Od posledného cisára k Maovi - dramatické premeny Číny v 20. storočí

Publikované v Historická revue č. 7/2012, str. 38 - 45


1.10.2019 | Martin Slobodník

Vo februári 1912 v Pekingu abdikoval 6-ročný Aisin Gioro Pchu-i, posledný cisár mandžusko-čínskej dynastie Čching. Obdobie cisárstva skončilo a Čína vstúpila do 20. storočia, v ktorom sa spočiatku neúspešne usilovala zastaviť svoj úpadok, ktorý začal už v 19. storočí. V posledných desaťročiach sa však Čína čoraz sebavedomejšie uchádza o rolu ekonomickej a politickej veľmoci globálneho významu.


Za posledných sto rokov prešla Čína turbulentným politickým vývojom. Ten súvisel s hľadaním vlastnej cesty z postavenia polokoloniálneho štátu v područí západných mocností, do ktorého sa dostala po porážke v ópiových vojnách v 19. storočí.

Začiatky novozaloženého štátu – Čínskej republiky boli po roku 1912 komplikované a nepriniesli očakávanú politickú a ekonomickú stabilitu. Čínskym elitám sa nepodarilo stabilizovať situáciu a centrálna vláda v Pekingu mala pomerne obmedzený vplyv, o ktorý musela súperiť so silnými provinčnými lídrami, tzv. warlordmi.

Okrem vnútorných mocenských konfliktov, ktoré štát oslabovali, musela Čínska republika čeliť tlaku západných mocností, ktorých ekonomické a politické privilégiá zostali zachované aj po zániku dynastie Čching. Súčasťou programu čínskej vlády a intelektuálnych elít bol aj radikálny rozchod s čínskou tradíciou, v prvom rade s konfucianizmom. Ten pre intelektuálov reprezentoval príčinu stagnácie Číny, ktorá vyústila do závislosti na koloniálnych veľmociach.

Dôraz sa kládol na preberanie západných vzorov – napríklad roku 1919 počas Hnutia 4. mája tento trend reprezentovali slogany demokracia a veda – ako prostriedku na vybudovanie silného a konkurencieschopného štátu.

Čínsky komunistický vodca Mao Ce-tung (wikipedia.org)

 

Čankajšek verzus Mao Ce-tung

Vývoju v Číne v 20. storočí vtlačili pečať najmä dvaja politici, Čankajšek (1887 –1975) a Mao Ce-tung (1893 – 1976), reprezentujúci dve rozhodujúce politické sily: Kuo-min-tang („Národná strana“, ďalej KMT) a Komunistickú stranu Číny (KSČ). Čankajšek bol dedičom politických myšlienok Sunjatsena (1866 – 1925), otca Čínskej republiky, na ktorého tri ľudové princípy: „vlastenectvo, demokracia a blaho ľudu“ sa KMT dosiaľ odvoláva. Sunjatsen sa po roku 1912 dostal na vedľajšiu koľaj a nástup KMT k moci sa spája až s Čankajšekom. Ten roku 1924 absolvoval školenie v Moskve, kde si osvojil autoritársky štýl vládnutia a pochopil význam, ktorý má pre politickú stranu vlastná armáda. V ranej fáze svojej kariéry Čankajšek rešpektoval inštrukcie moskovskej Komunistickej internacionály a usiloval sa spolupracovať aj s čínskym komunistickým hnutím.

Marxistické myšlienky sa do Číny rozšírili zo Sovietskeho Ruska. V roku 1921 bola založená Komunistická strana Číny a medzi jej zakladateľov patril aj Mao Ce-tung. Čankajšekova Národná revolučná armáda sa roku 1927 vybrala z juhočínskeho Kantonu na Severnú expedíciu, ktorej cieľom bolo zjednotiť celú Čínu pod vládou KMT, čo sa im do veľkej miery aj podarilo. Počas postupu na sever však došlo k politickému konfliktu medzi KMT a KSČ a vzájomné averzie poznamenali vývoj v Číne do roku 1949.

