Alexander Veľký

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 62 - 65


16.1.2016 | Roman Mocpajchel

Najlepší vojvodca histórie?

„Hoci je Alexander jedným 
z najodvážnejších veliteľov dejín, nebezpečenstvá, do ktorých sa púšťal, len zriedka ponechával na náhode. Starostlivo ich zvažoval a podľa ich pravdepodobnosti kalkuloval.“

J. F. C. Fuller, 
britský generál, vojenský teoretik a histori


 

Už jeho narodenie ho predurčovalo k víťazstvám. Alexandrov otec Filip, ktorý práve dobyl mesto Poteidaia, dostal správu o narodení svojho syna súčasne s dvoma ďalšími správami – prvou, že jeho generál Parmenion vo veľkej bitke porazil Ilýrov, a druhou o víťazstve svojho koňa na pretekoch v Olympii. Filipovu radosť ešte zväčšili jeho veštci, ktorí mu vyložili, že chlapec, narodený súčasne 
s troma víťazstvami, bude nepremožiteľný. Navyše, aby tých znamení nebolo málo, podľa antickej historickej tradície, práve v deň Alexandrovho narodenia ľahol popolom Artemidin chrám v maloázijskom Efeze – jeden zo siedmich divov sveta. V Efeze prítomní mágovia to považovali za znamenie novej pohromy, pobehovali sem a tam, bili sa do tvárí a volali, že tento deň splodil nešťastie a veľkú pohromu 
pre Áziu.

 

Stratégia a taktika

Už v úvode článku citovaný generál Fuller analyzoval sedem základných princípov vojenskej stratégie, ktoré by mal každý úspešný vojvodca dokonale ovládať. Sú to – maximalizácia síl, koncentrácia síl v rozhodujúcom bode, rýchlosť, prekvapenie, upevnenie víťazstva okamžitým prenasledovaním, vybudovanie bezpečných základní a zaistenie komunikácií. Brilantný Alexandrov výkon na bojovom poli, ale aj pred bitkou i po nej, dokazuje, že macedónsky kráľ ich mal, takpovediac, v malíčku. Razantne to ukázal už pred samotným ázijským ťažením. V roku 335 pred n. l. ako 21-ročný tvrdo pacifikoval večne neposlušné ilýrske kmene ďaleko na severe, keď sa po falošnej správe o jeho smrti vzbúrili Téby. Ostrými pochodmi sa rýchlo presunul do stredného Grécka, náhlym útokom dobyl Téby a nemilosrdne ich zničil. Tento exemplárny trest natoľko vystrašil ostatných Grékov, že ich rýchlo prešla chuť na protimacedónske rozbroje. Dobytie Téb bolo dôsledkom momentu prekvapenia – nečakane rýchleho presunu Alexandrovej armády, a ich zničenie zase predstavovalo upevnenie víťazstva a prispelo k vybudovaniu bezpečného zázemia pred ťažením do Ázie.

Výpravu do Ázie chystal už Alexandrov otec kráľ Filip. Na častú otázku 
o tom, ako Alexander prišiel k myšlienke rozpútať vojnu proti ohromnej Perzskej ríši, sir William W. Tarn, jeden z najväčších odborníkov na Alexandra Veľkého, s typicky britským humorom odpovedal, že nikdy neprišiel na myšlienku neurobiť to. Skôr, ako sa vydal na túto trúfalú výpravu, ktorá mu mala priniesť nesmrteľnú slávu a zároveň mala zmeniť svet, si však dôkladne zabezpečil pozície doma i v Grécku. Svojmu generálovi Antipatrovi zveril velenie nad 12-tisíc pešiakmi a tisícpäťsto jazdcami – ochranou pred vonkajším nepriateľom i možnými problémami vnútri. Podobne postupoval aj v nasledujúcom ťažení. Predtým, než sa vydal do ázijského vnútrozemia, zaistil si stredomorské pobrežie, a skôr, než pokračoval ešte ďalej na východ, upevnil si pozíciu v Mezopotámii. Aj do Indie sa odvážil, až keď mal dostatočne silné posádky aj v tých najodľahlejších východných provinciách Perzskej ríše. Trpezlivosť a dôslednosť, ktoré tieto kroky sprevádzali, zvlášť kontrastujú s Alexandrovou schopnosťou pre rýchle a nepredvídateľné rozhodnutia a činy.

