Bitka pri Hadrianopole: Prečo Rím podľahol barbarom?

Publikované v Historická revue č. 7/2013, str. 16 - 21


9.8.2018 | Roman Mocpajchel

V roku 376 po Kr. stál na dolnodunajskej hranici Rímskej ríše mohutný zástup utečencov. Boli to Góti, ktorých vyhnali z ich domovov za Dunajom hunskí útočníci a teraz žiadali svojho mocného suseda o azyl a miesto pre nový domov. Spustil sa tým reťazec udalostí, ktorý vyústil do vzájomnej vojenskej konfrontácie a vyvrcholil dva roky na to bitkou pri Hadrianopole.


Bitka pri Hadrianopole otriasla celým rímskym svetom a raz a navždy zmenila mocenskú rovnováhu vo vnútri ríše. Len tri desaťročia po nej potomkovia tých istých utečencov dobyli a vyplienili Rím – osem storočí nezažilo hlavné mesto svetovládnej ríše taký osud. Krátko na to dokonca na území tejto ríše vybudovali dve svoje veľké kráľovstvá: vizigótske v južnej Galii (a neskôr Hispánii) a o niečo neskôr ostrogótske v samotnej Itálii. Toto všetko by sa pravdepodobne neodohralo alebo by sa odohralo inak, keby k bitke pri Hadrianopole nebolo prišlo, alebo by dopadla inak. Cisárske armády sa v nej „rozplynuli ako tiene“, ako poeticky poznamenal jeden zo súčasníkov.

Rímsky historik Ammianus Marcellinus, ktorý nám zanechal najlepší záznam o bitke, ako aj o vtedajšej dobe, ktorej bol sám súčasníkom, zase o nej napísal, že žiadna iná bitka s výnimkou tej pri Kannách neviedla k takej zničujúcej porážke. Bola v nej zničená takmer celá východorímska poľná armáda – medzi inými aj elitné jednotky veteránov a život stála aj samotného cisára východnej časti ríše Valensa. Rímske armády pritom už v minulosti utrpeli zdrvujúce porážky, ale ešte nikdy ich však barbari takto rozhodne neporazili na otvorenom poli. Góti dosiahli historické víťazstvo, ktoré sa dodnes považuje za jednu z najvýznamnejších bitiek staroveku. Prečo a ako sa to stalo a kto vlastne boli tí Góti, ktorí takým ohromujúcim spôsobom ovplyvnili záverečné obdobie najdlhšie trvajúcej svetovej ríše v dejinách – rímskeho impéria?

Busta Trajana Decia, ktorý ako prvý rímsky cisár padol v boji s barbarmi (wikipedia.org)

 

 

Pôvod Gótov a ich prvé kontakty s Rímom

Góti boli východogermánsky kmeň, ktorý podľa antickej tradície pochádzal z južnej Škandinávie – „ostrova Scandza“. Archeologické dôkazy však Gótov určite identifikujú až v severnom Poľsku pri dolnom toku Visly v 1. storočí po Kr. (tzv. wielbarská kultúra). V priebehu 2. storočia sa začali Góti postupne a etapovito presúvať od svojich sídiel pri Visle na severnú Ukrajinu, až v polovici 3. storočia nakoniec dorazili k Čiernemu moru, do oblasti medzi riekami Dneper a Don. Táto migrácia je doložená aj archeologickými nálezmi a prejavuje sa postupným prechodom z kultúry wielbarskej do kultúry čerňachovskej. Góti neboli v tomto putovaní osamotení, ale nasledovali ich aj iné germánske kmene (Herulovia, Rugiovia, Taifalovia, Gepidi). Doba začiatku tejto migrácie Gótov sa pritom časovo kryje s obdobím markomanských vojen na strednom Dunaji (166 – 180 po Kr.). Je možné, že jedna udalosť vyvolala druhú, a tak Góti po prvýkrát, hoci nepriamo, zasiahli do dejín Rímskej ríše.

