"Oko za oko, zub za zub." Babylon, Chammurapiho vláda a najznámejší zákonník staroveku


14.5.2019 | Lukáš Pecha

Vláda kráľa Chammurapiho (1792 – 1750 pred n. l.) predstavuje jeden z najvýznamnejších medzníkov v dejinách starovekej Babylonie. Za jeho vlády sa Babylon, dovtedy neveľmi dôležité regionálne centrum severnej Babylonie, stal po prvýkrát vo svojich dejinách prvoradým politickým strediskom, ktorého vplyv vyžaroval na celý staroveký Predný východ.


Nehľadiac na dobyvateľské úspechy, ktoré Chammurapi s oprávnenou hrdosťou vyzdvihuje vo svojich nápisoch a datovacích formulkách, sa tento panovník nezmazateľne zapísal do povedomia neskorších generácií predovšetkým svojím zákonníkom, ktorý bezpochyby patrí k najslávnejším ukážkam zákonodarnej tvorby v dejinách ľudstva. Text zákonov je vytesaný na stéle z čierneho dioritu, ktorá bola objavená na začiatku 20. storočia francúzskymi archeológmi v iránskych Súsach. Tam sa dostala v polovici 12. storočia pred n. l. ako súčasť vojenskej koristi elamského kráľa Šutruk-Nahhunteho.

Chammurapiho zákonník sa skladá z troch častí. Úvodná a záverečná časť je napísaná vycibreným literárnym jazykom, ktorý pripomína vznešený štýl dobových kráľovských nápisov i literárnych skladieb. V prológu, ktorý je vlastne akýmsi chválospevom na vladára, vypočítava pisateľ kráľove zásluhy o blaho poddaných, zatiaľ čo epilóg obsahuje stručné požehnanie pre každého, kto bude uchovávať Chammurapiho dielo v patričnej vážnosti. Popritom predkladá podstatne obsiahlejší výpočet trestov, ktorými bohovia potrestajú každé poškodenie stély či akékoľvek neúctivé správanie voči zákonníku. Medzi prológom a epilógom je umiestnený vlastný text zákonov, ktoré sa v odbornej literatúre konvenčne rozdeľujú na 282 „paragrafov“. Zákonodarcovia včlenili do textu jednotlivých paragrafov široký okruh ustanovení zasahujúcich do trestného práva, majetkových záležitostí a upravujúcich vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi i osobami patriacimi do rôznych spoločenských vrstiev.

Detail kamenného reliéfu, ktorý znázorňuje Chammurapiho počas náboženského obradu, keď  zdvíha pravú ruku. Tento vápencový pamätník, vytvorený medzi rokmi 1792 - 1750 pred n. l., pochádza z mesta Sippar v dnešnom Iraku. Britské múzeum v Londýne.

 

Predchodcovia

Chammurapi je nepochybne najznámejším, ale nie jediným zákonodarcom starovekej Mezopotámie. Pri zostavovaní zákonníka nadväzovali Chammurapiho právni špecialisti na dielo svojich predchodcov. Zákonodarné akty sú v Mezopotámii dobre dokumentované v rozličných prameňoch už omnoho skôr, v 3. tisícročí i na začiatku 2. tisícročia pred n. l. Od samotných začiatkov štátnosti v Mezopotámii prináležala zákonodarná činnosť k základným povinnostiam vladára, ktorý bol vo všeobecnej rovine považovaný za ochrancu a garanta práva a spravodlivosti. Štruktúra i obsah Chammurapiho zákonníka jasne prezrádza inšpiráciu staršími dielami, ako bol napríklad sumerský zákonník spísaný niekedy za vlády III. dynastie z Uru, okolo roku 2100 pred n. l., prípadne o niečo mladší zákonník Lipit-Ištara, kráľa Isinu (1934 – 1924 pred n. l.) a akkadsky písané zákony z Ešnunny.