Vo všetkých troch svojich veľkých bitkách proti Peržanom Alexander použil obdobnú taktiku – jeho falanga pezhetairov, ježiaca sa vyše päť metrov dlhými kopijami, stála v strede zostavy, ľavé krídlo, zložené zo spojeneckej gréckej, tráckej a elitnej tesálskej jazdy, držal skúsený generál Parmenion a kľúčové pravé krídlo, ktoré svojimi prudkými 
výpadmi rozbíjalo nepriateľskú zosta
vu, tvorila superelitná jazda hetairov (druhov) pod osobným velením mladého macedónskeho kráľa. Spojenie medzi statickým stredom a pohyblivými krídlami macedónskej zostavy zabezpečovali hypaspisti (pohyblivejšia elitná ťažká pechota, vyzbrojená po vzore hoplitov) a ľahkoodenci (povestní Agriani, lukostrelci, vrhači oštepov). Zatiaľ čo v prvej bitke pri rieke Granik (máj 334 pred n. l.) macedónska armáda početne prevyšovala svojho súpera, pri Isse (november 333 pred n. l.) už perzská armáda pod priamym velením veľkokráľa Dareia mala približne dvojnásobnú prevahu. V rozhodujúcej bitke pri Gaugaméle (1. október 331 pred n. l.) však Alexander so svojou niečo vyše 40-tisícovou armádou čelil možno viac ako päťnásobnej presile, pričom len nepriateľská jazda sa svojím počtom vyrovnala celej Alexandrovej armáde. Ten sa ale zdrvujúcej presily vôbec nezľakol a nevadilo mu ani to, že bojisko si vybral a pre svoje potreby (útok kosami opatrených bojových vozov) upravil nepriateľ, dokonca si ráno v deň bitky schuti pospal a Parmenion osobne ho musel ísť do stanu dva-trikrát zobudiť. Bitku nakoniec rozhodla maximalizácia síl macedónskej armády (stupňovité rozostavenie a asi prvýkrát v dejinách vojenstva použitá druhá taktická záložná línia), jej vysoká profesionalita, zohratosť, skúsenosť a v konečnom dôsledku koncentrovaný úder jazdy hetairov a vybraných pešiakov do odkrytého miesta perzskej zostavy. To vzniklo obratným manévrom s odlákaním nepriateľskej jazdy na ľavom krídle (z perzskej strany), pričom macedónsky finálny útok smeroval priamo do jadra perzskej armády, kde stál samotný veľkokráľ. Ani tentoraz to Dareios nevydržal a dal sa na útek. Stálo ho to bitku, celú ríšu a nakoniec aj vlastný život.

Morálka a odvaha

Máločo tak dobre vystihuje Alexandrov charakter ako dve veci, ktoré mal neustále pod svojím vankúšom – Homérovu epickú báseň Ilias v Aristotelovej kritickej úprave a dýku. Bola to práve táto kombinácia perfektného vzdelania (mohol mať vari renomovanejšieho učiteľa ako najslávnejšieho filozofa staroveku?) a vojenského ducha, spojená so skvelým dedičstvom po otcovi v podobe výborne vycvičenej a organizovanej armády, ktorá umožnila mladému macedónskemu kráľovi dobyť najväčšiu ríšu vtedy známeho sveta? Bezpochyby áno, ale nielen to.

Alexander by celkom určite súhlasil so svojím veľkým obdivovateľom a takisto geniálnym vojvodcom Napoleonom, že vojenstvo je pomer „morálneho a fyzického (faktoru) tri ku jednej“. Keď mu vraj večer pred rozhodujúcou bitkou pri Gaugaméle jeho najskúsenejší generál Parmenion radil, aby zaútočil na Peržanov ešte v noci a minimalizoval tak ich výraznú početnú prevahu, Alexander odpovedal, že „ukradnúť víťazstvo je hanebné“ a že „musí zvíťaziť otvorene a bez ľsti“. Niežeby bol proti bojovaniu pomocou ľsti, ale oveľa dôležitejšie ako neisté a svojím spôsobom zákerné víťazstvo pod rúškom noci pre Alexandra bolo dosiahnuť ho v otvorenom a čestnom boji za rovnakých podmienok, aby tým víťazstvo ešte viac vyniklo. Pyšné a zdanlivo prehnane sebavedomé vyhlásenie macedónskeho kráľa tak bolo vedené rozumným ohľadom na morálku vlastnej armády, ktorú by víťazný boj v priamej bitke nepomerne viac pozdvihol a nepriateľa určite viac zdeptal, ako sa nakoniec aj stalo.

