Utópia

Publikované v Historická revue č. 8/2013, str. 60 - 65


7.2.2018 | Jaroslav Valent

Hľadanie šťastnej spoločnosti

V roku 1503 sa na trhoviskách viacerých európskych miest objavil leták s názvom Mundus Novus – „Nová zem“, ktorý okamžite spôsobil senzáciu. Jeho autorom bol dovtedy neznámy moreplavec Amerigo Vespucci. Leták opisoval krásnu a nedotknutú krajinu ďaleko na západe, pričom sľubne dodával – „pozemský raj, pokiaľ niekde je, nemôže byť ďaleko odtiaľto“.


Leták vznikol na podklade listu Ameriga Vespucciho o jeho druhej objaviteľskej ceste v rokoch 1501 – 1502 pozdĺž brazílskeho pobrežia a adresovaný bol jeho bývalému zamestnávateľovi Lorenzovi Pietrovi di Medici. Florentský rod Mediciovcov bol známym mecenášom umení a vied. List sa zrejme dostal k šikovnému tlačiarovi, ktorý ho upravil do príťažlivej podoby a vo veľkom vytlačil. Jeho príklad nasledovali tlačiarne niekoľkých ďalších európskych miest. Čoskoro tak trhoviská zaplavila správa o rozprávkovej krajine s bohatým rastlinstvom, teplým podnebím a mierumilovným obyvateľstvom s prapodivným výzorom a zvykmi. Leták zároveň obsahoval zásadnú informáciu, že ide o celkom novú zem, no nie o Indiu, ako stále predpokladal Krištof Kolumbus. Ľudskej predstavivosti sa tak otvoril nový priestor, v ktorom mohla realizovať všetky sny svojej doby.

 

Utópia – experiment „dokonalej“ spoločnosti

Správy o Novom svete prichádzali nielen medzi široké ľudové masy, ale aj k renesančným učencom. Tí sa snažili o zásadnú zmenu vtedajších pomerov – od očisty a obnovy náboženského života až k ustanoveniu lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Kritika spoločenských pomerov veľakrát nachádzala svoj výraz v podobe satiry, akou bola i Chvála bláznovstva holandského humanistu Erazma Rotterdamského. Práve jeho blízky priateľ Thomas More zašiel ešte ďalej a okrem skrytej satiry načrtol podobu ideálneho štátu, ktorý umiestnil na izolovaný ostrov práve do onoho Nového sveta. V roku 1509 tento budúci anglický lord kancelár začal písať svoj pseudocestopis s názvom Utópia. Po mnohých úpravách vyšla kniha v roku 1516 práve na naliehanie Erazma Rotterdamského. Okamžite sa stala bestsellerom. Nezamýšľaným dôsledkom Utópie bol vznik nového literárneho žánru, ako aj spôsobu politického myslenia, ktoré v rôznych podobách pretrváva dodnes. 

Thomas More bol jeden z mála vtedajších európskych učencov, ktorý dokonale ovládal gréčtinu. Kým prevažná časť renesančného hnutia sa zameriavala na rímske antické dedičstvo, Thomas More a Erazmus Rotterdamský považovali odkaz antického Grécka za ďaleko významnejší. Proti latinským hodnotám slávy a cti kládli ústrednú hodnotu gréckeho myslenia, ktorou bola blaženosť – εύδαιμονία (eudaimonia). Blažený stav bol možný iba v dobrom spoločenskom zriadení. Dôraz na grécku myšlienkovú tradíciu skrýva už samotný názov Utópia. Ten je možné interpretovať rozdelením slova na dve časti – ού (nie) a τόπος (miesto), čo vo voľnom preklade znamená neexistujúce miesto. Objavujú sa však aj alternatívne výklady  – εύ (dobré) a τόπος (miesto). Onen neexistujúci ostrov teda môžeme rovnako považovať za dobré, blažené miesto. Táto slovná hra je prítomná aj v samotnom texte. Hlavnou postavou, ktorá nám opisuje bájny vzdialený ostrov, je portugalský moreplavec Rafael Hythlodaios. Kým Rafael znamená liečiteľ Boží, Hythlodaios je človek, učený v nezmysloch. S touto postavou sa mal autor 
(v texte vystupuje pod latinským prekladom Thomas Morus) stretnúť vo Flandersku, kde mu vyrozprávala svoj fantastický príbeh o vzdialených krajoch Nového sveta. 

