Ako sa zrodil štát Izrael?

Publikované v Historická revue č. 5/2018, str. 70 - 75


14.5.2018 | Juraj Jankech

Rozdelenie Palestíny a začiatok arabsko-izraelského konfliktu

Pred sedemdesiatimi rokmi sa naplnilo jedno odveké želanie. Dňa 14. mája 1948 uzrel svetlo sveta Izrael. Hneď od prvého dňa svojej existencie musel o svoje pretrvanie bojovať s presilou. Tento stav sa nezmenil ani v ďalších desaťročiach. Rozhodujúcu bitku však zviedol už pred svojím vznikom.


Možnosť utvorenia samostatného židovského štátu sa po 2. svetovej vojne javila doslova ako nevyhnutnosť. Židia, ktorí prežili holokaust, naliehali na jeho vznik spoločne so sionistickým hnutím. Zdalo sa byť zjavné, že jedine vlastný štát im môže zabezpečiť potrebnú ochranu a bezpečnosť. Z množstva vyjadrení to dokonale ilustroval už klasický výrok jedného z preživších európskych Židov: „Som Žid. To je dosť. Putovali sme dosť. Pracovali a bojovali sme príliš dlho v krajinách iných ľudí. Musíme si vybudovať svoj vlastný štát.“

Pomerne jasno v otázkach židovskej budúcnosti mal aj pápež Pius XII. V januári 1947 v rozhovore pre americký denník The People vyhlásil, že Židia by mali odísť do Palestíny alebo do Ameriky, keďže celá Európa je posiata krvou a kosťami ich príbuzných. Emigrácia do Palestíny, zo židovského pohľadu celé stáročia považovanej za „zasľúbenú zem“, sa javila ako najlogickejšie a historicky najpodloženejšie riešenie. Táto predstava navyše súvisela aj so situáciou, ktorá sa vykryštalizovala už počas 1. svetovej vojny.

 

Narastajúce napätie

Britská vláda načrtla možnosť novej domoviny pre Židov už 2. novembra 1917 v známej Balfourovej deklarácii (HR 11/2017). Spolu s prísľubom židovskej domoviny však v nej figurovala aj protirečivá myšlienka, „že nebude vykonané nič, čo by ohrozilo občianske a náboženské práva už existujúcej nežidovskej spoločnosti v Palestíne alebo práva a politický status Židov v akejkoľvek krajine“. S úprimným veľmocenským záujmom o vznik židovskej vlasti to však stále nemalo veľa spoločného.

Zatiaľ čo európske územia sa po 1. svetovej vojne na základe pádu starých mocnárstiev vo väčšine prípadov stali národnými štátmi, blízkovýchodné oblasti sa naopak pretransformovali na mandáty pod správou cudzích veľmocí. Išlo o územia, považované za nepripravené na vlastnú samostatnosť a z tohto titulu predurčené na politický dohľad a tútorstvo mocností. Palestína, ktorá tvorila juhosýrsku oblasť bývalej Osmanskej ríše, sa v roku 1922 stala mandátnym územím Veľkej Británie. Mandát oficiálne vstúpil do platnosti 29. septembra 1923. Rozpad Osmanskej ríše po 1. svetovej vojne viedol k rozdeleniu tzv. Prednej Ázie (okrem Palestíny) aj na štáty Sýria, Libanon, Irak, neskôr Jordánsko a Saudská Arábia. Boli to celky, z ktorých ani jeden nebol rýdzo národný.

Preživší z koncentračného tábora Buchenwald prichádzajú do prístavu Haifa v Palestíne, júl 1945 (wikipedia.org)

 

Ako ukázal nasledujúci vývoj vo vzťahu Veľkej Británie k Židom, vyslovená proklamácia súvisela v prvom rade so ziskom medzinárodnej židovskej podpory počas 1. svetovej vojny. Briti svoj pragmatizmus demaskovali tým, že počas 2. svetovej vojny pre zmenu spolupracovali s arabskými krajinami. Dokonca obmedzovali židovské prisťahovalectvo do Palestíny. Londýn si totiž veľmi dobre uvedomoval, aké napätie medzi Arabmi a Židmi sa na britskom mandátnom území môže rozvinúť.