Najneskôr začiatkom 3. storočia sa Góti ocitli v susedstve rímskej provincie Dácia (dnešné Rumunsko), kde na severozápadnom pobreží Čierneho mora, v oblasti ohraničenej Karpatmi, riekami Donom, Vislou a Azovským morom, vytvorili ríšu s pohyblivými hranicami a ťažiskom pri dolnom Dnepri. Z tohto obdobia pochádza aj jeden z prvých dokladov o službe Gótov v rímskej armáde, dokonca na dôstojníckej úrovni. Grécky nápis na pomníku v púštnej pevnosti Motha na území rímskej provincie Arábia z roku 208 označuje miesto posledného odpočinku 14-ročného chlapca menom Gúththa (Gót), syna veliteľa rímskeho pomocného oddielu Herminaria.

 

Veľké gótske invázie do ríše

V priebehu 3. storočia prechádzalo rímske impérium obdobím hlbokej krízy a všestranného úpadku. Cisárska moc bola citeľne oslabená, čo sa prejavovalo rýchlym striedaním panovníkov a množstvom pokusov o uzurpáciu moci. Vnútorne oslabená ríša navyše musela čeliť čoraz väčšiemu tlaku spoza svojich hraníc. V roku 238 sa na dunajskej hranici po prvýkrát objavili aj Góti. Ich návšteva však rozhodne nie je priateľská, ako sa mohli následne presvedčiť obyvatelia mesta Histria pri ústí Dunaja, ktoré gótski útočníci dobyli a vyplienili. Ich ďalšie vpády – aj v spojení s inými kmeňmi, a to po zemi i po mori – v nasledujúcom období však už boli omnoho ničivejšie. V roku 251 sa im dokonca podarilo v močiaroch dolného Dunaja pri Abritte (dnešný Razgrad v Bulharsku) poraziť rímsku armádu pod velením samého cisára Decia, ktorý tu prišiel o život a získal tak nemilý primát prvého rímskeho cisára, ktorý padol v boji s barbarmi. V roku 269 (či 268) im však pri Naisse (dnešný Niš v Srbsku) v najkrvavejšej bitke storočia uštedril cisár Claudius II. ťažkú porážku: Góti v nej prišli o 30 až 50 tisíc mužov a Claudius si tak ako prvý rímsky cisár mohol pripojiť k menu čestný prídomok „Gothicus.“

Za vlády nasledujúceho cisára Aureliána opustili Rimania provinciu Dácia, ktorá už dávnejšie spadala do sféry silného gótskeho vplyvu. Teraz sa z nej stala Gothia a hranicou medzi rímskym a gótskym svetom sa stal na ďalších sto rokov Dunaj. Napriek tomu sa Aureliánovi podarilo Gótov vojensky pacifikovať a v roku 274 bolo možné v jeho triumfálnom sprievode v Ríme vidieť napríklad aj „voz ťahaný štyrmi jeleňmi, ktorý vraj patril gótskemu kráľovi“.

Tervingský kráľ Athanarich sa stretol v r.  369 s cisárom Valensom na lodi uprostred Dunaja a uzatvorili mierovú dohodu (wikipedia.org)

 

Gótske kráľovstvá pri Čiernom mori

Na prelome 3. a 4. storočia dochádza v Rímskej ríši – vďaka rozsiahlym reformám cisára Diokleciána – k stabilizácii pomerov. Od Aureliánových čias panuje aj v rímsko-gótskych vzťahoch pomerne pokojné obdobie. Góti sú už v tomto čase rozdelení na dva hlavné kmene a na ich území existuje minimálne šesť nezávislých kráľovstiev. Najznámejšie z nich sú ríša Tervingov, susediaca s rímskou hranicou na Dunaji, a ríša Greutungov, ležiaca ďalej na východ. Hranicu medzi nimi tvorila rieka Dnester. Obom ríšam vládli kráľovské dynastie, u Tervingov sa ich vládcovia zvykli nazývať aj kráľovskými sudcami (iudex regum). Gótske kráľovstvá neboli etnicky homogénne, ale obývali ich rôznorodé populácie. Dominantným živlom však zostávali Góti, i keď nositeľmi „gótskej identity“ bola pravdepodobne početne obmedzená trieda vládnucich klanov.

