Bitka pri Waterloo

Publikované v Historická revue č. 7/2015, str. 72 - 75


19.8.2015 | Marian Hochel

Koniec Napoleonovej epopeje (1815)

Približne dvadsať kilometrov južne od belgickej metropoly Bruselu sa nachádza dejisko jedného z najkrvavejších vojenských stretov v období napoleonských vojen tzv. belgickej kampane. Rozprestiera sa južne od obce Waterloo. Do historickej pamäti sa táto udalosť zapísala predovšetkým ako bitka pri Waterloo a stala sa synonymom prehry, porážky, osobného zlyhania či nepredvídanej katastrofy.


 

Od osudnej udalosti uplynulo už rovných dvesto rokov, dodnes je však predmetom diskusií historikov a námetom pre svet umelcov, ktorí udalosť zvečňujú na maliarskom plátne, v pôsobivých hudobných kompozíciách či v dramatických scénach historických veľkofilmov. Francúzsky cisár Napoleon I. bol už vo svojej dobe považovaný za najväčšieho vojenského génia v dejinách. Takto ho vnímali aj tí, ktorí v období jeho závratnej kariéry stáli na nepriateľskej strane. Bola príčinou Napoleonovej nevratnej porážky nešťastná súhra náhod, domnelá presila koaličných vojsk, chybné rozhodnutia francúzskeho cisára či neobratnosť maršalov a generálov jeho armády? Uhasil žiaru Napoleonovho slavkovského slnka nakoniec dážď od Waterloo?

 

Zámienka pre vojnu

Mnohí vojenskí teoretici, pamätníci a dokonca i samotný cisár Napoleon I. vo svojich memoároch uvažovali, čo bolo príčinou konečnej porážky francúzskych vojsk, ktorá definitívne ukončila celú túto pozoruhodnú epochu v dejinách európskeho kontinentu. Na začiatku ťaženia všetko nasvedčovalo tomu, že Francúzske cisárstvo opäť – a navzdory novému politickému ovzdušiu – zasiahne do európskeho diania svojou silou a rozhodne vo svoj prospech. Cisár Napoleon I. využil nezhody panovníkov a ich diplomatov, rokujúcich vo Viedni o novej mape Európy, k svojmu triumfálnemu návratu z ostrova Elba na francúzsky trón.

Od tej doby, čo sa vylodil s hŕstkou svojich vojakov na juhofrancúzskom pobreží Golfe-Juan, odôvodňoval svoj návrat potrebou nového vojenského ťaženia v záujme ochrany Francúzska a obavami pred snahou kráľovského rodu Bourbonovcov znovu nastoliť vo Francúzsku staré predrevolučné poriadky. Argumentmi pre Napoleonove veľkolepé ciele, nové zbrojenie a nábory do armády malo byť odmietnutie francúzskym cisárom ponúkaného mieru zo strany európskych monarchov a ich nevôľa o čomkoľvek rokovať s „uchvatiteľom francúzskeho trónu“. Pozícia francúzskeho cisára bola o to silnejšia, že sa mu podarilo získať na svoju stranu bývalú generalitu, vojsko, najschopnejších maršalov i samotný francúzsky ľud. Nikdy predtým sa Napoleon nestretol vo svojej krajine s takou mierou obľuby ako teraz, keď proti nemu povstala takmer celá Európa. Bolo na čase  oživiť starú spomienku na korzického generála Bonaparta. Ten v službách Francúzskej republiky chránil výdobytky revolúcie a hranice Francúzska, ktoré prijal za svoju vlasť. Teraz hlásil križiacku výpravu proti tým, ktorí chceli jeho krajinu ponížiť a položiť na lopatky politicky, vojensky i ekonomicky.

 

Rozloženie síl

K hraniciam Francúzska sa blížila sedemstotisícová koaličná armáda, ktorú postavili panovníci Anglicka, Rakúska, Pruska a Ruska. Na území Belgicka sa sústreďovali vojská z Anglicka, Holandska, Hanoverska, Nasavska a Brunšvicka v počte 95-tisíc mužov so 186 kanónmi pod vrchným velením Arthura Wellesleyho, vojvodu z Wellingtonu (1769 – 1852). Pruským vojskám velil maršal Gebhard Leberecht von Blücher, knieža z Wahlstattu (1742 – 1819). K dispozícii mal 124-tisíc mužov a 312 kanónov. Napoleon vyrazil z Paríža nepriateľským spojencom naproti 12. júna 1815 smerom k belgickým hraniciam. Jeho tzv. Severnú armádu tvorilo celkom 124-tisíc mužov s 370 kanónmi pod jeho priamym velením. Francúzsky cisár sa organizačne opieral o skúseného maršala Jeana-de-Dieu Soulta (1769 – 1851).

