Od černobyľskej katastrofy uplynulo 33 rokov

Publikované v Historická revue č. 4/2016, str. 66 -74


26.4.2016 | Ľuboš Ryban

Najväčšia havária jadrovej elektrárne v histórii

V sobotu 26. apríla 1986 krátko pred pol druhou ráno, delili Európu už iba sekundy od najhoršej jadrovej katastrofy v jej histórii. Štvrtý reaktor jadrovej elektrárne v sovietskom Černobyle explodoval. Táto katastrofa navždy zmenila životy tisícok ľudí a bola zrejme aj prvým krokom vedúcim k zrúteniu komunistického režimu v bývalom Sovietskom zväze.


 

Myšlienka mierového využívania jadrovej energie ožila znovu po skončení 2. svetovej vojny. Prvú jadrovú elektráreň na svete postavili v bývalom Sovietskom zväze v meste Obninsk pri Moskve a do prevádzky ju spustili 27. júna 1954. Využitie jadrovej energie ako alternatívy k fosílnym palivám viedlo k rýchlemu rozvoju jadrovej energetiky vo svete. Postupne sa projektovali a stavali rôzne typy jadrových reaktorov a jadrových elektrární. Vývoj v budúcnosti však ukázal, že na priemyselné využitie sú vhodné iba niektoré z nich.

 

Atómové mesto

O výstavbe novej jadrovej elektrárne neďaleko mesta Černobyľ na Ukrajine rozhodla Rada ministrov ZSSR v roku 1966. Jej monumentálny komplex mal byť vybudovaný v ekologicky čistom, úrodnom a rázovitom kraji nazvanom Polesie, plnom brezových lesov a močarín, severozápadne od mesta Černobyľ ležiaceho v Kyjevskej oblasti, len pár kilometrov od hranice medzi Ukrajinou a Bieloruskom.

Černobyľská jadrová elektráreň Vladimíra Iľjiča Lenina mala byť v poradí treťou a najväčšou jadrovou elektrárňou v ZSSR. Celkovo ju malo tvoriť 12 blokov uránovo-grafitových varných reaktorov kanálového typu alebo takzvaných jadrových reaktorov typu RBMK (reaktor boľšoj moščnosti kanaľnyj), z ktorých každý dosahoval elektrický výkon 1 000 megawattov.

Po jej dokončení sa mala stať akousi „vlajkovou loďou“ a pýchou sovietskej jadrovej energetiky. Stavebné práce na Černobyľskej jadrovej elektrárni sa rozbehli v marci 1970 a jej prvý jadrový reaktor bol uvedený do prevádzky 27. septembra 1977. O rok neskôr bol spustený druhý a v roku 1981 tretí jadrový reaktor. Neslávne známy štvrtý jadrový reaktor začal pracovať koncom decembra 1983. V čase havárie boli rozostavané ešte ďalšie dva bloky jadrovej elektrárne, ktoré však z pochopiteľných dôvodov zostali nedokončené.

Súčasťou celého tohto veľkolepého projektu bola aj výstavba nového moderného „atómového mesta“ pre zamestnancov jadrovej elektrárne a ich rodiny. Mesto dostalo rovnaký názov ako rieka, na brehu ktorej sa malo rozprestierať – Pripjať. S jeho výstavbou sa oficiálne začalo 4. februára 1970 a po dobudovaní sa vyznačovalo kvalitnou fungujúcou infraštruktúrou.

Jeho obyvatelia mali k dispozícii školy, nemocnicu, množstvo obchodov, kaviarní, reštaurácií, kultúrny dom, polyfunkčné kino, telocvične, kryté plavárne, športové štadióny, verejný park, detské ihriská i lodný prístav. Bolo to „mesto mladých“, pretože vekový priemer jeho obyvateľov nedosahoval ani 30 rokov.

O tom, že Pripjať bolo mestom energetikov, svedčili aj názvy niektorých dôležitých budov a ulíc, ako napríklad kino Prometeus, kultúrny dom Energetik, obchod Svetluška či Kurčatovova ulica. V polovici 80. rokov 20. storočia zažívalo mesto Pripjať svoj najväčší rozkvet, ale jeho osud navždy zmenila noc z 25. na 26. apríla 1986.