Rafael sa vydal na svoje cesty práve s moreplavcom Amerigom Vespuccim. Počas štvrtej výpravy sa však spolu s ďalšími námorníkmi usadil v jednej z kolónií, ktoré expedícia za sebou zanechala. Po krátkom čase sa s päťčlennou skupinou pustil na ďalšiu cestu po novom kontinente. Tá ho zaviedla až na ostrov Utópia, ktorého presnú zemepisnú lokalizáciu však Rafael neuvádza. Všetko ďalšie už rozprávač opisuje s udivujúcim dôrazom na detail. Ostrov má mať tvar polmesiaca, ktorého najširší úsek stanovil na 200 000 krokov a obvod nedokončenej kružnice na 500 000 krokov. Ak uznáme, že priemerná dĺžka kroku je približne pol metra, mohla mať Utópia rozmery 100 x 200 km. Zakladateľom ostrovného štátu bol legendárny Utopus, ktorý ihneď po dobytí ostrova nariadil prekopať morskú šiju, spájajúcu ostrov s pevninou. Jej dĺžku rozprávač stanovil na 15 000 krokov, teda zhruba 8 km. Na ostrove sa nachádzalo 54 miest, ktoré boli vybudované podľa rovnakého urbanistického plánu, a preto by cestovateľ nenašiel medzi nimi významnejší rozdiel. Za spoločné hlavné mesto bol ostrovanmi uznávaný Amaurotus, ktorý ležal uprostred Utópie. V tomto meste sa schádzali vyslanci všetkých miest, aby sa radili o záležitostiach štátu a v mene ľudu volili panovníka. Neskorší analytici tohto útleho Moreovho spisu upozorňujú na jasnú podobnosť Utópie s Anglickom. Mohli by sme ju vlastne považovať za zmenšeninu Anglického kráľovstva – ostrov, oddelený od kontinentu úzkou morskou úžinou, pričom 54 utópskych miest evokuje 54 anglických grófstiev na začiatku 16. storočia. Podobnosť zrejme nie je náhodná. Thomas More dáva práve po predchádzajúcej kritike anglických pomerov do porovnania dva odlišné svety. Reálne Anglické kráľovstvo je krajina s rastúcou populáciou, nedostatkom dostupnej pôdy, nízkymi mzdami, zbedačeným obyvateľstvom a šľachtou 
s obrovskými majetkami, ktorá vo svojich rukách kumulovala bohatstvo tejto krajiny. Naproti tomu Utópia je ostrov, v ktorom nielenže vládne majetková rovnosť, ale neexistuje tu ani samotné súkromné vlastníctvo. Hlavným princípom je vláda rozumu, ktorá určuje sociálne usporiadanie spoločnosti. Obyvatelia tu žijú v 40-členných rodinách v rovnako vystavaných domoch, ktoré si každých 10 rokov navzájom vymieňajú losovaním. Podobne ako v Platónovom ideálnom štáte, opísanom v dialógu Ústava, i tu sa obyvatelia schádzajú k spoločnému stolovaniu. Pre tento účel boli v každej mestskej štvrti naprojektované osobitné budovy. Odstránením základnej prekážky, t. j. súkromného vlastníctva, vymizli aj všetky negatívne spoločenské javy. Na Utópii nie sú zlodeji, pretože nie je čo ukradnúť. Všetko predsa patrí všetkým. Nie su preto možné ani závisť, podvod, lakomstvo a vymizla tak väčšina súdnych sporov. Na obyvateľstvo bola zároveň uvalená všeobecná pracovná povinnosť. Keďže však pracujú všetci a nie iba zbedačená neprivilegovaná časť obyvateľstva, ako je to v Anglicku, práca nie je úmorná a ťažká. Utópčania pracujú iba šesť hodín denne a v prevažnej miere sa venujú poľnohospodárstvu a niekoľkým základným remeslám. Napriek tomu to v bohatej miere stačí na to, aby ostrov produkoval vysoké prebytky, ktoré sú vyvážané na kontinent za účelom predaja. Na samotnom ostrove ale obchod neexistuje, iba vzájomná výmena nedostatkových komodít medzi rodinami a mestami. Obchodníci nie sú na územie Utópie vpúšťaní. Ak niet obchodu, niet ani peňazí. Práve to rozprávač Rafael Hythlodaios považuje za najväčší div a úspech ostrovanov.

