Asklépios a tí druhí

Publikované v Historická revue č. 1/2016, str. 57 - 62


4.2.2016 | Miloš Jesenský

Kňazi a lekári antického Grécka a Ríma

Pôvod medicíny antického sveta sa odvíja od napoly mýtického lekára Asklépia. Bohovia ho údajne obdarovali zázračným darom liečenia a po jeho smrti zobrali medzi seba na horu Olymp. Svoju múdrosť Asklépios ďalej odovzdal svojim deťom – Machaón sa stal prvým chirurgom, Podaleirios odborníkom na internú medicínu, Panakeia pripravovala liečivé prostriedky a Hygieia bola priekopníčkou, ako by sme dnes povedali, zdravého životného štýlu.


Prvú zmienku o gréckej medicíne prináša Homérov epos Iliada. Legendárny básnik poznal Asklépia ešte ako tesálskeho héra, ktorý sa spoločne s Machaónom a Podaleiriom zúčastnil vojenského ťaženia proti Tróji. Ako podotýka nemecký historik medicíny Kurt Pollak (*1919), jeho synovia boli nielen gréckymi vojvodcami, obliehajúcimi Priamovo mesto, ale predovšetkým „vojenskými lekármi“: „Stelesňujú syntézu vojaka a lekára, o ktorej sa v dnešnej dobe tak vášnivo diskutuje.“ Neskoršie si s tým, podobne ako aj dnes, iba málokto lámal hlavu, keďže sa tu stretávame s antickou obdobou jednotiek MASH – vojenskými lekármi a zdravotníkmi.

 

Od Homéra

Podľa Lykurgových zákonov z polovice 9. storočia pred n. l. poľní lekári patrili k štandardnej zostave spartských vojsk. Keď sa v roku 401 pred n. l. vojvodca Xenofón (430 – 354 pred n. l.), autor slávnej Anabázy, s desiatimi tisíckami gréckych žoldnierov v službách perzského princa Kýra vracal od hradieb Babylonu k Čiernemu moru, v jeho štábe pôsobilo osem poľných lekárov. Vráťme sa však späť k Homérovi. Je zaujímavé, že v jeho diele sa liečenie nespája so žiadnymi magickými praktikami. Ošetrenie po boji pripomínalo dnešnú prácu vojenských medikov – vyťahovanie hrotov šípov a oštepov z rán, zastavenie krvácania, obväzovanie a podávanie prostriedkov, tíšiacich bolesť.

Asklépiova kariéra sa však rozhodne nekončí v poľnom lazarete na dohľad od hradieb Tróje. Jeho učenie spolu so symbolom umenia liečiť – palicou, ovinutou hadom, sa totiž postupne rozšírilo v celom Stredomorí a jeho priľahlých oblastiach. Vo viac ako troch stovkách svätýň – asklépionoch, špecializovaní kňazi ďalej rozvíjali učenie o boji s rozmanitými zdravotnými neduhmi. Prichádzajúci pacienti vstupovali do vnútorných priestorov svätyne až po celkovom očistení, rituálnom kúpeli, okiadzaní dymom, pôste a modlitbách, spojených s obetnými darmi. Kňazi veľmi prísne dohliadali na liečebné procedúry, ako aj s nimi spojené náboženské rituály. Pobyt vyvrcholil v poslednú noc, keď sa pacienti uložili k chrámovému spánku (inkubácii) pri nohách veľkej Asklépiovej sochy vo viere, že v sne ich príde navštíviť liečiace božstvo. Z malých svätýň sa časom stali mohutné chrámy s rozsiahlym zázemím pre ubytovanie a procedúry pútnikov, ktorí hľadali zdravie. V zozname liekov, ktoré sa tu predpisovali, by sme našli preháňadlá i prostriedky na vracanie, potenie sa, ale aj omamné a dezinfekčné látky. Nechýbali ani odporúčania, týkajúce sa diéty, kúpeľné programy, cvičenia a masáže, ktoré boli nielen obľúbené, ale predovšetkým úspešné, ako dokazujú ďakovné tabuľky, nájdené archeológmi počas vykopávok.  

      

Hippokrates z Kósu

Najslávnejšie Asklépiove chrámy, vybudované v Knide, Kóse, Knósse, Epidaure, Krotóne, Pergamone a v Aténach, sa zmenili na staroveké lekárske centrá, kde sa študovali príznaky chorôb, analyzovali sa praktické skúsenosti liečby a skúšali sa nové diagnostické metódy.