Napoleon plánoval izolovať jednotlivé vojská nepriateľa a poraziť ich po častiach jedno po druhom. Od začiatku však bolo jasné, že Francúzi budú čeliť vojenskej presile. Spojenci siedmej protifrancúzskej koalície boli navyše dobre poučení z predchádzajúcich vojenských stretov. Študovali Napoleonove stratégie, aby tentoraz sami dokázali zúročiť presilu svojich armád. Napoleona čakal na vojenskom poli silný súper. Francúzsky cisár bol však presvedčený, ako sám neskôr spomínal vo svojich pamätiach, že nikdy predtým francúzsky vojak nepreukázal viac odvahy, dobrej vôle a entuziazmu, nikdy nemal taký pocit prevahy nad všetkými vojakmi Európy, ako teraz, keď viera v jeho cisára v momente jeho bezprostredného ohrozenia bola absolútna. 

 

Quatre-Bras a Ligny – predohra k Waterloo

Napoleon prekročil súčasné hranice Belgicka 14. júna. Rýchlo postupoval, aby previedol svoje vojská medzerou, ktorá oddeľovala Wellingtonovu armádu od Blücherovej a prikázal zaútočiť na jednotky Blüchera. Francúzski vojaci obsadili Charleroi a vybojovali si prechod cez rieku Sambru. Na pravom krídle Napoleonovej armády došlo k nepríjemnej udalosti – k pruskému táboru dezertoval generál Bourmont, už dávno predtým upodozrievaný vojakmi z roajalizmu. Napoleon prikázal 15. júna maršalovi Neyovi, aby obsadil osadu Quatre-Bras na bruselskej ceste a zadržal Angličanov. Neyove jednotky však postupovali príliš pomaly, takže Angličania do Quatre-Bras dorazili skôr a Francúzov zdržali.

Už 16. júna však Napoleon slávil prvý veľký úspech výpravy – v bitke pri Ligny porazil Blücherovu armádu, v ktorej padlo vyše 20-tisíc pruských vojakov. Vojská maršala Blüchera boli rozohnané, neboli však zničené, a tak mohli neskôr znovu zasiahnuť do boja v iných líniách bojiska. Ak by vtedy včas dorazil Napoleonovi na pomoc maršal Ney so svojimi jednotkami, mohla byť pruská armáda úplne zničená. Napoleon nechal 17. júna svoje vojská oddýchnuť, čím podľa vojenských kritikov premeškal šancu zlikvidovať pruské jednotky. Tie neskôr v rozhodujúcich chvíľach skutočne rozhodli o osude celého ťaženia.

Napoleon vydal rozkaz prenasledovať Blüchera až okolo poludnia. Poveril tým maršala Grouchyho a jeho jednotku v počte 36-tisíc mužov. Časť jazdectva mala zaútočiť na Angličanov, ktorí sa deň predtým pri Quatre-Bras prudko stretli s Francúzmi, avšak výdatný dážď rozmočil cesty a Francúzom prekazil celú akciu. Napoleon sa spojil s maršalom Neyom a s hlavnými silami francúzskej armády vyrazil na sever priamo k Bruselu. V podvečerných hodinách sa blížili k náhornej rovine Mont-Saint Jean, južne od obce Waterloo, a v diaľke zahalenej do hmly spozorovali nepriateľskú armádu. Vojvoda Wellington tu zaujal defenzívnu pozíciu s celou anglickou armádou, ktorej znemožnil ústup k Bruselu les situovaný severne od Waterloo. Taktika Angličanov by na prvý pohľad mohla pripomínať stratégiu Napoleona pri slavkovskom ťažení. Ich plán bol však v tejto chvíli jasný – opevniť sa, vyčkať Francúzov, zdržať ich postup a zotrvať v boji do tej doby, než sa maršal Blücher zotaví zo svojej porážky, zorganizuje nové posily a dorazí Angličanom na pomoc.

