28. OKTÓBER 1918: Deň, keď vznikla republika

Publikované v Historická revue č. #, str#


26.10.2018 | Tomáš Jahelka

Krátko pred 28. októbrom 1918 bola rakúsko-uhorská armáda v rozklade, utrpela porážku na talianskom fronte a pred kolapsom stála aj samotná habsburská monarchia. Jej vedúci predstavitelia sa ešte všemožne snažili zachrániť rozpadajúci sa štát. Bolo neskoro, vznik Československa sa čoraz viac stával realitou. Československá národná rada v Paríži bola uznaná zahraničím za československú vládu a na území Čiech sa snažil sústrediť moc vo svojich rukách Národný výbor.


 

Ustanovujúca schôdza Národného výboru československého sa konala 13. júla 1918. „Československý“ sa menoval napriek tomu, že v tomto čase bol ešte bez slovenských zástupcov. Názov však demonštroval, že Slovensko je pevnou súčasťou úvah o budúcom usporiadaní štátu.

Aj v prevolaní k národu, ktorý tento výbor v rovnaký deň vydal, sa hovorilo o „československom štáte“. Tridsaťosemčlenný Národný výbor bol zložený z delegátov politických strán podľa výsledkov volieb do ríšskej rady z roku 1911, do jeho čela sa postavil Karel Kramář.

Táto pozícia mu pripadla nielen vďaka jeho všeobecne uznávanej autorite, bol aj živým symbolom, ktorý stelesňoval odpor voči Rakúsku. Za svoju odbojovú činnosť počas vojny bol odsúdený na smrť a až po nástupe nového cisára Karola I. ho v rámci širokej amnestie z väzenia prepustili. (Na smrť bol odsúdený aj ďalší z budúcich „mužov 28. októbra“, Alois Rašín).

Obecný dom v Prahe, kde Národný výbor vydal svoj prvý zákon o vzniku československého štátu. Foto: Shutterstock

 

Bez Slovákov to nepôjde

V septembri 1918 sa rakúska vláda už značne obávala o osud habsburskej ríše, a preto sa rozhodla pristúpiť k zásadnému kroku, ktorým malo byť nové štátoprávne usporiadanie monarchie. To obsahovalo autonómne postavenie národov v rakúskej časti štátu. Z tohto dôvodu bola 26. septembra adresovaná ponuka autonómie aj českým politikom.

Atraktívna mohla byť pred niekoľkými rokmi, nie však v čase, keď Rakúsko-Uhorsko čelilo vojenskej porážke. Českí predstavitelia preto o tri dni neskôr odpovedali odmietavo a nie práve najzdvorilejšie. Množili sa prejavy pohŕdania voči rakúskej vláde a vyhlásenia o tom, že rakúska vláda už nie je žiadny partner do diskusie a jej vyhlásenia a návrhy už českých politikov nezaujímajú.

Keďže ponuka autonómie nepriniesla očakávaný výsledok, rozhodla sa rakúska vláda a cisár Karol I. ku kroku, ktorý mal podľa ich názoru uspokojiť aspoň amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Cisár sa snažil nakloniť si predstaviteľov štátov Dohody a vystupoval preto ako človek, ktorý je schopný kompromisov, neželá si vojnu, ktorú on osobne nerozpútal a je preto ochotný odovzdať národom monarchie rozsiahle práva. V českom prostredí preto vznikla reálna obava, že Dohoda napokon nebude pokladať rozbitie Rakúsko-Uhorska za jeden zo svojich hlavných vojnových cieľov.

Perspektíva autonómie si u českých predstaviteľov nenašla podporu z dvoch hlavných dôvodov. Nechceli sa totiž uspokojiť so životom vo federalizovanom Rakúsku. Veď existovala už veľmi reálna šanca, že vznikne nový a úplne samostatný štát. Druhý dôvod ani dôvodom byť nemusel, keby ho českí politici nepokladali za zásadný a nehodlali z neho ustúpiť; súčasťou nového samostatného českého štátu malo byť aj Slovensko, mal to byť teda československý štát.