Niekedy začiatkom 5. storočia pred n. l. došlo k ďalšiemu búrlivému rozvoju medicíny. Démokritov súčasník Hippokrates z Kósu (cca 460 – 370 pred n. l.), po stáročia považovaný za najvýznamnejšieho lekára všetkých čias, položil základy viacerých odborov lekárstva, ako opäť pripomína K. Pollak. „Hippokrates znamená pre lekárstvo to isté, čo Sokrates pre filozofiu. Je predstaviteľom praktického usudzovania, múdreho sebazaprenia a ideálnych mravných zásad. Hoci nás od Hippokratovej doby delí takmer dva a pol tisícročia, zostáva pre lekárov celého sveta dodnes vzorom. Nie sú to jeho znalosti a jeho učenie, ale jeho poňatie lekárskeho poslania, jeho zásady lekárskeho myslenia a správania, ktoré si uchovali trvalú platnosť.“ Torzovito a v latinskom prepise po celý stredovek zachovaná zbierka spisov Corpus Hippocraticum pochádza čiastočne od samotného Hippokrata, čiastočne od jeho nasledovníkov v Knide a Alexandrii. Ešte viac ako dvetisíc rokov od svojho vzniku bola táto zbierka jednou z najváženejších lekárskych príručiek. Corpus Hippocraticum predstavuje úctyhodný súbor päťdesiatich ôsmich diel v sedemdesiatich troch knihách, ktoré predstavujú široké spektrum lekárskych tém. Z nich sa dnes často cituje pozoruhodný spis O životnom prostredí, ktorý hodnotí mnohoraký vplyv okolia na ľudský organizmus, ako aj vplyv klimatických, geografických a demografických podmienok, panujúcich v Európe a Ázii. Spis O posvätnej nemoci rozoberá epilepsiu, a hoci – v zhode s názvom – jeho autor pripúšťa, že „všetko je tak či onak božského pôvodu“, padúcnica „nie je o nič posvätnejšia ako ktorákoľvek iná choroba“. Tým sa jednoznačne vyhraňuje voči démonologickým predstavám o vzniku chorôb. Spomedzi ostatných textov je potrebné menovať spisy O diéte a Epidémie, obsahujúce množstvo záverov z pozorovaní, a Knihu prognóz, ktorá vyzdvihuje význam lekárskej prognózy (hoci ju až príliš uprednostňuje pred diagnózou, čo bol typický postoj školy v Kóse).

Hlavným prínosom slávneho terapeuta bolo presvedčenie, že príčinu i liečbu každej choroby je potrebné hľadať v samotnej prírode. Prácu lekára staval do služieb liečivej sily prírody. Lekár by mal svojou skúsenosťou podporovať pacientovo uzdravenie, svedomito určiť chorobu pozorovaním a liečiť ju podľa svojho najlepšieho úsudku. Základom k tomuto snaženiu bola tzv. humorálna teória, podľa ktorej chorobný stav spôsobuje narušenie harmónie štyroch telesných štiav v organizme – čiernej a žltej žlče, krvi a hlienu. Liečilo sa liekmi opačných vlastností. Hlienotvorné ochorenia, charakterizované vlhkosťou a chladom, sa podľa hippokratovskej medicíny mali zdolávať suchými, horúcimi prostriedkami a naopak.

Hippokrates znamená pre lekárstvo to isté, čo Sokrates pre filozofiu. Je predstaviteľom praktického usudzovania, múdreho sebazaprenia a ideálnych mravných zásad.

Kurt Pollak

Meno slávneho lekára sa neodmysliteľne spája s Hippokratovou prísahou, ktorá naliehavým dôrazom na etické princípy a apelom na lekárovu zodpovednosť k pacientom, rodinám i spoločnosti dodnes nestratila na svojej aktuálnosti. V životopise o slávnom lekárovi to výstižne formuloval švajčiarsky historik medicíny Henry E. Sigerist (1891 – 1957), ktorý Hippokratovu biografiu zakončil slovami: „O Hippokratovi nevieme nič iné, ako to, že žil. A predsa žiaden lekár nemal taký ďalekosiahly vplyv ako on. Čím bol v skutočnosti, to je v podstate ľahostajné. Podstatné je to, čím sa stal. A už v staroveku sa stal ideálnym lekárom, najdokonalejším stelesnením určitého lekárskeho postoja, lekárom, ktorý, ako to obsahuje prísaha, stráži svoj život a svoje umenie, aby ostávali čisté a nepoškvrnené. Každá doba mala o Hippokratovi svoju predstavu. Každá do neho vkladala svoje túžby. Čo jej chýbalo u svojich lekárov, to nachádzala u Hippokrata, ktorý takto neustále napomínal, burcoval svedomie a ukazoval cestu k pravému lekárskemu umeniu. A tak bude pôsobiť svojou presvedčivou silou aj naďalej. Ako Caesar stále vytvára vojvodcov a Brutus vrahov tyranov, tak bude zase Hippokrates ďalej vytvárať nových lekárov.“

