Falklandy 1982

Publikované v Historická revue č. 1/2011, str. 66 - 75


14.6.2017 | Peter Száraz

Vojna o národnú hrdosť

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské ostrovy patrili v tom čase Veľkej Británii.


Čoskoro už každý poznal spletitú históriu súostrovia, ktorá poskytla argumenty sporom, čo mali vyvrcholiť vojnou, do ktorej sa Briti zaplietli po prvý raz od Suezskej krízy v roku 1956. Tá nakoniec poslúžila k náprave pošramotenej hrdosti niekdajšieho impéria (predovšetkým v očiach jeho samotných obyvateľov). Ak by sa tak nestalo, mohla mať svojvoľná argentínska akcia potenciálne vážny destabilizujúci vplyv na medzinárodné vzťahy v Treťom svete.

 

Trochu histórie

Že ostrovy objavili Španieli skôr ako Angličania, o tom niet pochýb. Kto by už spochybnil španielske mapy z dvadsiatych rokov 16. storočia, na ktorých sú ostrovy zakreslené? V roku 1540 na nich poddaní Karola V. založili aj dočasnú osadu, trvalejšie však ostrovy nekolonizovali. Prví Angličania sa tam vylodili až o ďalších 150 rokov. Pre históriu je tento čin dôležitý aj tým, že v pochybnej snahe votrieť sa do priazne šéfovi admirality Falklandovi pomenovali po ňom prieliv medzi ostrovmi. To sa neskôr stalo základom pre britský názov celého súostrovia. Španieli volali spočiatku ostrovy rôzne – San Antón, Sansón, ale aj Ostrovy kačíc (dodnes sú domovom jedného endemitného druhu týchto zúbkozobcov). V hispánskej zóne dodnes používaný názov Malvíny (k čomu sa počas vojny v roku 1982 z ideologického trucu proti britskému imperializmu na čas priklonila aj československá tlač) vychádza z pošpanielčenej podoby francúzskeho Malouines, čo má korene v prítomnosti francúzskych rybárov zo Saint Malo od konca 17. storočia. Francúzi ostrovy kolonizovali a v roku 1766 ich za 25-tisíc libier predali Španielom. Neskoršie britské nároky pramenili z nanajvýš pochybného kroku, keď v roku 1765 bez ohľadu na prítomnosť Francúzov kapitán výpravy jednostranne vyhlásil ostrovy za britské. Noví legálni majitelia ostrovov Španieli sa dohodli s Londýnom iba na akceptovaní existencie britskej osady, ktorú navyše Briti po pár rokoch evakuovali.

Do roku 1811 nespochybniteľne ovládali a obývali ostrov len Španieli, až kým sa ich juhoamerická koloniálna ríša v dôsledku vojen za nezávislosť nezačala rozpadať a v roku 1820 prevzala po nich ostrovy, ako následnícka krajina v oblasti, Argentína. Nasledujúce roky boli poznačené spormi o výšku poplatkov za rybolovné práva, čo vyprovokovalo Spojené štáty k intervencii na súostroví. Jej výsledkom bola iba následná anarchia, ktorú sa síce argentínska vláda snažila zvládnuť, no pomery v roku 1833 využili Angličania, vylodili sa na ostrovoch, prinútili argentínsku vojenskú posádku evakuovať a ostrovy anektovali. Ako v 18. storočí ich opätovne svojvoľne vyhlásili za britské územie. Tentokrát už zostali a v roku 1840 aj administratívne upravili začlenenie Falklánd do sústavy britskej koloniálnej ríše a, čo bolo neskôr dôležité, ostrovy kolonizovali predovšetkým chovateľmi oviec zo Škótska.

Trvalo päťdesiat rokov, kým Argentína vzniesla serióznejší nárok na svoje ostrovy, čo bolo príliš neskoro na to, aby sa Londýn nemohol zaštítiť zabehaným obchodným rytmom svojej kolónie a životom britských kolonistov na nej.

Strategická poloha ostrovov pred otvorením Panamského prieplavu a počas oboch svetových vojen len posilnila britské odhodlanie nevzdať sa Falklánd. Súvislejší tlak na vrátenie ostrovov sa z argentínskej strany objavil po 2. svetovej vojne ako súčasť populistickej výbavy Perónovho režimu. Revitalizácii argentínskych nárokov pomohol aj všeobecný proces dekolonizácie, ktorý prebiehal po vojne. Falklandské/Malvínske ostrovy sa stali predmetom rokovania OSN. Rezolúcia č. 2065 z roku 1965 vyzvala zainteresované strany na bilaterálne rokovania o budúcnosti ostrovov s prihliadnutím na záujmy tamojších obyvateľov.