A keďže projekt federalizácie monarchie sa týkal len rakúskej časti a uhorská vláda o niečom podobnom nechcela ani počuť, ani predstava samostatného českého štátu bez Slovenska nebola už pre českých predstaviteľov prijateľná.

Na ponuku cisára Karola z 18. októbra odpovedal preto Národný výbor hneď na druhý deň ráznym odmietnutím a dokonca protestom: „Národný výbor s najväčšou rozhodnosťou protestuje proti najnovšiemu pokusu roztrhnúť jednotu národa československého... Národný výbor... trvá na stanovisku, že s Viedňou nie je pre český národ žiadneho jednania o jeho budúcnosti... Národný výbor preto pred tvárou celej svetovej verejnosti protestuje rozhodne proti tomu, aby zo strany maďarskej bolo svetu nahovárané, že naši slovenskí bratia nechcú s národom, ktorého sú nerozlučnou vetvou, tvoriť jeden národný a štátny celok.“ V tej chvíli to bolo kľúčové stanovisko.

Českí politickí zástupcovia ním vlastne vyhlásili, že bez Slovenska a Slovákov neprijímajú žiadne predstavy o novom štátnom usporiadaní.

Pražská vojenská posádka sľubuje 15. novembra 1918 vernosť Československej republike. Foto: Shutterstock

 

O Rakúsko-Uhorsku rozhodnú jeho národy

V  rovnakom čase uskutočnil zahraničný odboj dôležitý taktický ťah, a to vytvorenie dočasnej československej vlády na čele s T. G. Masarykom a ministrami Edvardom Benešom a M. R. Štefánikom. Túto vládu okamžite uznalo Francúzsko a hneď nato aj ostatné spojenecké vlády. Jej prvým dôležitým krokom bolo prijatie Washingtonskej deklarácie.

Medzitým rakúsko-uhorská vláda netrpezlivo čakala na odpoveď prezidenta Wilsona ohľadne ponúknutého prímeria. Z jej pohľadu však prišla nepriaznivá odpoveď. Wilson konštatoval, že žiadny krok rakúskej vlády nebude postačujúci, ak s ním nebudú súhlasiť národy monarchie; teda o osude ríše rozhodnú jej národy, nie vláda. Odpoveď rakúsko-uhorskej vlády z 27. októbra, ktorú podpísal minister zahraničia Gyula Andrássy, a je preto známa ako Andrássyho nóta, konštatovala, že sa zhoduje s názorom amerického prezidenta o právach národov, a to najmä o právach Čechoslovákov a Juhoslovanov.

Na základe týchto udalostí sa rozhodol Národný výbor konať. Urýchlene sa snažil získať moc a suverenitu nad českým územím a využiť zmätok v rakúskych úradoch, ktoré v kľúčových dňoch a hodinách nemali jasné pokyny ako postupovať. Pri preberaní moci a kompetencií Národným výborom sa tak predstavitelia rakúskych štátnych úradov mohli domnievať a aj sa domnievali, že jeho jednotlivé kroky sú v súlade s plánovanou federalizáciou ríše a premenou českých krajín na spolkový štát v rámci Rakúska.

Karel Kramář predstavoval živý symbol odporu proti monarchii (wikipedia.org)

Praha na nohách

28. októbra, deň po Andrássyho nóte, sa začali pražské ulice plniť demonštrujúcimi občanmi. Požadovali československý štát. Ľudia strhávali a ničili štátne symboly Rakúsko-Uhorska a volali na slávu nového štátu. Prvoradou snahou vedúcich predstaviteľov Národného výboru bolo predísť násilnostiam a rabovaniu.

Akékoľvek incidenty tohto druhu by vytvárali zlý dojem pred predstaviteľmi víťazných dohodových štátov, veď predsa budúce usporiadanie povojnovej Európy bolo v ich rukách. Snažili sa preto rovnako predísť aj krvavým stretom s rakúskou štátnou mocou.

