Dejiny vzájomnej neznalosti: Vzťahy Čechov a Slovákov pred rokom 1914

Publikované v Historická revue č. #, str#


14.10.2018 | Michal Stehlík

Vznik Československa a ním založená tradícia modernej štátnosti spôsobili mnoho konštruktov pri spätných pohľadoch do histórie. Vyhľadávali sa doklady spoločných dejín, väzieb a podobností. To všetko, aby sa odôvodnilo spojenie v novom štátnom útvare.


Aká však bola reálna situácia vo vzájomných vzťahoch pred rokom 1914, respektíve pred rokom 1918? Poznali Česi Slovákov a naopak? Boli tu relevantné politické projekty spolupráce? Smerovalo všetko nezadržateľne ku konceptu spoločného štátu? Pri znalosti prameňov a vtedajšej situácie na všetky tieto otázky by sme museli odpovedať viac či menej negatívne.

Iste, nájdeme spoločné momenty, aktivity jednotlivcov či dokonca historické udalosti, ktoré priblížili oba národy pred rokom 1914, nič z toho však nemalo takú silu, aby prekročilo hranicu politiky smerom k akémukoľvek spoločnému štátnemu útvaru. Samostatnou kapitolou je potom život exulantských skupín a spolkov – a práve tieto v mnohom zohrajú kľúčovú rolu počas „zrýchlených“ vojnových rokov 1914 – 1918. Skúsme sa však držať reality rakúsko-uhorského súštátia medzi rokmi 1867 a 1914.

 

„Starší brat“ a „bezbožná Praha“

Ak by sme k úrovni vzájomných vzťahov chceli pristúpiť systematicky, mohli by sme rozdeliť aktivity na poli česko-slovenskej spolupráce do niekoľkých oblastí. V akomsi historickom ohliadnutí by sme, samozrejme, museli spomenúť rok 1848 a revolučné hnutie v celej Európe. Práve pražské revolučné udalosti priniesli zasadanie Slovanského zjazdu, kde sa objavili aj slovenské osobnosti na čele s Ľudovítom Štúrom. Ani táto historická udalosť však nezakladala systematickejšiu spoluprácu, zvlášť po tom, čo sa v českom prostredí nestretla s porozumením slovenská snaha emancipovať svoj jazyk z dovtedajšej bohemistickej tradície.

Český záujem o Slovákov, ktorí žili vo vtedajšom Hornom Uhorsku, bol následne v druhej polovici 19. storočia skôr záležitosťou romantických predstáv a reprezentovali ho len nemnohí českí učitelia, farári či úradníci. Medzi týmito postavami generácie tak trochu romantických slovakofilov bezpochyby vyčnieva postava učiteľa Karla Kálala, ktorý dokázal chrliť desiatky brožúr, presadzujúcich spoluprácu so Slovákmi.

Zároveň sa ale neubránil prístupu „staršieho brata“, napokon, sám toto spojenie často používal. Chcel Slovákov obrodiť a pozdvihnúť, čo sa medzi slovenskými politikmi logicky nestretlo s úspechom. Nechceli sa stať súčasťou nejakého ideového prebúdzania zo strany Čechov. Všetko nakoniec vyvrcholilo Kálalovým zatrpknutím a pocitom zneuznania. Je však pravdou, že medzi slovenskými predstaviteľmi sa mu nedarilo nachádzať práve serióznych a bezproblémových partnerov, o čom svedčilo priateľstvo s Karolom Salvom, nakladateľom, ale tiež neznášanlivým človekom, ktorý nakoniec po niekoľkonásobnom krachu svojho podnikania skončil v americkej emigrácii.

Pre skutočný rozvoj vzájomných vzťahov sú bezpochyby dôležité dve historické udalosti a dva historické dátumy. Prvým z nich bolo rozdelenie pražskej univerzity na českú a nemeckú, pričom nová česká univerzita sa po roku 1882 stala cieľovou stanicou mnohých slovenských študentov. Vznikol tu študentský spolok Detvan a v Prahe vyrastala nová generácia slovenskej inteligencie (Vavro Šrobár, M. R. Štefánik, Martin Kukučín), ktorá sa v nasledujúcich rokoch stane dôležitým „ťahúňom“ vzájomných vzťahov. Opäť je nutné pripomenúť, že sa tak dialo bohužiaľ s istým generačným nepochopením zo strany staršej slovenskej generácie. Pre tú predstavovalo pražské liberálne prostredie nebezpečenstvo bezbožných myšlienok a opustenie tradičných hodnôt.