Čankajšek so znakom strany Kuo-min-tang na čiapke (wikipedia.org)

 

Roku 1928 nastolil Čankajšek vládu KMT v Číne a hlavným mestom sa stal Nanking. Hoci niektorí provinční lídri iba čiastočne akceptovali jeho autoritu, po prvý raz od zániku cisárstva fungovala vláda, ktorej sa podarilo Čínu zjednotiť. Komunistické hnutie odmietalo uznať autoritu KMT a vlastné politické ideály sa usilovalo uskutočniť v tzv. oslobodených oblastiach v juhovýchodnej Číne.

Rastúca popularita KSČ vo vidieckych oblastiach bola výsledkom Maovej politiky, keďže odmietal mechanické preberanie sovietskeho modelu. Zdôrazňoval kľúčovú úlohu roľníkov ako hybnej sily komunistickej revolúcie, ktorým prisľúbil pozemkovú reformu. Vojenský tlak KMT napokon viedol k tomu, že počas legendárneho dvanásťtisíckilometrového Dlhého pochodu v rokoch 1934 – 1935 sa komunistické hnutie presunulo do provincie Šen-si v severnej časti strednej Číny, ktorá sa stala na najbližších pätnásť rokov jeho základňou. Vtedy sa Mao dostal do vedenia KSČ a túto funkciu zastával až do svojej smrti.

Ilustrácia zo schôdze čínskych komunistov v hlavnom sídle, v meste Jen-an v provincii Šen-si (wikipedia.org)

 

Občianska vojna

Nevraživosť medzi Maom a Čankajšekom aspoň načas ustúpila kvôli vonkajšej hrozbe – 7. júla 1937 začala japonská invázia do Číny. Spojenectvo medzi KMT a KSČ, ktoré podporovali aj veľmoci – Sovietsky zväz a Spojené štáty americké, bolo veľmi krehké a vydržalo iba do konca vojny v septembri 1945. Americkí diplomati si uvedomovali rastúci vplyv komunistického hnutia v Číne a usilovali sa zapojiť KSČ do budovania politických štruktúr po porážke Japonska. Mao a Čankajšek sa od konca augusta do začiatku októbra 1945 niekoľkokrát stretli v Čchung-čchingu, dočasnom hlavnom meste počas vojny, ale pokus vytvoriť koaličnú vládu skončil neúspešne. Obidvaja boli presvedčení o tom, že vyjdú víťazne z politického zápasu a svojho protivníka odstavia od moci. Mao sa v tomto nemýlil.

Protijaponskou vojnou hospodársky i ľudsky zdevastovaná krajina sa ocitla vo víre občianskej vojny. Skorumpovaný a čoraz autoritárskejší režim KMT strácal podporu vojska a obyvateľov. Komunistické hnutie s heslami spravodlivosti, pozemkovej reformy, stability, slušnej životnej úrovne a posilnenia postavenia Číny vo svete si získavalo masovejšiu podporu. Komunistické vojská napokon Čankajšekov režim porazili a Mao Ce-tung 1. októbra 1949 z Brány nebeského pokoja, tvoriacej vstup do bývalého Zakázaného mesta – sídla cisárov dynastií Ming a Čching – vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky.

Predstavitelia KMT na čele s Čankajšekom utiekli na ostrov Taiwan, kde až dodnes pokračuje Čínska republika. Politický vývoj na obidvoch stranách Taiwanskej úžiny sa začal odvíjať odlišným smerom. Čankajšek i Mao pritom prezentovali svoje vlády ako jediných reprezentantov Číny. Čankajšekova vláda Čínskej republiky na Taiwane do novembra 1971 zastupovala v OSN celú Čínu. Čankajšek až do smrti sníval svoj sen o porážke „komunistických banditov“ na pevnine a Mao sa v 50. rokoch opakovane pokúšal vojensky zastrašiť ostrovný štát. V období Studenej vojny sa Taiwan stal spojencom Spojených štátov amerických, čo prispelo k jeho ekonomickému rozvoju a rastu životnej úrovne obyvateľov. Čankajšek, doživotne zastávajúci funkciu prezidenta, však naďalej vládol tvrdou rukou: vyhlásil výnimočný stav, obmedzil slobodu slova a zhromažďovania, prenasledoval politických odporcov a jeho tajná služba včas zastavila akékoľvek nezávislé občianske aktivity.

