Atahualpa a španielski dobyvatelia

Publikované v Historická revue č. 2/2017, str. 34 - 37


Mnoho otáznikov v príbehu o poslednom inkovi

V dramatickom a spletitom príbehu dobývania amerického kontinentu (conquista) patrí osud Atahualpu k najznámejším. Detailne ho spracoval americký historik William Hickling Prescott (1796 – 1859) a následne prevzali, citovali a vyšperkovali nespočetní autori všetkých národností.


Pozdĺž tichomorského pobrežia Južnej Ameriky a na hrebeňoch Ánd sa rozkladala mocná ríša inkov (Tahuantinsuyu, „Štyri diely sveta“), ktorej panovník mal titul inka, najrozsiahlejší, najorganizovanejší a technologicky najvyspelejší štát predkolumbovskej Ameriky. Koncom 15. storočia jej vládol schopný a múdry Huayna Capac. Viedol mnohé vojny a podrobil si mocný štát Quito na území dnešného Ekvádora, ktorý svojím bohatstvom a vyspelosťou súperil s ríšou inkov.

 

Príbeh o dvoch synoch

Huayna Capac mal množstvo konkubín, s ktorými splodil veľký počet detí. Dedičom trónu bol syn jeho zákonnej manželky (podľa inkských zvyklostí bola jeho pokrvnou sestrou) Huascar, ale jeho najmilším dieťaťom bol Atahualpa, ktorého matka pochádzala z rodu porazených vládcov Quita.

Keď Huayna Capac umieral, rozhodol sa rozdeliť ríšu (aj s vedomím jej rozlohy) medzi oboch synov. Huascar zasadol na trón v Cuzcu, sídelnom meste inkov, zatiaľ čo Atahualpa sa zdržiaval v Quite, rovnomennom hlavnom meste svojich predkov z matkinej strany. Huascar sa však nezmieril s polovičným panstvom a vyvolal vojnu, v ktorej nakoniec sám padol. V rovnakom čase (konkrétne v roku 1532) vstúpili na územie Južnej Ameriky španielski dobyvatelia, vedení Franciscom Pizarrom, a oslabená ríša inkov im ľahko padla do rúk.

Atahualpa sa stretol so Španielmi v rozhodujúcej bitke pri meste Cajamarca, v ktorej európski dobyvatelia dosiahli zdrvujúce víťazstvo. Pizarro s prísľubom bezpečného návratu nalákal inkského vladára do svojho tábora, následne ho zajal a nechal zavraždiť jeho spoločníkov i osobnú stráž. Atahualpa sa pokúsil vykúpiť svoj život obrovským množstvom drahých kovov, Španieli ho ale potom, čo získali požadované zlato a striebro, popravili.

 

Atahualpa ako zajatec, ale stále s aurou panovníka, na drevoryte v kronike Olferta Dappera Die Unbekannte Neue Welt oder Beschreibung des Welt-Teils Amerika und des Süd_Landes..., Amsterdam 1673 (wikipedia.org)

 

Takto prezentovaný Atahualpov príbeh vyzerá veľmi logicky a vzhľadom na to, že Prescott sa opieral o početné dokumenty z koloniálnej doby, pôsobí tiež vierohodne. Pri bližšom pohľade sa však objaví rad sporných bodov. Cieľom tohto článku je predstaviť niektoré z nich a ukázať, ako málo o indiánskych kultúrach Ameriky a o procese ich dobývania vlastne vieme, aké ľahké je vkladať vlastné interpretácie do útržkovitých prameňov a akými nespoľahlivými prameňmi sú kroniky a iné oficiálne dokumenty (zatiaľ čo mnohým výrazne vierohodnejším prameňom doteraz nebola venovaná dostatočná pozornosť).

 

Panovníci ríše Tahuantinsuyu

Predovšetkým treba pripomenúť, že andské kultúry nepoznali písmo. Všetko, čo bolo v španielskych dokumentoch zo 16. a 17. storočia o predkolumbovskej dobe zaznamenané, vychádza z ústne tradovaných príbehov, ktoré však vždy boli prispôsobované podľa potreby. Popis konkrétnych udalostí, bitiek a slávností, dokonca aj mená, postupnosť panovníkov a časovú koreláciu ich vlády s kresťanským kalendárom preto treba brať s veľkou rezervou, nehovoriac už o detailoch typu „Huayna Capac bol múdry a rozvážny“ alebo „vojaci, s ktorými sa zúčastnil nejedného ťaženia počas života svojho otca, si mladého Atahualpu obľúbili pre jeho smelosť“ (oba  citáty  pochádzajú  od  Prescotta).