Thomas More nám však dáva nahliadnuť do podstatne väčšej hĺbky takto idealizovanej spoločnosti. Práve v tomto momente nás zaráža uniformita a kontrola súkromného života v štáte. Ako už bolo spomenuté, ekonomika Utópie je založená výhradne na poľnohospodárstve a niekoľkých remeslách, ktoré majú uspokojiť základné životné potreby. Nie je tu akýkoľvek priestor na luxus, okrasu či záhaľku. Šaty majú na celom ostrove rovnaký tvar s drobnými odlišnosťami medzi mužmi a ženami. Štát zároveň presne kontroluje populáciu. Rodina nesmie presiahnuť ani klesnúť pod 40 členov. Pokiaľ jej chýbajú jednotlivci, sú dopĺňaní z iných rodín, prípadne iných miest. Keďže každý občan aj obyvateľ mesta sa má zúčastňovať na poľnohospodárskych prácach, rodiny v pravidelných intervaloch posielajú časť svojich členov do miest a prijímajú naopak prišelcov, ktorí sa majú zapojiť do spoločnej práce. Nad všetkým dohliadajú hospodári a tzv. fylarchovia, t. j. volení úradníci. Ich úlohou je zamedziť akejkoľvek záhaľke a nečinnosti. Rafael Hythlodaios preto na jednom mieste s nadšením konštatuje: „Nie sú tu vinárne ani pivnice, nikde nevestince, žiadna príležitosť ku skaze mravov, žiadne miesta na úkryt alebo tajné schôdzky, avšak prítomná pohotovosť očí všetkých ľudí činí nevyhnutným venovať sa buď obvyklej práci, alebo výnimočne ušľachtilému odpočinku.“ V tom lepšom prípade tak Rafael načrtáva ideál kláštorného života. Nakoľko je však tento život príťažlivý aj pre bežného čitateľa, to Thomas More s úsmevom ponecháva na zváženie svojim súčasníkom. Na dielo tohto učenca je preto možné sa dívať aj ako na myšlienkový experiment, ktorý poukazuje na to, do akých krajností by mohol viesť diktát rozumu a nekompromisnej etiky.

 

Slnečný štát a eugenika ľudského druhu

Práve zdanlivo vzdialená asociácia Utópie s kláštorným životom sa ešte v plnšej miere zosobnila v postave dominikánskeho mnícha a zároveň revolucionára svojej doby Tommasa Campanellu. Kým v diele Thomasa Morea ešte nedokážeme odhadnúť skutočný myšlienkový zámer či skôr provokáciu autora, v prípade tohto rodáka z talianskej Kalábrie nie sme na pochybách, že máme do činenia s angažovaným revolucionárom. Za svoje učenie a účasť v protišpanielskej konšpirácii z roku 1599 strávil 27 rokov vo väzení. V tiesnivom väzenskom prostredí sa zrodilo i jeho najznámejšie literárne a teoretické dielo Slnečný štát. Čitateľa udivuje pestrým a detailným opisom nielen ideálnych spoločenských pomerov, ale aj ideálnej architektúry, výtvarného umenia, školskej výchovy či najlepšieho spôsobu obliekania sa.  Ako je uvedené v podtitule, spis je vymysleným rozhovorom o predstave štátu. Tentoraz sa odohráva medzi rytierom johanitov a moreplavcom, ktorý rozpráva o svojej návšteve bájneho ostrova Taprobane na rovníku.