Známym mementom preto dodnes zostáva predovšetkým hatenie židovského prílevu aj v čase nacistických represií proti Židom v Európe. Odpor voči židovskej emigrácii do Palestíny v tom období paradoxne ešte viac pritvrdil. Pokusy Veľkej Británie o potlačenie imigrácie viedli k zachytávaniu a odkláňaniu lodí so Židmi na ostrov Cyprus. Túto politiku Londýn praktizoval až do samého konca svojho mandátu.

„Som Žid. To je dosť. Putovali sme dosť. Pracovali a bojovali sme príliš dlho v krajinách iných ľudí. Musíme si vybudovať svoj vlastný štát.“

Jeden z preživších holokaustu

Vojna ale nemohla trvať večne. Po jej skončení bolo potrebné zaujať nové stanovisko k problematickej Palestíne. Bolo evidentné, že po hrôzach holokaustu sa situácia radikálne zmenila. Vyhrotená situácia sa prejavovala v každodennom živote na oboch stranách znepriatelených táborov. Nevraživosť zašla hrozivo ďaleko. Arabské velenie v severnej Palestíne oznámilo, že každý Arab, ktorý by predával potraviny Židom, bude obesený.

V období vzniku britsko-palestínskeho mandátu žilo na jeho území 568-tisíc moslimov, 74-tisíc kresťanov a 58-tisíc Židov. V tomto období Palestína bola pod výraznou arabskou dominanciou. Rozpory medzi arabským obyvateľstvom Palestíny a židovskými predstavami o vlastnom štáte sa preto stupňovali až do násilnej podoby. Arabské obyvateľstvo považovalo osídľovanie Palestíny povojnovou emigráciou židovskej menšiny pod taktovkou sionistických organizácií za prejav koloniálnych záujmov Európy. Ozbrojené židovské jednotky, ako Hagana alebo Irgun, pritom už od októbra 1945 útočili proti britskej mandátnej správe. Britské odvetné reakcie na udržanie poriadku boli rovnako tvrdé. Viedli k rozmachu diverznej činnosti. Séria vzájomných teroristických útokov si odrazu vyžadovala nielen regionálnu, ale akútne aj medzinárodnú pozornosť a kontrolu.

 

Zásah UNSCOP

V lete 1945 nastúpil na post britského premiéra po Winstonovi Churchillovi menej skúsený Clement Atlee. Jedným z jeho prvých rozhodnutí bolo, že na post ministra zahraničných vecí nominoval Ernesta Bevina. Práve Bevin začal presadzovať politiku, podľa ktorej Veľká Británia naďalej neústupčivo trvala na zákaze masového židovského prisťahovalectva do Palestíny. Znamenalo to výrazný odklon od niekdajšieho Churchillovho prožidovského postoja. Svoju líniu riešenia celosvetovej židovskej otázky Bevin v podstate zhrnul nasledujúcim komentárom: „Nemalo zmysel bojovať v 2. svetovej vojne, ak Židia nezostanú v Európe, kde majú svoje nezastupiteľné miesto pri rekonštrukcii kontinentu.“ V preklade to znamenalo, že bezprostredne po 2. svetovej vojne britský vládny kabinet mal neustále v podvedomí potrebu udržať si priazeň arabských krajín. Jedine tento postoj zaručoval ochranu vlastných ekonomických ropných záujmov.