 

Mao Ce-tung 1. októbra 1949 z Brány nebeského pokoja, tvoriacej vstup do bývalého Zakázaného mesta – sídla cisárov dynastií Ming a Čching – vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky.

 

Čínska ľudová republika (ČĽR), v ktorej politickú moc získala KSČ, sa stala súčasťou tzv. socialistického tábora a nadviazala úzke politické, vojenské i hospodárske kontakty so Sovietskym zväzom a ďalšími spriatelenými krajinami. V 50. rokoch existovala veľmi blízka spolupráca medzi Pekingom a Československom: Čínu navštívili aj Vladimír Mináč, Ladislav Mňačko a Vladimír Ferko, ktorých knižné cestopisy ilustrujú dobové nadšenie z budovania socializmu na dvoch koncoch Eurázie.

ČĽR prebrala sovietsky model plánovanej ekonomiky a aj vďaka sovietskej pomoci sa v 1. polovici 50. rokov podarilo stabilizovať hospodárstvo. Peking prevzal od Moskvy aj nedemokratický politický systém a od začiatku 50. rokov začal režim v rámci triedneho boja politicky prenasledovať veľkomajiteľov pôdy, vlastníkov tovární, protagonistov kuomintangského režimu, ale od roku 1957 aj kritickú časť komunistickej inteligencie, ktorá počas štátom iniciovanej kampane „nech kvitne sto kvetov, nech súťaží sto škôl“ upozorňovala na čoraz viditeľnejšie neduhy nového režimu. Približne 300 tisíc z nich onálepkovali ako „pravičiarov“ a vysídlili do okrajových vidieckych oblastí.

Koncom 50. rokov sa prvý raz prejavil Maov radikalizmus a jeho ignorovanie elementárnych ekonomických pravidiel. Počas Veľkého skoku vpred (1958 – 1960) sa usiloval zakladaním ľudových komún a urýchlenou industrializáciou zameranou na výrobu ocele doviesť Čínu k hospodárskej prosperite. Výsledkom bol obrovský hladomor, pri ktorom prišlo o život vyše 20 miliónov obyvateľov. Mao sa koncom 50. rokov rozišiel aj so Sovietskym zväzom – Chruščovova kritika Stalinovho kultu osobnosti v roku 1956 a nárok Moskvy na postavenie hegemóna socialistického tábora vyústili do ideologickej roztržky, stiahnutia sovietskych poradcov a napokon do pohraničných konfliktov na rieke Ussuri v marci 1969. Čínsko-sovietske vzťahy sa znormalizovali až v máji 1989, keď Peking navštívil M. S. Gorbačov. Kritika Moskvy viedla Peking k tomu, že odmietol inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968.

Legendárny tzv. Dlhý pochod, ktorý čínska Červená armáda uskutočnila z juhu na sever krajiny (wikipedia.org)

 

Kultúrna revolúcia

Na začiatku 60. rokov sa Mao dostal do vnútropolitickej izolácie. Už v apríli 1959 ho vo funkcii prezidenta nahradil umiernenejší Liou Šao-čchi. Pragmatici vo vedení KSČ si uvedomovali, že Maova predstava permanentnej revolúcie a kampaňovitého riadenia štátu Čínu oslabuje a hoci naďalej zastával najvyšší stranícky post, jeho reálny vplyv sa výrazne obmedzil. Mao hľadal spoločenské vrstvy, o ktoré by sa mohol oprieť vo svojom ťažení proti komunistickému aparátu. Jeho kult sa začal posilňovať v čínskej armáde vedenej lojálnym spolupracovníkom Lin Piaom a medzi žiakmi a študentmi.

