej fakutly Prešovskej univerzity. V súčasnosti pôsobí ako odborný pracovník Historického odboru Východoslovenského múzea v Košiciach. Je členom Slovenskej byzantologickej spoločnosti a autorom mnohýc článkov a štúdií zaoberajúcich sa problematikou Byzancie.

Pozrite si tiež


Francúzska revolúcia - júlové vydanie HR

2.7.2019 | Jaroslav Valent

14. júla si celé Francúzsko, ako každý rok, bude pripomínať svoj najvýznamnejší štátny sviatok – Deň dobytia Bastily. Práve táto udalosť presne pred 230 rokmi odštartovala celý rad politických, ale aj spoločenských a...

  • 928
  • 5