Mienka ostrovanov, takmer bezo zvyšku probritská, sa neskôr stala jedným z tromfov britskej diplomacie. V Londýne si uvedomovali, že spolupráca s Argentínou je najschodnejšou cestou k zabezpečeniu prosperity ostrovov, avšak akýkoľvek výraznejší pokrok v tomto smere zlyhával na otázke suverenity, na ktorú mali obe strany diametrálne odlišný pohľad.

Vzhľadom na vnútropolitický vývoj a konšteláciu politických síl v oboch štátoch dospel vývoj v tejto otázke začiatkom 80. rokov do kritického bodu.

 

Malo však zmysel ísť do vojny?

Ostrovy sú súčasťou kontinentálneho šelfu a od Argentíny ich oddeľuje približne 500 kilometrov široká plytčina nepresahujúca 170 m. Hlavné mesto Port Stanley (pre Juhoameričanov Puerto Argentino) je vzdialené od Rio Gallegos pri východnom ústí Magellanovej úžiny 784 km a (ako ironicky sem-tam pridávajú argentínske zdroje) 12 678 km od Londýna. V podobnom duchu dodajme, že z Portsmouthu, odkiaľ v apríli 1982 vyplávali lietadlové lode Kráľovského námorníctva, aby nastolili na Falklandoch poriadok, je k nim predsa len o pár desiatok kilometrov bližšie. Očividná súnáležitosť Falklánd/Malvín s juhoamerickým subkontinentom však v medzinárodnom práve nemá nijakú váhu. Taktiež ani na začiatku 80. rokov celkom zrejmá asymetria povedomia, keď na rozdiel od množstva obyvateľov Británie zrejme každé argentínske dieťa vedelo, čo sú to Malvíny a prečo si na ne Argentína robí nárok.

Obvykle viac než 80-percentná vlhkosť vzduchu, ročné zrážky 685 mm, nízke priemerné teploty, sústavné veterné počasie, málo slnečného svitu, terén a vegetácia vhodná akurát pre pasienky, robili z ostrovov v ranom novoveku skôr ideálne miesto pre väzňov a ani v posledných desaťročiach nemali šancu stať sa vyhľadávanou turistickou destináciou. Ostatne, keď vypukol vojenský konflikt v apríli 1982, obývalo ostrovy 30-krát viac oviec než ľudí (tých tam bolo vtedy niečo nad 1 800). Oblasť však poskytuje veľmi dobré podmienky pre priemyselný rybolov a, ako ukázal výskum v 70. rokoch, okolo ostrovov sú asi deväťkrát väčšie náleziská ropy než v Severnom mori. Vedia to Argentínčania, Briti, vedia to Američania, teraz už aj vy, ale ťažba sa dodnes nezačala pre politické problémy. A hoci je vylúčené, aby niečo tak hospodársky významné nezohralo svoju úlohu pri rozhodovaní, je zaujímavé, že ani jedna z vlád ropu v priebehu krízy ako argument nepoužila, dokonca Margaret Thatcherová ju vo svojich pamätiach v tejto súvislosti ani nespomína. Dodnes, keď už technologický pokrok urobil ťažbu lacnejšou ako pred 30 rokmi, sa v oblasti ropa neťaží, pretože Argentína to blokuje (dokonca vo februári 2010 za úplne iných hospodárskych a vnútropolitických podmienok vláda prezidentky Kirchnerovej bola pri možnosti opätovného britského prieskumu ochotná pristúpiť k námornej blokáde celej oblasti).

Čo teda, ak ropa bola len v zálohe, nútilo vlády ísť do vojny pre ostrovy v predsieni Antarktídy? Veď dokonca Foreign Office svojho času posudzoval možnosť tzv. spätného prenájmu (keď by sa Británia vzdala suverenity a následne by jej Argentína ostrovy prenajala) a, podobne ako v Londýne, aj v Buenos Aires si uvedomovali, že najschodnejšou cestou pre rozvoj ostrovov je vzájomná britsko-argentínska kooperácia. Korektne by mala otázka smerovať predovšetkým na Argentínu ako iniciátora konfliktu, keďže medzinárodné právo nepripúšťa odpovedať na tak dávnu agresiu (1833) silou.

