Andrej Sacharov: jadrový fyzik, ktorý sa stal väzňom svedomia Ruska


24.10.2019 | Jaroslav Valent

V roku 1962 stál Andrej Sacharov aj napriek stále mladému veku na vrchole svojej akademickej kariéry. Bol uznávanou vedeckou autoritou predovšetkým v oblasti jadrovej fyziky, bol nositeľom niekoľkých štátnych vyznamenaní  ako Hrdina socialistickej práce (celkovo trikrát) či Leninov rad a dostal i Stalinovu cenu.  Za svoje zásluhy pre sovietsky vojenský priemysel bol odmenený aj materiálne, na tú dobu nezvyklou mierou luxusu – rekreačnou chatou v okolí Moskvy.


 

Už ako 32ročný sa stal členom prestížneho okruhu vedcov, členov Akadémie vied ZSSR. Jeho zväčša starší kolegovia a spolupracovníci sa od začiatku o ňom zhodne vyjadrovali s veľkým uznaním a bez akýchkoľvek pochybností o jeho odbornej spôsobilosti.

A to aj napriek tomu (či možno práve vďaka tomu), že pracoval v programe, ktorý podliehal prísnemu utajeniu. Všetko nasvedčovalo tomu, že Andrej Sacharov je génius, mozog sovietskeho termonukleárneho programu, pred ktorým sa otvára sľubná budúcnosť.

A predsa, už o pár rokov neskôr sa z neho stal štvanec, disident trpený režimom, ktorý ho najskôr pozdvihol, aby ho napokon vykázal do domáceho väzenia. Ako sám hovorieval, stal sa „väzňom svedomia Ruska“.

 

„Pomaly sa rozvíjajúca schizofrénia“

Životný príbeh Andreja Sacharova nebol napriek tomu v Sovietskom zväze ničím výnimočný. Rovnaký osud postihol celý rad jeho kolegov – známym sa stal prípad matematika Leonida Pljušča, ktorý bol za svoje aktivity v disente potrestaný pobytom na psychiatrickej klinike.

Bol to aj prípad mnohých ďalších akademikov, umelcov a intelektuálov. Diagnóza tzv. „pomaly sa rozvíjajúcej schizofrénie“ sa stala obľúbeným nástrojom sovietskej psychiatrie v rukách komunistického režimu proti všetkým, ktorí sa otvorene postavili jeho politike.

Psychiatrickú liečbu museli napríklad absolvovať aj niektorí účastníci protestu proti okupácii ČSSR v roku 1968 na Červenom námestí v Moskve.

Inou formou represie voči nepohodlným osobám bola nútená emigrácia. Takýmto emigrantom svedomia sa stal Alexander Solženicyn, ktorý po tom, ako mu v zahraničí vyšiel preklad jeho vari najznámejšieho románu Súostrovie Gulag, musel opustiť svoju vlasť a bol prakticky eskortovaný do Západného Nemecka.

Solženicyn bol v prvej polovici 70. rokov zároveň jednou z dvoch najvýznamnejších postav intelektuálnej opozície voči režimu. Tou druhou bol práve Andrej Sacharov.

Sovietske úrady však nemohli vykázať za hranice mozog, ktorý stál v pozadí sovietskeho jadrového programu. Sacharov bol navyše v zahraničí natoľko známy a uznávaný, že sovietske vedenie sa ho neodvážilo rovno poslať do väznenia.

Musel preto znášať postupnú degradáciu a vylúčenie z vedeckej obce i spoločenského života až po úplnú izoláciu od okolitého sveta.

Kde sa u súdruha Sacharova stala chyba? Ako sa mohol jeden z popredných akademikov, ktorému nechýbalo ani uznanie ani životný komfort, takto zmeniť?

Keď sa pozrieme na neskoršie Sacharovove výpovede, pochopíme, že celé tie roky bojoval s vlastným svedomím. Napokon, bol to čiastočne osud viacerých špičkových vedcov a jeho predchodcov, ktorí stáli pri zrode atómovej bomby.

Sila jadra, ktorú pomáhali pred svetom odkryť a ktorá aj ich samotných vydesila, nakoniec zmenila osobné postoje a záujmy viacerých z nich. Psychologický prechod od jadrovej fyziky k humanizmu absolvoval pred Sacharovom ešte iný významný vedec – Niels Bohr.

 

„Otvorený svet“ Nielsa Bohra

Významný dánsky vedec Niels Bohr si získal povesť otca výskumu jadra. Veď napokon v roku 1922 získal Nobelovu cenu za fyziku práve za objavy v oblasti štruktúry atómov.

Ako mnohých ďalších vedcov ani jemu sa nevyhli búrlivé udalosti 20. storočia. V roku 1943 sa mu po pomerne dramatickom úteku podarilo z nacistami okupovaného Dánska emigrovať najskôr do Švédska a neskôr do Veľkej Británie a Spojených štátov.