Podobne ako Platónova Atlantída i Campanellovo ideálne mesto je rozdelené do okruhov. V tomto prípade ho nerozdeľujú vodné kanály, ale sústava siedmich radov hradieb. Dokonale izolované mesto je vybudované na pahorku a jeho podstatná časť sa rozkladá na horskej plošine. Uprostred spočíva kruhový chrám, ktorý je zároveň centrálnym bodom celého štátu. Hoci Campanella nešetrí svojím zmyslom pre detail a pestrou kresbou  tohto literárneho obrazu plní desiatky strán, postupom času si čitateľ môže povšimnúť tesnú prepojenosť architektúry a života v Slnečnom štáte. Ako uprostred mesta stojí centrálny chrám, tak stredobodom politického systému je najvyšší kňaz, tzv. metafyzik, nazývaný Hoh. Je najvyššou a prakticky neodvolateľnou autoritou, spĺňa i kritéria Platónovho filozofa na tróne. Pod sebou má troch najvyšších úradníkov, ktorých úlohou je preniesť metafyzikovu múdrosť do všetkých stránok ľudského spoločenstva. Zodpovedajú tomu ich mená  – Pon (Moc), Sin (Múdrosť) a Mor (Láska). Metafyzikova inšpirácia a rozum sú ďalej distribuované v ďalších okruhoch a prostredníctvom najrôznejších úradov až k poslednému občanovi. Aby bol dokonalý štát skutočne dokonalý, Tommaso Campanella považuje za potrebné odstrániť nielen súkromné vlastníctvo majetku, ale aj vlastníctvo žien a detí. I tie majú byť spoločné. V prípade žien to platí nielen poslušnosťou (ako to bolo podľa Campanellu v spoločenstvách prvých kresťanov), ale aj lôžkom. Dôvodom je snaha odstrániť koreň všetkého zla. Tým je jednak túžba vlastniť, ktorá vytvára bohatstvo a chudobu, jednak zneužívanie lásky pre výlučný osobný prospech a pripútanie manželiek k manželom. Z týchto koreňov sa rodí lakomosť, závisť, žiarlivosť, cudzoložstvo, pýcha, okázalosť a ďalší nekonečný sled ľudských nerestí. Odstránením inštitucionálnych príčin hriechu má vymiznúť samotný hriech. Táto radikálna a svojská etika priviedla dominikánskeho mnícha k názoru, že láska a plodenie potomstva má byť záležitosťou štátu. Úradníci lásky preto vyberajú partnerov na spoločnú noc a riadia sa pritom kritériami eugeniky. Robustným mužom vyberajú malé a útle ženy, opačne k chudým a bystrým ženy rázne a telnaté. Cieľom je vyrovnávaním krajných charakterových a fyzických vlastností dosiahnuť zdravé potomstvo, vhodné pre projekt dokonalého štátu. Prirovnanie k šľachteniu dobytka nemusí byť pritom nevhodné, keďže Tommaso Campanella na jednom mieste pripomína mienku obyvateľov Slnečného štátu: „Tí sa nám vysmievajú, že my, ktorí venujeme horlivú starostlivosť chovu psov a koní, zanedbávame ľudské plodenie.“

Neskorší kritici utopického politického myslenia, akými boli v 20. storočí Karl Popper či Friedrich Hayek, upozornili na jasné príznaky totalitného politického myslenia, ktoré nachádzame v odvážnych teoretických experimentoch renesančných učencov. Zdanlivý ľudský raj sa môže poľahky zmeniť na peklo. Ich „konštruktivistický racionalizmus“ a snaha vychovať nového dokonalého občana môžu v skutočnosti viesť k potieraniu ľudskej spontánnosti. Zneužitie moci je však podľa Tommasa Campanellu vylúčené. Vládne predsa úzky okruh filozofov, ktorých prirodzeným záujmom je odmietať škodlivú vášeň a usporiadať život spoločnosti do súladu s rozumom. Rozum nutne vládne aj v ďalšej spoločenskej utópii. Tentoraz, na začiatku 17. storočia, sa predstava bájneho ostrova posúva o kus ďalej, do ešte neprebádaných vôd Tichého oceánu.