Územie Palestíny, ktoré pre Veľkú Britániu predstavovalo strategický priestor, už ale v časoch medzivojnového obdobia prestalo napomáhať britskému rozvoju. Upevnenie britských pozícií na Suezskom prieplave bolo neustále oslabované narastajúcimi etnickými rozkolmi v oblasti. Palestína sa stala miestom takmer neriešiteľného konfliktu. Dovtedy bol palestínsky priestor pre Veľkú Britániu najdôležitejšou blízkovýchodnou základňou s významnými letiskami. Z okolia prístavu Haifa, v ktorom žila (a dodnes žije) početná arabská enkláva, navyše čerpala bohaté zásoby nafty.

Britská vôľa k mocenskému ovládaniu a kontrolovaniu tohto mandátneho priestoru sa (podobne ako v rovnakom roku 1947 v Indii) jednoducho vyčerpala. Londýnska vláda sa preto začala obzerať po čestnom spôsobe, ako sa z problémov dostať von. Riešenie sa našlo 18. februára 1947. V tento deň Veľká Británia definitívne prenechala celú palestínsku problematiku na posúdenie OSN. Inými slovami, vzdala sa rozhodovania o jej budúcnosti. Súčasne na pôde OSN britský minister kolónií Arthur Creech Jones vyhlásil, že Británia sa po 25 rokoch spravovaného mandátneho územia zaviazala stiahnuť aj svoje branné sily. Neznamenalo to ale, že by sa Veľká Británia chcela okamžite a úplne zbaviť vplyvu vo východnej stredomorskej oblasti. Briti totiž nechceli zanechať mandát skôr, než by bol „spravodlivo“ vyriešený pomer jeho nadchádzajúcej prijateľnosti pre Židov aj Arabov.

Slovami sira Alana Gordona Cunninghama, vysokého komisára pre Palestínu v rokoch 1945 – 1948: „Nezriekneme sa mandátu, ani nebudeme vynucovať rozhodnutie, pokiaľ riešenie nebude spravodlivé a prijateľné, ako pre Arabov, tak pre Židov.“ V prvom rade od medzinárodných kruhov požadovali radu, ako sa dopracovať k takým konštruktívnym zmenám v mandáte, aby jeho „vypršanie“ neznamenalo začiatok nových zmätkov.

Pôvodný plán Zvláštnej komisie OSN pre Palestínu na rozdelenie celej oblasti na dva samostatné štáty. Už čoskoro po vyhlásení izraelskej nezávislosti sa ukázal byť nerealistický a o vymedzení nového izrealeského štátu rozhodla až prvá arabsko-izraelská vojna (D. Gurňák 2018)

 

Udalosti v Palestíne si jednoznačne vyžadovali medzinárodný zásah. Sionisti viac než kedykoľvek predtým trvali na židovskej väčšine v Palestíne, aby zaistili vytvorenie ucelenej židovskej republiky. Arabi, ktorí bojovali tak proti Britom, ako aj proti sionistom, žiadali zasa nezávislý palestínsky štát. Veľká Británia cítila, že jej nezostáva nič iné, než prenechať spor OSN.

Palestínsky geopolitický priestor sa na pôde svetovej ustanovizne medzinárodnej diplomacie stal hlavným bodom programu. Ešte predtým sa však riešením začal zaoberať aj špecializovaný anglo-americký výbor. Závery jeho rokovaní priniesli odporúčanie k deľbe palestínskeho územia. Britskú správu by tak mohli nahradiť dva suverénne štáty. Dá sa predpokladať, že toto vyjadrenie uvedenej komisie, vytvorenej vďaka spolupráci spojeneckých krajín, bolo následne brané do úvahy aj pri rokovaniach Zvláštnej komisie OSN pre Palestínu (United Nations Special Committee on Palestine ‒ UNSCOP) a pri konečnom rozhodnutí OSN.

Komisia UNSCOP bola ustanovená 15. mája 1947. V rukách držala plnú moc na prešetrenie všetkých neuralgických problémov v palestínskej otázke. Rovnako ako Peelova komisia z roku 1937 či anglo-americká komisia z roku 1946 i UNSCOP mala v úmysle počúvať v Palestíne arabské aj židovské argumenty. Arabský najvyšší výbor jej činnosť bojkotoval, pretože bol toho názoru, že komisia je od samého začiatku viac naklonená sionistom.