V roku 1976 vojaci štátnym prevratom (od roku 1930 to bol v Argentíne prevažujúci spôsob prevzatia moci) zvrhli vládu perónistov a moci sa ujala vojenská junta. Ako odozvu na rozbúrené sociálne a politické pomery a politicky motivované násilie začala viesť, sprvu podporovaná aj katolíckou cirkvou, tzv. špinavú vojnu proti často aj domnelej či potenciálnej opozícii. Jej výsledkom bolo (v závislosti od zdrojov) 9 000 – 30 000 prípadov politicky motivovaných popráv alebo tzv. desaparecidos (nezvestných, čo boli v praxi osoby popravené a pochované v tajnosti bez súdu). Okrem tohto aj na latinskoamerické pomery nehorázneho deficitu v oblasti ľudských práv zavliekla junta generála Violu krajinu do dovtedy najhoršej hospodárskej krízy. Keď musel Viola v decembri 1981 odstúpiť a na čele junty ho nahradil Leopoldo Galtieri, krajina čelila katastrofálnemu poklesu priemyselnej výroby (v strojárenstve o 26 % a v automobilovom priemysle dokonca o 44 %). Kurz pesa oproti doláru klesol päťnásobne, ceny stúpli o viac než 100 %, v krajine bolo 1,5 milióna nezamestnaných a zakázané odbory sa aj prostredníctvom štrajkového hnutia stávali opäť významným politickým faktorom v krajine. Vláda vojakov bola krajne neobľúbená. V tejto situácii sa takmer okamžite po príchode Galtieriho na čelo štátu revitalizovali pri predchádzajúcich krízach vypracované plány na vojenské obsadenie Falklandských ostrovov. Počítalo sa aj s Južnou Georgiou, ktorá leží bližšie k Antarktíde, a s Južnými Sandwichovými ostrovmi, ktoré sú guvernérovi vo falklandskom Port Stanley administratívne podriadené a tvorili súčasť predstáv o upevnení postavenia Argentíny v oblasti. Junta využila otázku Malvín na stmelenie občanov na najprimitívnejšom, ale účinnom koncepte nacionalizmu, aby tak, akokoľvek to znie ako otrepaná fráza, odpútala pozornosť verejnosti od neutešených domácich pomerov a napravila si tak renomé. Samozrejme, ak sa niekomu zdá, podobnosť s receptami v distingvovanejších zemepisných šírkach nie je vôbec náhodná. To bol hlavný motív Argentínčanov a (popri blížiacom sa 150. výročí britskej anexie v nasledujúcom roku 1983) vzhľadom na vnútropolitické pomery bol natoľko urgentný, že nútil vojakov nerešpektovať ani imperatívy, ktorým už mohli rozumieť – dovyzbrojenie modernými raketami na jeseň 1982, nevycvičenosť pechotných kádrov na jar toho roku, sústredenie náhradných dielov pre prípad komplikácií atď.

Čo sa týka Británie, rýchlo sa ukázalo, že spomínanú asymetriu povedomia o Falklandoch spoľahlivo vyvážilo rozhorčenie prameniace zo zmesi poníženia z neoprávneného použitia sily a onoho aspektu národného povedomia, ktoré je prítomné v kolektívnom vedomí občanov štátov veľkých súčasným postavením alebo aj (či aspoň) svojou históriou. Thatcherová sama priznala, že otázka prestíže Británie bola rovnako dôležitá, ako ochrana práv „Kelpers“, ako nazývajú obyvateľov Falklánd.

 

Fatálne rozhodnutie

Argentínska junta sa pre radikálne riešenie rozhodla, keď zistila, že diplomatické rokovania, ktoré, pravdaže, vcelku intenzívne bežali, nevedú k žiaducim výsledkom a Británia nemá v úmysle vzdať sa suverenity nad súostrovím. Plán invázie počítal s rýchlou kombinovanou námorno-leteckou výsadkovou operáciou, s obsadením letiska, správnej budovy a kasární pri takej početnej prevahe, ktorá z vojenského hľadiska vylučovala zmysluplný odpor (v čase invázie bolo na ostrove len niečo vyše sedemdesiat príslušníkov britskej námornej pechoty, zopár námorníkov a stovka členov domobrany nevalnej bojovej hodnoty). Celá akcia mala prebehnúť za necelý deň bez krvipreliatia, čo by vytvorilo pre Argentínu slušnú východiskovú pozíciu v následných diplomatických komplikáciách, ktoré boli zakalkulované.

