Dávne civilizácie - konšpirácie a špekulácie

Publikované v Historická revue č. 2/2015, str. 6 - 13


Aj po stopách Ericha von Dänikena

Vnímať rôzne konšpiračné a špekulatívne teórie v súvislosti s dejinnými udalosťami je pre novodobého človeka veľkým lákadlom. V tejto spojitosti sa neobchádza ani obdobie staroveku. Najmä s týmto časovým úsekom sa vyplavuje na povrch množstvo nevyjasnených historických záhad, ktoré sú vhodným podhubím pre rozličné nepodložené, ba až fantazijné úvahy.


V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim objasniť môj pohľad na rôzne konšpirácie a špekulácie v súvzťažnosti s bádaním dejín staroveku a dávnych civilizácií. Budem vychádzať najmä z výsledkov archeologického a historického skúmania. Mojím zámerom nebude snaha poukázať na všetky konšpiračné a špekulatívne názory, ktoré súvisia s formovaním prvých ľudských civilizácií, v rozsahu jedného článku to ani nie je možné. Pripomeniem iba svoju skúsenosť archeológa, ktorý pôsobil na terénnych výskumoch v sýrskej Mezopotámii, mayskej Guatemale i pri výkopoch rímskych pamiatok na Slovensku. Videl som viacero významných archeologických odkryvov, okrem iného v Sýrii, Egypte, Turecku, Iraku, Gréc- ku, Albánsku, Libanone, na Cypre a zo Strednej Ameriky v Guatemale, Mexiku, Belize a v Hondurase.

V súvislosti s dejinami dávnych civilizácií sa v súčasnosti stretávame predovšetkým s dvoma formami konšpiračných a špekulatívnych teórií. Jedny sa spájajú s istými politickými a ľudskými príbehmi v danom období, pričom vždy je otázne, či konšpirácia vznikla už v dávnych časoch, alebo sa o nej len uvažuje na základe súčasného poznania. Druhá forma spochybňuje samotné výsledky seriózneho skúmania dejinných, lingvistických a do určitej miery i pomocných prírodných vedeckých disciplín. Dokonca sa hovorí  o údajnom vedomom a sprisahaneckom zatajovaní zistených skutočností zo strany modernej vedy. Mnohí konštatujú, že udáva nepresné chronologické zistenia, spochybňuje existenciu dávnych technologicky vyspelých civilizácií, ktoré sú po- rovnateľné, ba aj prevyšujú tú dnešnú, a neuznáva príchod návštevníkov z budúcnosti. Rozpráva sa aj o nepriznaných zásahoch rôznych mimozemských aktivít, eventuálne bytostí z iných dimenzií. Potom sú tu postoje rôznych religióznych kruhov. Tie sa napríklad striktne pridŕžajú biblických príbehov a relativizujú všetky odborné aspekty vrátane datovania udalostí, ktoré sa týkajú vývoja ľudstva. Napríklad teória, že podľa Biblie svet vznikol  v roku 4004 pred n. l., je vedecky vyvrátená. Prípadne niektorí z ich radov poukazujú  na novodobých vedcov, že zavádzajú, zatajujú, ba sú proti nim zreteľne zaujatí.

 

Tutanchamón

Najskôr by som uviedol niekoľko príkladov prvej formy konšpiračných teórií. Teda, že v danom období a v jeho politických konšteláciách v niektorom z dávnych štátov dochádzalo ku komplotom a z toho neskôr vznikali konšpiračné rozpravy. Otázne je, či už vtedy alebo až  v novoveku. Veľmi vhodným príkladom je takmer bezvýznamný egyptský panovník Tutanchamón (1336 – 1327 pred n. l.).