Odpovede na otázky palestínskeho problému v uvedenom orgáne hľadalo 11 krajín ‒ Kanada, Guatemala, Peru, Švédsko, ČSR, Uruguaj, Holandsko, Austrália, India, Irán a Juhoslávia. Istým paradoxom bol fakt, že v uvedenom zozname nemal zastúpenie ani jeden z piatich stálych členov centrálneho orgánu OSN – Bezpečnostnej rady. ČSR v tomto výbore reprezentoval československý veľvyslanec v OSN Karel Lisický. Pre zaujímavosť je možné poznamenať, že ČSR s ukončením britského mandátu v Palestíne a s kreovaním židovského štátneho útvaru v jeho budúcich konkrétnych hraniciach súhlasila. Tento postoj zvýraznil aj vtedajší minister zahraničných vecí ČSR Jan Masaryk. Vychádzajúc zo záverov rokovania československej vlády z 27. augusta 1947 vyhlásil na pôde UNSCOP úplnú podporu palestínskeho delenia.

 

Rezolúcia OSN č. 181

Organizácia spojených národov sa musela rozhodnúť, ako ďalej. Po dlhých rokovaniach a interných rozpravách zvolila alternatívu, ktorá dva roky po 2. svetovej vojne nahrávala možnosti vzniku samostatného židovského štátu. Záverečný výsledok zasadania komisie UNSCOP bol prijatý 31. augusta 1947. Oficiálne vydaný a proklamovaný bol o deň neskôr. Valné zhromaždenie OSN v New Yorku 29. novembra 1947 potvrdilo výsledok rezolúciou č. 181. V dejinách zostala známa aj pod označením „Rezolúcia o rozdelení“ a priniesla očakávané závery rozdelenia Palestíny. Na jej území sa mali zrodiť dva štáty.

Židovský štát sa mal skladať z pobrežnej oblasti okolo Tel Avivu a Haify, Chulského údolia a Negevu na juhu. Malo ho obývať 498-tisíc Židov a 497-tisíc Arabov (55 % územia). Arabský štát sa mal tiahnuť cez pás pobrežia v Gaze a mal zahŕňať aj Galileu na severe a oblasť okolo Nábulusu, Hebronu a Beer Ševy. Patrilo by doň 725-tisíc Arabov a 10-tisíc Židov (45 % územia). Mestá Jeruzalem a Betlehem mali zostať pod medzinárodnou správou OSN. Za týmto účelom mala byť zriadená tzv. Poručnícka rada.

Toto rozhodnutie OSN prinieslo budúcemu židovskému štátu nepriateľsky naladené okolie. Jeho samostatnému konštituovaniu však už nestálo nič v ceste. Negatívna blízkovýchodná atmosféra príliš nepriala formujúcemu sa „nováčikovi“ na svetovej mape. Okolité arabské krajiny rezultát OSN odmietali. O rozdelení oblasti na židovskú a arabskú časť nechceli ani počuť. Svoj názor obhajovali poukazovaním na historicky danú nemožnosť delenia Palestíny. Arabskí predstavitelia (ako aj palestínski Židia) navyše hrozili okamžitými vojnovými dôsledkami. Nátlak bol vyvíjaný najmä na vládne kruhy britskej správy. Oba znepriatelené tábory od nej žiadali spätné potvrdenie celistvosti krajiny.

Arabi nerozumeli, prečo by práve oni mali platiť za holokaust. Arabské krajiny prinajhoršom kalkulovali s tým, že aj keby židovský štát vznikol, bude veľmi rýchlo porazený.