Vládca Inkov pri nástupe na trón zvyčajne prijímal nové, obradné meno. To sa ale s výnimkou najvýznamnejších obradov verejne nevyslovovalo, panovník bol preto označovaný rôznymi prezývkami – a práve tie si zaznamenali Španieli. Že by sa teda Atahualpov otec nazýval Huayna Capac, je veľmi nepravdepodobné. V kronike Francisca de Xerez, v jednom z prvých dokumentov o ríši inkov vôbec, vystupuje pod menom „starý Cuzco“ a o jeho synovi, Atahualpovom protivníkovi, Xerez napísal: „Pretože je následníkom trónu, volá sa Cuzco ako jeho otec.“ Splýva tak nielen meno panovníka a jeho funkcie, ale aj meno jeho hlavného sídla.

Mnohé z toho, čo je v kronikách zaznamenané, navyše nekorešponduje s výsledkami archeologických výskumov, napríklad pokiaľ ide o inkskú expanziu do ďalších oblastí alebo úplnosť nadvlády inkov nad podrobenými územiami. Tu sa výrazne prejavuje zaujatosť inkských informátorov. Tí sa pred Španielmi snažili prezentovať svoju ríšu ako mocnú a svoju nadvládu ako absolútnu. A nakoniec, veľmi sporný je celý príbeh o rozdelení ríše medzi dvoch synov, hoci samotná občianska vojna v čase príchodu Španielov na územie Peru skutočne prebiehala. Spory o nástupníctvo boli v Tahuantinsuyu pomerne časté, avšak samotná predstava „prvorodenstva“ a „predurčeného nástupcu“ je skôr odrazom toho, ako samotní európski dobyvatelia vnímali panovnícku moc.

 

Územie ríše inkov na konci 15. a na začiatku 16. storočia a vpád Španielov pod velením Francisca Pizarra (© D. Gurňák)

 

Inkského trónu sa obvykle ujímal jeden zo synov zosnulého panovníka, ale niekedy aj syn jeho sestry. Vládnuci rod nebol jednotný a medzi jeho vetvami aj v rámci širšej komunity dvora vládlo sústavné napätie. Po smrti panovníka predstavitelia rodových línií vyberali nového jednak s ohľadom na schopnosti uchádzačov, jednak s ohľadom na momentálnu rovnováhu síl.

Ani taká voľba však nemusela byť konečná, málo schopný panovník mohol byť odsunutý do úzadia dravším príbuzným, pričom dochádzalo aj k vraždám. Ríša inkov síce tomuto systému vďačila za sekvenciu silných a ráznych panovníkov, ale v konečnom dôsledku sústavný boj o moc inkov oslaboval, ako sa to napokon ukázalo začiatkom 16. storočia (informácie o vzájomných bojoch vnútri inkskej rodiny sú obsiahnuté v súdnych protokoloch a iných síce málo spektakulárnych, o to ale cennejších dokumentoch, rozptýlených v regionálnych archívoch na území Peru, Bolívie a Čile).

 

Príbeh o španielskych pomstiteľoch

Ešte dôležitejšie je, že Španieli cielene manipulovali s informáciami o nedávnej inkskej histórii, aby tak čo najúčinnejšie obhájili vlastné konanie. Keď Francisco Pizarro v auguste 1533 v Cajamarce popravil Atahualpu – po tom, čo na jeho naliehanie zložil vazalský sľub kráľovi Karolovi I. – vyvolalo to veľmi negatívny ohlas i na samotnom španielskom dvore. Inka v poslednej chvíli prijal krst, preto bol rozsudok zmenený z popravy upálením na uškrtenie, tým skôr sa ale jeho smrť javila ako akt zbytočný, brutálny a vo svojej podstate znevažujúci panovnícku autoritu všeobecne. Pizarro sa preto pokúsil Atahualpu dehonestovať. Práve tu je treba hľadať korene príbehu o „legitímnom nástupcovi Huascarovi“ a „bastardovi Atahualpovi“, synovi síce milovanej, ale bezvýznamnej konkubíny.