Objav jeho hrobky v Údolí kráľov sa považuje za jeden z najväčších v dejinách archeológie. V súvise s ním vyšlo na povrch množstvo rôznych aj špekulatívnych vyjadrení najmä ohľadne jeho smrti. Objavili sa názory, že za ňou stoja sprisahanci, konkrétne vysokí hodnostári starovekého Egypta – najvyšší vojenský predstaviteľ Harenheb a veľkovezír Aje (1323 – 1295 pred n. l.), ktorí mali záujem získať jeho moc. Napriek početným hypotézam o odboji voči Tutanchamónovi ich výskum zatiaľ úplne nepotvrdil. Je tomu tak aj na základe výsledkov CT analýzy z roku 2005. Mnohí predstavitelia vedy pred ňou tiež predpokladali, že ho usmrtili násilne – ranou do hlavy. Jeho smrť sa teraz dáva do spojitosti skôr s maláriou alebo, čo je najviac pravdepodobné, s poranením nohy (zlomená stehenná kosť) a následnou gangrénou. Zranenie mohlo vzniknúť pri jazde na dvojkolesovom voze, ťahanom konským dvojzáprahom. Jednoznačne nevieme povedať, či sa o nejakej konšpirácii v súvislosti s Tutanchamónom uvažovalo už v danom období záveru 18. dynastie Novej ríše, alebo vyplávala na povrch až v novoveku, v spojení s aktuálnou vedeckou činnosťou. Je však možné, že v budúcnosti pri skúmaní postavy Tutanchamóna, aj podľa vyjadrenia významného českého egyptológa profesora Miroslava Bártu,  sa stretneme s nejakým prekvapením.

 

Králi z Macedónie

Ďalším zdrojom možných konšpirácií a špekulácií boli najvýznamnejší muži v dejinách starovekej Macedónie. Ide o otca a syna – Filipa II. Macedónskeho a Alexandra III. Veľkého. Ten prvý bol kráľ, ktorý ovládol antické Grécko, ten druhý sa považuje za najväčšieho vojvodcu staroveku. Klebety vyplávali na povrch v spojitosti s ich smrťou, a to s najväčšou pravdepodobnosťou okamžite po nej, pričom pretrvali do dneška. V roku 336 pred n. l. Filipa zavraždil Pausanias, príslušník jeho osobnej stráže, ktorého vzápätí zabili Alexandrovi priatelia. V prípade usmrtenia Filipa sa uvažuje o viacerých komplotoch. Zvažuje sa pomsta samotného Pausania. Povráva sa, že ho má na svedomí spolčenie sa Filipovho syna Alexandra so svojou matkou Olympiou proti nemu, prípade  v tomto ohľade každý konal samostatne. Ďalšia hypotéza naznačuje revoltu nespokojných gréckych mestských štátov. Tiež sa nevylučuje, ba skôr naopak, že jeho vraždu si zaplatili Peržania, aby eliminovali vpád Macedóncov do ich ríše. Viacerí prívrženci konšpirácií informujú o vzájomnom dohodnutom prepojení všetkých spomenutých hypotéz – o tzv. Veľkom sprisahaní. Moderná historiografia iba uvádza, že žiadna z týchto teórií zatiaľ nie je vyslovene preukázaná.

Ešte viac dohadov vyvoláva Alexandrova smrť (v roku 323 pred n. l.) v Babylone. Početní priaznivci tajomných konšpirácií rozprávajú o jeho otrave, a nie o ochorení. Je zrejmé, že prvé sprisahanecké hypotézy sa vyskytli už v čase jeho smrti. Doteraz sa objavujú správy  o nespokojnosti niektorých Alexandrových diadochov. Rovnako sa povráva o pomste Peržanov. Stále vraj boli v pozadí úkladní Gréci, ktorí sa nezmierili s macedónskou nadvládou. Skutočnosť pritom mohla byť oveľa prozaickejšia. Vyčerpanosť z dlhodobej dobyvačnej aktivity, zlá životospráva – časté hýrenie a nadmerné pitie alkoholu, prejdenie veľkého množstva krajín  s rozličnými miestnymi chorobami, si bez akýchkoľvek komplotov bezproblémovo mohli vyžiadať daň na Alexandrovom zdraví. Uvažuje sa, že mohol trpieť týfusom alebo západonílskou horúčkou, maláriou, prípadne otravou čemericou. Nič z toho nie je doložené. Veľa záhad sa tiež objavuje v súvislosti s hľadaním Alexandrovej hrobky v Egypte, ba aj s možným zmiznutím jeho tela. Momentálne nevieme, kde sa jeho krypta nachádza, ani to, kde ležia jeho pozostatky.