V súvislosti s názvami gótskych kmeňov a ich kráľovstiev v tomto období panuje ešte aj dnes istý zmätok, spôsobený už antickými autormi. Ammianus Marcellinus používa názvy Tervingovia a Greutungovia. Tieto názvy nepozná Jordanes – autor spisu Getica, najznámejšieho diela o pôvode a dejinách Gótov, ktoré sa nám z antiky zachovalo. Ten používa – väčšinou preferované – mená Vizigóti (=Tervingovia) a Ostrogóti (=Greutungovia), ktoré zase nepozná Marcellinus. Význam oboch dvojíc názvov nie je pritom jasný, ale zvyčajne sa používa výklad Západní a Východní Góti. Ďalším problémom je, že názvy Vizigóti a Ostrogóti vznikli až v špecifickom kontexte 5. storočia (Jordanes svoj spis napísal v polovici 6. storočia) a nemožno ich bezo zvyšku stotožňovať s pôvodnými názvami, ktorých nositelia (tvoriaci k tomu viacero skupín) sa v priebehu času beznádejne premiešali.

 

Medzi mierom a vojnou

V roku 332 uzavrel cisár Konštantín mierovú zmluvu s Gótmi, ktorej predchádzala rímska vojenská expedícia do vnútra ich územia (Rimania tiahli na pomoc Sarmatom, zle tiesneným Tervingami). V nej sa Góti zaviazali dodávať Rimanom pomocné jednotky a chrániť rímsku hranicu severne od Dunaja. Zmluvu Góti dodržali, keď v rokoch 349, 360 a 363 vyslali niekoľkotisícové pomocné zbory, ktoré sa zúčastnili rímskych kampaní proti Perzskej ríši. Rozkvital aj vzájomný obchod, o čom svedčia početné nálezy rímskeho pôvodu na gótskom území, rozšírený bol najmä obchod s otrokmi. Súčasťou narastajúceho rímskeho vplyvu bola aj postupujúca christianizácia Gótov (ich biskup Wulfila, ktorý preložil bibliu do gótčiny, bol potomok rímskych zajatcov).

Po nástupe valentinianovských cisárov v roku 364 sa stav na dunajskej hranici vyostril. Do istej miery za to mohla agresívna zahraničná politika nových cisárov, zvlášť východorímskeho Valensa. V roku 365 podporili Góti neúspešný pokus uzurpátora Procopia proti Valensovi, čo on využil ako zámienku na útok proti Gótom. Na jar 367 prekročil Valens so silnou armádou Dunaj a vpadol do Gothie. V nasledujúcej trojročnej kampani, ktorá bola skôr Valensovým vojenským dobrodružstvom, než by sledovala nejaké strategické ciele, rímski vojaci viac drancovali nepriateľské územie ako bojovali, keďže Góti sa vyhýbali priamym stretom.

Pretože na Východe opäť eskalovalo napätie s Perzskou ríšou, Valens nakoniec vyslyšal gótske žiadosti o mier a v roku 369 sa stretol na lodi uprostred Dunaja s tervingským kráľom Athanarichom, aby podpísali novú mierovú zmluvu. V nej sa Góti zaviazali, že nebudú vstupovať na rímske územie. Aj keď vojna nezmenila predošlý status quo, vzájomné vzťahy ochladli. Prejavilo sa to úpadkom obchodu a vzrastom protirímskych nálad, ktorých následkom bolo aj prenasledovanie kresťanov (stotožňovaných s Rímom) na tervingskom území v rokoch 369 – 372.