Pizarro sa vo svojich správach usilovne snažil vykresliť Atahualpu aj ako „najkrvilačnejšieho a najkrutejšieho človeka, [ktorý] celú krajinu udržiaval v poslušnosti tyraniou a všetkými bol nenávidený“. Na to nadviazali ďalší historici conquisty, okrem iných aj miešanec Garcilaso de la Vega, syn jedného zo Španielov a inkskej „princeznej“, dcéry Huaynu Capaca (teda Atahualpov synovec). Hoci Garcilaso de la Vega ríšu inkov veľmi idealizoval, Atahualpu popisuje ako bezohľadného a okrem toho nečestného človeka, ktorý zmocnel v pýche a svoje víťazstvo nad Huascarom dosiahol podlou zradou. Takéto poňatie predstavovalo víťazných Španielov ako Huascarových pomstiteľov a vlastne i legitímnych nástupcov v úlohe vládcov nad ríšou Tahuantinsuyu.

 

Tance conquisty

Aj samotní indiánski obyvatelia Peru však prispeli vlastnou verziou v tzv. Tancoch conquisty (Danzas de la conquista), divadelných predstaveniach, ktoré sa v andských komunitách organizujú pri príležitosti kresťanských sviatkov, oživujú a sprítomňujú udalosti, spojené s príchodom Európanov. Predpokladá sa, že tieto „tance“ siahajú až do 16. storočia a sú variáciami na tradíciu františkánskeho misijného divadla, ktoré slúžilo pre účely názorného objasňovania kresťanskej vierouky. V peruánskej verzii hry, známej ako Smrť Atahualpu, ktorej najstarší písaný text pochádza z roku 1871, je Atahualpa ospevovaný ako ideálny vládca. Celý vesmír sa zhrozí nad Inkovou smrťou, lebo bol zárukou harmónie sveta a vzájomnej zodpovednosti všetkých živých aj neživých tvorov. Zdesený je aj španielsky kráľ, ktorý vo svojom výstupe Inku ospevuje a Pizarrovi hrozí trestom. Ten preklína deň svojho zrodenia a padá na zem mŕtvy, čím potvrdzuje  morálne víťazstvo Indiánov.

 

Indiáni veria, že bezprostredne po poprave Atahualpu  bolo jeho telo odnesené, ale hlavu sa podarilo ukryť neďaleko Cuzca. K hlave pomaly dorastá telo zavraždeného vládcu a až sa obnoví, v Andách znova bude nastolená spravodlivosť.

 

V kronikách, spísaných počas 16. storočia, Atahualpa vystupuje jednoducho ako mladší a nelegitímny syn, avšak jeho identifikácia ako dediča Quita je oveľa neskoršia. Jezuitský kňaz a historik Juan de Velasco, jeden z najvýznamnejších kronikárov, sám pochádzal z Quita. V roku 1767 bol so svojimi spolubratmi vypovedaný – jezuitský rád sa stal obeťou snahy španielskeho kráľa Karola III. o nadvládu svetskej moci nad duchovnou – a zvyšok života strávil v exile v Taliansku.

Tu spísal monumentálne historické dielo, v ktorom oslávil svoju vlasť a jej indiánsku históriu. Práve de Velasco je autorom príbehu o „kráľovstve Quito“, mocnej indiánskej ríši, ktorej centrum malo byť v Cochasquí, dnes archeologickej lokalite vo výšinách Ekvádoru, kde bolo nájdených niekoľko kužeľovitých mohýl. De Velasco podrobne (a bez akejkoľvek opory v prameňoch) opísal, ako obyvatelia Cochasquí opakovane odrážali inkské útoky, než boli definitívne porazení. Posledný vládca Quita upadol do zajatia a čoskoro potom zomrel žiaľom. Jeho dcéra sa ale stala konkubínou Inku Huaynu Capaca a Atahualpovou matkou.

