Alexandrovo vojsko

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 66 - 71


16.1.2016 | Roman Mocpajchel

Nákova a kladivo

Alexander Veľký patrí k najväčším vojvodcom staroveku i celej známej ľudskej histórie. Na pomyselný vrchol tohto vojenského, ale aj civilizačného panteónu sa dostal hlavne vďaka svojej genialite a, samozrejme, vďaka svojej armáde.


 

Na tomto mieste však treba zároveň zdôrazniť na prvý pohľad zrejmý fakt, že bez Filipa by nebolo Alexandra. Alexander po svojom otcovi ne-
zdedil len kráľovstvo, titul a plán na dobytie Ázie, ale aj zreformovanú, dobre vycvičenú a disciplinovanú armádu.

Keď sa v roku 359 pred n. l. Filip stal vládcom Macedónie, jedným z najvýznamnejších počinov jeho novej vlády bola zásadná vojenská reforma. Inšpiráciu pre tieto reformy určite čerpal aj z vlastných skúseností z čias svojej rukojemníckej mladosti v Tébach. V tom čase toto mesto bolo vojenským a politickým hegemónom celého Grécka vďaka geniálnemu vojvodcovi Epameinóndovi (cca 418 – 362 pred n. l.), ktorý dokázal veľmi účinne prestavať tradičnú grécku falangu (povestný kosý šík) a vynašiel umenie koncentrovaného úderu. Ďalším inšpiračným zdrojom pre Filipa bol pravdepodobne aténsky inovatívny generál Ifikrates (cca 418 – cca 353 pred n. l.), ktorý odľahčil výstroj pešiaka (ľahšie štíty, ľanové panciere) a predĺžil ich zbrane (kopije i meče).

Filip ale išiel ešte ďalej. Jeho falanga bola ešte mohutnejšia – mala hĺbku 16 mužov namiesto typických 8 – 12, ale s malou medzerou medzi mužmi namiesto tesného radu ako pri klasickej falange. Tým najväčším rozdielom však bola zbraň – až 5,5 metra dlhá kopija (sarissa), ktorá vážila okolo šesť až sedem kilogramov, teda asi sedemkrát viac ako bežný hoplitský oštep. Podstatným znakom sarissy bol spojovací kĺb (alebo krúžok), ktorý uľahčoval manipuláciu s touto nemotornou zbraňou, jej prepravu i opravu. Hrot sarissy meral aj pol metra a na opačnom konci bol ešte jeden kratší hrot, ktorý fungoval ako protiváha, ale v prípade potreby sa tiež dal použiť v boji. Dĺžka tejto kopije a hĺbka macedónskej falangy spôsobovali, že dopredu vyčnievali hroty len z prvých štyroch až piatich radov a zvyšné sa týčili dohora. Falanga tak pripomínala obrovského dikobraza a nepriateľ mal iba tri možnosti – mohol byť rozprášený, prebodnutý alebo ušliapaný.

Ďalšou významnou a zásadnou zmenou, ktorú Filip vniesol do gréckeho vojenstva, bola profesionalizácia armády. Zaviedol pravidelné vojenské cvičenia i v časoch mieru, vojakov odmeňoval pravidelným ríjmom (alebo skôr pravidelnou príležitosťou k plieneniu) a vyslúžilcov pozemkami. Ako vo svojej mamutej encyklopédii vojenských dejín píšu renomovaní americkí historici otec a syn Dupuyovci:

„Po prvýkrát v dejinách sa vedecký plán, založený na vyčerpávajúcej analýze schopností a obmedzení vojakov, zbraní a vybavenia tej doby, vyvinul do jasnej koncepcie koordinovanej taktickej akcie kombinovaných zbraní. Dôkladná organizácia a plány výcviku stmelili masu do vojenského stroja, ktorý by pod osobným velením Filipa (a neskôr Alexandra) bol pravdepodobne úspešný proti akémukoľvek vojsku, postavenému v nasledujúcich 18 storočiach – inými slovami, kým prevládli zbrane na strelný prach.“

 

Pechota

Pechota bola jadrom macedónskej armády, rovnako ako každej starovekej aj modernej armády. Na rozdiel od klasických gréckych mestských štátov rozľahlá, hoci podstatne menej urbanizovaná a viac pastierska ako roľnícka, Macedónia nemala problém s dostatkom ľudských zdrojov. Z tejto početnej zásoby pastierov a roľníkov macedónski králi mohli verbovať dostatok profesionálnych vojakov pre svoju falangu.