V palestínskej problematike neustále figurovala aj požiadavka naplnenia proklamovaného odchodu britských armádnych jednotiek z palestínskeho územia. Antagonizmus oboch etník, ktorých existencia na jednom území bola najväčšou prekážkou pre úspešné uskutočnenie plánu jeho rozdelenia (ako aj pre možnosť mieru v danej oblasti), sa ukázal v plnej miere. Arabskí predstavitelia logicky odmietali aj ďalšie židovské prisťahovalectvo. Jednoducho povedané, Arabi nerozumeli, prečo by práve oni mali platiť za holokaust. Arabské krajiny prinajhoršom kalkulovali s tým, že aj keby židovský štát vznikol, bude veľmi rýchlo porazený. Opak však bol pravdou.

Po vytvorení oveľa väčšieho židovského štátneho útvaru, než s akým pôvodne rátalo OSN v delení palestínskeho záberu, sa muselo vysťahovať nemalé množstvo Arabov. Objavil sa tak nový fenomén – nevyriešená problematika arabských utečencov, ktorí dodnes žijú v provizórnych táboroch. Ich odchod bol determinovaný zväčša obavou pred vojnovým nebezpečenstvom. To sa voči územiu budúcej židovskej vlasti javilo ako nevyhnutné zo strany Jordánska, Egypta, Sýrie, Libanonu a Iraku.

K rozhorčeniu obyvateľov Palestíny navyše prispela aj pomerne známa tragická udalosť. Do dejín vošla pod názvom „masaker v arabskej dedine Dajr Jásin“. Proizraelské komandá Irgun a Lehi tu 9. apríla 1948 zabili 250 ľudí. Moment, v ktorom sa násilný akt udial, spadá do času, keď ešte suverénny štát Židov neexistoval. Tento fakt preto evokuje zámer cieleného urýchlenia arabského vysťahovalectva. V protiklade k tomu stojí téza, že išlo len o jednu z „bežných“ epizód krvavého arabsko-židovského príbehu.

Prvý izraelský premiér David Ben Gurion vyhlasuje nezávislosť izraelského štátu pod portrétom Theodora Herzla, zakladateľa moderného sionizmu, t. j. hnutia za vytvorenie židovskej štátnosti (wikipedia.org)

 

Prvé kroky Izraela

Dňom oficiálneho vzniku štátu Izrael sa stal 14. máj 1948. Podľa kalendára používaného Židmi, bol založený 5. ijara 5708. Vyhlásil ho prvý izraelský premiér David Ben Gurion. Pre krajinu bol nakoniec zvolený oficiálny hebrejský názov Eretz Izrael (v preklade „bojovník Boží“). Do dnešných dní tak ide o jediný štát, ktorý má priamo vo svojom názve Božie meno. Zvíťazilo nad ďalšími zvažovanými variantmi ako Herzlia, Judea, Sion alebo Siona.

Po vzniku Izraela sa s možnosťou masového vysťahovalectva na jeho územie spájalo najmä rozhodnutie prvého vládneho kabinetu. Takmer ako prvú záležitosť svojho úradu zrušil stanovy Bielej knihy z roku 1939. Tá pod dohľadom Britov obmedzovala prisťahovalectvo Židov a zakazovala židovský nákup pôdy. Spustila sa tak obrovská vlna emigrácie do nového, suverénneho a (čo bolo z pohľadu Židov najviac dôležité) židovského azylu.

Emancipácia židovského národa aj opätovné obsadenie pradávneho izraelitského územia boli zavŕšené. Túžba mať pod kontrolou svoj vlastný suverénny celok, v ktorom by aj Židia, poznačení holokaustom, mohli dôstojne a najmä bezpečne existovať, sa v izraelských hraniciach zhmotnila. Možno sa však stretnúť aj s názormi ultraortodoxných Židov, ktorí moderný štát Izrael neprijali za svoj z dôvodu jeho prílišnej svetskosti a modernosti. Radosť z uskutočnenia odvekého sna už na druhý deň (15. mája 1948) vystriedala nutnosť brániť svoje hranice. Prvá zo série arabsko-izraelských vojen – vojna o nezávislosť ‒ vypukla priam v rekordne krátkom čase. Do boja proti Izraelu sa vydali egyptskí, libanonskí, jordánski, sýrski a irackí vojaci.