Z indoktrinovanej mládeže neskôr vzišli zástupy červených gardistov, nástroje Maovho vnútropolitického boja počas Kultúrnej revolúcie (1966 – 1976), ktorá viedla k hospodárskemu i politickému rozvratu. Súčasťou politickej kampane bola aj likvidácia tradičnej čínskej kultúry, čo vyústilo do bezprecedentného ničenia pamiatok s cieľom definitívne sa zbaviť kultúrneho dedičstva. Hlavným cieľom však bolo rozbiť štruktúry komunistickej strany, o lojalite ktorej Mao – oprávnene – pochyboval, a jej nahradenie orgánmi priamej demokracie reprezentovanej červenými gardami.

Krajina sa ocitla na pokraji občianskej vojny, v ktorej proti sebe stáli rozličné frakcie ozbrojených červených gárd oháňajúcich sa vágnymi citátmi veľkého vodcu. Státisíce Číňanov prenasledovali na potupných zhromaždeniach a pred násilím červených gárd nebol uchránený okrem úzkeho kruhu Maových verných nikto. V novembri 1969 na následky väznenia červenými gardami zomrel aj len rok predtým z funkcie odvolaný prezident Liou Šao-čchi. Keď sa Maovi vymkla celá kampaň z rúk, obrátil sa na čínsku armádu, aby situáciu roku 1968 stabilizovala. Milióny červených gardistov vysídlili na vidiek, kde im mala fyzická práca pomôcť k tomu, aby zabudli na robenie revolúcie.

 

„Desať rokov chaosu“, ako označujú Kultúrnu revolúciu Číňania, predstavuje najtemnejšiu etapu novodobých dejín Číny. Počet obetí sa odhaduje na niekoľko miliónov a zúrivá kampaň tragicky zasiahla do životov takmer všetkých obyvateľov „Ríše stredu“.

 

KSČ oficiálne deklarovala ukončenie Kultúrnej revolúcie roku 1969, ale tá fakticky skončila až smrťou Maa v septembri 1976. „Desať rokov chaosu“, ako označujú Kultúrnu revolúciu Číňania, predstavuje najtemnejšiu etapu novodobých dejín Číny. Počet obetí sa odhaduje na niekoľko miliónov a zúrivá kampaň tragicky zasiahla do životov takmer všetkých obyvateľov „Ríše stredu“. Maova smrť znamenala pre stámilióny Číňanov najmä nádej na nový začiatok. Jeho mauzóleum v samotnom centre Pekingu na námestí Tchien-an-men však dodnes symbolizuje, že pre súčasný režim tvorí Mao napriek tragickým excesom súčasť základov ČĽR. Objektívne zhodnotenie jeho činnosti čínskych historikov ešte čaká. Podľa oficiálneho stanoviska nesie zodpovednosť za tragédie Kultúrnej revolúcie „banda štyroch“, skupina Maových lojálnych poskokov, úloha samotného veľkého kormidelníka sa spomína iba okrajovo.

Rovnako ako Maova smrť v septembri 1976 ukončila jednu éru budovania ČĽR, aj skon jeho politického rivala, Čankajšeka, v apríli 1975 predznamenal začiatok reforiem v Čínskej republike na Taiwane. Jeho syn a nástupca Ťiang Ťing-kuo (1910 – 1988) prispel v 80. rokoch k postupnej demokratizácii Taiwanu, ktorý sa stal pluralitnou demokraciou. V slobodných voľbách síce KMT najprv stratil politický vplyv na úkor novozaloženej Demokratickej pokrokovej strany, ale od roku 2008 sa KMT stal opäť dominantnou silou. Počas prezidentského mandátu Ma Jing-ťioua sa začali vzťahy medzi ostrovom Taiwan a pevninskou Čínou zlepšovať. Taiwanská cesta k demokracii je – napriek všetkým rozdielom, Taiwan má napríklad len 23 miliónov obyvateľov – názorným príkladom, že konfuciánske dedičstvo čínskej kultúry nie je neprekonateľnou prekážkou pre otvorenú spoločnosť. Súčasťou vývoja posledných dvadsiatich rokov na Taiwane bolo aj kritické vyrovnanie sa s Čankajšekovou érou.