Chammurapiho zákonodarná činnosť sa neobmedzovala len na vydanie zákonníka, ktorý bezpochyby on sám, rovnako ako aj jeho súčasníci, považoval za svoje životne dielo. Podobne ako iní členovia babylonskej kráľovskej dynastie aj Chammurapi príležitostne vydával edikty, ktorými rušil či obmedzoval povinnosti niektorých skupín obyvateľstva voči štátu. Takéto amnestie sa tradične vyhlasovali bezprostredne po nástupe nového vladára na trón, prípadne i neskôr, najmä v súvislosti s významnými udalosťami. V jednom zo stavebných nápisov kráľa Chammurapiho je uvedené, že panovník dal vybudovať hradbu okolo mesta Sippar v severnej Babylonii, ktorá niesla honosný babylonský názov In qibít Šamaš Chammurapi máchirí aj irši, teda „Na Šamašov príkaz nech Chammurapi nenájde seberovných“. Bola to odmena pre pracovníkov, ktorí boli nasadení na tomto stavebnom projekte, potom (zrejme len na prechodnú dobu) zrušil služobnú povinnosť, ktorú museli obyvatelia Sipparu vykonávať pre tamojší chrám zasvätený slnečnému bohu Šamašovi (týkalo sa to pravdepodobne prác na chrámových poliach a v remeselných dielňach).

Vydávanie zákonov a kráľovských ediktov bolo súčasťou premyslenej snahy o vybudovanie dobre fungujúceho štátu s efektívnym administratívnym aparátom. Chammurapi v neskoršej fáze svojej vlády (takmer 30 rokov po nástupe na trón) vďaka sérii rýchlych a úspešných vojen zjednotil pod svojím žezlom rozsiahle územie, ktoré zahrňovalo nielen vlastnú Babyloniu, ale aj Asýriu a niektoré regióny na území Sýrie a Iránu. Taký veľký štát musel byť spravovaný odlišnými metódami než omnoho menšie územia, ktorému kraľovali Chammurapiho predchodcovia. To sa v zásade obmedzovalo na samotné mesto Babylon a jeho blízke okolie. Chammurapi musel predovšetkým vyriešiť otázku vzájomného vzťahu medzi centrom a jednotlivými provinciami, aby jeho štát nebol len zlepencom miest a krajín, držaných pohromade vojenskou silou, ale aby sa premenil do harmonického celku, prepájajúceho jednotlivé časti bez ohľadu na ich rozdielne ekonomické a sociálne pomery.

Jedna zo zakladajúcich tabuliek pre mesto Babylon od kráľa Chammurapiho (wikipedia.org)

 

Úradník Sín-iddinam

Prax správy Chammurapiho kráľovstva je dokumentovaná početným súborom písomných prameňov, zahŕňajúcich predovšetkým administratívne a hospodárske záznamy, zmluvy a úradnú korešpondenciu. V rôznych mestách Babylonie boli pri nelegálnych vykopávkach i pri regulárnych archeologických prieskumoch objavené štátne archívy, ktoré vrhajú svetlo na metódy používané pri správe jednotlivých provincií. Dôležitý súbor textov, predovšetkým korešpondencie, pochádza z južnej Babylonie, predovšetkým z Larsy, ktorá bola hlavným sídlom babylonskej správy v tomto regióne. Úradná korešpondencia umožňuje nahliadnuť do vzájomného vzťahu medzi centrálnou administratívou, reprezentovanou kráľom, prípadne kráľovskými hodnostármi sídliacimi v hlavnom meste, a medzi úradníkmi poverenými správou provincie. V južnej Babylonii bol hlavným predstaviteľom miestnej správy úradník menom Sín-iddinam. Obsah korešpondencie, ktorú dostával od panovníka alebo od nadriadených kráľovských úradníkov, dokumentuje veľmi široké pole jeho pôsobnosti.

Sín-iddinam zodpovedal predovšetkým za obhospodarovanie kráľovských pozemkov, ktoré sa nachádzali na území jeho provincie. Určitá časť štátnej pôdy bola obhospodarovaná priamo v réžii štátu. Obrábali ju stáli pracovníci, ktorí boli odmeňovaní pravidelnými dávkami v naturáliách, prípadne poľnohospodárski robotníci najímaní krátkodobo v prípade zvýšenej potreby pracovných síl (najmä v dobe žatvy). Nádenníci pochádzali často z radov kočovných, väčšinou západosemitských kmeňov a za ich najímanie do štátnych služieb zodpovedali nielen kráľovskí úradníci, ale v niektorých prípadoch tiež starostovia obcí, v ktorých katastri ležali pozemky.

Časť štátnej pôdy bola rozdelená na menšie parcely prenajímané za rentu v naturáliách. Nájomca, ktorý získal do užívania štátny pozemok, sa v takomto prípade dohodol s úradníkom zastupujúcim štátnu správu na podmienkach, za ktorých mohol obrábať najatú pôdu. Obvykle musel nájomca odvádzať tretinu, niekedy štvrtinu alebo polovicu úrody obilia. V prípade prenájmu datľových hájov bola renta spravidla vyššia a dosahovala polovicu alebo dve tretiny úrody. V niektorých prípadoch bola výška renty určená v absolútnych hodnotách, väčšinou 6 alebo 8 gurov obilia (1 800 alebo 2 400 litrov) na 1 bur plochy (6,5 hektára).

