Canal du Midi

Publikované v Historická revue č. 4/2015, str. 28 - 32


12.7.2016 | Miroslav Jaso

Splnený sen o prepojení Atlantiku so Stredomorím

Snaha spojiť pobrežie Stredozemného mora s atlantickým pobrežím Európy čo najkratšou cestou sa datuje od staroveku. Už v hlave rímskeho cisára Augusta sa zrodil nápad pretnúť Európu v jej najužšom mieste a vodnou cestou prepojiť vyspelé a bohaté civilizácie na juhu Európy s jej severným pobrežím.


Túto ideu neskôr oživili aj Karol Veľký (742 – 814) a francúzski králi František I. (1494 – 1547) a Henrich IV. (1553 – 1610). Od myšlienky k realizácii však prešla dlhá cesta.

 

Hlavné dôvody vzniku kanálu

Doba dozrela až v druhej polovici 17. storočia. Pokladnica francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. (1638 – 1715) bola pripravená na také náročné dielo. Akcelerátorom myšlienky a napokon i realizácie tejto stavby bolo nepriateľstvo medzi vtedajšími veľmocami a, navyše, susedmi – Španielskom a Francúzskom. Zamýšľaná vodná cesta mala francúzskym lodiam zabezpečiť bezpečnú plavbu z Atlantiku do Stredozemného mora a, hlavne, vyhnúť sa Gibraltárskemu prielivu. Táto úžina bola totiž pod kontrolou Španielska, ktoré vyberalo vysoké poplatky za každú loď plaviacu sa okolo Gibraltárskej skaly. V tejto oblasti tiež operovalo veľké množstvo pirátov. Nezanedbateľným dôvodom bola i časová náročnosť plavby okolo 3 000 kilometrov dlhého španielskeho pobrežia. Všetky tieto aspekty predražovali francúzsky tovar a z plavby robili nebezpečnú a náročnú záležitosť. Vybudovaním kanála cez francúzske územie by španielski králi prišli o významný zdroj príjmov, ktorí by sa presmeroval do francúzskej pokladnice.

Canal du Midi (do revolučného roku 1789 nazývaný Canal Royal en Languedoc) je južná časť tejto spojnice. Týmto vodným kanálom bolo Stredozemné more spojené s mestom Toulouse, ktorým preteká rieka Garonne. Jej korytom pokračovali lode ďalej na sever, až do Atlantiku. Avšak kvôli nestálej výške hladiny rieky Garonne bol v 19. storočí pozdĺž nej vybudovaný Canall láteral la Garonne (bočný kanál rieky Garonne) až do mesta Langon. Odtiaľ je už Garonne splavná pre všetky typy lodí a za mestom Bordeaux v Biskajskom zálive ústi do Atlantického oceánu.

 

Pierre-Paul Riquet a jeho projekt

Výstavba kanálu z Toulouse do stredozemného prístavu Sète bola celoživotným snom Pierra-Paula Riqueta. Presný rok jeho narodenia nie je známy, svetlo sveta uzrel niekedy medzi rokmi 1604 a 1609 v Béziers. Bol to veľmi vážený a bohatý muž, poslušne načúvajúci radám svojho otca, úspešného obchodníka a člena Rady regiónu Languedoc. Od roku 1637, po svadbe s Catherine de Milhau pochádzajúcou z vplyvnej rodiny z Béziers, sa spolu s rodinou usadili v meste Revel. Tu Riquet vykonával funkciu kráľovského výbercu soľnej dane. Bola to veľmi lukratívna funkcia. Za viac ako 20 rokov, počas ktorých ju vykonával, sa stal majiteľom niekoľkých nehnuteľností v meste Revel, vlastníkom viac ako 200 hektárov lesa a pôdy, štyroch usadlostí a domu v Toulouse. Za svoje dobré služby bol povýšený na baróna.