Macedónski pešiaci sa v princípe delili na dve hlavné skupiny. Samotnú falangu tvorili tzv. pezhetairi (peší druhovia), ktorí boli vyzbrojení už spomenutou sarissou ako hlavnou zbraňou. Keďže tú museli držať oboma rukami, na ochranu používali menší a ľahší štít (pelte), ktorý mal lakťový záves a cez rameno ho pridržiaval remeň. Ochrannú zbroj doplňovali prilba a náholennice, hrudný pancier (ak vôbec) mali pravdepodobne iba falangisti v predných radoch – tí vzadu ho v podstate nepotrebovali a zároveň sa tak šetrili náklady. Ako bočnú zbraň mali pezhetairi k dispozícii krátky meč (rovný xiphos alebo dlhší a zahnutý kopis) alebo dýku (machaira). Sila falangy – jej mohutnosť a zomknutosť, musela byť bezpodmienečne podporená disciplínou a zohratosťou. Hneď, ako by bola táto krehká konštelácia narušená (čo neskôr v boji s ňou demonštrovali Rimania), falanga by sa rozpadla a jej jednotliví členovia by sa pri svojej nedostatočnej individuálnej výzbroji a výstroji stali ľahkou obeťou silnejšie vyzbrojeného protivníka (napríklad rímskeho legionára).

Z tohto dôvodu Macedónci mali k dispozícii aj druhý typ pešiakov, tzv. hypaspistov (doslova nosiči štítov), čo boli elitní, po spôsobe hoplitov vyzbrojení a vystrojení pešiaci. Hypaspisti pôsobili vo veľkých bitkách ako spojenie medzi falangou v strede macedónskej zostavy a jej jazdeckými krídlami. Používali sa tiež pre ťažké úlohy, vyžadujúce si rýchlosť a vytrvalosť. Takisto boli vhodnejší pre boj v nerovnom teréne, ktorý, naopak, až tak nevyhovoval kompaktnej macedónskej falange. Od bežných hypaspistov sa svojimi striebornými štítmi líšili argyraspidi (doslova strieborné štíty), ktorí sa podľa Diodora Sicílskeho „vyznačovali dokonalosťou svojej zbroje a statočnosťou svojich mužov“ (17.57.2). Okrem toho poznáme ešte kráľovských hypaspistov (hypaspistai basilikoi), ktorí sa regrutovali z vojakov aristokratického pôvodu.

Na začiatku svojho ťaženia do Ázie mal Alexander 12-tisíc ťažkých macedónskych pešiakov. Deväťtisíc z nich boli pezhetairi, rozdelení do šiestich jednotiek (taxis) po 1 500 mužov, a tritisíc hypaspistov, ktorí boli pre zmenu členení do troch jednotiek (chiliarchia) po tisíc mužov. Prvou chiliarchiou bola kráľova telesná stráž, nazývaná agéma. Základnou jednotkou ťažkoodencov bola dekas – pôvodne podľa názvu 10, neskôr 16 vojakov v rade. Štyri rady tvorili tetrarchiu (64 mužov) a štyri tetrarchie syntagmu (256 mužov). Najvyššia štandardná jednotka – taxis (ekvivalent dnešnej brigády), tak zahrňovala šesť syntagiem, respektíve štyri v prípade chiliarchie (ekvivalent pluku). Celkový počet taxis bol 12, z nich každá pochádzala z určitej oblasti Macedónie. Zvyšných šesť však Alexander ponechal doma svojmu generálovi Antipatrovi, ktorý ako regent istil a podporoval svojho kráľa z domácej pôdy.