 

Inšpiratívny Rím

Ďalším vynikajúcim objektom pre rôzne konšpirácie bol rímsky vojvodca a štátnik Gaius Iulius Caesar (100 – 44 pred n. l.). Týkajú sa jeho spôsobu získania moci, samotného vládnutia, prvého triumvirátu, ktorého bol súčasťou, vzťahu s egyptskou kráľovnou Kleopatrou a najmä jeho smrti. Republikáni proti nemu zorganizovali puč s konšpiratívnym charakterom. Usmrtením diktátora chceli zachrániť republiku. Je ale vysoko pravdepodobné, že za tým skrývali osobné ambície, politickú ctižiadosť, závisť a chuť pomstiť sa. Viedli ich Caesarov adoptívny syn Decimus Brutus a politik Gaius Casius. Na základe tohto komplotu ho jeho samotní aktéri ubodali na smrť v sále Pompeiovho divadla. Práve tu mal v ten deň zasadať rímsky senát.

Konšpiračné teórie si vymýšľal, alebo im veril aj samotný rímsky cisár. Bol ním Nero, ktorého vláda (54 – 68) bola poznačená intrigami, paranojou a vraždami. Dal zabiť aj vlastnú matku Agripinu (taktiež schopnú intrigánku), keď ju podozrieval z prípravy nepodloženého sprisahania voči nemu. Po jej smrti sa prezentoval ešte väčšími škandálmi, zhýralým životom, šialenou krutosťou a zbavovaním života svojich najbližších. Stoického filozofa Senecu, svojho vychovávateľa a hlavného poradcu vo veciach vlády, dokonca donútil spáchať samovraždu. V roku 64 v Ríme nastal rozsiahly požiar. Nerovi neprajníci z jeho založenia obvinili samotného cisára, lebo podľa nich chcel nanovo postaviť Rím, a to v duchu vlastných predstáv. Môžeme predpokladať, že toto obvinenie proti nemu je nespravodlivé. Imperátor následne konšpiratívne obvinil  z požiaru prvotných kresťanov a podľa tradície ich začal kruto prenasledovať. Ani jedno z obvinení sa doteraz nepotvrdilo.

Veľa konšpiračných úvah vyvoláva smrť cisára Marca Aurelia (17. marca 180). Snažia sa z nej usvedčiť jeho syna a spoluvládcu Commoda. Túto možnosť využili aj tvorcovia americko-britského veľkofilmu Gladiátor (2000) od režiséra Ridleyho Scotta. Film však zabudol na jednu vec – v čase smrti Marca Aurelia už bol Commodus spoluvládcom, cisárom. Cassius Dio vo svojom diele Rímske dejiny uvádza: „Veru, keby žil dlhšie, bol by si podrobil všetky tamojšie krajiny. Žiaľ, opustil tento svet 17. marca, no nie v dôsledku choroby, na ktorú vtedy ochorel, ale konaním lekárov – tak som sa to celkom jasne dopočul, ktorí chceli ulahodiť Commodovi.“ Iní vravia, že to nebol žiadny atentát, ale iba choroba. Je viac ako pravdepodobné, že Marcus Aurelius na ňu zomrel buď vo Vindobone (dnešná Vie- deň), alebo v Sirmiu (dnešná Sremska Mitrovica).