 

Nebezpečný test a havária

Na piatok 25. apríla 1986 bol naplánovaný začiatok testu spojeného s odstavením štvrtého reaktora Černobyľskej jadrovej elektrárne. Tento test mal priniesť odpoveď na otázku, ako dlho po odpojení pary od reaktora vydrží jeho turbína dodávať zotrvačnosťou elektrickú energiu pre chladiace vodné čerpadlá, ak by náhodou vypadol vonkajší prísun energie.

Operátori začali postupne znižovať výkon reaktora už hodinu po polnoci. Po dvanástich hodinách bol už jeho výkon znížený na optimálnu polovicu. O 14.00 hod. mal už podľa plánu klesnúť výkon reaktora na 30 %, ale v tom zazvonil telefón. Dispečer z kyjevskej centrálnej elektrickej rozvodne žiadal prerušiť proces odstavenia štvrtého bloku a opäť prepnúť reaktor na vyšší výkon až do odvolania.

V jednej z tepelných elektrární na Ukrajine nastala porucha, a tak v rozvodnej sieti nebolo dosť elektrickej energie pre piatkovú popoludňajšiu špičku. Test bol prerušený a reaktor zostal pracovať na vyšší výkon ďalších deväť hodín. O jedenástej večer, keď energetické nároky v rozvodnej sieti klesli, povolil kyjevský dispečing pokračovať v plánovanom odstavení štvrtého bloku. Operátori opäť začali znižovať výkon reaktora.

Z piatka na sobotu nastúpila do práce zmena energetikov Alexandra F. Akimova. Operátori, z ktorých ani jeden nebol jadrový fyzik, pokračovali v teste. Nedozvedeli sa, že test musel byť v piatok prerušený a tak znižovali výkon reaktora príliš rýchlo. V dôsledku toho nastala jeho „xenónová otrava“, čo spomalilo jadrovú reakciu natoľko, že reaktor úplne zhasol.

O tom však operátori – energetici nevedeli nič. Akimov, znepokojený touto situáciou, chcel test prerušiť, ale dostal sa do konfliktu s prevádzkovým zástupcom hlavného inžiniera Anatolijom S. Ďatľovom, ktorý na test dohliadal. Ten aj za cenu vyhrážania sa prinútil Akimova a ostatných operátorov pokračovať v teste.

Operátori vedeli, že reaktor môžu zase „rozbehnúť“ vytiahnutím regulačných tyčí z jeho jadra. Na príkaz Ďatľova vypli automatický ochranný systém, ktorý tyčami pohyboval a reguloval tak rýchlosť štiepnej reakcie, a všetky regulačné tyče vytiahli z jadra reaktora. Keďže reaktor bol vzhľadom na „xenónovú otravu“ veľmi nestabilný, tento neuvážený krok by sa dal obrazne prirovnať k nabitiu zbrane.

Operátori podľa plánu zapli aj chladiace vodné čerpadlá. Zapnutím čerpadiel sa však prietok vody reaktorom zvýšil nad bezpečnú hodnotu. Reaktor sa navonok zdal byť v poriadku, pretože sily, ktoré v ňom „oheň“ rozdúchavali, boli v rovnováhe so silami, ktoré ho ochladzovali. Bola to však veľmi labilná rovnováha a bez regulačných tyčí prakticky neovládateľná. Kedykoľvek mohla prevládnuť jedna z oboch síl.

O 1.23 hod. miestneho času začal samotný test. Prietok pary od reaktora k turbínam bol zastavený a turbíny pokračovali v rotácii už iba zotrvačnosťou. Reaktor sa začal prudko prehrievať a 350-kilogramové uzávery palivových článkov začali v reaktorovej hale odskakovať pod tlakom pary doslova ako „loptičky“.

Do katastrofy zostávali už len sekundy. Keď operátori zistili, čo sa deje, zatlačili osudné tlačidlo havarijnej ochrany AZ-5 (avarijnaja zaščita), čím spustili všetky regulačné tyče do jadra reaktora. To však – vzhľadom na ich konštrukciu – vyvolalo ešte masívnejšiu reakciu.

Niektoré regulačné tyče sa cez teplom zdeformované kanály ani nedostali do jadra a výkon reaktora vzrástol aspoň stonásobne. V sobotu 26. apríla 1986, o jednej hodine, 23. min. a 44. sekunde miestneho času, štvrtý reaktor Černobyľskej jadrovej elektrárne explodoval.