Výstavba Canalu du Midi začala mať jasnejšie kontúry na začiatku 60. rokov 17. storočia. Presadenie tohto projektu sa pre Pierre-Paula Riqueta, už v pomerne pokročilom veku po splnení si povinnosti v štátnych službách, stalo prioritou a vášňou. Prostredníctvom arcibiskupa z Toulouse sa v roku 1662 stretol za tým účelom s Jeanom-
Baptiste Colbertom (1619 – 1683), francúzskym ministrom financií za vlády Ľudovíta XIV. Colberta Riquetov projekt ihneď zaujal, pre Francúzsko v ňom videl veľké výhody po stránke ekonomickej, politickej i vojenskej. Zásadnou podmienkou jeho realizácie však bolo zabezpečenie dostatku vody v jeho koryte, predovšetkým v letných mesiacoch. A to bol problém. V oblasti zamýšľanej trasy kanálu totiž nebola žiadna veľká rieka, ktorá by ho napájala.

Zamýšľaná vodná cesta mala francúzskym lodiam zabezpečiť bezpečnú plavbu z Atlantiku do Stredozemného mora a, hlavne, vyhnúť sa Gibraltárskemu prielivu.

Riquet preto navrhol v pohorí Montagne Noire vybudovať v nadmorskej výške 330 m n. m. rezervoár vody Saint-Ferréol, s objemom viac ako 6 miliónov m3 a plochou 67 hektárov, ktorý by bol napájaný horskými potokmi. Z neho by bola voda kanálom dlhým 34 kilometrov privádzaná do Seuil de Naurouze vo výške 190 m n. m., najvyššieho bodu Canala du Midi. Toto bol Riquetov kľúčový objav. Seuil de Naurouze je bod na rozvodí Stredozemného mora a Atlantiku. Z tohto miesta sa voda gravitačne rozlievala na západ smerom na Toulouse a na východ smerom k Béziers a Stredozemnému moru. Práve toto poznanie chýbalo všetkým predchádzajúcim projektom kanála, ktorých realizácia stroskotala na nedostatku vody.

Získať súhlas s výstavbou kanálu nebolo jednoduché. Riquet musel vysokopostavených úradníkov vlády neustále presviedčať o reálnosti svojho projektu a zároveň bojovať proti intrigám neprajníkov. Aby kráľa presvedčil, musel založiť svoj majetok a ako dôkaz, že z Montagne Noire je možné privádzať dostatok vody, vybudovať na vlastné náklady časť prívodného kanálu k Seuil de Naurouze. Technickú stránku projektu sa Riquetovi podarilo obhájiť, ale možno ešte zložitejšie boli rokovania o financovaní stavby. Pierre-Paul Riquet nakoniec prekonal i tieto úskalia a dňa 7. októbra 1666 kráľ Ľudovít XIV. podpísal edikt na výstavbu kanála.

 

Priebeh výstavby

Po kráľovom schválení stavby bola vymenovaná rada komisárov, ktorá doh-
liadala na priebeh výstavby a bola podriadená priamo Colbertovi. Jeným z členov rady bol Louis Nicolas de Clerville (1610 – 1677), hlavný inžinier výstavby opevnení na dvore Ľudovíta XIV. Ten významne ovplyvňoval postup prác a bol hlavným Riquetovým oponentom. Po Clervillovej smrti prebral jeho funkciu Sébastien Le Prestre de Vauban (1633 – 1707), ďalší z uznávaných pevnostných staviteľov a inžinierov v kráľovských službách.

Práce súvisiace s výstavbou Canala du Midi sa začali v januári 1667 výkopom prívodných kanálov „rigole de la plaine“ a „rigole de la montagne“ blízko Revelu, ktoré slúžili na zber vody z pohoria Montagne Noire. V apríli toho istého roku sa začala výstavba 700 metrov dlhej, 35 metrov vysokej a 120 metrov širokej hrádze budúceho jazera Saint-Ferréol, ktorá trvala päť rokov a bola dokončená v roku 1672. Pôvodný Riquetov návrh predpokladal výstavbu systému niekoľkých nádrží, ale de Clerville presadil výstavbu len jednej, na tú dobu obrovskej priehrady. Všetky tieto práce financoval sám Riquet.