Zlatý solidus cisára Valensa (wikipedia.org)

 

 

Expanzia Hunov, exodus Gótov

To už sa však z východu blížila hrozba, ktorá mala čoskoro uviesť do pohybu celé národy a rozvrátiť stanovený poriadok. Boli to Huni, kočovný národ zo strednej Ázie, ktorí na svojej ceste na západ za lepším životom najskôr vyvrátili ríšu Alanov (nomádsky národ iránskeho pôvodu), ležiacu východne od rieky Don. Následne, už spoločne s podrobenými Alanmi, začali tlačiť na ríšu Greutungov. Ich vládca Ermanarich spáchal pravdepodobne rituálnu samovraždu – ako obetu bohom, aby odvrátil nebezpečenstvo, ale zjavne to nezabralo. Jeho nástupca Vithimer sa pokúsil bojovať (dokonca si najal Hunov), padol však v bitke. Greutungovia si potom zvolili za vodcov schopných náčelníkov Alathea a Safraxa (ktorý sám bol možno Hun alebo Alan) a tí v mene Vithimerovho syna Vithericha viedli ústup Greutungov na západ.

Athanarichovi Tervingovia sa pokúšali brániť hunskému náporu výstavbou línie opevnení, ale takisto neúspešne. Časť Tervingov pod Alavivovým a Friti-gernovým vedením sa preto rozhodla hľadať útočisko v Rímskej ríši. K nim sa pridali aj Greutungovia. Obe početné skupiny dorazili v roku 376 k Dunaju a požiadali rímske úrady o azyl a miesto na usadenie.

 

Od vzbury k bitke

Cisár Valens bol v tom čase viazaný s hlavnou časťou svojich síl na východe, kde spor s Perzskou ríšou o Arméniu hrozil prerásť do otvoreného vojenského konfliktu. Po istom váhaní bolo rozhodnuté prijať iba časť utečencov – Tervingov. Tí sa začali prepravovať s rímskou asistenciou cez Dunaj. Greutungov však odmietli a rímske oddiely ich zadržiavali severne od rieky. Počet utečencov nie je známy, udávajú sa čísla od 200 tisíc po neuveriteľné 2 milióny. Každopádne sa transfer začal rímskym úradom od začiatku vymykať z rúk. Vážne logistické problémy so zásobovaním, zneužívanie ťažkej situácie utečencov, neschopnosť a chamtivosť rímskych veliteľov, ako aj celková slabosť miestnej rímskej vojenskej správy, priviedli Gótov čoskoro na pokraj vzbury.

Rozbuškou sa stal nevydarený atentát na tervingských náčelníkov počas hostiny v Marcianopoli (Devnja v dnešnom Bulharsku). Fritigernovi sa však podarilo vyviaznuť, na čo „celý národ Tervingov vzplanul túžbou po boji“ a Góti sa pustili do plienenia okolitých území rímskej Trácie (zväčša dnešné Bulharsko). Porazili miestne rímske sily, ktoré sa im postavili pri Marcianopole a ozbrojili sa ukoristenými rímskymi zbraňami.

Rimania začali do postihnutej oblasti sťahovať ďalšie posily z východu i západu a po sérii drobných zrážok zahnali drancujúce gótske skupiny. Pridalo sa k nim aj veľa miestnych obyvateľov (zbehnutých otrokov, baníkov z tráckych zlatých baní, Gótov pôvodne v rímskych službách) a najmä Greutungovia, ktorí medzitým takisto prekročili Dunaj. Tu sa konala v roku 377 pri Ad Salices („Pri vŕbach“, dnešná Dobrudža v juhovýchodnom Rumunsku) prvá regulárna bitka, ktorá však skončila krvavým patom. Koniec rímskej kampane v roku 377 sa niesol v znamení pokusov o zadržiavanie a vyhladovanie nepriateľa. Góti však získali cenných spojencov u Hunov a Alanov a tí zvrátili pomer síl opäť v ich prospech. Ešte do konca roku tak Góti opäť vpadli do Trácie.