Tlak pary bol taký obrovský, že odhodil viac ako tisíc ton vážiace veko reaktora do výšky niekoľkých metrov a úplne zdemoloval celý strop štvrtého bloku jadrovej elektrárne. Horiaci rádioaktívny grafit, jadrové palivo a trosky reaktora boli rozmetané po okolí. Krátko po prvej explózii nasledovala druhá – chemická explózia. Nastala najväčšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva.

 

Záchranné práce ako kamikadze

Približne o 1.28 hod. opustila hasičskú stanicu jadrovej elektrárne miestna zásahová jednotka pod velením poručíka Vladimíra P. Pravika. Práve títo hasiči dorazili na miesto katastrofy ako prví, netušiac, že je to ich posledný výjazd v živote.

Nikto z nich v tom okamihu nevedel, čo sa v skutočnosti v elektrárni stalo. Požiare v elektrárňach boli pomerne časté a tak sa domnievali, že idú bojovať iba s „obyčajným“ ohňom. Rozvinuli hadice, vysunuli rebrík a krok za krokom začali po ňom liezť až na strechu reaktorovej haly. Grigorij M. Chmeľ, vodič jedného z hasičských vozidiel, neskôr povedal: „Potom tí chlapci, ktorí zomreli, išli na strechu. Vyšli po rebríku a nikdy viac som ich už nevidel...“

Keby sme boli postupovali podľa predpisov, nikdy by sme nešli do blízkosti reaktora. Ale bola to morálna povinnosť - naša povinnosť. Boli sme ako kamikadze.

Anatolij A. Zacharov, jeden z hasičov

V tých chvíľach dorazili na miesto katastrofy aj prvé posily z Pripjati. Bola to hasičská jednotka, ktorej velil poručík Viktor N. Kibenok. Všade v okolí elektrárne boli rozmetané sutiny, jadrové palivo a kusy grafitu z jadra reaktora. Hasiči z Pravikovej jednotky strávili na streche asi 15 až 20 minút, kým ich nevystriedali Kibenokovi muži.

Pravik však zostal na streche ešte dlhšie, aby pomohol hasiť požiar aj so svojím kolegom. Hoci sa im postupne podarilo uhasiť požiar na streche a v okolí zničeného reaktora, ten horel aj naďalej a chrlil do neba smrtiacu radiáciu. Stekajúca voda do jeho rozžeraveného jadra sa menila na vysokorádioaktívnu paru, ktorá ešte viac prispela k ďalšiemu šíreniu rádioaktivity.

Presne hodinu po výbuchu reaktora však už Pravika spolu s ďalšími hasičmi priviezli do nemocnice v Pripjati. Zostávalo mu už len trinásť dní života. Dostal smrteľnú dávku radiácie, tak ako aj všetci ostatní hasiči, ktorí v tú noc zasahovali na streche haly reaktora a v jeho bezprostrednej blízkosti. Anatolij A. Zacharov, ďalší z hasičov, dvadsať rokov po katastrofe povedal, že hasiči si boli vedomí rizík a dodal: „Samozrejme sme o nich vedeli! Keby sme boli postupovali podľa predpisov, nikdy by sme nešli do blízkosti reaktora. Ale bola to morálna povinnosť – naša povinnosť. Boli sme ako kamikadze.

Noc sa chýlila ku koncu a pomaly začínalo svitať. Z úplne zničeného a stále horiaceho reaktora štvrtého bloku Černobyľskej jadrovej elektrárne sa ďalej masívne šírila do okolia smrteľná radiácia.

Mesto Pripjať a jeho nič netušiaci obyvatelia sa prebúdzali do nového slnečného jarného dňa. Na toto ročné obdobie panovalo vonku veľmi teplé počasie. A tak ako v každé bežné ráno pracovného týždňa išli deti do škôl a dospelí do práce.

Niektorí si vzali dovolenku a trávili voľný čas na priehrade, na chatách či vo svojich záhradkách. Na štadióne sa hral futbalový zápas, matky s deťmi v kočíkoch sa prechádzali po Leninovej triede a keďže bola sobota, konali sa aj svadby.

Všetko sa zdalo byť normálne až na jeden zvláštny jav. V meste sa zrazu objavilo nezvyčajne veľa milicionárov. Hoci nerobili nič, iba sa pohybovali po uliciach mesta, ľudia boli ich prítomnosťou znepokojení.

Obyvateľom Pripjati však nikto nič nepovedal o úniku smrteľnej radiácie pri požiari. Napriek tomu, že vedenie elektrárne a niektorí vrcholní sovietski politici boli už informovaní o vážnosti celej situácie, zostala táto informácia zatiaľ v utajení.