Výkopové práce vlastného telesa Canalu du Midi sa začali v septembri 1667 v Toulouse. Celá stavba bola rozdelená do troch úsekov: úsek medzi Toulouse a Trèbes financoval Riquet, výstavbu úseku medzi Trèbes a lagúnou Étang de Thau na pobreží Stredozemného mora, ktorej výstavba sa začala v júni 1668, financoval francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Poslednou časťou stavby bolo vybudovanie stredomorského prístavu Sète. Do tej doby to bola len malá rybárska dedinka, ktorej infraštruktúra by kapacitne nepostačovala na plánovaný objem prepravy.

Riquet nemal technické vzdelanie, ale všetky poznatky získaval experimentálne a pozorovaním. Okrem toho sa obklopil skupinou spolupracovníkov, s ktorými konzultoval postupy prác a technické riešenia. Jeho „pravou rukou“ bol francúzsky inžinier a kartograf François Andréossy (1633 – 1688). Niektorí bádatelia sa domnievajú, že práve jeho by sme mali považovať za skutočného autora kanálu. Ďalším dôležitým Riquetovým mužom bol Pierre Campmas, ktorý sa podieľal na návrhu systému prívodných kanálov v Montagne Noire.

Zemné práce a budovanie technologických zariadení kanálu prebiehali bez väčších komplikácií. V roku 1672 bol dokončený úsek z Toulouse do Naurouze. O dva roky neskôr bol kanál predĺžený do Castelnaudary. Zložitejšou bola výstavba úseku v okolí Béziers. Pri mestečku Colombiers sa v trase kanálu nachádzal nestabilný pieskovcový kopec. To bol veľký problém, hrozilo zastavenie stavby. Riquet v tomto mieste presadzoval tunel. Proti tomuto riešeniu sa postavilo niekoľko jeho odporcov, ktorí presadzovali kanál odkloniť a trasovať ho južnejšie, cez Aube. Riquet však tvrdohlavo trval na svojom postoji a, na vlastné riziko, sa rozhodol cez kopec preraziť tunel. Tak v rokoch 1679 až 1680 vznikol prib-
ližne 170 metrov dlhý, 6 metrov široký a 8,5 metra vysoký tunel Malpas, jediný v celom úseku kanála. Bol to posledný veľký počin Pierra-Paula Riqueta.

Riquet sa dokončenia svojho životného diela už nedožil. Zomrel len pol roka pred slávnostným otvorením Canalu du Midi.

Na začiatku mája 1681 kráľovskí komisári skontrolovali kanál, ktorý bol následne naplnený vodou v celej svojej dĺžke. Ceremoniál slávnostného otvorenia Canalu du Midi prebehol 24. mája 1681 pod taktovkou Jeana-Baptiste Colberta. Tejto slávnosti sa Riquet už nedožil, zomrel 1. októbra 1680 v Toulouse, asi pol roka pred dokončením jeho životného diela. Je pochovaný v toulouskej katedrále Saint-Étienne.

 

Canal du Midi v nasledujúcich storočiach

Po otvorení kanálu jeho správu prevzali synovia Pierra-Paula Riqueta – do roku 1714 to bol Jean-Mathias, po ňom mladší Victor-Pierre-François. Správa a údržba kanálu bola komplikovaná. Koryto kanálu bolo zanášané bahnom, vetvami a lístím, čo výrazne obmedzovalo dopravu. Preto bol pravidelne každú zimu na dva mesiace uzavretý a dôk-
ladne vyčistený.

Kanál bol od svojho vzniku nepretržite opravovaný a upravovaný podľa aktuálnych potrieb a rozvoja lodnej dopravy. Jeho významné úpravy už na konci 17. storočia vykonal Vauban. Časom bolo postavených mnoho konštrukcií s unikátnym technickým riešením týkajúcich sa nielen vlastného fungovania kanála, ale aj ďalších obslužných zariadení a komunikácií – akvadukty, mosty, stavidlá či vzdúvací žľab. Canal du Midi nezos-
tal osamotený. V nasledujúcich dvoch storočiach vzniklo niekoľko kanálov, ktoré naň nadväzovali: napríklad už spomínaný Canalla láteral la Garonne v polovici 19. storočia, na prelome 18. a 19. storočia Canal du Rhône alebo Canal de la Robine, ktorého autorom bol Vauban už na konci 17. storočia.