V gótskom zovretí sa ocitli elitné rímske légie, ktoré bránili svojho cisára (pinterest.com)

 

Bitka pri Hadrianopole

Gótsky problém už teraz mohla vyriešiť iba veľká expedícia hlavných vojenských síl ríše. Valens sa preto dohodol so svojím západným spolucisárom Gratianom (inak svojím synovcom), že spoja sily a spoločne udrú na Gótov. Valens mal odviesť z perzského frontu maximálny počet jednotiek a podobne mal pritiahnuť z Galie Gratianus. Získať čas pre cisárov sa zatiaľ pokúsil zvlášť vyslaný generál Sebastianus, ktorý úspešne rozpútal proti Gótom záškodnícku vojnu so špeciálne vybranými jednotkami.

Obe strany – Rimania i Góti – potrebovali dosiahnuť na presadenie svojich cieľov signifikantné vojenské víťazstvo. Rimania chceli Gótov buď vytlačiť späť za Dunaj, alebo ich aspoň usadiť na svojom území za nimi určených podmienok. Góti si podobne chceli vybojovať právo usadiť sa na rímskom území tiež za čo najvýhodnejších podmienok. Fritigern dokonca poslal Valensovi tajný list, kde mu sľuboval budúce spojenectvo, ale musí vraj svojmu ľudu najskôr ukázať ozbrojenú moc Ríma, aby ho odradil od prílišnej bojachtivosti. Všetko teda smerovalo k rozhodujúcej bitke.

Na úsvite „piateho dňa pred augustovými idami“ (9. 8.) roku 378 vyrazila hlavná časť východorímskej armády pod priamym velením cisára Valensa z opevneného tábora pri Hadrianopole (dnešné Edirne na turecko-grécko-bulharskom pohraničí) smerom na sever, kde sa nachádzalo jadro gótskych síl. Tu sa dopustili Rimania prvého fatálneho omylu, keď ich zvedovia hlásili, že počet nepriateľov neprekračuje desaťtisíc. V skutočnosti ich bolo asi dvakrát toľko, len tá druhá polovica, tvorená greutungsko-alansko-hunskou jazdou pod Alatheovým a Safraxovým velením, v tom čase zháňala potravu v širokom okolí, a tak podľa všetkého unikla očiam rímskych zvedov. Druhej chyby sa Valens dopustil, keď sa rozhodol nepočkať na Gratianove posily (ktorý meškal, pretože ho zdržali nepredvídané útoky spoza hraníc počas cesty) a poháňaný vlastnou ctižiadostivosťou a podporovaný časťou svojich generálov vytiahol priamo do boja.

Keď sa však rímska armáda, tvorená z dvoch tretín pechotou a z tretiny jazdou, v celkovom počte okolo 15 tisíc priblížila popoludní ku kruhovému gótskemu vozovému táboru, začali obe strany hrať o čas. Valens preto, že jeho vojakov vyčerpal dlhý pochod (13 km) v namáhavom teréne a v spaľujúcej žiare augustového slnka (k tomu im ešte Góti „priložili“ podpálením okolitých polí), a Fritigern preto, že Alatheova a Safraxova jazda sa ešte stále potulovala niekde po okolí a on mal k dispozícii iba svojich tervingských, zväčša peších bojovníkov. Rímska armáda sa postupne rozostavovala do klasickej bojovej formácie s jazdou na krídlach a pechotou v strede a obe strany sa zároveň snažili získať čas vyjednávaním. To sa však rýchlo skončilo vo chvíli, keď sa jednotky rímskej jazdy z pravého krídla dostali do zrážky s nepriateľom. Pravdepodobne iba hľadali slabé miesto gótskej obrany, alebo – keďže išlo sčasti o elitnú jazdu ťažkoodencov (scutariov), vo svojej arogancii proste skúsili zaútočiť na nepriateľa. Následky tejto nedisciplinovanosti boli katastrofálne.