 

Hra o čas

Rozhodujúce bojové akcie sa budú 18. júna odohrávať na rozsiahlejšom teritóriu rozovierajúcom sa na území dnešných obcí Lasne (Plancenoit), Braine-l’Alleud a Genappe. Francúzsky cisár bol na mieste ešte pred svitaním, avšak nemohol začať s útokom hneď pri úsvite, pretože časť francúzskej armády bola vtedy ešte na pochode. V teréne a na cestách rozmočených prudkým nočným lejakom nebolo možné rozvinúť jazdectvo. Napoleon dal príkaz začať bitku až pred poludním. Sily na bojisku boli vyrovnané. Proti sebe stáli približne sedemdesiattisícové vojská očakávajúce posily – Napoleon maršala Grouchyho, Wellington maršala Blüchera.

Napoleonov maršal Ney začal útok proti ľavému krídlu anglickej armády za rachotu delovej paľby. Francúzi demonštrovali svoju silu i na pravom krídle anglickej armády, kde pri zámočku Hougoumont narazili na energický odpor dobre opevneného nepriateľa. V útoku sa angažoval cisárov najmladší brat Jérôme, ktorý však v horlivom bojovom zápale prekračoval Napoleonove príkazy a zbytočne vyplytval sily svojej divízie. Útok na ľavom krídle pokračoval niekoľko hodín v podobe krutého vražedného boja, keď Napoleon spozoroval vo veľkej vzdialenosti pri Saint-Lamberte  obrysy  pochodujúcich  vojsk.

Obe bojujúce strany hrali hru o čas. Napoleon bol spočiatku presvedčený, že je to Grouchy, ktorému poslal niekoľko rozkazov, aby sa čo najrýchlejšie dostavil aj s posilou na bojisko. Bol to však Blücher, kto sa v diaľke blížil k bojovému poľu, obratnými manévrami oklamal francúzskeho maršala, unikol pred jeho prenasledovaním a ponáhľal sa na pomoc Angličanom. Keď Napoleon pochopil celú situáciu, obratne prepracoval plán. Bol presvedčený, že v pätách Blüchera sa ženie Grouchy, ktorý dorazí na bojisko hneď potom, čo hlavná sila francúzskej armády zasadí nepriateľskej armáde rozhodujúci úder a v závere získa posilu na zavŕšenie jej úplnej porážky.

 

Boj na život a na smrť

Napoleon vyslal proti Blücherovi časť svojho jazdectva a prikázal maršalovi Neyovi, aby pokračoval v útoku na ľavé krídlo a stred anglickej armády, ktorá už od začiatku bitky ustála niekoľko hrozivých výpadov. Na celom fronte nastal na niekoľko hodín krvavý boj. Veľké straty na životoch zaznamenali vojaci na oboch bojujúcich stranách. Angličania sa bránili mohutnou paľbou a niekoľkokrát prešli do protiútoku. Škótske jazdectvo so šabľami prenikalo do kompaktnej masy protivníka a mnoho vojakov v jeho radoch doslova posekalo. Keď Napoleon spozoroval tento zúrivý zápas, pricválal k návršiu pri usadlosti Belle-Alliance a vyslal tam niekoľkotisícovú ťažkú jazdu generála Milhauda, ktorá zanedlho zničila takmer celý škótsky pluk.

Problematická situácia pre Francúzov však nastala na ľavom krídle anglickej armády, na ktorom zostali Francúzi pod velením maršala Drouota natoľko dezorganizovaní, že Napoleon bol nútený presunúť hlavný úder na stred a pravé krídlo anglickej zostavy. Okolo pol štvrtej popoludní dobyla jedna divízia Drouotovho zboru usadlosť La Haie-Sainte, ale nemala dostatok síl, aby svoj úspech viac zužitkovala. Napoleon poslal Neyovi štyridsať eskadrón Milhaudovho a Lefebvre-Desnouettesovho jazdectva s príkazom zaútočiť proti pravému krídlu Angličanov v priestore medzi opevneným zámočkom Hougoumont a usadlosťou La Haie-Sainte. Hougoumont sa podarilo konečne vydobyť, ale Angličania sa stále držali. Francúzi boli neustále pod paľbou anglickej pechoty a delostrelectva, ich útoky však boli pre nepriateľa zničujúce. Wellington a dôstojníci jeho štábu neraz prepadli zúfalstvu, že pre anglickú armádu je už všetko stratené, pokiaľ sa urýchlene neobjaví Blücher a v rozhodujúcom momente nezasiahne do bojov.