 

Ručičky dozimetrov sa zbláznili!

V sobotu podvečer pricestovala do Pripjati vládna komisia vedcov z Moskvy vedená profesorom Valerijom A. Legasovom, členom Akadémie vied ZSSR a zástupcom riaditeľa Kurčatovovho inštitútu. Aj keď Legasov nebol odborníkom špecializovaným priamo na jadrové reaktory, patril medzi popredných uznávaných jadrových chemikov.

Čím viac sa kolóna vládnych limuzín blížila k Pripjati, tým viac bolo vidieť nad elektrárňou teplo sálajúce z rozhorúčeného grafitu a zvláštnu podvečernú oblohu sfarbenú načerveno. Ihneď po príchode na miesto havárie nastúpil Legasov do armádnej helikoptéry a nechal sa vyviezť do výšky asi 220 metrov priamo nad zničený reaktor elektrárne. Boris E. Ščerbin, jeden z vládnych úradníkov na palube helikoptéry, sa hľadiac cez okienko na ruiny reaktora Legasova opýtal: „Čo je to tam dole za zvláštne svetlo?“ Profesor zrazu uvidel odkryté žeravé jadro úplne zničeného reaktora a kričí: „To nie je svetlo, to je smrť!“

Legasovovi bolo hneď jasné, že došlo k najhoršiemu a situácia je mimoriadne vážna. Bolo nutné začať čo najrýchlejšie konať, aby sa úplne nevymkla spod kontroly. Okamžitá evakuácia obyvateľstva v okruhu niekoľkých kilometrov bola nevyhnutná. Lenže tu zrazu Legasov narazil na problémy dlhoročného skostnateného komunistického režimu. S najvyšším sovietskym predstaviteľom Michailom S. Gorbačovom sa komisii zatiaľ nepodarilo spojiť a nikto z vládnych úradníkov a vojenských hodnostárov sa neodvážil vydať rozkaz k evakuácii bez jeho súhlasu.

Rozzúrený Legasov stále trval na okamžitej evakuácii, ale vládni úradníci v komisii mu odporovali a tvrdili: „Ale ako môžeme evakuovať? Keď to urobíme, všetko sa dostane na verejnosť.“ Bolo to absurdné, ale profesor sa nevzdával. „To rozhodnutie musíte urobiť, inak tisíce ľudí zomrú!,“ trval na svojom Legasov. Okolo polnoci začali do Pripjati prichádzať prvé autobusy z neďalekého Kyjeva. Vo veľmi krátkom čase dorazilo na miesto vyše 1 300 autobusov a štyri vlakové súpravy. Celú noc strávili v stave pohotovosti a čakali na príkaz na evakuáciu mesta.

V noci z 26. na 27. apríla 1986 prišli do Pripjati už aj špeciálne vojenské vozidlá vyvinuté pre prípad jadrovej vojny, ktoré boli vybavené dozimetrami schopnými zmerať vysoké hodnoty radiácie. Tie boli doslova šokujúce a predstavovali stovky až tisícky röntgenov za hodinu.

Keď profesor Legasov osobne zmeral hodnotu radiácie v blízkosti zničeného reaktora, vedel, že už onedlho bude musieť poslať mnohých ľudí na istú smrť. Bolo potrebné čo najrýchlejšie uhasiť požiar a zapečatiť reaktor, aby sa v nasledujúcich dňoch a týždňoch mohli uskutočniť ďalšie záchranné práce. Zároveň bolo dôležité reaktor uzavrieť, aby sa zabránilo šíreniu rádioaktívneho prachu, ktorý vietor stále odnášal preč.

Ešte tej noci vzlietla z Moskvy letka 80 vojenských vrtuľníkov pod velením generála Nikolaja T. Antoškina, aby bojovala s plameňmi vo vnútri zničeného reaktora. Začala sa gigantická operácia, do ktorej boli povolaní aj špičkoví vojenskí piloti z afganského frontu.

Silný prúd horúceho rádioaktívneho vzduchu, ktorý sálal z reaktora, však znemožňoval vrtuľníkom priblížiť sa do jeho tesnej blízkosti. Teplota vo výške 200 metrov, v ktorej vrtuľníky prelietali nad reaktorom, sa pohybovala v rozsahu 120 – 180 °C. Úroveň radiácie nad reaktorom presahovala hodnotu 3 500 röntgenov za hodinu, čo bol takmer 9-násobok smrteľnej dávky pre človeka.