Vzhľadom na mizivú britskú prítomnosť na mieste bol plán obsadenia ostrovov dobrý. Úplné a zásadné nedostatky však tkveli takpovediac v jeho širšom kontexte.

Predovšetkým celá koncepcia násilného zaujatia Falklánd vychádzala z celkom mylných predpokladov a zlého posúdenia situácie, ktorú ich akcia nastolí. V Buenos Aires sa domnievali, že zoči-voči hotovej veci Briti nebudú násilne reagovať. V prospech toho mal hovoriť nepomer medzi významom vzdialených ostrovov a nákladmi na ich znovudobytie a vydržiavanie, kalkulácie s podporou predovšetkým v Latinskej Amerike, ale aj v širšom Treťom svete. Napomôcť tomu malo aj nekrvavé obsadenie ostrova. Dovedené do absurdna, argentínsky plán nepočítal ani len s udržiavaním početnejšej posádky na ostrovoch pre prípad obrany. Druhým predpokladom, ktorý sa nakoniec, už nie tak jednoducho, ukázal ako mylný, bola predstava, že Spojené štáty sa nebudú angažovať. Nakoniec, z úplnej neznalosti povahy Thatcherovej vyplynulo očakávanie, že po obsadení ostrovov budú s nimi Briti rokovať o formálnych aspektoch predania suverenity.

 

Obsadenie ostrovov

Dňa 22. marca padlo konečné rozhodnutie a 28. marca argentínsky invázny zväz vyplával z Puerto Belgrano. Hoci varovných signálov bolo dosť, napríklad dva incidenty s porušením britskej suverenity na Južnej Georgii, zvýšená aktivita jednotlivých druhov vojsk pred akciou, britská MI6 v tomto prípade zlyhala (CIA tak isto) a o bezprostrednosti vylodenia na Falklandoch informovala premiérku až 31. marca, keď už lode smerovali priamo k ostrovom. Thatcherová kontaktovala Reagana, aby intervenoval u Galtieriho za odvolanie invázie, inak Británia odpovie silou, čo americký prezident aj urobil, ale bez úspechu. Naopak, Galtieri odkázal do Londýna, že jediné, čo môže odvrátiť inváziu, je priznanie argentínskej suverenity nad ostrovmi. Bolo nezmyselné žiadať verejné poníženie a argentínsky prezident to vedel.

Dňa 2. apríla sa s určitým oneskorením, ktoré vyvolalo počasie, Argentínčania vylodili na ostrovoch, a hoci sa v rozpore s plánmi stretli s ozbrojeným odporom (mali aj niekoľko padlých), ostatné kalkulácie boli správne a operácia Rosario, ako nazvali inváziu, sa v priebehu dopoludnia skončila podľa predpokladov. O niečo neskôr v ten deň kapituloval aj britský oddiel na Južnej Georgii, falklandský guvernér bol deportovaný z Port Stanley do Montevidea (odkiaľ sa dostal do Londýna) a ostrovy ovládli Argentínčania. Skončila sa tak rýchla prvá fáza konfliktu o Falklandy. Ďalšie, a k niektorým podľa predpokladov velenia argentínskej armády ani nemalo prísť, sa však práve rozbiehali.

V Londýne pochopiteľne zasadal parlament, opozícia považovala situáciu za výsledok nedbanlivého postupu vlády, ale čo sa týka reakcie na inváziu, tam Thatcherová získala podporu. Minister zahraničia lord Carrington pre upokojenie domácej politickej scény rezignoval (nahradil ho Francis Pym) a vláda vyvinula veľké úsilie paralelne na diplomatickom aj vojenskom poli. Aj vďaka okamžitým iniciatívam v Bezpečnostnej rade sa hneď po zistení hrozby invázie sa za spolupráce oboch zvyšných západných stálych členov Bezpečnostnej rady a Japonska, ale aj väčšiny nestálych členov podarilo (3. apríla) dosiahnuť prijatie rezolúcie č. 502, ktorá vyzývala Argentínu k stiahnutiu vojsk z obsadených území (zdržali sa len Sovieti, Čína, Poľsko a Španielsko a proti hlasovala Panama). To dávalo Londýnu slušnú východiskovú pozíciu pri následných rokovaniach s USA a spojencami z NATO (v EHS) o uvalení obchodných a zbrojných sankcií na Argentínu.

