Muž s rovnicou s dvoma zlými neznámymi: Aké boli posledné roky Edvarda Beneša?

Publikované v Historická revue č. 2/2018, str. 38 - 41


3.9.2018 | Tomáš Jahelka

Edvard Beneš patrí medzi najtragickejšie postavy v európskych politických dejinách 20. storočia. Spoluzakladateľ Československa dvakrát pracoval na oslobodení svojej vlasti, aby potom dvakrát videl svoje celoživotné dielo zničené. Napokon sa rozplynuli aj jeho predstavy o pokojnom súžití Východu a Západu.


Beneš s členmi exilovej vlády prekročil východnú hranicu postupne obnovovaného Československa vo vlaku 3. apríla 1945. Vracal sa do vlasti po šesť a polročnom exile. V Košiciach zostal až do oslobodenia celého územia republiky. Tu sa definitívne sformovala aj vláda a bol prijatý Košický vládny program. Beneš v tom čase s nadšením prijal správu, že územie západných Čiech začali oslobodzovať jednotky americkej 3. armády generála Pattona. Existovala totiž veľká nádej, že americké vojská oslobodia nielen Prahu, ale dokonca aj celé územie Čiech a snáď aj časť Moravy. Beneš preto dúfal, že Československo by sa tak nedostalo pod úplnú sovietsku kontrolu a komunisti by prišli o veľkú výhodu, ktorú im poskytovala prítomnosť sovietskych vojakov.

Dohoda medzi Američanmi a Sovietmi však jasne stanovovala, že Československo oslobodí sovietska armáda. Generál Patton síce žiadal jej revíziu a poukazoval na to, že v Prahe bude skôr ako Sovieti, tí ale neboli ochotní pristúpiť na zmenu, a tak Patton dostal rozkaz nepostupovať ďalej. Benešove nádeje na oslobodenie Československa Američanmi sa teda rozplynuli. Tieto skutočnosti však neskôr nezabránili komunistom v tvrdení, že Západ nechal pražských povstalcov napospas Nemcom.

Edvard Beneš medzi československými letcami RAF (wikipedia.org)

 

Cesta do Prahy, slobodné voľby a prvé výzvy

Prezident Beneš sa 8. mája 1945 vydal automobilom naprieč oslobodenou krajinou do hlavného mesta. Zvolil pritom zložitejšiu trasu cez Poprad, Brezno, Banskú Bystricu, Zvolen až do Bratislavy a odtiaľ smerom do Brna a Prahy. Túto trasu a cestu automobilom si zvolil zámerne, chcel prejsť čo najviac miest a obcí, stretnúť sa s obyvateľstvom. Beneša po celej ceste vítali nadšené davy ľudí a dochádzalo aj k mnohým dojemných scénam. Nadšenie, s ktorým sa stretával, ho povzbudilo, ale už na ňom bolo badať únavu a slabosť z nedávno prekonanej mozgovej príhody. Po príchode do Prahy sa naplno ujal svojej prezidentskej funkcie. Čakali na neho zložité výzvy, ktoré súviseli s povojnovým stavom krajiny a zavádzaním ustanovení Košického vládneho programu do praxe.

V tom čase však v Československu nefungoval parlament, teda zákonodarný orgán (Dočasné Národné zhromaždenie sa ustanovilo až 28. októbra 1945), zákonné sa vydávali normy formou prezidentských dekrétov. Keďže prezidentom bol Edvard Beneš, dnes sú známe pod označením „Benešove dekréty“. Je potrebné si ale uvedomiť, že tieto dekréty boli kolektívnym dielom vlády, nie Benešovou svojvôľou. Týkali sa bežného života a chodu štátu, plnili teda úlohu zákonov a ústavných zákonov, za normálnych okolností prijímaných parlamentom.

Slobodné parlamentné voľby sa konali v máji 1946. Zvíťazila v nich komunistická strana so ziskom 38 %. Vznikla tak nová vláda na čele s Klementom Gottwaldom. V júni prebehla aj voľba prezidenta, ktorá potvrdila Beneša vo funkcii. Išlo o formalitu, Beneš predstavoval stelesnenie obnovy vojnou poznačeného štátu a v tejto situácii sa nenašiel ani žiadny protikandidát.

Jednou z otázok, ktorú bolo treba riešiť ihneď po vojne, bolo aj porátanie sa s niektorými predstaviteľmi Slovenského štátu. Na jeho čele stál prezident, respektíve vodca Jozef Tiso, ktorý kolaboroval s nacistickým Nemeckom a patril medzi jeho najvernejších a najoddanejších spojencov. Tiso pred postupujúcou sovietskou armádou utiekol do kláštorov v Rakúsku a Nemecku, kde ho však objavili americkí vojaci a previezli späť na Slovensko. Súd s Tisom trval od decembra 1946 do apríla 1947 a na jeho konci zaznel výrok trestu smrti.