Generál Antoškin po prvom prelete nad reaktorom povedal: „Náš dozimeter ukazoval iba hodnoty do 500 röntgenov. Jeho ručička sa však úplne zbláznila a doslova vyletela mimo stupnicu.“ Na palubách vrtuľníkov zmietajúcich sa vo víre smrteľnej radiácie boli vojaci, ktorí mali nedostatočné ochranné oblečenie a holými rukami zhadzovali do reaktora osemdesiatkilogramové vrecia s pieskom. Dúfali, že požiar zadusia, keď naplnia reaktor tonami piesku, dolomitu, olova a karbidu bóru, ktorý zároveň neutralizoval rádioaktivitu.

Do rozžeraveného pažeráka zničeného reaktora bolo do 1. mája 1986 zvrhnutých z vrtuľníkov viac ako 5 000 ton rôzneho materiálu – 2 400 ton olova, 1 800 ton piesku a ílu, 800 ton dolomitu a 40 ton karbidu bóru. Let posádky jedného z vrtuľníkov sa skončil tragicky.

Keď vrtuľník prelietal nad reaktorom, listy vrtule jeho hlavného rotora sa zachytili o laná stavebného žeriavu a vrtuľník sa spolu s posádkou zrútil priamo do reaktora. Piloti vrtuľníkov uskutočnili celkovo 1 800 letov, pri ktorých dostala každá osoba na palube počas jedného letu dávku od 5 do 6 röntgenov.

Na tieto vražedné misie však niektoré posádky vzlietali šesť až sedemkrát za deň, čím sa opakovane vystavovali pôsobeniu vysokej radiácie. Postupne začali zvracať a prejavili sa u nich prvé príznaky choroby z ožiarenia. Počas celej operácie bolo kontaminovaných okolo 600 ľudí, ktorí boli následne hospitalizovaní v moskovskej nemocnici číslo šesť. Bohužiaľ, väčšina z nich zomrela krátko nato.

 

Evakuácia

V sobotu večer sa medzi obyvateľmi Pripjati začali čoraz viac šíriť neoficiálne informácie o možnej evakuácii mesta. Vládna komisia vedcov spolu s vojakmi však zasadala až v nedeľu a definitívne rozhodnutie o evakuácii padlo o 10.00 hod. miestneho času.

Autobusová a vlaková doprava však už počas soboty jazdila iba jedným smerom. Armáda a milícia už do Pripjati a okolia nikoho nepúšťali. Oficiálnu informáciu o evakuácii vyhlásili v nedeľu napoludnie z miestneho rozhlasu a z auta, ktoré dookola jazdilo ulicami mesta. Zarážajúca je skutočnosť, že ešte v nedeľných dopoludňajších hodinách sa mestom Pripjať a hlavnou Leninovou triedou prechádzali davy ľudí a všade na uliciach sa hrali deti. Radiácia v meste pritom dosahovala hodnotu okolo jeden röntgen za hodinu.

Aby nevznikla panika, všetkým obyvateľom mesta povedali, že odchádzajú iba na tri dni. So sebou si mohli vziať iba najnutnejšie veci a doklady.

Evakuácia obyvateľov mesta Pripjať začala 27. apríla 1986 o 14.00 hod. miestneho času, teda neuveriteľných 36 hodín od havárie v jadrovej elektrárni. Aby nevznikla panika, všetkým obyvateľom mesta povedali, že odchádzajú „iba na tri dni“. So sebou si mohli vziať len najnutnejšie veci a doklady. Všetko ostatné museli nechať doma.

Na zbalenie sa mali iba dve hodiny. Mnohí z nich svoje domovy opúšťali so slzami v očiach, ale pokojne. Za tri a pol hodiny opustilo mesto autobusmi a vlakmi 43-tisíc obyvateľov. Normálny život, ktorý v meste ešte pred pár hodinami naplno pulzoval, sa vytratil a mesto Pripjať navždy stíchlo. Celý okres Černobyľ bol evakuovaný v priebehu 3. až 7. mája 1986.

 

Európa na prahu obrovskej katastrofy

Po odchode obyvateľov z Pripjati pokračovali intenzívne práce na likvidácii škôd spôsobených haváriou reaktora. Len niekoľko hodín po tom, ako posádky vrtuľníkov zhodili na rozžeravený reaktor tisícky ton materiálu a uhasili tak plamene viditeľné voľným okom, sa vyskytol nový, oveľa závažnejší problém. Pod vrstvou zhodeného materiálu sa začalo taviť 195 ton jadrového paliva.