 

Nová Atlantída – prvá science fiction v dejinách

„Vedenie je moc.“ Tento výrok významného učenca a štátnika alžbetínskeho Anglicka Francisa Bacona pripomína jeho celoživotnú snahu presadiť sa vo vysokej štátnej funkcii, aby mohol naplniť svoje základné presvedčenie. Podľa neho rozvoj ľudskej spoločnosti musí nasledovať vzory najnovšieho poznania a výsledky vied. Francis Bacon napísal svoju utópiu na konci života, kedy si uvedomil, že väčšinu jeho plánov sa nepodarilo realizovať. Útly nedokončený spis s príznačným názvom Nová Atlantída tak dostal silný náboj fantázie a vízie budúcnosti. Vyšiel v roku 1627, krátko po smrti svojho autora. Protagonistami príbehu sú opäť námorníci, ktorí opúšťajú pobrežie Peru a po búrlivej a dlhej plavbe nakoniec pristanú na neznámom ostrove Bensalem uprostred vôd južného oceánu. Najskôr je im na pevninu odopieraný vstup, neskôr sú izolovaní v budove pre hostí a nakoniec sú postupne oboznamovaní s pomermi v krajine. Dôvodom je zámerná izolácia ostrova od okolitého sveta. Tá je základnou politikou štátu, v ktorom obyvatelia žijú šťastným a pohodlným životom. Francis Bacon v prvej časti spisu nadväzuje na Platónov mýtus o bájnej Atlantíde. Bensalemčania opisujú moreplavcom slávnu minulosť tejto civilizácie, ktorú umiestňujú na americký kontinent. Platónova vízia ideálneho štátu však v Baconovom podaní prešla drobnou modifikáciou. Skutočnými vládcami nie sú filozofi, ale vedci a experimentátori.

Hoci sa v texte niekoľkokrát objavuje jasná zmienka o tom, že Bensalem je kráľovstvo, ani jeden z obyvateľov nepovažuje za nutné priblížiť a vysvetliť hosťom politický systém tohto štátu. Nedozvedáme sa preto, či panuje kráľ volený alebo dedičný a či v krajine existuje akákoľvek forma zastupiteľského zboru. Všeobecnú vážnosť a priam posvätnú autoritu však požíva inštitúcia, nazývaná Šalamúnov dom. Jeho tajomstvo jednému z hostí poodhaľuje  samotný Otec domu. Nezávislý a skrytý pred vonkajšími zrakmi pracuje na ostrove vedecký zbor, ktorý prináša obyvateľom materiálny a sociálny prospech. Tento Šalamúnov dom má k dispozícii takmer neobmedzené možnosti na mori i na súši. Pre vedecké experimenty najrôznejšieho druhu mu ako laboratórium slúži prakticky celý ostrov s obvodom 5 600 míľ. Jeho veľké rozmery ho preto predurčujú jednak na úplnú materiálnu sebestačnosť, jednak dáva vedcom široké pole záberu. Ostrov je rozdelený do niekoľkých pásiem. Dolné pásmo predstavuje vybudovaná sústava jaskýň, ktoré sa využívajú na skladovanie, miešanie, stužovanie a konzervovanie hmôt. Horné pásmo tvoria až pol míle vysoké veže, vybudované na horských masívoch. Tieto mrakodrapy bensalemskí vedci využívajú na ožarovanie, zmrazovanie, na pozorovanie poveternostných javov a dráh ohnivých meteoritov. V podzemných, ako aj nadzemných priestoroch sú trvalo usadení tzv. samotári, ktorým je určené, čo si majú obzvlášť všímať. Všemocné vedecké kolégium má k dispozícii slané aj sladké jazerá, v ktorých experimentujú s premenou slanej vody na sladkú a opačne. Vybudované sú tiež priestorné budovy, ktoré slúžia na simulovanie poveternostných javov. Komnaty zdravia s ideálnym zložením ovzdušia zasa slúžia obyvateľstvu na osvieženie a predĺženie života. K dispozícii sú rozmanité záhrady, v ktorých sa umelo urýchľuje alebo spomaľuje rast rastlinstva, upravujú sa podľa potreby jeho plody, alebo sa dokonca vytvárajú celkom nové druhy. Na ostrove sú špecializované pitevne zvierat, ďalej domy optiky, domy akustiky, domy vôní, dom matematiky, domy zmyslových klamov a napokon aj domy strojov. Tie produkujú účinné kanóny a náboje, neuhasiteľné vo vodách, podmorské plavidlá a známe je aj tzv. vzduchoplavectvo. Francis Bacon prináša čitateľovi rad bizarných opisov a výmyslov, ktoré však súčasnému človeku evokujú jeho každodenný život. V dome akustiky tak nájdeme: „...pomocné prístroje, ktoré vložením do ucha posilňujú sluch. Poznáme taktiež spôsob, ako prenášať zvuky pomocou trubíc a hadíc, a to najpodivuhodnejšími cestami a na veľké vzdialenosti.“ Život na ostrove preto určujú vynálezy a inovácie vedcov.