           

Medicína zlatého veku

Je zaujímavé, ako celostne vnímali medicínu v klasickom Grécku, predovšetkým vo vzťahu k usporiadaniu spoločnosti a širším etickým princípom. Ani politika nebola výnimkou, ako píše britský historik Michael Grant: „Idea spravodlivosti – z ktorej politickí myslitelia odvodzovali pôvod štátu – zohrávala významnú úlohu aj v mysliach lekárov, ktorí spravodlivý zákon stotožňovali s prirodzenými telesnými procesmi. Tak napríklad Alkmaion z Krotónu, pravdepodobne zakladateľ tamojšej medicínskej školy, popisoval telesné funkcie ako rovnováhu medzi protikladmi. Zdá sa, že Alkmaion, ktorý prejavoval živý záujem o prírodné vedy a menovite o biológiu človeka, bol prvým mysliteľom, ktorý túto teóriu aplikoval v lekárstve, keď zdôrazňoval, že zdravie závisí na rovnoprávnosti protikladov, na rozdiel od monarchie či tyranie, ktorú stotožňoval s chorobou.“ Zanechajme však teóriu a pokúsme sa načrtnúť každodennú prácu lekárov v zlatom veku Grécka. Začnime konštatovaním, že medicína poväčšine znamenala život na cestách. Na mieste usadení lekári, teda iatrovia, ordinovali len vo väčších mestách. Pacientov navštevovali v ich bydlisku, alebo ich prijímali vo svojom liečebnom dome, iatreione, ktorý označovala veľká banka, vytesaná do kameňa. Podľa K. Pollaka možno takýto iatreion porovnať s dnešnou malou súkromnou klinikou: „Lekárske pracovisko obsahovalo všetky zariadenia a nástroje potrebné pre vyšetrovanie, ošetrovanie a operácie: lôžka, držiaky na nohy, kúpacie vane, umývadlá, misy, banky, striekačky, operačné nástroje, nádoby s liekmi a masťami, špongie. Mnohí lekári mali tiež zvláštne zariadenia a prístroje k náprave vykĺbení, tak ako to dnes vidíme u ortopédov a chiropraktikov.“

Náklady na iatreion si súkromný lekár musel hradiť z vlastného vrecka, zatiaľ čo úradní a obecní lekári dostávali dotácie z výberu „lekárskej dane“ (iatrikon). Do tejto skupiny však patrili iba lekári, vyučení uznávaným majstrom a zvolení do funkcie ľudovým zhromaždením. Pôsobili aj ako súdni znalci, dozerali na sanitárne opatrenia pri epidémiách a venovali sa zdravotníckej osvete. Obecní lekári zase bezplatne liečili chudobných, ktorí si to nemohli dovoliť. Na rozdiel od usadených iatrov putujúci periodeuti cestovali za pacientmi po celej krajine. K ich výbave okrem cestovnej lekárničky a sady nástrojov patrila aj Asklépiova palica, podľa ktorej ich všetci mohli rozpoznať podobne ako dnes zdravotníkov podľa znaku Červeného kríža. Lekára spravidla sprevádzal pomocník, ktorý bubnoval a hlasne chválil jeho zručnosti, až kým si na príhodnom mieste nepostavil stan, alebo neprenajal prístrešie. Lekár spravidla začínal tým, že zdarma liečil miestnych chudobných, aby si získal renomé a záujem aj u solventnejších klientov. Kurt Pollak uvádza: „Slávni lekári si však nepotrebovali robiť reklamu sami ani prostredníctvom iných. Dobrá povesť ich predchádzala, boli pozývaní k chorým a túžobne nimi očakávaní. A tak lekárov nútila k putovaniu alebo možnosť zárobku, alebo povesť vyhľadávaného terapeuta, či túžba po vzdelaní.“