Iste, inkovia bežne zaraďovali do svojich háremov dcéry alebo sestry vládcov územia, ktoré ovládli, a Atahualpa mal v čase občianskej vojny základňu na severe Tahuantinsuyu. Spájať tieto dve skutočnosti do kauzálnych súvislostí je ale veľmi problematické. Napriek tomu tento príbeh od de Velasca bez akejkoľvek kritiky prevzal a rozviedol Prescott a následne i mnoho ekvádorských politikov a historikov, ktorí tak mohli zdôrazniť, že historické korene ich krajiny siahajú hlboko do predkolumbovskej histórie. Zvláštnu relevantnosť potom získala história „kráľovstva Quito“ v období pohraničných sporov medzi Peru a Ekvádorom. Ekvádorčania vtedy opakovane zdôrazňovali, že nástupnícky štát ríše inkov pokračuje vo svojich snahách uzurpovať ich územia.

 

Pohreb Inku Atahualpu, obraz od peruánskeho maliara Luisa Montera z roku 1867 (wikipedia.org)

 

Dorastajúce telo posledného inku

Od de Velascovho príbehu sa odvíja aj ďalšia línia fabulácií, ktoré sa týkajú Atahualpovho hrobu. Už krátko po conquiste sa objavili fámy o tom, že po odchode Španielov z Cajamarcy príslušníci rodiny vyzdvihli z hrobu telo mŕtveho inku, mumifikovali ho a spolu s časťou zachránených zlatých a strieborných pokladov uložili na neznámom mieste. Úporná snaha nájsť hrob posledného inku sa počas 19. storočia zamerala na Ekvádor. Niekoľkokrát už bol slávnostne vyhlásený veľký objav, naposledy v roku 2012 v archeologickej lokalite Malqui-Machay, asi 70 km južne od Quita. Nikdy ale nebolo možné definitívne potvrdiť, že skutočne ide o hrob Atahualpu.

Zaujímavé je, že motív „prázdneho hrobu“ prevzala aj ľudová tradícia v Andách. Ešte v 70. rokoch 20. storočia antropológovia zaznamenali medzi peruánskymi dedinčanmi rozšírené očakávanie príchodu Inkarrí (vlastne Inka Rey, teda „Kráľa inku“), ukrytého spasiteľa. Indiáni verili, že bezprostredne po poprave Atahualpu v Cajamarce bolo jeho telo odnesené, ale hlavu sa podarilo ukryť neďaleko Cuzca. K hlave pomaly dorastá telo zavraždeného vládcu a až sa obnoví, v Andách znova bude nastolená spravodlivosť. V tomto mýte síce absentuje historická relevancia – už preto, že Atahualpa bol v Cajamarce popravený uškrtením, nie sťatím – spomienky na túto udalosť sa však zjavne spojili s kresťanskou predstavou milénia a druhého príchodu Krista. Je tak zrejmé, že španielska conquista i naďalej zostáva boľavým a podstatným prvkom kolektívneho vedomia v andskom regióne.


inkoviaatahualpapisarroconquistádorypredkolumbovská amerika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Markéta Křížová

Mgr. Markéta Křížová, Ph. D., vyštudovala etnológiu a históriu na FF UK v Prahe, pôsobí ako docentka v Stredisku ibero-amerických štúdií FF UK. Zaoberá sa indiánskymi kultúrami Nového sveta a koloniálnymi dejinami Ameriky. Vydala monografie Inkové: Nejmocnější indiánský stát (2006), Ideální město v divočině (2007), Krvavé rituály Střední a Jižní Ameriky (2011, so Zuzanou Kostićovou a Sylviou Květinovou), Otroctví v Novém světe v 16. - 19. století (2013), Dějiny Střední Ameriky (2016) a ďalšie.

Pozrite si tiež


Statoční vojaci a talentovaní politici

16.8.2019 | Przemysław Gawron

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá...

  • 819
  • 3

Rím proti Kartágu - augustové vydanie

5.8.2019 | Peter Valent

Milí čitatelia,         2. augusta roku 216 pred n. l. sa odohrala bitka pri Kannách, v ktorej kartáginský vojvodca Hannibal na hlavu porazil oveľa väčšiu rímsku armádu. Táto udalosť, od ktorej nás delí už 2 235 rokov, je...

  • 832
  • 6