Pád Berlínskeho múru


9.11.2019 | Petr Blažek

Pred 30 rokmi padol symbol rozdelenia Európy

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov: „Úspech má mnoho otcov a každý má svojho obľúbenca.“


 

Poliaci a katolíci radi zdôrazňujú rolu poľského pápeža, obzvlášť jeho inšpiratívne návštevy Poľska v rokoch 1979, 1983 a 1987. Nemci a Maďari vyzdvihujú podiel maďarských reformných komunistov, ktorí otvorili železnú oponu a nechali cez ňu utiecť východných Nemcov. […]

Odborníci na Rusko väčšinou prisudzujú najväčšie zásluhy Michailovi Gorbačovovi. Ľavicoví Nemci kladú dôraz na svoju verziu détente nazývanú Ostpolitik, pravicoví Američania zase na Ronalda Reagana. (Romesh Ratnesar použil pre svoju knihu o Reaganovom berlínskom prejave z roku 1987, ktorým vyzýval Strhnite ten múr!,

podtitul Mesto, prezident a prejav, ktorý ukončil studenú vojnu.) Na takejto pluralite pohľadov nie je nič zlého. Každý z nich vrhá svetlo na inú časť slona, prípadne pozerá na celé zviera z iného uhla pohľadu. Ale zakaždým, keď sa autor zameria na jeden jediný prvok a tvrdí, že to je to vysvetlenie, ten kľúč, potom viete, že sa mýli.“

Použitá vtipná zvieracia metafora je bezpochyby platná. Nepomerne väčšia zhoda medzi autormi by iste panovala v prípade, pokiaľ by sa mali zhodnúť na jedinej historickej udalosti, ktorá symbolizuje prevratné udalosti roku 1989.

Začala sa nenápadnou večernou tlačovou konferenciou 9. novembra 1989, na ktorej člen politbyra Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands – SED) Günter Schabowski informoval o povolení ciest na Západ cez všetky hraničné prechody bez predchádzajúcich povinných náležitostí. Keď sa jeden z novinárov spýtal, odkedy toto rozhodnutie platí, neistý Schabowski, ktorý pri prerokovávaní tohto vládneho uznesenia nebol, vyhlásil, že s okamžitou platnosťou.

V skutočnosti nebolo vládne uznesenie ešte platné, bol to len návrh, ktorý malo ešte len schváliť komunistické vedenie. Pretože však správu odvysielali západonemecké rozhlasové a televízne stanice, začala sa okamžite šíriť.

Na prechodoch pri Berlínskom múre sa behom krátkej doby zhromaždilo veľké množstvo ľudí a vytvorili sa dlhé rady. Napätie stúpalo. Za niekoľko hodín pohraničníci nakoniec rezignovali.

O 23:30 hod. plk. Harald Jäger pod tlakom netrpezlivého davu, ktorý čakal na hraničnom prechode v ulici Bornholm, bez konzultácií s nadriadenými rozkázal, aby sa zdvihli závory.

 

Všetko o prevratných udalostiach v roku 1989 v Historickej revue 11/2014

 

Rozdelené mesto

Berlín bol po porážke nacistického Nemecka okupovaný štyrmi víťaznými veľmocami, ktoré sa čoskoro stali nezmieriteľnými rivalmi na viac než štyridsať rokov.

V júni 1948 Stalin začal takmer rok trvajúcu blokádu troch západných sektorov v Berlíne, keď na prístupových cestách rozmiestnil sovietske tanky.

Pomocou leteckého mosta sa Američanom podarilo zaistiť zásobovanie a zabrániť zrúteniu mesta. Západný Berlín sa po vzniku Spolkovej republiky Nemecko v júni 1949 stal jeho faktickou súčasťou, hoci formálne zostával demilitarizovaným mestom, nezávislým na oboch nemeckých republikách.

V nasledujúcich rokoch sa stal obľúbenou prestupnou stanicou pre množstvo občanov Nemeckej demokratickej republiky (vznikla v októbri 1949), ktorí odmietali žiť vo vnucovanom socialistickom raji.

Za dvanásť rokov od vzniku NDR utieklo cez berlínske hranice, ktoré neboli tak ľahko kontrolovateľné, odhadom okolo 2,6 milióna osôb. Ďalšie státisíce utečencov pochádzali z ďalších štátov sovietskeho bloku, najmä z Československa a Poľska.

Napríklad na jeseň 1953 sa touto cestou prestrieľali na Západ Ctirad a Josef Mašínovci a Milan Paumer (ďalší dvaja ich priatelia boli na ceste zadržaní a potom popravení).

Východonemecká vláda so znepokojením pozerala tiež na desaťtisíce tzv. prihraničných pracovníkov, teda východonemeckých občanov, ktorí denne dochádzali do Západného Berlína za prácou.

Nakoniec sa východonemecké vedenie rozhodlo zastaviť stúpajúci úbytok obyvateľstva, medzi ktorými bol rad mladých vzdelaných ľudí, postavením mohutného múru.

V opačnom prípade hrozil hospodársky kolaps. Definitívne rozhodnutie padlo pravdepodobne na začiatku augusta 1961 na moskovskej schôdzke sovietskeho vedenia s predstaviteľmi satelitných štátov.