Pred Benešom tak vystala otázka, či má Tisovi udeliť milosť. Predsedovi vlády Klementovi Gottwaldovi napísal obsiahly list, v ktorom okrem iného uvádzal, že Tiso aktívne vystupoval pri potlačení Slovenského národného povstania, za svoje činy počas vojny odmietol prevziať akúkoľvek zodpovednosť a na súde nad nimi neprejavil žiadnu ľútosť. Beneš ďalej uviedol, že z ľudského hľadiska je ochotný udeliť Tisovi milosť. V tejto veci však chce poznať stanovisko vlády, pretože kvôli Tisovi nechce spôsobiť politickú krízu. Vláda o tejto otázke následne rokovala a hlasovala. Sedemnásť jej členov hlasovalo za trest smrti a šiesti sa zdržali. Dva dni nato, 18. apríla 1947, bol Tiso na dvore Justičného paláca v Bratislave obesený.

Edvard Beneš počas svojho návratu do Československa na jar 1945 (wikipedia.org)

 

Beneš a február 1948

Najväčší problém, pred ktorým ale prezident Beneš stál, bola politická kríza vo februári 1948 a následný komunistický prevrat. Napriek tomu, že počas februárovej krízy sa niekoľkokrát vyslovil, že komunistom neustúpi a bude brániť demokraciu, proti následnému puču sa nakoniec nepostavil. Ešte 22. februára dokonca nariadil ministrovi obrany generálovi Ludvíkovi Svobodovi, aby vydal rozkaz s prehlásením, že armáda podporuje svojho vrchného veliteľa – prezidenta republiky a bude brániť demokraciu a ústavný systém. Oprávnene preto vyvstáva otázka, prečo Beneš 25. februára prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov a vymenoval novú Gottwaldovu vládu. Prečo v čase, keď komunisti obsadzovali štátne budovy a sídla politických strán, nevydal armáde rozkaz obnoviť poriadok?

Hlavným dôvodom takéhoto počínania bolo Benešovo presvedčenie, že akýkoľvek násilný pokus zabrániť komunistom v prevzatí moci by mal za následok sovietsku vojenskú intervenciu. V období krátko pred prevratom, 19. februára, pricestoval do Československa bývalý sovietsky veľvyslanec a v tej dobe námestník sovietskeho ministra zahraničných vecí Valerian Zorin. V nasledujúcich dňoch navštívil ministra zahraničia Jana Masaryka, napriek tomu, že ten zotrvával chorý v domácom liečení, a vysvetlil mu, že ZSSR po všetkých stránkach podporuje Gottwalda a v záujme vzájomných dobrých vzťahov je potrebná rekonštrukcia československej vlády. To bol zrejme dôvod Benešovej reakcie počas návštevy generality československej armády z 25. februára, ktorá ho žiadala o rozkazy. Prezident uviedol, že danú situáciu nemôže riešiť použitím armády, pretože by musel zaistiť Gottwalda, a to by Sovieti nestrpeli.

 

Kto je komunista, je klamár, to je spoločný rys všetkých komunistov a najmä ruských.

Edvard Beneš

 

Ďalšou skutočnosťou bolo, že Beneš sa v boji proti komunistom cítil byť osamotený a nebol si istý ani samotnou lojalitou armády. Tradičné demokratické organizácie, o ktoré by sa mohol oprieť – legionári, sokoli či skauti, boli pasívni, predstavitelia nekomunistických politických strán nielenže nejavili snahu komunistom odporovať a neorganizovali protidemonštrácie na podporu demokratického zriadenia, ale dokonca odporučili svojim členom zúčastniť sa 24. februára štrajku, organizovaného komunistami. Pre Beneša to bolo trpké sklamanie a neskôr sa aj posťažoval: „Oni obviňujú mňa, že som ich sklamal a ja obviňujem ich, že oni sklamali mňa v rozhodujúcej chvíli.“

Do tretice Beneš predpokladal, že ak nebude klásť odpor, tak komunistický režim bude mierny a nebude mať represívny charakter ako v Sovietskom zväze. Tento Benešov úsudok vyplýval aj z jeho mienky o Gottwaldovi. Domnieval sa, že pre Gottwalda je poslušnosť Stalinovi nevyhnutnosťou, ale keďže sám poznal primitívne sovietske spôsoby, nebude ich chcieť sám zavádzať. Navyše, Stalin sa ku Gottwaldovi a ďalším nesovietskym komunistom správal ponižujúcim spôsobom. Gottwaldovým pôvodným zámerom bolo prijať aj Marshallov plán, čo pre Beneša bolo znakom jeho pragmatickosti. Nakoniec sa v ňom však Beneš horko sklamal, v tejto súvislosti je známy jeho výrok na adresu Gottwalda a komunistov: „Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky, kto je komunista, je klamár, to je spoločný rys všetkých komunistov a najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som stále odmietal veriť, že ma aj Stalin chladnokrvne a cynicky oklamával, ako v roku 1935, tak aj neskôr, a že jeho uisťovanie mňa a Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.“

Pri hodnotení týchto udalostí je v neposlednom rade potrebné brať do úvahy aj Benešov zdravotný stav. Už v minulosti trpel srdcovými a zažívacími ťažkosťami, navyše mal sklony k depresii. V marci 1945 ho v Moskve postihla už spomínaná prvá mozgová príhoda. Ďalšiu mŕtvicu prekonal 5. júla 1947 a tretiu o pár dní nato v noci z 9. na 10. júla. V osudných februárových dňoch už bol Beneš slabý a chorý človek, čo do istej miery mohlo ovplyvniť jeho rozhodovanie, pravdepodobne však nie do tej miery, aby ako prezident nedokázal posúdiť vážnosť situácie a nájsť riešenie s rozvahou a plným vedomím.