 

„Spor dvoch profesorov“

Egyptská Alexandria – jedno z významných centier helenistického sveta, sa v ptolemaiovskej dobe preslávila umením lekárov, ktorí tu pôsobili. Dokonca tu stálo niekoľko lekárskych škôl, z ktorých dve prostredníctvom svojich „profesorov“ Hérofila a Erasistrata viedli vášnivý spor o správny spôsob diagnostiky a terapie. Obaja pritom boli vynikajúci pedagógovia i praktickí lekári, ktorí založili svoje znalosti na štúdiu anatómie. To všetko sa dialo v Egypte počas vlády prvých Ptolemaiovcov, ktorí podporovali umenie a vedu.

Na rozdiel od usadených iatrov putujúci periodeuti cestovali za pacientmi po celej krajine. K ich výbave okrem cestovnej lekárničky a sady nástrojov patrila aj Asklépiova palica, podľa ktorej ich všetci mohli rozpoznať podobne ako dnes zdravotníkov podľa znaku Červeného kríža.

O prínose oboch lekárov píše maďarský historik vedy István Benedek (1915 – 1996): „Hérofilos odvodzoval životné funkcie od štyroch síl – v pečeni je centrum výživy, v srdci tepla, v mozgu myslenia, v nervoch cítenia. Erasistratos skúmal predovšetkým mozog, ktorý považoval za sídlo duše. Popísal jeho stavbu, závity, komory a z neho vychádzajúce nervy, rozlíšil hybné a hmatové nervy. Starostlivo popísal srdce, srdcové chlopne, systém žíl a pľúca. Za najdôležitejšiu príčinu chorôb považoval „plethoru“, čím rozumel nahromadenie zle strávených živín. Pri liečbe pripisoval väčší význam diéte, kúpeľom, poteniu, masážam a cvičeniu ako liekom. Hérofilos takisto veľmi presne popísal anatómiu mozgu, mozgové pleny, komory, systém žíl, stavbu oka, zažívací systém, vnútornosti, pohlavné orgány, podobne sa zaoberal normálnym a komplikovaným pôrodom. Na jeho „klinike“ sa začala špecializácia lekárov – dejiny medicíny uvádzajú mená výborných očných lekárov, pôrodníkov, anatómov, farmakológov a iných, ktorí zachovali ducha alexandrijskej školy ešte aj vtedy, keď Ptolemaios VIII. v 2. storočí pred n. l. vyhnal vedcov z Alexandrie.“ Učení alexandrijskí lekári medzi sebou museli zvádzať naozaj vášnivé slovné potýčky, keďže práve do tej doby sa datuje vznik príslovia: „Liečiť netreba výrečnosťou, ale liekmi.“ Práve tohto aforizmu sa pridŕžala ďalšia alexandrijská lekárska škola, ktorej absolventi sa označovali za empirikov v tom zmysle, že za najdôležitejšiu vlastnosť terapeuta považovali praktickú skúsenosť, opierajúcu sa o tri základné zručnosti – pozorovanie, prevenciu a analogický úsudok.

 

Terapeuti z Večného mesta

V prvých storočiach nášho letopočtu, po úpadku významu Alexandrie, štafetu rozvíjajúcej sa stredomorskej civilizácie prevzal Rím. V počiatkoch Ríma si tu lekárske majstrovstvo príliš nevážili. Dozvuky tohto dešpektu nájdeme ešte aj v diele Plínia Staršieho, ktorý poučoval svojich súčasníkov: „Rímska česť nedovoľuje, aby sa Riman zaoberal medicínou ako zamestnaním.“ To sa však zmenilo vďaka gréckemu lekárovi Asklepiadovi z Bithýnie (cca 124 – 60 pred n. l.). Vyučil sa v Aténach a Alexandrii, aby vo Večnom meste vytrvalým úsilím vybojoval štatút rešpektovanej profesie pre medicínu. Stal sa priekopníkom vodoliečby a napriek vtedy panujúcemu presvedčeniu nepovažoval rôzne druhy psychóz za posadnutie, ale za liečiteľné duševné choroby. Na rozdiel od Hippokratovej humorálnej teórie prišiel so „solidárnou teóriou“, teda predstavou, že organizmus sa skladá z drobných partikúl a priestorov medzi nimi. Pre zdravie pacienta je dôležité udržiavať medzi nimi vyvážený pomer. Jeho liečba je teda úsilím o uvoľnenie napätia (púšťanie žilou, horúci kúpeľ, inhalácia) či prekonanie malátnosti (studený kúpeľ, povzbudzujúce bylinkové prostriedky, prípadne posilňujúce nápoje). „V jeho terapii hralo veľkú úlohu víno, možno práve preto si získal obľubu u Rimanov,“ komentuje Asklepiadove úspechy I. Benedek.