Vznikol akýsi efekt „deky“, pod ktorou sa horúce jadrové palivo zohrialo až na teplotu 2 000 °C, roztavilo sa a začalo sa hromadiť. Priamo pod reaktorom sa však nachádzala voda pochádzajúca z roztrhnutého chladiaceho potrubia reaktora a z hasičských cisterien. Ak by láva z roztaveného jadrového paliva prepálila podlahu pod reaktorom a dostala sa do priameho kontaktu s vodou, nastala by mohutná explózia, ktorá by zničila všetok život do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Európa by sa zmenila na neobývateľnú zónu zamorenú smrteľnou radiáciou.

Vypustiť vodu z priestoru pod reaktorom sa podujala trojica mužov – Alexej Ananenko, Valerij Bezpalov a Boris Baranov. Cestou do útrob štvrtého bloku elektrárne sa im vplyvom vysokej radiácie pokazilo svietidlo a museli pokračovať po tme pridržiavajúc sa potrubia.

Nakoniec sa im podarilo nájsť správny ventil, vypustiť nahromadenú vodu a zachrániť tak Európu pred katastrofou. Láva nakoniec prenikla aj do priestoru pod reaktorom a postupne si začala raziť cestu po potrubiach, schodoch, podlahách a stenách až do pôdy. Vznikol ďalší veľký problém.

Ak by láva z roztaveného jadrového paliva prepálila podlahu pod reaktorom a dostala sa do priameho kontaktu s vodou, nastala by mohutná explózia, ktorá by zničila všetok život do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Európa by sa zmenila na neobývateľnú zónu zamorenú smrteľnou radiáciou.

Odborníci si uvedomili, že lávový prúd z reaktora by mohol ďalej presiaknuť z pôdy do spodných vôd. To by viedlo k ďalšej ekologickej katastrofe, pretože rádioaktívne znečistené by boli nielen rieky Pripjať a Dneper, ale kontaminácia by prenikla až do vôd Čierneho mora.

Sovietska vláda preto povolala do akcie ďalšie černobyľské obete – baníkov. Aj im vtedajší režim zatajil, o aké vysoké riziko ide. Baníci vyhĺbili asi 150 metrov dlhý tunel, aby sa zospodu priblížili priamo pod reaktor.

Obrovský priestor, ktorý vznikol pod reaktorom, bol pripravený na montáž masívnej železobetónovej dosky s chladiacim potrubím. Tejto operácie sa zúčastnilo veľké množstvo baníkov, z ktorých veľká časť zomrela ešte pred dosiahnutím veku 40 rokov. Oficiálne štatistiky o všetkých černobyľských obetiach však dodnes mlčia.

 

Hrdinovia likvidátori

Po osemnástich dňoch od katastrofy sa Gorbačov prihovoril k obyvateľom ZSSR so slovami: „Je to po prvýkrát, kedy sme museli čeliť takému nebezpečenstvu. Jadrová energia sa vymkla spod ľudskej kontroly.“ V Černobyle začali masívne dekontaminačné práce, na ktorých sa zúčastnilo približne 830-tisíc ľudí – „likvidátorov“. Práce na odstraňovaní škôd prebiehali bez prestávky deň čo deň. Rádioaktivite však neunikol nikto.

Postupne sa začalo aj s odstraňovaním trosiek zničeného reaktora v jeho bezprostrednej blízkosti pomocou špeciálnych robotov. V dôsledku pôsobenia veľmi silnej radiácie na ich elektronické súčiastky však o dva dni po nasadení do akcie vypovedali službu.

Nahradiť ich museli ľudia, pre ktorých sa zaužívalo označenie „bioroboti“. V závislosti od ich pôsobenia v miestach s najvyššou rádioaktivitou mohol každý likvidátor „bezpečne“ pracovať len po dobu 40 sekúnd až dvoch minút, aby sa zabránilo prílišným stratám na životoch.

Najvyššiu úroveň radiácie v rozsahu 10- až 20-tisíc röntgenov mala strecha zničeného reaktora. Každých desať minút sa na ňu vydala skupinka likvidátorov, ktorí mali na sebe špeciálne ručne šité obleky s olovenými chráničmi, dvojité rukavice a špeciálne okuliare.