Prvou krajinou na svete, ktorá uznala Izrael de iure, bol Sovietsky zväz. Moskva a Tel Aviv preto nadviazali diplomatické styky už 17. mája 1948. V USA sa prezident Truman po pristúpení k aktu uznania židovského štátu musel vyrovnávať s vnútropolitickým tlakom. Svoje rozhodnutie ale nezmenil. Na základe vstupu USA do vojny, postupu americkej armády a tiež kvôli jej aktívnej participácii na oslobodzovaní koncentračných táborov išlo o prekonanie pôvodných názorov kabinetu jeho prezidentského predchodcu Franklina D. Roosevelta.

Ešte v časoch vzostupu nacistickej moci v súvislosti s Rakúskom a s ČSR v roku 1938, ako i po vypuknutí 2. svetovej vojny v roku 1939 si totiž väčšia časť politickej scény a verejnosti v USA priala zostať striktne izolovaná od európskych problémov. Počiatočná neochota v otázkach zapojenia sa pôvodne neutrálnej americkej vlády do situácie v Európe vyplývala aj z obáv, že nakoniec celá ťarcha „kampane“ priamej záchrany perzekvovaných Židov bude spočívať na pleciach mladých amerických vojakov. Po skončení 2. svetovej vojny sa však situácia vyvíjala úplne iným smerom.

Prvá zo série arabsko-izraelských vojen – vojna o nezávislosť ‒ vypukla priam v rekordne krátkom čase. Do boja proti Izraelu sa vydali egyptskí, libanonskí, jordánski, sýrski a irackí vojaci.

Jedným z významných odporcov Trumanovho podporovania automatického a pomerne rýchleho uznania štátu Izrael bol minister zahraničných vecí USA George Marshall. Obával sa možných dôsledkov porušenia vzťahov s krajinami arabskej proveniencie v obchodnej surovinovej sfére. Predpokladal, že prezident je naklonený Izraelu iba kvôli jeho židovským voličom, ktorí ho mohli výdatným spôsobom podporiť v najbližších prezidentských voľbách.

Izrael napriek všetkým akútnym problémom, ktoré ho sužovali, bol rok po svojom „narodení“ prijatý do OSN. Stalo sa tak počas rokovania Valného zhromaždenia 11. mája 1949. OSN akceptovala Izrael ako svojho 59. člena. Za jeho prijatie hlasovalo 37 štátov. Proti tomuto rozhodnutiu sa neprekvapujúco ohradil tucet (prevažne arabských) krajín ‒ Afganistan, Barma, Egypt, Habeš, India, Irak, Irán, Libanon, Pakistan, Saudská Arábia, Sýria a Jemen. Deväť štátnych zriadení sa zdržalo hlasovania. Minister zahraničných vecí Izraela Moše Šaret k tomu poznamenal: „Prijatím Izraela do Organizácie Spojených národov bol ukončený proces prevedenia celého národa z politickej anonymity k jasnému medzinárodnému politickému štatútu. Naše poďakovanie náleží predovšetkým všetkým tým národom, ktoré 29. novembra 1947 vyniesli svoj hlas k podpore historického riešenia židovskej otázky zriadenia štátu Izrael.“

Arabské vojská dosiahli presne opačný efekt, než v aký dúfali. Historické a emotívne povedomie, ktoré sprevádzalo príchod Židov do Izraela, sa v priebehu bojov stupňovalo. O to viac, že Izrael sa najskôr dokázal brániť a následne prejsť do úspešného protiútoku, ktorým svoje územie dokonca rozšíril. Izrael preto so všetkými úspechmi aj sklamaniami môže oslavovať už 70. výročie svojho vzniku.


izraelholokaustpalestínaarabsko-izraelská vojnanezávislosťžidovský štát



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Juraj Jankech

Popis autora

Pozrite si tiež