Thatcherová hneď 31. marca poverila náčelníka námorného štábu admirála Leacha vytvorením úderného námorného zväzu. Prvá skupina vedená dvoma lietadlovými loďami vyplávala na trestnú výpravu (za asistencie televíznych štábov) z Portsmouthu už 5. apríla, ďalšie lode sa pridali z Gibraltáru. Postupne sa kampane zúčastnilo viac než 100 lodí (vrátane dopravných kolosov Canberra a Queen Elizabeth). Hlavným silám Task Force trval presun do oblasti tri týždne, atómové ponorky tam boli už skôr.

 

Na diplomatickom fronte

Čas, ktorý ostával, vyplnila horúčkovitá diplomatická aktivita zainteresovaných štátov. Nebola to iba Argentína s Britániou. Obaja sa snažili získať podporu v zahraničí. Británia rokovala so spojencami v EHS a podarilo sa jej získať ich podporu pre zbrojné embargo a neskôr aj obmedzené hospodárske sankcie. Súčasne sa uchádzala o plnú podporu Spojených štátov. V samotných Spojených štátoch neboli v nazeraní na riešenie krízy nijako jednotní. Kým ministerstvo obrany či CIA sa od začiatku snažili vychádzať Angličanom v ústrety, rezort diplomacie bol ďaleko rezervovanejší. Alexander Haig praktizoval už pred aprílom medzi Buenos Aires a Londýnom kyvadlovú diplomaciu a tento kanál ostal ako komunikačný priestor otvorený aj naďalej. V skutočnosti sa Thatcherová s Haigom rozchádzali v nazeraní na riešenie krízy. Obaja sa zhodli v tom, že stiahnutie argentínskych síl z ostrovov je východiskom a podmienkou pre rokovania. Haig, na rozdiel od britskej premiérky, pripúšťal ako schodnú cestu dočasnú správu ostrovov treťou mocnosťou. V otázke suverenity však Angličanom, pochopiteľne, chýbala flexibilnosť a neboli ochotní ani zastaviť presun Task Force do oblasti. De facto sa ich činnosť pohybovala v delikátnej rovine nedať sa Haigovými návrhmi či prípadnými iniciatívami členov Bezpečnostnej rady, generálneho tajomníka alebo ďalších sprostredkovateľov vmanévrovať do polohy tých, ktorí odmietajú kompromisy. Tým skôr, že postupom času začínali mať niektoré štáty (Írsko, Taliansko, NSR) problém s ďalším trvaním sankcií.

Argentína požiadala 19. apríla o zvolanie zasadania Organizácie amerických štátov a chcela aplikovať Medziamerickú zmluvu o vzájomnej pomoci, ktorú svojho času vyprojektovali Američania pôvodne najmä na legalizáciu vnútropolitického zasahovania v latinskoamerických štátoch „ohrozených“ ľavicou. Spojené štáty sa v priebehu konfliktu dostali do ošemetnej situácie. Neustála aplikácia Monroeovej doktríny, favorizovanie pravicových latinskoamerických režimov v tomto prípade narazili na výsostné spojenecké zväzky s krajinou, ktorej vláda bola najbližším zahraničným spojencom Reaganovej administratívy a s ktorou USA (okrem NATO) spájali aj osobitné histo-ricko-kultúrne vzťahy. Ukázalo sa, ako veľmi Washington zanedbal plnohodnotnú latinskoamerickú politiku, keď ju v predchádzajúcich desaťročiach takmer redukoval na protikomunistický aspekt a dodávky zbraní. Teraz sa latinskoamerické štáty cítili zrádzané vo svojom takmer jednotnom odsúdení vojenskej politiky Británie a európskych sankcií (zasadanie sa konalo v hlavnom meste USA 26. apríla). Ukázalo sa však, že OAŠ bez americkej podpory nie je schopná prispieť k vyriešeniu podobnej krízy. Lavírovanie Washingtonu však silne, hoci dočasne, poškodzovalo americké záujmy v Latinskej Amerike.