Okrem tejto ťažkej pechoty v Alexandrovej armáde hrali dôležitú úlohu aj ľahkoodenci (peltastai), ktorí ale, čo je zaujímavé, väčšinou neboli Macedónci. Za všetkých môžeme spomenúť povestných Agrianov (Gurkovia Alexandrovej armády), paiónsky kmeň, pochádzajúci z oblasti severne od Macedónie, ktorí boli Alexandrovými obľúbencami, či známych gréckych lukostrelcov z Kréty, kde toto umenie malo naozaj dávnu tradíciu. Navyše, Alexander mal k dispozícii aj pechotu svojich gréckych spojencov (okrem Sparťanov, čo im po jednom víťazstve nezabudol okázalo vyhodiť na oči), ktorí bojovali väčšinou ako klasickí hopliti.

 

Jazda

Pokiaľ bola macedónska falanga nákovou, tak jazda bola tým kladivom, ktoré nepriateľa o túto nákovu rozbilo. V roku 358 pred n. l. macedónska jazda, známa aj ako druhovia (hetairoi), začínala so 600 príslušníkmi, ale Filip ju tak rozšíril, že v roku 334 pred n. l. mal Alexander k dispozícii už 3 500 jazdcov. Jej členovia boli príslušníci aristokracie (preto jazda druhov) a Alexander tradične bojoval vo všetkých svojich veľkých bitkách v jej čele a na pravom krídle, pričom ľavé v čele tesálskeho a tráckeho spojeneckého jazdectva mu kryl starý a skúsený Filipov generál Parmenion.

Grécke mestské štáty, dokonca aj tie veľké, ako Atény a Sparta, jazdu vo svojom vojsku dlho nepoužívali a aj neskôr len v obmedzenej miere. Bolo to určite spôsobené aj geografickými podmienkami – hornaté, morom obklopené polostrovy a ostrovy sa na akcie jazdy veľmi nehodili. Aj v Grécku sa ale našli oblasti, vhodné na chov koní, napríklad severnejšie ležiaca rozľahlejšia Tesália. Jeden z gréckych vojvodcov raz vyhlásil, že formácia hoplitov predstavuje telo, ľahkoodenci ruky, jazda nohy a veliteľ hlavu celej armády. Muž, ktorý dokonale pochopil a aplikoval túto filozofiu, bol práve Filip II., kráľ ešte viac na sever od Tesálie ležiacej Macedónie. Jazda, či už elitní druhovia alebo vynikajúca tesálska jazda (už v roku 352 pred n. l. celá Tesália uznala hegemóniu macedónskeho kráľa), v jeho taktike zohrávala rozhodujúcu úlohu. O jej dôležitosti svedčí aj pomer jazdy k pechote, ktorý vo veľmi pohyblivej Alexandrovej armáde dosahoval 1:6, s čím sa nemohla porovnať žiadna armáda v jeho dobe a aj v neskorších macedónskych armádach tento pomer klesol na 1:20.

Ako šetci ntickí jazdci, aj tí macedónski mali sťaženú pozíciu, keď-
že ešte neboli známe trmene a one ehali bez podkov. Tento nedostatok však eliminovali výcvikom a umením jazdy s použitím kolien na ovládanie koňa. Ich hlavnou zbraňou bola kopija (xyston), dlhá asi tri metre, dosť ľahká, aby sa dala vrhať, ale zároveň dosť ťažká, aby ju bolo možné použiť na zhodenie nepriateľského jazdca z koňa alebo prebodnutie nepriateľského pešiaka. Perzská jazda používala napríklad kratšie oštepy, a tak sa napriek početnej prevahe v zúrivých jazdeckých itkách proti lexandrovej jazde vlastne ocitla v nevýhode. Okrem kopije jazdci boli vyzbrojení mečom, brnenie nosila len ťažká jazda, štíty v tom čase ešte nepoužívali. Filip prevzal tiež rôzne formácie jazdy – od Grékov a Peržanov štvorcové a obdĺžnikové, od Tesálčanov kosouhlé a pôsobivú klinovitú formáciu od Skýtov (v tej obvykle bojovali druhovia).