V rokoch 1943 – 1945 sa zúčastnil na výskumnom projekte Manhattan a stál tak aj pri zrode prvej atómovej bomby. Už v roku 1944 upozorňoval popredných politikov – vrátane amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta – na fatálne dôsledky, ktoré so sebou prinesie nová zbraň.

Krátko po tom, ako na Hirošimu a Nagasaki dopadli prvé atómové bomby, londýnske Times publikovali jeho článok Veda a civilizácia, v ktorom opäť vystríhal pred novou epochou jadrových zbraní:

„Pred civilizáciou stojí výzva , ktorá je závažnejšia než kedykoľvek v minulosti, a osud ľudstva bude závisieť na jeho schopnosti zjednotiť sa v úsilí odvrátiť všeobecné nebezpečenstvo ....“

Jeho apely, adresované či už konkrétnym západným politikom alebo určené pre širokú verejnosť, sa však nedočkali žiadnej významnejšej odozvy. Medzinárodná situácia sa z pohľadu jadrového fyzika uberala tou najhoršou cestou: v roku 1950 proti sebe stáli už dve veľmoci – USA a ZSSR – s jadrovým arzenálom a prudko klesajúcou mierou vzájomnej dôvery a informovanosti.

Akýkoľvek skrat a impulzívne konanie by mohlo preto v budúcnosti spustiť katastrofu. V tom istom roku preto tento vedec, ktorý cítil spoluzodpovednosť za novú reálnu hrozbu, urobil priam až zúfalý krok a obrátil sa na Organizáciu spojených národov.

Adresoval jej otvorený list, v ktorom vyzýval k spolupráci skôr, než bude neskoro. V liste zároveň načrtol svoju víziu toho, ako z kolotoča vzájomnej nedôvery vystúpiť, po prvý raz prišiel s koncepciou „otvoreného sveta“, ktorý formuloval nasledovne:

„Aby sa ľudstvo vyhlo nepochopeniu vzájomných zámerov, musí byť všade umožnený voľný prístup k informáciám a nesmie sa žiadnym spôsobom brániť výmene myšlienok...“

Otvorenosť, tak fantasticky znejúca najmä ľuďom vo východnom bloku, mala posilniť vzájomnú dôveru a teda aj bezpečnosť. To, čo sa ale zdalo byť možné a logické v západnom demokratickom svete, bolo zhola nemožné v sovietskej mocenskej hemisfére.

 

Zvážte dôsledky, súdruh Chruščov!

Príbeh Andreja Sacharova bol predsa len v niečom odlišný. Prejavoval sa ako nadaný študent na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova. Počas druhej svetovej vojny pracoval vo vojenskom výskumnom ústave v Uľjanovsku (dnes opäť Symbirsk).

Hoci sa po vojne vrátil k teoretickej fyzike, od roku 1948 už pracoval na sovietskom termonukleárnom programe. Prvé problémy s Andrejom Sacharovom sa začali najneskôr v roku 1958, keď sa snažil presvedčiť svojich nadriadených z vedenia sovietskeho vojenského priemyslu o nezmyselnosti ďalšieho kola jadrových skúšok.

Opovážil sa pripomenúť aj v roku 1961 počas jednej zo schôdzok atómových fyzikov s predsedom rady ministrov Nikitom Chruščovom. Obsahom rozhovorov boli ďalšie, tentoraz už aj termonukleárne testy, ktoré v tomto roku vyvrcholili práve zhodením najväčšej vodíkovej bomby Cár.

Ako neskôr Sacharov sám spomínal, Chruščovovi poslal pozdĺž stola lístok, na ktorom stál nasledujúci text: „Obsah testov by úplne spochybnil rokovania o zákaze jadrových skúšok a o odzbrojení, viedol by k novému kolu zbrojenia, obzvlášť v oblasti riadených striel a obrany proti nim.“

Táto trúfalosť vtedy sovietskeho vodcu rozladila a krátko na to prehlásil: „Bol by som nula a nie predseda rady ministrov, keby som počúval takých ako je Sacharov.“

Stále ma od tej doby prenasleduje pocit bezmocnosti a strachu a to zmenilo moje názory a postoje.

Andrej Sacharov, 1962

 

Skutočný prelom v živote Andreja Sacharova prišiel ale až v roku 1968. V západnej tlači vyšla jeho esej Úvahy o pokroku, mierovom súžití, koexistencii a intelektuálnej slobode.

Text sa objavil aj v Československu a to práve v období tzv. Pražskej jari a zasiahol najmä do usadených vôd akademickej obce v Sovietskom zväze ako blesk z jasného neba.