Značná časť kráľovskej pôdy bola rozdelená na menšie pozemky, na prechodný čas prideľované osobám vykonávajúcim najrôznejšie práce v štátnom sektore (úradníkom, vojakom, remeselníkom, pracovníkom v oblasti rastlinnej a živočíšnej výroby a i.). Spôsob prideľovania a obhospodarovania týchto služobných pozemkov v starobabylonskom období je podrobne osvetlený predovšetkým v korešpondencii, ktorú viedli kráľovskí hodnostári (v mnohých prípadoch samotný Chammurapi) s úradníkmi provinčnej správy v južnej časti Babylonie. Pre starobabylonskú úradnú korešpondenciu je typické, že úradníci spravidla neboli v listoch označovaní svojimi oficiálnymi titulmi. Ani kráľ nepoužíval v úradných listoch žiadny zo svojich vznešených titulov (nenazýva sa ani „kráľom“), ale je vždy identifikovaný len svojím menom.

Listy ukazujú, že Sín-iddinam vo všeobecnej rovine zodpovedal za prideľovanie a obrábanie týchto pozemkov, ale praktické úlohy, ktoré s touto činnosťou súviseli, mal na starosti jeho podriadený úradník Šamaš-cházer. Podľa pokynov, ktoré dostával Šamaš-cházer od Sín-iddinama, prípadne od úradníkov kráľovskej administratívy, alebo dokonca priamo od Chammurapiho, zaisťoval tento úradník vymeriavanie a označovanie hraníc pozemkov, ktoré boli prideľované štátnym zamestnancom. Osoba, ktorá dostala do užívania kráľovský pozemok, musela riadne plniť všetky pracovné povinnosti, ktoré boli vopred dohodnuté s úradníkom zastupujúcim štátnu správu. Prídely pozemkov i všetky potrebné údaje (poloha a výmera pozemku, meno držiteľa, jeho služobné povinnosti) boli podrobne zaznamenávané do tabuliek, ktoré boli následne ukladané do kráľovského archívu.

Zo zachovaných listov vyplýva, že Chammurapi sa často osobne zaujímal o záležitosti súvisiace s prideľovaním poľnohospodárskej pôdy. V jednej z tabuliek sa uvádza: „Povedz Šamaš-cházerovi, takto vraví Chammurapi: Z pôdy, ktorú má palác k dispozícii, prideľ Sín-imgurannimu, výrobcovi pečatidiel, pole s výmerou troch burov pri bráne Larsy, z pozemkov ležiacich ladom! (Musí to byť) dobré pole, ktoré je blízko vody!“

Zverený pozemok mohol pracovník obrábať vlastnými silami, s pomocou členov svojej rodiny či najatých pracovníkov. V takomto prípade si mohol ponechať všetky poľnohospodárske plodiny, ktoré na pozemku vypestoval. Častejšie však držiteľ pôdy prenajal pozemok pastierovi, s ktorým sa po žatve rozdelil o výnos. Štát priznával pracovníkom užívajúcim kráľovskú pôdu určitú obmedzenú možnosť disponovať so zverenou parcelou. Pozemok mohol byť nielen prenajatý pastierovi, ale mohol byť dokonca i predaný či odkázaný dedičom. Presnejšie povedané, týkalo sa predaja či odkaz, ktorý sa týkal len užívacieho práva na tento pozemok, nie pozemku samotného, lebo ten zostával stále majetkom štátu. Osoba, ktorá štátny pozemok kúpila či zdedila od jeho pôvodného držiteľa, sa musela zaviazať, že prevezme všetky služobné záväzky, ktoré sa viazali k pôde. Niektorým kategóriám pracovníkov však Chammurapiho zákonník zakazoval vykonávať transakcie so zverenou pôdou. Vojaci a niektorí z platcov daní nesmeli previesť štátny pozemok na svoju manželku alebo dcéru a nesmeli ani založiť zverenú pôdu za svoj dlh.

Detail reliéfu na hornej časti stély s Chammurapiho zákonníkom zo Sipparu, neskôr odvlečenej do elamských Sús. Na reliéfe vidíme kráľa (lugal) Chammurapiho pred bohom slnka sediaceho na tróne (Šamaš), od ktorého prijíma svoje kráľovské znaky. Iní uvažujú, že ide o patróna Babylonu, boha Marduka. Babylonský kráľ (cca 1792 - 1750 pred n. l.), so zdvihnutými rukami nad ústami, sa modlí k danému božstvu.