Demisia 12 členov vlády a zástupcov demokratických síl v krajine - február 1948 (wikipedia.org)

 

Dvakrát dve zlé možnosti na výber

Zlomený Beneš opustil Hradčany 27. februára a presunul sa do svojho vidieckeho sídla v Sezimovom Ústí. Do svojej smrti ho opustil len dvakrát – kvôli pohrebu Jana Masaryka a 600. výročiu Univerzity Karlovej. Istým spôsobom Beneš odišiel do exilu už po tretí raz, nie však do zahraničia, ako to bolo v roku 1915 a neskôr v roku 1938. Teraz sa stal exulantom vo vlastnej krajine. Bol držaný komunistickými strážami a bez ich kontroly nikto nesmel k nemu dnu ani von. Odmietal však úvahy o odchode do zahraničia.

Pôvodne Beneš chcel abdikovať zo svojho úradu už po rozhodnutí odísť do ústrania. Gottwald ho však 7. marca presvedčil, aby tak nerobil. Beneš to potom vo svojich poznámkach odôvodnil tým, že chcel zabrániť alebo aspoň zmierniť represie voči svojim bývalým spolupracovníkom a protivníkom komunizmu. Zakrátko sa však presvedčil, že aj v týchto svojich očakávaniach bol naivný. Na konci apríla sa preto rozhodol definitívne odstúpiť z funkcie prezidenta, keďže navyše odmietal podpísať novú komunistickú ústavu. Oficiálne rezignoval 2. júna, informácia o tom však prenikla na verejnosť až 7. júna. Izolovanosť, zlý zdravotný stav a nečinnosť mali za následok upadnutie do ďalšej depresie. Benešov život až do tejto chvíle vypĺňala politika, bola jeho prácou i záľubou. Zlý psychický stav v ňom prehĺbili správy z Juhoslávie, kde sa Josip Broz Tito postavil proti Stalinovi a uhájil si nezávislosť. To prehĺbilo jeho úzkostnú dilemu, či aj on sám nemal byť v osudných chvíľach rozhodnejší.

 

Ako v Mníchove v roku 1938, tak aj v roku 1948 mal Beneš znova iba dve zlé možnosti. 

 

Beneš ale nemal reálnu silu ani prostriedky zabrániť ovládnutiu Československa komunistami. Krajinu by zrejme postihol rovnaký osud či už s Benešom alebo bez neho. Keďže Západ opäť opustil Československo, ako sa to už raz stalo pred desiatimi rokmi v Mníchove, jeho ďalší vývoj bol predurčený len jedným smerom. Ako v Mníchove v roku 1938, tak aj v roku 1948 mal Beneš znova iba dve zlé možnosti. V období mníchovskej krízy mohol viesť štát do osamotenej vojny proti Nemecku, a tak si vyslúžiť zodpovednosť za vyvolanie vojny, alebo sa prizerať skaze Československa ako štátu a zabrániť aspoň masakru státisícov Čechov a Slovákov.

V roku 1948 Beneš druhý raz stál pred ťažkou dilemou. Mal potlačiť komunistický puč ozbrojenou silou, čo by viedlo k občianskej vojne a sovietskej intervencii, po ktorej by nastalo obdobie tvrdej perzekúcie komunistických protivníkov, alebo mal komunistom ustúpiť, čo by síce znamenalo koniec demokratického režimu, ale tiež záchranu veľkého počtu životov? Opäť sa rozhodol pre druhú možnosť, v nádeji, že tak zmierni charakter nastupujúceho režimu.

Dňa 19. a 26. augusta 1948 Beneša zasiahli ďalšie mŕtvice. Tretia, ktorá po nich nasledovala, a siedma v jeho živote bola posledná. Edvard Beneš zomrel 3. septembra 1948 vo veku 64 rokov, zlomený na tele aj na duchu. Do poslednej chvíle ho trápili pochybnosti o správnosti svojho postupu.

Ako vyzeral komunistický prevrat v Československu vo februári 1948? Dočítate sa viac v stále dostupnom vydaní HR 2/2018


benešfebruár 1948komunizmusksčgottwald



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Jahelka

PhDr. Tomáš Jahelka, PhD., vyštudoval politológiu na FiF Trnavskej univerzity, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent. Doktorandské štúdium absolvoval na FiF Masarykovej univerzity v Brne. Špecializuje sa na české a slovenské politické myslenie v 20. storočí.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3