Rovnako ako kedysi Niels Bohr, aj Sacharov apeloval na otvorenosť a predovšetkým intelektuálnu slobodu. Varoval, že „civilizácia je ohrozená jadrovou vojnou, hladovaním ľudstva, narkotikami masovej kultúry a byrokratickou demagógiou, deštrukciou a degeneráciou v dôsledku zmien životných podmienok na našej planéte.“

Obzvlášť rušivá bola jeho obhajoba slobody myslenia a kritika cenzúry. Hoci esej nebola napísaná vyslovene v protirežimnom duchu, reakcia doma nenechala na seba dlho čakať. 

Sacharov bol čoskoro odstrihnutý od všetkých výskumných projektov a nakoniec mu úrady zamedzili aj cesty do zahraničia. Napriek tomu sa jeho čoraz kritickejšie prejavy a prednášky objavovali v 70. rokoch na viacerých významných západných vedeckých fórach a to  najmä prostredníctvom československého jadrového fyzika, disidenta a neskôr i emigranta Františka Janoucha, s ktorým Sacharov dlhšiu dobu udržiaval kontakt.

Medzinárodné uznanie aktivít Andreja Sacharova a jeho vytrvalej snahy upozorniť politikov a verejnosť na hrozbu jadrovej vojny a jadrových testov bola napokon odmenená v roku 1975. Svet vtedy obletela správa, že Nobelovu cenu za mier získal práve tento sovietsky jadrový fyzik a disident.

Brežnevovský režim zareagoval typickým normalizačným a nepremysleným spôsobom – laureátovi zakázal vycestovať a prevziať si toto ocenenie aj osobne.

Bol to pritom len druhý takýto prípad v celej histórii udeľovania Nobelovej ceny mieru a meno Sacharov sa ocitlo hneď vedľa iného pacifistu a bojovníka proti nastupujúcemu nacizmu z 30. rokov Carlovi von Ossietzkému, väzneného v koncentračnom tábore.

 

Čo so Sacharovom?

Kritika jadrového vyzbrojovania veľmocí sa u Sacharova v ďalších rokoch čoraz viac zameriavala na pomery v samotnom Sovietskom zväze. V roku 1977 sa objavil na konferencii sovietskeho disentu v Benátkach ďalší Sacharovov prejav, v ktorom už otvorene poukazoval na porušovanie ľudských práv vo svojej vlasti – desil sa predovšetkým všemožnej komunistickej byrokracie, ktorá nepripúšťala akúkoľvek diskusiu o jadrovej hrozbe. Apeloval preto aspoň na zodpovednosť vedcov po celom svete.

Nerovný boj Andreja Sacharova s komunistickým režimom, v ktorého čele stál od polovice 60. rokov Leonid Brežnev, vyvrcholil na prelome rokov 1979/1980.

Nositeľ Nobelovej ceny za mier otvorene vystúpil proti sovietskej vojenskej invázii v Afganistane. Pre stranícke vedenie to bola posledná kvapka. Leonid Brežnev vydal dekrét, ktorým zbavil Sacharova všetkých štátnych vyznamenaní  a spolu s manželkou ho nechal z Moskvy deportoval do domáceho väzenia v meste Gorkij, kde strávil ďalších 6 rokov pod prísnym dohľadom KGB. Tá kontrolovala jeho poštu a zamedzila mu prakticky všetky kontakty s vonkajším svetom.  

Veľká chvíľa Andreja Sacharova však ešte prišla v závere jeho života. V roku 1986 sa neočakávane v jeho byte v Gorkom objavila skupina mužov so slovami, že mu prišli zaviesť telefónnu linku.

Už na druhý deň sa nový telefón rozzvonil a keď Sacharov zdvihol slúchadlo, s prekvapením si uvedomil, že sa s ním rozpráva Michail Gorbačov. Bola to vlastne pozvánka z úst nového generálneho tajomníka na návrat do normálneho života a koniec niekoľkoročného vyhnanstva. Niekdajší disident sa tak mal stať symbolom novej politiky glasnosti.

 Sacharovova rehabilitácia, no zároveň aj černobyľská katastrofa v tom istom roku v skutočnosti odštartovali koniec samotného režimu. V jednom zo svojich posledných verejných vystúpení na Zjazde národných zástupcov ZSSR v júli 1989 prekvapil všetkých prítomných, keď po prvý raz formuloval to, čo sa po dlhé roky nikto neodvažoval povedať jasne – požiadavku za zrušenie šiesteho článku sovietskej ústavy o vedúcom postavení komunistickej strany.

Zásadnejších zmien sa vo svojom rodnom Rusku už nedožil, zomrel v decembri 1989. Predstava jadrovej katastrofy a strach o osud ľudstva ho však v samom závere života pomaly opúšťali.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 844
  • 4

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 405
  • 3

Napoleon Bonaparte ako kráľ revolúcie?

8.11.2019 | Maran Hochel

Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca...

  • 663
  • 5