 

Sfinga a pyramídy

V rámci druhej formy konšpiračných  a špekulatívnych informácií sa spochybňujú vedomosti, získané zo seriózneho bádania dejinných, lingvistických a do určitej miery i pomocných prírodných vedeckých disciplín. V rámci osočovania výsledkov odbornej činnosti a konsenzu viacerých egyptológov, archeológov a geológov sú napádané doterajšie zistenia ohľadne najväčších egyptských pyramíd a sfingy v Gíze. Súvisí to najmä s datovaním vzniku sfingy a spôsobom výstavby pyramíd. Viacerí nielenže popierajú, že sfinga znázorňuje samotného faraóna Chafreho (Ra- chefa, 2558 – 2532 pred n. l.; mimocho- dom v tom nie sú úplne za jedno ani seriózni bádatelia, pretože okrem iného sa uvažuje aj o Chufuovi), ale posúvajú jej vznik do 7. tisícročia pred n. l., respektíve až do 10. tisícročia pred n. l. Odôvodňuje  sa to vraj geologickými stopami po pôsobení – erózii, najmä dažďovej a záplavovej vody, ktoré bolo oveľa staršie ako relatívne suchá fáza obdobia 3. tisícročia pred n. l. Pritom vieme, že vznikla na mieste niekdajšieho kamenného lomu. Ten používali pri stavbe pyramídy faraóna Chufua (2589 – 2566 pred n. l.). To znamená, že sfingu začali tvoriť najskôr vtedy, ba pravdepodobnejšie neskôr, po skončení ťažby. V rámci archeologického kontextu a nálezových súvislostí teda určite nie skôr.

Ďalší zase spochybňujú význam pyramíd ako hrobiek. Spájajú ich s pôsobením supervyspelých technológií na výrobu energie, astronomickými observatóriami, zdrojmi pozitívnej energie pre človeka alebo s viditeľným odkazom mimozemských civilizácií, respektíve bytostí z iných dimenzií. Taktiež sa hovorí o potomkoch bájnej Atlantídy. Neuznávajú, že to boli hrobky, ktoré si dali vybudovať (v poradí od naj- väčšej a najstaršej po najmenšiu a najmladšiu) faraóni 4. dynastie Starej ríše – Chufu(e), Chafre a Menkaure (2532 – 2503 pred n. l.). Zároveň odmietajú, že ich postavili tisíce sezónnych robotníkov prostredníctvom medených, kamenných a drevených nástrojov, drevenej guľatiny, ťažkotonážnych saní, lán a mohutných rámp. Osočujú väčšinu odborníkov, že zatajujú pravdu a nechcú prezradiť, kto je skutočným staviteľom pyramíd. Prichádzajú s kombináciami o potomkoch obyvateľov Atlantídy, mimozemšťanoch a podceňujú technologické znalosti obyvateľov  v povodí Nílu. Napriek všetkým týmto tvr- deniam dôkazy modernej vedy jednoznač- ne potvrdzujú, že ide o stavebné diela pre faraónov Chufuho, Chafreho a Menkaureho zo 4. dynastie Starej ríše, pričom mali plniť funkciu hrobiek.