Nakoniec, keď Argentína 29. apríla odmietla ďalšie Haigove návrhy (ktoré počítali so stiahnutím a rozpustením britských expedičných síl, preto ich neboli ochotní prijať ani Briti, ale s vyjadrením počkali), poskytlo to americkej diplomacii formálny dôvod (pred juhoamerickými štátmi) postaviť sa jednoznačne na stranu Británie.

To bolo už v čase, keď do oblasti priplával britský expedičný zväz a osobitná skupina medzitým vylodila námornú pechotu na Južnej Georgii a v dňoch 25. a 26. apríla ostrov bez strát znovuobsadila. Argentínčania prišli o jednu ponorku, ale aj ich straty (okrem toho, že sa tamojšia posádka vzdala) boli celkom malé.

 

Lode a lietadlá

S príchodom britských námorných síl do oblasti prevážili vojenské aspekty nad diplomaciou. Dňa 29. apríla sa na Falklandoch vylodili argentínske posily určené k obrane ostrovov a na druhý deň vstúpilo do platnosti Britmi vyhlásené 360-kilometrové (200-míľové) pásmo okolo súostrovia, ktoré bolo zakázané pre všetky argentínske lode a lietadlá. Súčasne britský kabinet v posledný aprílový deň schválil hon na argentínsku lietadlovú loď Veinticinco de Mayo, nech by bola kdekoľvek, okrem pobrežných výsostných vôd.

Dňa 1. mája vstúpili lode Royal Navy do vyznačeného pásma a hneď na druhý deň v podstate bez problémov torpédovala atómová ponorka Conqueror ľahký krížnik General Belgrano (v amerických službách prežil aj Pearl Harbor), ktorý sa už vracal do prístavu po odhalení misie, v rámci ktorej mal argentínsky bojový zväz vrátane lietadlovej lode napadnúť britskú flotilu. Krížnik sa potopil a keďže sprievodné torpédoborce sa venovali ponorke a vlastnej ochrane, stroskotanci ostali v člnoch v ľadovom mori 24 hodín bez pomoci a počet obetí narástol na 368. To a fakt, že Angličania potopili loď na spiatočnej ceste mimo zakázaného pásma, šokovalo, ale z pohľadu vojnuvedúcej strany išlo o naozaj nadmieru efektívne opatrenie, keďže až do konca konfliktu ostala drvivá väčšina argentínskeho loďstva priklincovaná k svojmu pobrežiu, vrátane lietadlovej lode. Nepochopiteľne sa pri Falklandských brehoch neangažovali argentínske ponorky.

Keďže britské námorníctvo takto vykompenzovalo „rezortný“ handicap vzdialenosti od základní, hlavná ťarcha na prelomení blokády a boja s loďami protivníka ostala na argentínskom letectve. Dobre vycvičení piloti mali k dispozícii prevažne staršie a modernou avionikou horšie vybavené lietadlá najmä americkej a francúzskej výroby. Ako sa neskôr ukázalo, až tretinu stíhacích bombardérov v priebehu konfliktu vyradil z bojov nedostatok náhradných dielov, čo ukazuje na účinnosť embarga a nedostatočnú prípravu Argentínčanov na prísne utajovanú inváziu. Navyše stiahnutie lietadlovej lode k vlastnému pobrežiu a operovanie letectva zo vzdialenej pevniny, ako aj približovanie sa k ostrovom kvôli radarom letom pri hladine, si vyžiadalo zvýšené nároky na pohonné hmoty, čo išlo na úkor výzbroje a aj času stráveného v priestore bojov. To všetko sa odrazilo na efektivite leteckých útokov.