Alexandrova invázna armáda spočiatku mala 1 800 jazdcov – druhov, ktorí sa členili na osem jednotiek, nazývaných ílai, pričom každej ílé velil ílarchés. Prvá, kráľovská ílé bola o niečo početnejšia (asi 300 mužov oproti obvyklým cca 200) a velil jej Alexander osobne. Takisto aj tesálska jazda mala 1 800 mužov. Ich výzbroj bola podobná ako v jazde druhov a zrejme tomu tak bolo aj 
v prípade spojeneckej gréckej jazdy (600 mužov). Oproti tomu trácka a paiónska (900 mužov) jazda bola vyzbrojená ľahšie, bojovala „na divoko“ a jej členovia zväčša slúžili ako prieskumníci (prodromoi). Ako Alexandrovo ťaženie postupovalo, do svojich radov naberal aj orientálnych jazdcov, čo si vyžiadalo následnú reorganizáciu.

 

Námorníctvo, obliehacie zbrane a logistika

Ak dokonale prepracovaný macedónsky vojenský systém mal nejakú slabinu, bolo to vojnové námorníctvo, ktorým de facto nedisponoval (aspoň zo začiatku). Filip aj Alexander sa v tomto ohľade museli spoliehať na svojich gréckych spojencov (predovšetkým na námornú mocnosť Atény), o ktorých spoľahlivosti však mohli mať oprávnené obavy. Alexandrova výprava bola v podstate ťažením pozemnej armády proti námornej veľmoci. Prvou a zásadnou Dareiovou chybou tak bolo, že vôbec dovolil macedónskej inváznej armáde preplaviť sa cez Hellespont do Ázie. Po víťazných bitkách pri Graniku a Isse Alexander so svojou armádou postupoval pozdĺž východného pobrežia Stredozemného mora na juh do Egypta a postupne zaberal, v niektorých prípadoch aj za cenu ťažkých strát v tuhých obliehacích bojoch ako napríklad pri silne opevnených prístavných mestách Tyros či Gaza, dôležité perzské námorné základne. Z Alexandrovej strany to síce bol nesmierne riskantný (Peržania ho mohli kedykoľvek zaskočiť), ale veľmi premyslený a systematický postup. Na jednej strane si tak totiž zabezpečoval vlastný tyl a zásobovacie línie pred ďalším ťažením a zároveň tak dokázal poraziť námornú veľmoc bez potreby veľkých námorných bitiek na mori (hoci k námorným operáciám prišlo, napríklad pri obliehaní Tyru).

Neoddeliteľnou súčasťou Alexandrovej armády boli obliehacie stroje. Opäť to bola Filipova zásluha a jeho investície do vývoja nových a progresívnejších typov týchto zbraní (napríklad torzný katapult), ktoré v budúcnosti jeho synovi uľahčili boje. Alexander ale neostal odkazu svojho otca ič lžný a pri obliehaní zdanlivo nedobytného Tyru nasadil obrovské obliehacie veže, ktoré dosahovali výšku mrakodrapu, a nechal postaviť mohutnú hrádzu (neskôr dve) v mori, aby sa tieto veže mali po čom pohybovať.

V neposlednom rade treba spomenúť problematiku zásobovania a logistiky. Hovorí sa, že keď sa stretnú amatéri, bavia sa o taktike, profesionáli sa ale bavia o logistike. Logistika bola pre Alexandra kľúčová. Víťazstvá v regulárnych bitkách nie sú všetko, pokiaľ si víťaz nedokáže svoje víťazstvo následne zabezpečiť. Našťastie pre Alexandra bola Perzská ríša dobre organizovaný štát s kvalitnou cestnou sieťou. To bezpochyby uľahčilo a urýchlilo jeho postup. Predtým, než Alexander postúpil ďalej, vždy sa snažil dostatočne si zabezpečiť svoj tyl. Zároveň mal šťastie na schopných podriadených, ktorí mu dokázali spoľahlivo kryť chrbát, ako bol napríklad Antipatros, ktorého zanechal doma, aby dohliadal na pomery v Grécku.

Alexander Veľký dokázal za svoj krátky život vykonať činy, s ktorými sa pravdepodobne žiadny iný človek nemôže porovnávať. Dokázal to vďaka svojmu géniovi, ale aj vďaka skvelému dedičstvu po svojom otcovi Filipovi v podobe najlepšej armády nielen starovekého sveta.


alexander veľkýarmádaantika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Roman Mocpajchel

Roman Mocpajchel, študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Venuje sa hlavne vojenským a námorným dejinám. Z týchto oblastí publikuje populárno-vedecké články v rôznych médiách.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9