Možno najviac obdobných názorov v súvislosti s pyramídami a sfingou v Gíze vyjadril Erich von Däniken vo svojom diele: Oči sfingy, Praha 2014, český preklad: Rudolf Řežábek. Absolútne spochybňuje podstatnú časť vysvetlení vedeckého bádania, ba naznačuje, že odborníci úmyselne zatajujú skutočnosť. Sfingy, majúce ľudské aj zvieracie črty, vraj znázorňujú bytosti, ktoré dáva do kontextu s genetickými pokusmi dávnych civilizácií a mimozemšťanov. Obdobne vyjadruje úvahy, ba až fakty, že pri stavbe pyramíd pomáhali príslušníci mimozemských civilizácií. Konštatuje, že nález slnečnej pohrebnej lode faraóna Chufua na pyramídovom poli v Gíze ukazuje, že samotný vládca sa chcel podobať bohom, teda mimozemšťanom, ktorí tiež mali svoju, ale v ich prípade kozmickú loď. Von Däniken dokonca uvažuje o spochybnení pohrebnej funkcie pyramíd v Gíze. Hovorí o teóriách, ktoré nie sú absolútne podložené, že starí Egypťania poznali elektrický prúd. Informuje o mimoriadnych účinkoch na rôzne predmety, ba ešte aj na mŕtve telá živočíchov v interiéri pyramíd – o tzv. pyramídovom efekte. Jednako relativizuje datovanie jednotlivých vlád panovníkov v starovekom Egypte a uvádza, že všetko bolo oveľa dlhšie a staršie. Aj keď prvé vydanie knihy vyšlo v roku 1992, jej prívrženci vrátane autora absolútne nereflektujú, že ich tvrdenia neakceptujú ďalšie výsledky najnovšieho bádania archeológie a egyptológie. Po prvé je dokázané, že pri stavbách pyramíd boli použité rampy, veď sa našli aj ich pozostatky, prípadne rôzne jednoduché zdvíhacie mechanizmy. Rovnako z veľkej časti vieme, odkiaľ Egypťania zobrali stavebný materiál. Napríklad pri jadre Chufuovej pyramídy dolovali kameň priamo na mieste – juhovýchodne od nej. Vedci vypočítali, že na stavbe nepracovalo 100-tisíc otrokov, ako tvrdil antický dejepisec Herodotos. Bolo to pravdepodobne viac ako 30-tisíc robotníkov mimo vegetačného obdobia. Taktiež poznáme hlavného staviteľa Chufuovej pyramídy. Bol ním vezír Hemiunu, jeho vzdelaný synovec, kňaz boha Thovta, predstavený všetkých kráľovských stavieb. Zároveň máme doklady o vysoko organizovanej práci, ktorá výrazne uľahčovala stavbu pyramíd. Tiež v bezprostrednej blízkosti pyramíd v Gíze sa našli dedina a pohrebisko remeselníkov a predákov z ich stavby. Skúmal ich známy egyptský archeológ Zahi Hawass. K dedine prináleží obrovský komplex budov s ulicami – tie boli zázemím pre staviteľov a remeselníkov gízskych pyramíd zo 4. dynastie Starej ríše. Po antropologickom skúmaní vieme, že zosnulí majú viaceré deformácie. Tie svedčia o ich namáhavej práci počas života. Ak sa chcete dozvedieť relevantné informácie o stavbe pyramíd vrátane tých v Gíze a o veľkej sfinge, odporúčam dve knihy od popredného českého egyptológa profesora Miroslava Vernera: Pyramidy, tajemství minulosti, Praha 1997; Pyramidy, Praha 2008. V týchto publikáciách je vyvrátená podstatná časť von Dänikenových úvah a tvrdení bez toho, aby to bolo zámerom významného autora – egyptológa. Zo strany pána von Dänikena to ale nie je všetko.

V mene von Dänikena

Viacerí „hľadači záhad“ na čele s dielami Švajčiara Ericha von Dänikena netradičným spôsobom vysvetľujú aj výstavbu mayských pyramíd a architektúr v Strednej Amerike. Porovnateľnou metódou objasňujú stavby významného mesta predkolumbovskej Ameriky Teotihuacán (asi 50 km severovýchodne od metropoly Mexico City), pričom išlo o sídlo, ktoré malo kultúrny i mocenský vplyv i na Mayov. Títo „objavitelia tzv. mýtických tajomstiev“ nemajú svoje tvrdenia podložené serióznym archeologickým, lingvistickým ani historicko-architektonickým výskumom. Ich ikonografické vysvetlenia mayských vyobrazení (napríklad majú znázorňovať návštevníkov z kozmu) sa prispôsobujú skôr ich bujnej fantázii ako reálnemu vysvetleniu, čo daný artefakt alebo reliéf zobrazuje. Tieto metódy zisťovania „tajomstiev“ z dejín človeka aplikujú aj na iné dávne civilizácie. Na základe tvrdenia E. von Dänikena dejiny ľudí vo svojich hmotných pozostatkoch i písomných prameňoch obsahujú nielen dôkazy, ale aj posolstvo toho, že v dávnych dobách na viacerých miestach dochádzalo k stretnutiu človeka s technologicky vyspelejšou mimozemskou civilizáciou. Jej nositelia s výnimočnými schopnosťami, aj vďaka vyspelej technike, boli ľuďmi uctievaní a vnímaní ako bohovia. Dokonca im mali sprostredkovávať svoje vyspelé technológie. Vďaka nim mohli ľudia vytvoriť výnimočné architektúry vrátane rôznych chrámov. To však nie je všetko – možno upravovali ľudský génom, aby z neho eugenicky „šľachtili“ inteligentnejších a schopnejších jedincov.