Okrem toho Briti mali v priebehu tejto fázy konfliktu kvalitný prieskum. Sčasti ho zabezpečovali aj príslušníci SAS operujúci v Argentíne zo základne v Čile, ktoré malo dlhodobý územný spor s Argentínou a Británii poskytlo takúto logistickú podporu. Navyše Britom, podľa ich vlastných slov, pred decimáciou ich expedičného zväzu pomohla aj súhra ďalších faktorov. Samotné útoky na lode museli argentínski letci z bezpečnostných dôvodov vykonávať pri nízkych preletoch a podľa niektorých prameňov viac než polovica bômb aj pri zásahu lodí nevybuchla, pretože mali zapaľovače nastavené na väčšie výšky. Počas neskoršieho britského vyloďovania sa Argentínčania dopustili nepochopiteľnej taktickej chyby, keď ich lietadlá neútočili na ľahko zraniteľné vyloďovacie a transportné lode. Efektivita ich zásahu aj vo vyjadrení (predtým) živej sily a tým aj dopad na britskú verejnosť by boli oveľa väčšie. Argentína nemala vôbec vo výzbroji torpédové lietadlá a najhodnotnejšie palubné stroje Super Etendard mali k dispozícii iba šesť obávaných protilodných striel Exocet (prevažná väčšina väčších hladinových lodí mala ich námornú verziu, po 2. máji však ostali mimo stretu s britskou flotilou).

Boli to hviezdne dni francúzskych zbraní. Hoci Angličania spievajú chvály o ústretovosti prezidenta Mitteranda a oficiálneho Francúzska, ktoré umožnilo spojencovi za Kanálom nácvik súbojov britských lietadiel proti tým typom francúzskych stíhačiek, ktoré používali Argentínčania, poskytlo aj návod na rušenie Exocetov a pozdržalo ich dodávku do Peru. Rôznia sa už informácie o činnosti francúzskych zbrojných technikov v Argentíne počas konfliktu a dodatočne sa dostali na verejnosť úvahy SAS vyhodiť továrne, ktoré vyrábali Exocety vo Francúzsku, do vzduchu. Každopádne si Francúzi lepšiu reklamu pre svoje výrobky nemohli želať. Už o dva dni po potopení Belgrana zaútočila na britský raketový torpédoborec Sheffield dvojica stíhačiek Super Etendard vyzbrojená raketami Exocet a poškodila ho natoľko, že sa neskôr potopil.

Aj v ďalších prípadoch boli letecké útoky na lode, okrem iného aj týmito raketami, úspešné (celkove potopili Argentínčania osem britských lodí), nepodarilo sa im však potopiť obe britské lietadlové lode, ktorých polohu im pravdepodobne poskytli Sovieti. Úloha Sovietov v konflikte bola široko diskutovaná. Samozrejmý bol elektronický aj satelitný prieskum, hovorilo sa aj o oveľa ďalekosiahlejších sovietskych návrhoch, ktoré však neboli akceptované už vzhľadom na s tým spojené politické požiadavky, hoci inak v absurdnom protiklade k vnútropolitickým danostiam (ako nočná mora Alexandra Haiga) ZSSR a východný blok v tých dňoch odoberali až 80% argentínskeho exportu. Hovorilo sa aj o dodávke Exocetov z Líbye, ktorú mala Moskva podporiť. Avšak v prospech Británie vraj vtedy úspešne u Kaddáfího intervenovali Husní Mubarak a jordánsky kráľ Husajn.

Odhliadnuc od útokov na lode, v číro leteckých súbojoch s britskými protivníkmi (prevažne palubné stroje Harrier) argentínske letectvo celkom prepadlo a straty Harrierov v tomto konflikte okrem technických kolízií idú všetky len na vrub protilietadlovej obrany. Menej početnému britskému letectvu chýbali síce lietadlá včasnej výstrahy a prepadové stíhačky, ale Harriery mali modernú avioniku aj výzbroj a celková efektivita pôsobenia britských letcov vysoko prevyšovala protivníkovu, keďže ťažisko ich činnosti spočívalo práve vo vzdušných súbojoch a útokoch proti pozemným cieľom.

 

Posledné dejstvo

Dňa 21. mája sa na Falklandoch vylodili prvé jednotky zo 4 000 vojakov námornej pechoty a špeciálnych oddielov tej vlny a začala sa posledná etapa vojny v južnom Atlantiku – dobýjanie ostrovov. Úspešné vybudovanie predmostia v oblasti San Carlos malo aj svoju diplomatickú odozvu. Londýn odkázal generálnemu tajomníkovi OSN Javierovi Pérezovi de Cuéllar, ktorý sa angažoval v sprostredkovateľskej misii po potopení Belgrana, a Haigovi, že čas na vyjednávanie už vypršal. Terén vo všeobecnosti neposkytoval útočníkom dostatočný úkryt pred nepriateľskou paľbou, a tak, hoci prvé vylodenie prebehlo takmer bez odporu, v nasledujúcich dňoch, predovšetkým v dôsledku leteckých útokov, začali narastať aj britské straty, tak vojakov, ako aj lodí a leteckej techniky. Navyše neschodnosť terénu a chodníkov, ktoré pripomínali kamenné rieky, veľmi sťažovala presun peších jednotiek a vozidiel, čo sa ukázalo ako značný problém už pri zásobovaní jednotiek potravinami a muníciou, ako aj ťažkej techniky (poľného delostrelectva). Tým však trpeli obe strany.