Podobizeň Mao Ce-tunga na Bráne nebeského pokoja v Pekingu (wikipedia.org)

 

Nový začiatok

Po smrti Maa sa rozhodujúcou postavou čínskej politiky stal Teng Siao-pching (1904 – 1997), ktorý takisto počas Kultúrnej revolúcie neunikol prenasledovaniu. Teng Siao-pching bol v prvom rade pragmatik – uvedomoval si, že zo slepej uličky maoistickej cesty dostane Čínu iba ambiciózna ekonomická politika a otvorenie sa západným investíciám. Tengov model „socializmu s čínskymi črtami“ umožnil Číňanom, aby naplno uplatnili svoju podnikavosť. Spočiatku opatrné zavádzanie princípov trhovej ekonomiky v 80. rokoch, keď sa ešte obmedzovalo na tzv. zvláštne ekonomické zóny na juhovýchodnom pobreží, sa postupne rozšírilo do všetkých provincií. Čínska ekonomika odštartovala raketový rast, ktorý šiel ruka v ruke so zvyšovaním životnej úrovne obyvateľstva. Číňania zažívajú od začiatku 80. rokov prvý raz obdobie stability, prosperity a rozvoja.

Tengov model modernizovanej čínskej spoločnosti umožnil vstup do konzumného sveta Západu, ale Teng Siao-pching sa veľmi opatrne púšťal do politických zmien. Vláda síce rehabilitovala obete politických perzekúcií Maovho obdobia, ale nebola ochotná vypočuť hlasy volajúce po demokracii. Tragicky to ukázali protesty širokých vrstiev čínskej spoločnosti na jar roku 1989, ktoré sa čínske vedenie s posvätením Tenga rozhodlo 4. júna ukončiť zásahom armády proti demonštrantom na námestí Tchien-an-men v Pekingu. Prišli pri ňom o život stovky prevažne mladých „kontrarevolucionárov“, ako ich doteraz nálepkujú oficiálne miesta.

Jedna z obetí masaktru zo 4. júna 1989 na Námestí nebeského pokoja v Pekingu (wikipedia.org)

 

Teng Siao-pching ani jeho súčasní pokračovatelia nemajú záujem zmeniť autoritársky politický systém a rezignovať na mocenský monopol KSČ. Akékoľvek prejavy vyzývajúce na dodržiavanie ľudských práv či kritizujúce režim vládne orgány potláčajú, odvolávajúc sa na zachovanie stability a harmónie ako kľúčových predpokladov mierového vzostupu Číny na začiatku 21. storočia.

Čína, na prelome 19. a 20. storočia pohŕdavo označovaná ako „chorý muž východnej Ázie“, sa stala druhou najsilnejšou ekonomikou (stav v r. 2012)  a jednou z kľúčových mocností sveta. Revolúcia z rokov 1911 – 1912 si kládla za cieľ založiť republiku, ukončiť cudziu nadvládu a obnoviť územnú celistvosť, ale aj demokratizovať Čínu. Prvé dva ciele sa za posledných sto rokov podarilo naplniť, tretí predstavuje výzvu pre nastupujúce generácie čínskych politikov, ktorí sa môžu podučiť aj z taiwanského príkladu. V strede Pekingu na Bráne nebeského pokoja stále visí obrovský portrét Mao Ce-tunga (a do roku 1949 tam bola Čankajšekova podobizeň), ale dnešná Čína má už len málo spoločného so štátom, ktorý budoval Mao. Tvár dnešnej Číny oveľa viac poznačili reformy Teng Siao-pchinga.


čínska ľudová republikamao ce-tungkuomintangčankajšektaiwan



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Martin Slobodník

Popis autora

Pozrite si tiež


Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme...

  • 248
  • 0

Napoleon Bonaparte - oktobrové vydanie

30.9.2019 | Jaroslav Valent

História je plná príkladov, keď sa zo spočiatku podceňovaného muža zo vzdialenej periférie napokon stal najvplyvnejší človek krajiny, ktorý vo svojich rukách držal rozhodujúce opraty moci.        Bol to aj prípad Napoleona...

  • 521
  • 0