Erich von Däniken má veľké množstvo svojich prívržencov a pokračovateľov, ktorí sa obdobným spôsobom zoberajú dejinami. Považujú sa za alternatívnych bádateľov, nepodliehajúcich tlaku a dominancii tradičných spoločenských a do určitej miery i pomocných prírodovedných disciplín. E. von Däniken bol spoluzakladateľom a členom spoločnosti A. A. S. R. A. (Archaeology, Astronautics SETI Research Association), v ktorej radoch sú ľudia, zaoberajúci sa hľadaním mimozemských civilizácií a dávnej minulosti ľudstva. Viacerí sympatizanti Ericha von Dänikena hovoria o zatajovaní pravdivých skutočností zo strany bádateľov tradičných vied. V tomto smere rozoberajú rôzne sprisahania. O týchto názoroch nechcem polemizovať. Už v predchádzajúcich riadkoch som uviedol, že som sa zúčastnil archeologických, odborných výkopov na mnohých miestach, kde rozkvitali dávne civilizácie, ktoré spomínajú aj von Däniken a jemu podobní. Robil som výskumy výnimočných architektúr týchto kultúr. Slobodne môžem prehlásiť, že som žiadne stopy po príslušníkoch mimozemských civilizácií, či už priame alebo sprostredkované, nenašiel. Akákoľvek staviteľská, umelecká, kultúrna a duchovná činnosť druhu homo sapiens bola podľa mňa realizovaná na základe jeho vlastného umu  a schopností v daných prírodných podmienkach na našej Zemi. Pri porovnávaní výsledkov vedeckého skúmania mojich kolegov z radov archeológov, historikov, lingvistov, umenovedcov, religionistov, mayológov, asyrológov, egyptológov, klasických archeológov, ale i prírodovedcov som dospel k rovnakému zisteniu.

 

„Plavby do raja“

Okrem E. von Dänikena a jeho prívržencov by som chcel upozorniť na jednu „pozoruhodnú“ publikáciu. Napísal ju Angličan Jim Bailey a má názov: Plavby do ráje. Objevení Ameriky 7 000 let před Kristem. Český preklad: Pavel Gronich. Praha 2000. Kniha informuje o objavení Ameriky o 8 500 rokov skôr, ako k jej brehom priplával Krištof Kolumbus. Nielen to. Rozpráva o vzájomných kontaktoch a prepojení rôznych civilizácií. Či už tých pôvodných amerických, napríklad Toltékov, ale aj obyvateľov mýtickej Atlantídy, Sumerov, Egypťanov, mykénskych Grékov, Indov, dokonca ide až po Rimanov.