Čo sa týka odvahy, Alexander išiel svojim vojakom príkladom, takmer vždy stál v prvej línii a v boji utrpel pravdepodobne viac zranení ako ktorýkoľvek muž z jeho vojska. Prenechajme teraz slovo o štyri storočia neskôr žijúcemu gréckemu historikovi Arrianovi a jeho popisu bitky pri rieke Granik:


„V priebehu boja sa Alexandrovi zlomila kopija. Vyžiadal si novú od Aretida, kráľovského štolbu. Ale aj tomu sa kopija v boji zlomila, takže statočne bojoval len s jej zlomenou polovicou. Ukázal ju Alexandrovi a poradil mu, aby sa obrátil na niekoho iného. Dal mu ju Korinťan Démaratos, šľachtic z jeho družiny. Alexander ju uchopil a v tom uvidel blížiť sa k sebe Dareiovho zaťa Mithridata, cválajúceho na koni ďaleko pred ostatnými jazdcami zošikovanými do klinu. Vyrazil mu naproti aj on a ranou kopije do tváre zrazil Mithridata z koňa. V tej chvíli sa však vyrútil na Alexandra Rhoisakes a ťal mu mečom po hlave. Odsekol mu síce kus prilby, ale sila úderu bola prilbou otupená. Aj jeho Alexander zrazil z koňa, keď mu vrazil kopiju cez pancier do pŕs. Spithridates už mal zozadu na Alexandra natiahnutý meč, ale Kleitos, syn Dropidov, ho predstihol, ťal ho do ramena a odsekol mu ruku aj s mečom. Medzitým stále vystupovali z rieky jazdci, pokiaľ im to prúd dovoľoval, a pripájali sa k Alexandrovi.“

Takýto riskantný vodcovský štýl a zároveň zdieľanie všetkých nebezpečenstiev so svojimi vojakmi bol na jednej strane skvelý prostriedok, ako vo vojsku vzbudiť a udržať vysokú bojovú morálku, na druhej strane je nepochybné, že Alexandra boj vzrušoval a nachádzal v ňom veľké potešenie.

 

Najväčší vojvodca dejín

Premyslená stratégia, odvážna taktika a vysoká morálka, spojené s veľkou odvahou, boli základnými príčinami Alexandrovho úspechu. Pokúsme sa teraz zodpovedať otázku z nadpisu tohto článku: „Bol Alexander Veľký najlepší vojvodca histórie?“ Odpoveď znie: „Áno, bol, ale... keby k tomu nemal takmer ideálne podmienky, vytvorené svojím otcom Filipom, ktorý mu neplánovane a nechtiac uvoľnil miesto, ktovie, či by sa mu to všetko podarilo dosiahnuť v takom krátkom čase a v takom mladom veku.“ Úplne nakoniec, nesvedčí o jeho veľkosti aj to, že bol azda jediný panovník v dejinách, ktorý mal za životopisca iného kráľa, a to nie hocijakého, ale rovno egyptského faraóna?

Dielo Ptolemaia, jedného z jeho najbližších druhov, sa nám, bohužiaľ, nezachovalo, aspoň nie priamo, ale odvoláva sa naňho náš najlepší zdroj o Alexandrovom veľkolepom ťažení, ktoré zmenilo svet, Arrianos, ktorý v závere svojej knihy píše:

„Dokázal v ešte nejasnej situácii presne rozpoznať, čo je treba urobiť, a veľmi šťastne vedel vyvodiť z daných skutočností pravdepodobný následok. Vo vojsku zaviedol s dokonalou znalosťou veci bezchybnú organizáciu, výzbroj a disciplínu. V tom, ako dokázal pozdvihnúť odvahu vojakov, naplniť ich dobrou nádejou a svojou vlastnou nebojácnosťou ich v nebezpečenstve zbaviť strachu, v tom všetkom bol rodený majster... Kto však haní Alexandra, nech nerobí tak iba so zreteľom na jeho temné stránky, ale nech prihliadne súhrnne k celej jeho osobnosti. Nech si dobre uvedomí o sebe samom, kto je on a aké postavenie zaujíma, ako je oproti Alexandrovi bezvýznamný, ako bezvýznamné sú veci, za ktorými sa pachtí, a ako ani tie nedokáže udržať v poriadku – a na druhej strane, kto bol tento ním hanený Alexander, človek, ktorý vystúpil na najvyšší stupeň ľudského šťastia, bol bez pochýb kráľom oboch pevnín a naplnil celý svet slávou svojho mena.“


alexander veľkýantikabojová technika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Roman Mocpajchel

Roman Mocpajchel, študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Venuje sa hlavne vojenským a námorným dejinám. Z týchto oblastí publikuje populárno-vedecké články v rôznych médiách.

Pozrite si tiež