Jedným z najdôležitejších opatrení v týchto chvíľach bolo prevzatie Vojnového obilného ústavu novým československým štátom. Ten predsa musel zodpovedať aj za zásobovanie vojska a obyvateľstva. Úradníci v službách rakúskej vlády to opäť prijímali a chápali ako realizáciu cisárskeho manifestu o federalizácii monarchie. Ďalej bolo potrebné získať správu nad novým československým územím a v prvom rade jeho budúcim hlavným mestom.

Keďže pražský miestodržiteľ ešte ráno 28. októbra odcestoval do Viedne, navštívili na poludnie štyria vedúci predstavitelia Národného výboru Antonín Švehla, Alois Rašín, František Soukup a Jiří Stříbrný jeho zástupcu. Títo muži sa neskôr, spolu s Vavrom Šrobárom, ktorý sa k nim v ten istý deň pridal, stali známi ako „muži 28. októbra“ (predseda Národného výboru Kramář sa v Prahe nenachádzal, keďže bol v tej dobe vo Švajčiarsku na rokovaniach so zahraničným odbojom).

Miestodržiteľstvo po rokovaniach kapitulovalo a vyhlásilo, že nebude brániť politickým prejavom verejnosti a jeho snahou je len zabezpečiť bezpečnosť osôb a majetku. Podobne postupovala aj zemská správna komisia, ktorá vyhlásila, že sa dáva do služieb nového štátu.

Muži 28. októbra však ešte stále nemali vyhraté. Obrovské davy ľudí v uliciach nemohli pražské bezpečnostné zložky a vojenské posádky v meste len tak prehliadnuť. Našťastie, vojenskí velitelia dostali rozkaz, aby sa predišlo incidentom a za každú cenu sa pokúsili zabrániť krviprelievaniu. Do chodu udalostí pritom vstupoval ďalší neprehliadnuteľný faktor.

Vojaci, ktorí sa v tom čase v Prahe nachádzali, mali, pochopiteľne, plné zuby vojny. Bez ohľadu na svoju národnosť sa túžili dostať domov, prejavovali preto väčšie sympatie k Národnému výboru, ktorý túto ich nádej podporoval, než k vlastným veliteľom. Tí ich naopak chceli udržať v posádkach. Mnohí vojaci českej národnosti sa navyše začali otvorene pridávať k davom a začali strhávať rakúske štátne symboly.

Ďalšie udalosti nasledovali v rýchlom slede. Hneď po tom, čo Vavro Šrobár pricestoval do Prahy, sa aj on zapojil do činnosti Národného výboru, stal sa tzv. „piatym mužom 28. októbra“. I jeho meno bolo tak spolu s podpismi štyroch českých politikov pod všetkými zákonmi, ktoré Národný výbor v prvých hodinách a dňoch vydal.

Bolo mimoriadne dôležité, že pri vyhlásení Československa bol prítomný aj slovenský zástupca; demonštrovala sa tým národná a štátna jednota. Večer o šiestej hodine sa tak Národný výbor zišiel v pražskom Obecnom dome a vydal prvý zákon, ktorý vstúpil do dejín ako „zákon zo dňa 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu československého“.

V nasledujúcich dňoch a mesiacoch bol treba vynaložiť ešte veľa úsilia, aby československá vláda získala faktickú moc nad celým územím republiky (a najmä Slovenskom). 28. október 1918 bol však zavŕšením spoločného úsilia, stal sa dňom vzniku Československej republiky.

 

Viac o vzniku Československa sa dočítate v stále dostupnej HR 10/2018

 




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Jahelka

PhDr. Tomáš Jahelka, PhD., vyštudoval politológiu na FiF Trnavskej univerzity, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent. Doktorandské štúdium absolvoval na FiF Masarykovej univerzity v Brne. Špecializuje sa na české a slovenské politické myslenie v 20. storočí.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3