Oboznamuje nás s veľkou bronzovou epochou, ktorá zasiahla aj Ameriku. Rozvrátil ju až vpád morských národov z priestoru východného Stredomoria v poslednej štvrtine 2. tisícročia pred n. l. Informuje nás ešte aj o baniach na ťažbu striebra a medi na americkom kontinente. V priebehu 2. tisícročia pred n. l. mali mať veľkú kolóniu v Južnej Amerike aj Mykénčania. Malo to byť v andskom meste Tiahuanaco. Názov dáva do súvislosti so slovami v textoch s lineárnym písmom B, zaznamenaných v gréckej achájčine – teo wa- nak (božský kráľ). Zo spojeného slova Enkur (údajne pôvodne sumerské En Kur – pán hôr) podľa autora tejto publikácie vzniklo slovo In- ka. Došiel k tomu pre mňa absolútne neobjasneným postupom. Konštatuje tiež, že názov mexického mesta Potosí, ktoré leží neďaleko strieborných dolov, je podobný sumerskému výrazu pre kráľa a kňaza patesi. Vraj naznačuje sumerské vlastníctvo týchto baní. Skrátka, „čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo“. Celkovo je v tejto knihe neuveriteľné množstvo obdobných „zistení“. Musím povedať, že absolútne nekorešpondujú s terajšími vedeckými poznatkami. V publikácii sú prispôsobené a prekrútené fakty z vedeckých výskumov, respektíve autor ich vytrhol z ich kontextu. Vôbec neberie ohľad na doteraz reálny stav poznania ľudskej minulosti. My zatiaľ nemáme žiadne doklady, buď zo Stredomoria, Blízkeho východu, alebo z povodia Indu, že by už od roku 7000 pred n. l. dochádzalo k rozsiahlym kontaktom s americkým kontinentom, respektíve vzájomne medzi kultúrami na celej Zemi. Rovnako nemáme žiadne archeologické dôkazy obdobného charakteru ani z Ameriky. Nehovoriac o tom, že v knihe je mnoho chronologických nezrovnalostí, pokiaľ ide o vzájomné porovnávanie. Týka sa to napríklad prvého používania železa, ktoré poznáme už z priebehu 3. tisícročia pred n. l. v priestore Blízkeho východu i Anatólie, a nie až okolo roku 2000 pred n. l. Taktiež rozličné jazykovedné vysvetlenia sa absolútne nezakladajú na relevantnom odbornom poznaní, ale skôr na náhode, respektíve subjektívnom chcení.

Táto kniha je priam ideálnym žriedlom pre rôznych „odborníkov“, zaujatých voči zisteniam rozhodujúcich vedeckých disciplín, ktoré nám podľa nich nechcú povedať pravdu. Ja len môžem dodať, že mi je „ľúto“, ak som sa počas svojho odborného pôsobenia na americkom, ázijskom a európskom kontinente nestretol s dôkazmi o takýchto rozsiahlych kontaktoch medzi dávnymi civilizáciami v dobe bronzovej. Skrátka, aktuálne, dôsledné, seriózne a kritické archeologické  a historické bádanie ma k ničomu podobnému, napriek akejkoľvek snahe, nedoviedlo. Pokiaľ ide o prvé prenikanie do Ameriky, tak seriózna veda uvažuje o Feničanoch, Rimanoch. Relevantne potvrdený prienik Európanov na americký kontinent pred Kolumbom máme doložený až vo včasnom stredoveku –  v súvislosti  s  Vikingami.

Takmer zhodnými metódami, čiže na základe nekritických a subjektívnych špekulatívnych úvah, rôzni konšpiratívni autori (najmä z prie- storu strednej a východnej Európy) vysvetľujú etnogenézu Slovanov. Bez znalostí komplexných poznatkov dejinných a jazykových vied ju nezmyselne dávajú do súvisu so starovekými kultúrami a etnikami – od Etruskov na západe cez Egypťanov, Sumerov až po Árijcov v povodí Indu na východe. Tiež vykladajú obvinenia o zaujatosti voči nim, o zatajovaní „skutočných“ faktov zo strany serióznych vedcov.

 