 

Spor o pozemky

V niektorých prípadoch vyvstávali spory o pridelené pozemky, lebo niekedy nebolo jasné, kto je oprávnený využívať túto pôdu. Účastníci sporu sa mohli obrátiť priamo na kráľovskú kanceláriu, ktorá poverila zodpovedných hodnostárov, aby spornú záležitosť vyšetrili a urobili nápravu. Chammurapi v jednom zo svojich listov uvádza: „Povedz Šamaš-cházerovi, takto vraví Chammurapi: Spevák Ilí-iqíšam, ktorý slúži ako jazdec, mi oznámil: „Sín-íriš a Aplum, bratia môjho otca, si uplatnili nárok na moje pole.“ Toto mi oznámil. Rozhodni túto záležitosť a rozdeľ medzi nich všetku pôdu, ktorú majú v rukách!“

Sín-iddinam mal na starosti tiež pracovné sily, ktoré podľa pokynov kráľa či kráľovských hodnostárov nasadzoval na verejnoprospešné stavby, predovšetkým na opravy a budovanie zavlažovacích sústav. Okrem toho dohliadal na odosielanie rôznych typov poplatkov do hlavného mesta. Do  istej miery plnil tiež úlohy v oblasti súdnictva a jeho právomoci zasahovali aj do vojenskej a bezpečnostnej sféry. Kráľovská korešpondencia ukazuje, že Chammurapi bol detailne informovaný o činnosti nielen samotného Sín-iddinama, ale tiež úradníkov na nižších úrovniach administratívneho aparátu. Často posielal provinčným hodnostárom podrobné inštrukcie, mnohokrát sa týkajúce aj záležitostí, ktoré pôsobia skôr podružným dojmom.

Pramene, ktoré pochádzajú z iných častí Chammurapiho ríše, ukazujú, že podobným spôsobom bola organizovaná správa aj ostatných provincií. V hlavnom meste každej územnosprávnej jednotky sídlil hodnostár, ktorý fungoval ako najvyšší kráľov zmocnenec na tomto území a súčasne slúžil ako spojovací článok medzi kráľovskou administratívou v hlavnom meste a medzi provinčnými úradníkmi. Nepochybne i v týchto provinciách podliehala činnosť miestnych správcov neustálej kontrole zo strany kráľovských hodnostárov, prípadne samotného vladára.

Súčasťou kráľovej snahy o rozvoj babylonského hospodárstva bola tiež systematická starostlivosť o zavlažovacie zariadenia. V Babylonii, ktorá trpela nedostatkom dažďov, nebolo možné vykonávať poľnohospodárstvo bez systému umelej irigácie, zavlažovania. Babylonskí panovníci sa v rámci svojich povinností starali o to, aby zavlažovacie kanály boli pravidelne čistené. Budovali tiež nové kanály, vďaka ktorým rozširovali poľnohospodársku pôdu. Chammurapi v jednom zo svojich nápisov uvádza, že dal vybudovať zavlažovací kanál, ktorý niesol názov Chammurapi nuchuš niší, teda „Chammurapi je blahobytom ľudu“. Uskutočnením tohto veľkolepého projektu, ktorý podľa jeho slov prinášal hojnosť vody sumerskej a akkadskej krajine, podporil rozvoj poľnohospodárskej produkcie na rozsiahlom území: „Oba jeho brehy som premenil v obrábanú pôdu a hojnosť obilia som navŕšil.

Početné písomné pramene, ktoré sú datované do obdobia Chammurapiho vlády, nám ukazujú tohto panovníka ako silnú a energickú osobnosť, ktorá venovala všetko úsilie jednému hlavnému cieľu: zjednotiť Babyloniu pod svojou vládou a dať babylonskej štátnosti pevný poriadok. Súčasťou tejto snahy bolo vytvorenie právneho základu, ktorý by zaisťoval sociálnu a politickú stabilitu štátu a súčasne vybudovanie ekonomickej základne, ktorá by bola oporou kráľovej moci. V každom prípade dobové pramene potvrdzujú, že si Chammurapi právom zaslúži povesť jednej z najvýznamnejších osobností starovekých babylonských dejín.


babylonchammurapizákonníkmezopotámia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Lukáš Pecha

Popis autora

Pozrite si tiež


Perzský súmrak nad Babylonom

23.5.2019 | Michal Habaj

V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.                     Babylonského...

  • 170
  • 1