Francis Bacon vo svojom spise ďalej podáva podrobný opis štruktúry vedeckého kolégia – od členov, cestujúcich po celom svete a zhromažďujúcich poznatky a podklady (tzv. kupcov svetla), cez experimentátorov (tzv. prieskumníkov) až po tých, ktorí z ich výsledkov vyvodzujú všeobecné závery (tzv. tlmočníci prírody). Tento model bol neskôr inšpiračným zdrojom pri zakladaní Kráľovskej spoločnosti v Londýne na rozvoj vied, založenej v roku 1660. Aj Baconova utópia však v sebe má zakomponované podstatné riziká. Práve vedecké kolégium sa rozhoduje, čo z ich práce a objavov bude zverejnené a čo utajené. Vedci pritom nemusia informovať štát, stojac tak pevne nad jeho štruktúrami. Otázky preto znejú takto: Kto vládne, v čích rukách leží skutočná moc Novej Atlantídy? Kto stojí a či smie stáť na ľudskými zákonmi?

Odpovede nepriniesol ani jeden 
z troch spomínaných teoretikov. Podstatnou vlastnosťou Utópie totiž je, že iba ponúka novú, imaginárnu pevninu, kde by bola spoločnosť zbavená všetkej nespravodlivosti a biedy. Avšak, ako dodáva na záver svojho spisu Thomas More: „Zatiaľ, ako z jednej strany nemôžem súhlasiť so všetkým, (...), tak z druhej strany rád priznávam, že je v štáte utópskom mnoho vecí, ktoré by som naším obciam skôr iba prial, než by som dúfal v ich uskutočnenie.“


utópiapolitické myslenierenesanciapolitické teórieutopizmus



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež


Slobodu alebo smrť

18.2.2018 | Miroslav Kouba

Zmeny, ku ktorým ku koncu 18. a na začiatku 19. storočia dochádzalo v mnohých európskych krajinách, zasiahli s rôznou intenzitou aj Balkánsky polostrov. Podobne ako iné národy juhovýchodnej Európy, prechádzalo aj obyvateľstvo...

  • 412
  • 0

Februárové vydanie 2018

4.2.2018 | Tomáš Černák

Mnohí z Vás si určite dobre pamätajú, ako sa niekoľko desaťročí na konci druhého mesiaca v roku okázalo oslavovalo výročie, ktoré v minulom režime dostalo honosný názov ,,Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu“ alebo...

  • 2381
  • 9

Januárové vydanie 2018

1.1.2018 | Jaroslav Valent

Pohľad na dejiny 20. storočia a obzvlášť na technický pokrok, ktorý ľudstvo počas neho dosiahlo, ponúka dve roviny. Spočiatku je to obdiv a uznanie pre tých, ktorí sa na tomto rozvoji podieľali svojimi mimoriadnymi schopnosťami. Ak...

  • 1846
  • 10