V súčasnosti už kanál neplní svoju pôvodnú funkciu. Posledná nákladná loď prešla kanálom v roku 1985. Kanál, lemovaný alejami stáročných platanov, dnes slúži ako turistická atrakcia a populárna trasa výletných lodí. Z ich palúb turisti obdivujú technickú zručnosť a um jeho dávnych staviteľov. Francúzska štátna spoločnosť sa o kanál vzorne stará a udržuje jeho splavnosť po celej dĺžke. Canal du Midi, ako unikátne technické dielo, ocenilo i UNESCO a v roku 1996 bol zapísaný na prestížny zoznam pamiatok svetového významu.

 

Parametre stavby

V celej svojej dĺžke, z Toulouse do Sète, meria Canal du Midi 240 kilometrov. Odhaduje sa, že v priebehu štrnástich rokov sa na jeho výstavbe podieľalo asi 12 000 osôb. Boli to väčšinou jednoduchí vidiečania. Ich sociál-
ne podmienky boli na tú dobu veľmi nezvyčajné. Riquet rešpektoval voľné nedele a štátne sviatky, v daždi sa práce prerušovali a dokonca mali nárok na platené voľno. I mzdové podmienky mali nadpriemerné, zo začiatku poberali dvojnásobnú plácu oproti mzde na farmách (neskôr musel Riquet, po nátlaku farmárov, ich mzdy znížiť).

Koryto má tvar lichobežníka – šírka medzi brehmi je 20 až 24 metrov, steny sú zošikmené a v úrovni dna je koryto široké päť až desať metrov. Hĺbka kanálu sa pohybuje od 1,8 do 2,5 metra. Objem výkopových prác bol ohromujúcich sedem miliónov m3 zeminy. Už v priebehu výstavby sa ozývali hlasy, ktoré kritizovali veľkorysé rozmery kanálu a, predovšetkým, plavebných komôr. Celkové náklady na výstavbu sa odhadujú na 17 miliónov livre (francúzska mena používaná do 18. storočia), z toho štyri milióny investoval Riquet.

Prevýšenie 190 metrov na trase zo Sète do Naurouze a následný pokles o 60 metrov, na kótu 130 m n. m. v Toulouse, sa prekonáva systémom plavebných komôr (technické zariadenie zabezpečujúce vertikálny pohyb lode za účelom prekonania dvoch rôznych výškových úrovní hladín). Na celej trase ich je 63. Riquet pôvodne navrhoval plavebné komory obdĺžnikového tvaru. V týchto komorách, keď boli prázdne, však často dochádzalo k zrúteniu ich stien v dôsledku tlaku zeminy. Preto bol ich tvar zmenený na oválny – šírka pri vstupných vrátach je šesť metrov a v prostriedku 11 metrov. Dĺžka komôr je 38,5 metra. Unikátnou je plavebná komora v Agde, postavená v rokoch 1679 až 1680, ktorá má kruhový tvar. Stretávajú sa tu tri vodné cesty a okrem svojej klasickej funkcie (vyrovnávať vodné hladiny) funguje aj ako kruhový objazd. Plavebné komory sú väčšinou jednostupňové, no nájdu sa aj 3- a 4-stupňové. Najzložitejším systémom je sústava ôsmych stupňov 
plavebných komôr vo Fonserannes. Celková dĺžka tejto sústavy je 300 
metrov a lode tu prekonávajú prevýšenie 21,5 metra.

 


canal du midiinžinierstvodopravariquet



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miroslav Jaso

Ing. Miroslav Jaso, absolvent Stavebnej fakulty STU v Bratislave, venuje sa oblasti geológie a podzemného staviteľstva.

Pozrite si tiež


Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme...

  • 248
  • 0