Napoleon nečakal na zálohy pechoty, do boja vyslal jazdectvo a v podvečerných hodinách sám viedol do útoku aj svoju osobnú gardu. Zanedlho na francúzskom pravom krídle zavládla panika – Blücher s tridsaťtisícovou posilou vojakov dorazil na bojisko. Útoky francúzskej gardy však neustávali, Napoleon do poslednej chvíle veril, že po Blücherovi sa vzápätí objaví i Grouchy. Pruské jazdectvo sa vrhlo na francúzsku gardu, ktorá teraz čelila útokom na dvoch frontoch. Večer okolo siedmej hodiny sa Blücher so zálohami objavil pri usadlosti Belle-Alliance, odkiaľ predtým vyrazil k útoku Napoleon so svojou gardou. Jeho cieľom bolo znemožniť týmto manévrom Napoleonovi ústup a prinútiť jeho gardu ku kapitulácii.

Okolo ôsmej hodiny večer zavelil Wellington k všeobecnému útoku. Grouchy stále neprichádzal, Napoleon jeho posilu čakal márne. Cisárska garda utvorila karé, ktorému velil generál Cambronne, a za rinčania zbraní v zúfalom obkľúčení ustupovala radmi nepriateľských vojsk. Napoleon sa viezol krokom uprostred svojich gardistov, ktorí ho chránili, odhodlaní obetavo položiť za svojho cisára život. Francúzska armáda v iných častiach bojiska končila v zmätku a utekala na všetky strany, majúc v pätách svieže pruské vojská. Tie porazených Francúzov prenasledovali do veľkých vzdialeností ešte dlho do noci. Rozhodujúci podiel maršala Grouchyho na vine za celkovú porážku francúzskej armády je však dodnes historikmi spochybňovaný  a  dostatočne  neobjasnený.

 

Koniec Napoleonovej éry

Krvavé Waterloo si vyžiadalo svoju daň. Na bojisku zostalo ležať podľa odhadov až 25-tisíc mŕtvych a ranených Francúzov a 22-tisíc Angličanov a Prusov. Úplná porážka francúzskej armády, strata takmer celého delostrelectva a perspektíva, že sa čoskoro na hraniciach Francúzska objavia státisíce ďalších koaličných vojakov Rakúska a cárskeho Ruska, presvedčili rezignovaného Napoleona, že jeho grandiózna epopeja dospela k svojmu definitívnemu koncu. Po návrate do Paríža vzhľadom na nedostatok politickej podpory 22. júna druhýkrát abdikoval a zriekol sa trónu v prospech svojho syna, ďalšieho sna, ktorý sa nikdy nenaplnil. Urýchlil však rokovania európskych panovníkov na Viedenskom kongrese.

Aj keď sa boje neodohrávali priamo v obci Waterloo, ale južnejším smerom v jej bezprostrednom okolí, udalosť vošla do dejín pod názvom „bitka pri Waterloo“. Vojvoda Wellington, ktorý sem presunul sídlo vrchného veliteľstva, lokalizoval depešu oznamujúcu víťazstvo koaličných vojsk nad Napoleonom práve sem. Vo Francúzsku však vošlo toto vojenské stretnutie do historickej pamäti pod názvom „bitka pri Mont-Saint-Jean“ a viac odkazovalo na miesto faktického priebehu bojovej vravy. V nemecky hovoriacich krajinách žije táto udalosť svoj druhý život pod názvom „bitka pri Belle-Alliance“. Pripomína tak miesto očakávaného stretnutia vrchného veliteľa spojeneckých vojsk Wellingtona a poľného maršála Blüchera v rozhodujúcom momente na ceste k spoločnému víťazstvu.

 




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Marian Hochel

PhDr. Marian Hochel, PhD., vyštudoval históriu a estetiku na FiF UK v Bratislave, pôsobí v Ústave historických vied Filozoficko-prírodovedeckej fakulty SU v Opave a v Národnom pamiatkovom ústave ČR. Zameriava sa na dejiny 18. a 19. storočia s dôrazom na kultúrne dejiny Francúzskej revolúcie a obdobie napoleonských vojen.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1041
  • 15