Ešte o niekoľko týždňov skôr pritom generálny tajomník SED Walter Ulbricht označil správy o pripravovanej výstavbe múru za nepriateľské fámy. Dňa 11. augusta 1961 rozhodnutie formálne posvätila Ľudová komora NDR a v nasledujúcich dňoch sa začalo s gigantickým projektom, ktorý východonemecké vedenie označovalo za „antifašistickú hrádzu“.

Postupne bol pod dohľadom pohraničníkov, Ľudovej polície (nahradzovala armádu) a príslušníkov tajnej polície vystavaný 135 km dlhý múr, ktorý sa stal symbolom arogancie komunistickej moci.

Úplne necitlivým spôsobom rozdelil nielen mestský priestor, ale bolestivo pretrhol aj rad rodinných a priateľských väzieb. Pri pokuse o jeho prekonanie bolo zadržaných okolo 3 000 osôb, mnoho ďalších bolo zranených alebo dokonca zabitých. Doteraz sa nemecké úrady ani historici nezhodli na počte obetí (najnižšie odhady sú 125, najvyššie 258 obetí).

 

Historická revue 11/2019

 

Cestou k zjednoteniu

Pád Berlínskeho múru bol pochopiteľne vyvrcholením radu mnohých historických udalostí, ktoré predchádzali tomuto výnimočnému okamihu. Na jeseň 1989 sa Nemecká demokratická republika nachádzala v kritickej situácii.

Z krajiny utekali tisíce osôb cez Poľsko, Československo a Maďarsko. Oslavy 40. výročia jej vzniku, ktoré s bombastickou veľkoleposťou usporiadalo vedenie SED 7. októbra 1989, tak pripomínali skôr pohrebný ceremoniál.

Sovietsky vodca Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý súhlasil s predchádzajúcimi zmenami v susednom Poľsku, dal pri tejto príležitosti podľa spomienok účastníkov jasne najavo, že prichádza nová doba.

Už dva dni nato bol z funkcie ministra pre štátnu bezpečnosť (známejšiu pod skratkou Stasi) odvolaný Erich Mielke, ktorý stál na čele obávanej tajnej služby od roku 1957. Dňa 18. októbra 1989 ohlásil svoju rezignáciu – oficiálne zo zdravotných dôvodov – Erich Honecker (na čele NDR stál od roku 1971). Na uvoľnené miesto generálneho tajomníka SED nastúpil mladší aparátčik Egon Krenz.

Výmena funkcionárov už nedokázala zvrátiť situáciu. V rôznych mestách v krajine sa už niekoľko týždňov odohrávali protirežimné demonštrácie, ktoré sa začali v septembri 1989 v Lipsku.

Do ich čela sa postavilo opozičné Nové fórum, ktoré sa sformovalo z roztriešteného východonemeckého disentu. Jeho programom boli politické reformy v rámci NDR, o ktorých demontáži sa v tomto období ešte nehovorilo.

Nakoniec však zmeny boli nepomerne radikálnejšie a zaskočili okrem iných aj západných politikov, ktorí spočiatku skôr nervózne vyslovovali obavy z možných dôsledkov prípadného nemeckého znovuzjednotenia.

Dňa 4. novembra 1989 sa na Alexandrovom námestí vo Východnom Berlíne zišlo už okolo milióna ľudí. O tri dni neskôr rezignovalo na svoje funkcie východonemecké vedenie vrátane členov vlády a o ďalšie dva dni neskôr Günter Schabowski predniesol vyššie zmienené slová o uvoľnenom cestovnom režime.

O necelý rok neskôr po náročných rokovaniach a slobodných voľbách, v ktorých voliči dali najavo svoju túžbu po národnej jednote, Nemecká demokratická republika zanikla.

Dňa 3. októbra 1990 sa šesť nových spolkových krajín (Berlín, Brandenbursko, Durínsko, Meklenbursko-Predné Pomoransko, Sasko a Sasko-Anhaltsko) pripojilo k Spolkovej republike Nemecko.

Zvyšky múru, ktorý 28 rokov rozdeľoval Berlín na dve časti, sú dnes vyhľadávanou turistickou atrakciou. Postupne bolo vybudovaných niekoľko pamätníkov.

Snahy o potrestanie vinníkov, zodpovedných za stavbu Berlínskeho múru a za obete streľby, boli len čiastočne úspešné, napriek tomu sa podarilo odsúdiť rad ďalších členov straníckeho vedenia, vysokých armádnych a pohraničných funkcionárov.

Najznámejším procesom sa stal súd s Egonom Krenzom, ktorý bol v auguste 1997 odsúdený na šesť a pol roka väzenia za štyri prípady usmrtenia utečencov (po odpykaní necelých štyroch rokov bol prepustený na slobodu).

 


studená vojnapád komunizmuberlínsky múr



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Petr Blažek

PhDr. Petr Blažek, Ph.D.., český historik, pôsobí na Ústave pre štúdium totalitných režimov v Prahe. Zaoberá sa predovšetkým dejinami komunistických režimov v Československu a Poľsku.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 844
  • 4

Napoleon Bonaparte ako kráľ revolúcie?

8.11.2019 | Maran Hochel

Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca...

  • 663
  • 5