V Starom zákone

Ďalšie konšpiračné rozpravy vychádzajú na svetlo sveta ohľadne potvrdenia alebo nepotvrdenia udalostí, opísaných v Biblii. Najčastejším lákadlom je príbeh  o Noemovi a veľkej starozákonnej potope. Viacerí biblickí archeológovia, ale aj rôzni prívrženci konšpirácií konštatujú, že novodobá veda zatajuje a spochybňuje relevantné dôkazy o existencii veľkej potopy. Hovoria o sprisahaní voči obsahu Biblie. Musím napísať pravý opak. Práveže moderná veda skúma všetky náznaky, ktoré by mohli dokazovať priebeh veľkej potopy z čias Noema. Žiaľ, zatiaľ sme jednoznačný relevantný dôkaz nenašli. Mnohí sa oháňajú poznatkami archeológie  v južnej Mezopotámii, kde na viacerých lokalitách, predovšetkým sumerských miest, máme dôkazy po veľkej potope. Týka sa to najmä objavov v meste Ur. Treba však dodať, že nálezy sedimentov po potope z vrstiev jednotlivých sumerských miest nie sú vždy z toho istého obdobia – sú z rôznych časových fáz. Zatiaľ nemáme žiadny rozhodujúci doklad o tom, že by sa v priestore Mezopotámie odohrala jedna rozsiahla potopa, ktorá by úplne zaliala celé jej územie. Rovnako ani formovanie Čierneho mora po poslednej dobe ľadovej nie je dôkazom o celosvetovej potope. Mohlo byť iba inšpiráciou. Dosiaľ nemáme žiadne dôkazy, ktoré by nás informovali o existencii potopy, čo by zasiahla celú planétu Zem.

Veľa úvah, ba až konšpirácií i rôznych filmových spracovaní súvisí so židovským exodom z Egypta. Podstatná časť biblických historikov ho, samozrejme, nespochybňuje a v dlhodobej tradícii ho dáva do súvislosti už s vládou Ramesseho II. (1279 – 1213 pred n. l.), respektíve najnovšie postoje ho spájajú s vládami Thutmoseho I. (1504 – 1492 pred n. l.), Thutmoseho II. (1492 – 1479 pred n. l.), prípadne faraóna Thutmoseho III. (1479  – 1425 pred n. l). Aktuálna veda však v tom nemá úplne jasno, preto býva napádaná, že je zaujatá voči Biblii. My z jej pohľadu môžeme uvažovať o dlhodobom prenikaní semitských etnických skupín z Kanaánu, respektíve priľahlých častí Ázie do povodia Nílu. Najzreteľnejšie je to počas obdobia Strednej ríše a najmä Druhého prechodného obdobia. Zatiaľ ani jednu z týchto etnických skupín nemôžeme jednoznačne spojiť so židovským národom, respektíve s udalosťami s ním spájanými. Rovnako nemáme doloženú žiadnu egyptskú písomnú správu o exode Židov. V prácach tzv. biblickej archeológie sa podľa najnovších výsledkov uvádza, že k židovskému exodu mohlo dôjsť v druhej polovici 13. storočia pred n. l. Biblická archeológia sa čo najmarkantnejšie snaží stotožniť príbehy, opísané v „Knihe kníh“, s reálnymi dejinnými udalosťami. Ešte donedávna sa tvrdilo, že exodus nastal v 15. storočí  pred n. l. Jediné, čo môžeme konštatovať, je, že prvá zmienka o Izraelitoch, presnejšie o Izraeli (ak si odmyslíme príbehy z Biblie najmä s ich novodobými chronologickými zaradeniami), pochádza z času vlády faraóna Merenptaha (1213 – 1203 pred n. l.). Bol to prvý egyptský panovník, ktorý odvrátil úvodný nápor tzv. morských národov. Okrem toho nemáme vedeckým prieskumom zjavne preukázané, či príchod Židov do Palestíny vôbec nastal. Viacerí odborníci uvažujú minimálne  o čiastočnom domácom pôvode izraelských semitských kmeňov.

 


konšpiračné teóriestaroveký egypterich von dänikensfingypyramídystaroveký rímmacedóniatutanchamonpotopa svetamezoamerické civilizácieobjavenie amerikymezopotámiastarý zákonnoem



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Drahoslav Hulínek

Mgr. Drahoslav Hulínek, PhD., archeológ a historik, absolvent odborov archeológia, história a filozofia na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium ukončil na Katedre archeológie FiF UK. Pracuje ako odborný riaditeľ SAHI, o. z. Zaoberá sa problematikou staroveku s dôrazom na dobu bronzovú v Stredomorí a priľahlých územiach Blízkeho východu. Svoju odbornú činnosť dopĺňa aj o bádanie včasného stredoveku.

Pozrite si tiež