Dňa 26. mája začal nočný útok britských commandos v nekrytom teréne na Goose Green, druhú najväčšiu osadu na ostrovoch, a priľahlé letisko. Urputné boje trvali tri dni, kedy sa asi tisícka vysilených obrancov vzdala. Koncom mája priplávala k Falklandom ďalšia skupina vojenských a transportných lodí a 1. júna sa vylodilo ďalších 5 000 britských vojakov.

Argentínčania mali vtedy na Falklandoch k dispozícii okolo 11 000 vojakov, z nich však takmer polovicu tvorili odvedenci. Na ostrove sústredili dostatok zásob a vojenskej techniky, letecký most s metropolou fungoval až do konca, takže aspoň ranení boli evakuovaní. Katastrofálne viazla distribúcia k jednotkám, ktoré ostali hladné a uzimené (napríklad ani jednotky, ktoré Galtieri na konci apríla avanturisticky, bez porady so štábom presunul na Falklandy, neboli vybavené pre boj v miestnych chladných podmienkach).  

Dňa 11. júna začal útok na hlavné mesto, Port Stanley. V Buenos Aires správne počítali s možnosťou ďalšej obrany aj po jeho prípadnom páde. Tri dni trvali úporné boje na prístupoch k mestu. Nakoniec 14. júna po nedostatočnej komunikácii s najvyšším velením v Buenos Aires argentínske vojská na celom súostroví kapitulovali.

72-dňový konflikt skončil podľa očakávania. Straty na životoch na oboch stranách, nebyť mŕtvych pri potopení Belgrana (ktorí tvorili polovicu argentínskych padlých), by boli porovnateľné. Takto zomrelo v konflikte 746 argentínskych a 255 britských vojakov. Briti mali 777 zranených, Argentínčania takmer dvojnásobok. Zajatci boli bezprostredne repatriovaní s výnimkou asi šiestich stoviek argentínskych veliteľov a špecialistov, ktorých vypočúvali a prepustili po niekoľkých týždňoch.

Generál Galtieri politicky prežil pád Falklánd iba o tri dni. Dňa 17. júna bol nútený rezignovať na funkciu prezidenta a veliteľa armády.

Porážka na Falklandoch zlomila väz celej vláde vojenskej junty. Paradoxne k tomu prispel rýchly návrat vojakov z Falklánd, ktorí priniesli svedectvá o zásadných nedostatkoch vedenia kampane a o svojom strádaní v dôsledku zlyhania zásobovania. Vojakov, ktorí boli krajne nepopulárni kvôli nezvládnutiu hospodárskej politiky a nenávidení veľkou časťou argentínskej spoločnosti pre porušovanie ľudských práv, teraz obvinili, že nerozumejú ani vlastnej profesii. V nasledujúcom roku musela junta uvoľniť miesto civilnej vláde. V nadčasovej perspektíve Argentína pokorením na Malvínach paradoxne získala.

V roku 1986 Londýn udelil ostrovom autonómny štatút.


falkladnymargaret thatcherargentínavojenská junta



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Peter Száraz

Popis autora

Pozrite si tiež


Septembrové vydanie

4.9.2017 | historicka

Vážení čitatelia.        Žijeme v časoch, keď sme svedkami najväčšej vlny migrácie afrického obyvateľstva do Európskej únie. V európskej spoločnosti sa objavujú rôzne kontroverzné diskusie o minulosti vzájomných...

  • 1397
  • 9

Augustové vydanie

4.8.2017 | Drahoslav Hulínek

         Milí čitatelia,        pred Vami je augustové číslo Historickej revue, ktoré sa venuje téme, patriacej medzi najzaujímavejšie, najkomplikovanejšie a najinšpiratívnejšie v dejinách. Je neustálym lákadlom v ich...

  • 1325
  • 3

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 3888
  • 20