Práve v tej chvíli sa totiž Ammianovými slovami gótska jazda „prirútila ako blesk vo vysokých horách a prudkým útokom uviedla do zmätku všetkých, na koho pri svojom rýchlom nájazde narazila“. Ešte stále nesformovaná jazda z rímskeho ľavého krídla sa pokúsila o čiastočne úspešný protiútok, ale bola vzápätí odrazená späť. Celá rímska jazda vzápätí zbabelo opustila bojisko, rovnako ako rímska záloha (tvorená Batávmi), a nechala svoju pechotu napospas osudu. Góti dokonale takticky využili moment prekvapenia spôsobený nečakaným útokom ich jazdy, ktorá pokračovala vo svojom nápore a vpadla nechránenej rímskej pechote do boku. Vzápätí sa z kopca, kde stál gótsky tábor, prirútili po celej línii aj ich peší bojovníci a zovreli Rimanov do smrtonosnej pasce, z ktorej nebolo úniku. Rímske rady boli zrazené k sebe a vojaci často nemali ani len miesto k pohybu.

Z bitky sa stal masaker. Ammianus Marcellinus píše: „Všetko desivo hyzdila temná farba krvi a kamkoľvek sa obrátili oči, tam sa kopili hromady padlých...“ Posledný zúfalý odpor kládli dve elitné légie veteránov (Lanciarii a Matiarii), s ktorými bol pravdepodobne aj Valens. Na konci dňa ležali pobití na bojisku cisár Valens (jeho telo sa však nikdy nenašlo – je možné, že zhorel v neďalekej chatrči, ktorú Góti pre veľký odpor z nej kladený spálili, nevediac pritom v tej chvíli, koho ukrýva), dvaja generáli vrátane Sebastiana, tridsaťpäť tribúnov a veliteľov jednotiek a vyše dve tretiny rímskeho vojska.

 

Súmrak Rímskej ríše

Trvalo ešte ďalšie štyri roky plné bojov, kým obe strany konečne uzavreli dohodu, na základe ktorej konečne získali Góti svoju pôdu. A navyše – po prvýkrát v rímskej histórii – pomerne autonómne postavenie v rámci ríše. Mocenské equilibrium impéria tak bolo raz a navždy vychýlené. Cesta k tomu začala pri Hadrianopole. Na záver prenechajme slovo jednému z vizigótskych vodcov zo začiatku 5. storočia, ktorý týmito slovami formuloval ideál gótsko/germánsko-rímskych vzťahov: „...Spočiatku som bol zapálený za to, aby som zniesol zo sveta už i len meno Riman a rímske impérium premenoval na gótske... Ale dlhoročná skúsenosť ma naučila, že spurný barbarizmus Gótov je nezlučiteľný so zákonmi tejto krajiny. A bez zákonov niet štátu. Preto som sa rozhodol, že sa vynasnažím obnoviť dávnu slávu Ríma v celej jeho veľkosti a pridám k nej gótsku silu. Dúfam, že vojdem do povedomia budúcich generácií ako obnoviteľ Ríma, pretože nie je možné, aby som bol jeho uzurpátorom.“

Je to reč, ktorá je strhujúca ešte aj v dnešných časoch. Keď Góti a ďalší Germáni vstúpili na územie Rímskej ríše, stál Rím pred možnosťou asimilovať ich. Túto príležitosť však nevyužil, čo malo osudný dopad na jeho vývoj a prispelo to k jeho rozkladu.


rímska ríšagótihadrianopol



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Roman Mocpajchel

Roman Mocpajchel, študoval odbory archeológia a história na FiF UK v Bratislave. Venuje sa hlavne vojenským a námorným dejinám. Z týchto oblastí publikuje populárno-vedecké články v rôznych médiách.

Pozrite si tiež


August 1968 - Ako nás obsadili?

20.8.2018 | Matej Šemšej

         V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz...

  • 4272
  • 14