Hmotnosť tohto ochranného odevu sa pohybovala v rozsahu 26 – 30 kilogramov. Počas každého „výsadku“ stihli zhodiť zo strechy iba zopár lopát rádioaktívnych sutín a museli sa vrátiť späť. Na sanácii strechy zničeného reaktora sa podieľalo asi 3 500 likvidátorov, ktorí boli vystavení približne 40-tisíckrát vyššej úrovni radiácie ako bol normálny stav.

Aby sa zabránilo úniku rádioaktivity do okolia, vyrástla nad troskami štvrtého bloku Černobyľskej jadrovej elektrárne masívna železobetónová konštrukcia – „sarkofág“. Túto jedinečnú stavbu svojho druhu navrhol Lev L. Bočarov a mala chrániť svet pred únikom rádioaktivity počas nasledujúcich 20 až 30 rokov.

Aj napriek extrémnym úrovniam radiácie dokončili stavbu železobetónového sarkofágu koncom novembra 1986. Zub času sa však postupne podpísal aj na ňom, preto v septembri 2007 uzavrelo francúzske konzorcium Novarka zmluvu o výstavbe nového sarkofágu. Práce na jeho stavbe začali v roku 2010. Tvorí ho polkruhovitý oceľový kryt, ktorý bude umiestnený nad pôvodný Bočarovov sarkofág. Jeho životnosť sa odhaduje na približne sto rokov.

Počas likvidačných prác bolo odstránených viac ako 300-tisíc metrov kubických kontaminovanej pôdy a tieto miesta boli pokryté vrstvou betónu. Niekoľko dedín v okolí jadrovej elektrárne bolo úplne zrovnaných so zemou. Z obavy pred možnou kontamináciou ľudí pracujúcich v Černobyle boli vytvorené špeciálne lovecké oddiely na likvidáciu zvierat žijúcich v tejto oblasti.

 

Tichý zabijak

Sovieti sa spočiatku snažili haváriu v Černobyľskej jadrovej elektrárni utajiť. Pripustili ju až vtedy, keď 28. apríla 1986 pracovníci švédskej jadrovej elektrárne vo Forsmarku, a následne aj ďalšie elektrárne v Škandinávii a západnej Európe, namerali nezvyčajne vysoké hodnoty radiácie na ich území.

Zistilo sa, že zdroj žiarenia ležal niekde na Ukrajine alebo v Bielorusku, čo nakoniec potvrdili aj zábery zo špionážnych družíc. Po tom, čo o tejto mimoriadnej udalosti informovali 30. apríla 1986 západné masmédiá, museli Sovieti povedať pravdu, i keď neúplnú.

Napriek tomu sa však v ZSSR a v ostatných socialistických krajinách konali tradičné prvomájové sprievody, jazdili sa medzinárodné cyklistické „Preteky mieru“, pokračovali lety civilných lietadiel nad Ukrajinou a Bieloruskom, ako aj bežné plavby po Dnepri a Čiernom mori.

Rádioaktívny mrak, ktorý zamoril takmer celú Európu, sa nevyhol ani bývalému Československu. Nad naším územím preletel dokonca trikrát, a to 30. apríla, 3. – 4. mája a 7. mája 1986.

Havária v Černobyľskej jadrovej elektrárni mala globálny dopad na celú spoločnosť. Vzrástol počet onkologických ochorení, u ľudí i zvierat sa vyskytli rôzne genetické mutácie a životné prostredie bolo trvalo kontaminované.

V Pripjati zostalo všetko nedotknuté tak, ako to jej obyvatelia zanechali pred tridsiatimi rokmi. Stalo sa z nej doslova „mesto duchov“, ktoré spolu s bývalou jadrovou elektrárňou aj dnes vzbudzuje rešpekt pred tichým zabijakom ukrytým pod železobetónovým sarkofágom.


černobyľjadrová katastrofaradiáciaekológiarakovinasovietsky zväz



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ľuboš Ryban

RNDr. Ľuboš Ryban, PhD., vyštudoval biológiu na FPV UKF v Nitre a pôsobil na Ústave cievnej biológie a výskumu trombózy Lekárskej univerzity vo Viedni. V súčasnosti sa venuje forenznej genetike. Vo voľnom čase sa zaoberá históriou letectva a kozmonautiky.

Pozrite si tiež


Perzský súmrak nad Babylonom

23.5.2019 | Michal Habaj

V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.                     Babylonského...

  • 170
  • 1