Či už s vínom, alebo bez neho, o poldruha storočia neskôr si podobnú slávu u Rimanov vydobyl aj Soranos z Efezu (98 – 138). Do dejín medicíny sa trvale zapísal ako zakladateľ pôrodníctva a praktik ženského lekárstva, hoci sa zaoberal aj inými odvetviami medicíny. Z jeho rozsiahleho diela sa zachoval iba spis o pôrodníctve De arte obsterica morbisque mulierum, ktorý prezrádzal inšpiráciu alexandrijskou školou. V ňom popísal nielen samotnú asistenciu lekára pri narodení dieťaťa, ale aj biológiu rodiacej ženy cez samotný mechanizmus pôrodu, zákroky pri jeho komplikáciách, ako aj starostlivosť o novorodenca. Nezabudol pritom ani na odporúčania, ktoré sa týkajú výživy malých detí. Jeho názory boli reflektované medzi lekármi prakticky až do konca stredoveku.

Ďalším známym lekárom staroveku bol Claudius Galenus (Galén) z Pergamu (130 – 200), ktorý dlhé roky študoval medicínu v Smyrne, Korinte a Alexandrii. Mladý Galén strávil štyri roky ako ošetrovateľ v jednom z Asklépiových chrámov. V ňom udivoval náročnými operáciami oka a mozgu, ktoré sa v nasledujúcich šestnástich storočiach nikto neodvážil vyskúšať. Po návrate do rodného mesta v roku 157 istý čas pôsobil ako lekár v tamojšej gladiátorskej aréne. Práve pri liečbe zranení, o ktorých sa zmieňoval ako o „oknách do ľudského tela“, získal cenné anatomické a chirurgické zručnosti. Po roku 162 sa nimi verejne prezentoval v Ríme, kam sa presťahoval za lekárskou praxou. Tu sa stal dvorným lekárom samotného cisára Marca Aurelia (121 – 180) i jeho syna Commoda (161 – 192). Na sklonku života spísal rozsiahle dielo De usu partium, ktoré sa až dodnes sčasti zachovalo.

Práve pri liečbe zranení, o ktorých sa Galén zmieňoval ako o „oknách do ľudského tela“, získal cenné anatomické a chirurgické zručnosti.

Sprostredkovanie vedomostí antických lekárov je aj zásluha rímskeho polyhistora Aula Cornelia Celsa (cca 25 pred n. l. – 50 n. l.). V 1. storočí spísal obsiahle encyklopedické dielo, z ktorého sa však zachovala iba časť, venovaná lekárskym poznatkom. Celsova Medicina pritom vychádza zo spisov starších gréckych autorov a prezrádza inšpiráciu alexandrijskou lekárskou školou. Práve Celsus nás informuje o konflikte alexandrijských „profesorov“ Hérofila a Erasistrata. Podrobnejšie sa zaoberá sporom medzi „empirickými“ lekármi, ktorí sa uspokojili s určovaním diagnózy na základe vonkajšieho pozorovania a jej následným liečením, a „racionalistickými“, pokúšajúcimi sa odhaliť pôvod chorôb aj na základe pitvania a anatomických štúdií.

Antické lekárstvo, farmácia a medicína položili základy týchto disciplín, či už v rámci Európy alebo arabského sveta nasledujúcich storočí. Napríklad Galén bol dlhodobo považovaný za neprekonateľného lekára. Jeho učenie bolo vedomostne prekonané až počas obdobia renesancie a osvietenstva, keď dochádzalo k dôslednejšiemu skúmaniu anatómie človeka, a to prostredníctvom exaktne robených pitiev. Až v 16. – 18. storočí môžeme hovoriť o postupnom prekonávaní antickej lekárskej tradície vo všetkých sférach.


medicínahippokrateschorobyantikagalén



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miloš Jesenský

Popis autora

Pozrite si tiež