Druhou udalosťou bolo založenie Českoslovanskej jednoty v roku 1896. V niečom sa tento prelomový dátum podobá rozdeleniu pražskej univerzity – jeho dôsledok totiž nebol vôbec bezprostredný a tento dátum je tak svojím spôsobom umelým medzníkom. Jednota sa totiž pôvodne mala venovať českým komunitám v pohraničí a nebola primárne zameraná na Slovákov. Tí sa do centra pozornosti dostávali postupne a situácia sa začala lámať až v búrlivých predvojnových rokoch 1906 – 1907.

Plagát Vojtěcha Preissiga z roku 1918, vyzývajúci na podporu česko-slovenskej armády, formujúcej sa z krajanov v USA. Zdroj: wikipedia.org

 

Dva svety pod strechou jednej monarchie

Pokiaľ ide o relevantné politické projekty, tu je situácia ešte nezreteľnejšia. Pokiaľ by sme hľadali nejaké skutočne vážne politické koncepty, nenašli by sme ich. Samozrejme, boli tu vzťahy na úrovni osobných priateľstiev či teoretické úvahy o možnosti užšej spolupráce so Slovákmi zo strany Čechov, napokon u Slovákov to bolo podobné. V tejto otázke je nesmierne dôležité vnímať celoštátnu realitu. Po dualistickom rozdelení v roku 1867 vznikli pod strechou zdanlivo jednotnej monarchie dva štátne subjekty, ktoré si išli do značnej miery vlastnou cestou.

Rakúska aj uhorská časť monarchie mali svoje vlastné snemy a z nich vyplývajúcu legislatívu. Národnostná politika rakúskej a uhorskej časti sú neporovnateľné. Zatiaľ čo Čechom v rakúskej časti sa na mnohých frontoch darilo emancipovať svoju spoločnosť, Slováci zotrvávali pod permanentným a krutým tlakom maďarizácie – od 70. rokov 19. storočia boli bez gymnázií, bez Matice slovenskej, navyše po roku 1900 zažívali aj ďalšiu vlnu maďarizácie na najnižších školách.

Vo chvíli, keď už Česi mali aj svojich ministrov v rakúskej vláde a v Ríšskej rade zasadalo množstvo ich poslancov, slovenskí kandidáti do uhorského snemu boli kriminalizovaní a súdy sa nevyhli ani tým nemnohým zvoleným poslancom. Išlo teda doslova a do písmena o dva rozdielne svety, ktoré toho nemali veľa spoločného. Navyše, niektorí českí politici, ako napríklad Václav Klofáč, dokonca rozvíjali myšlienky o spolupráci Čechov s maďarskou politikou voči rakúskej.

Jedinou osobnosťou, ktorá sa systematickejšie venovala Slovákom a nestrácala ich zo zreteľa, bol Tomáš Garrigue Masaryk. Nielenže jazdil na Slovensko, poznal ho (aj on tu mal spory), ale upozorňoval naň i vo svojich politických konceptoch. Zároveň ovplyvnil mladú slovenskú generáciu v Prahe. To všetko bolo masívne zdôrazňované počas existencie prvej republiky ako doklad prirodzenosti vzniku nového spoločného štátu.

Menej sa však zdôrazňovalo, že Masaryk bol síce vplyvný, ale osamotený hráč – po roku 1911 jediný poslanec svojej strany v Ríšskej rade. „Historická pravda“ vzniku ČSR tak dala zaznieť len niektorým argumentom z minulosti.

Mohyla M. R. Štefánika na Bradle. Foto: Shutterstock.com

 

Tragédia v Černovej a česká vlna solidarity

Vzájomná neznalosť – najmä preto, že česká spoločnosť sa sústredila na spory s rakúskym (nemecky hovoriacim) prostredím, bola objektívnou skutočnosťou. Napriek tejto pomerne mizivej úrovni vedomostí však predsa len nájdeme momenty vzájomného poznania. Ide predovšetkým o momenty, späté s rokom 1907 – a do značnej miery aj s katolíckym prostredím a osobnosťou Andreja Hlinku.

Opäť sme tu svedkami zdanlivého historického paradoxu, že osobnosť, ktorú tak často spájame s problematizáciou úlohy Slovákov v ČSR, je tu naopak hýbateľom a spojovacím článkom vzájomného vzťahu pred rokom 1914. Zjednodušene povedané, Andrej Hlinka mal skvelé vzťahy s moravskými katolíkmi, najmä vďaka hodonínskemu dekanovi dr. Aloisovi Kolískovi. Po voľbách v roku 1906 bol Hlinka nielen obvinený z podpory kandidáta dr. Vavra Šrobára na občianskom súde, ale biskup Alexander Párvy ho zbavil aj možnosti vykonávať kňazskú službu. To už bola priama linka k udalostiam z roku 1907.

Na tohoročnú jeseň sa totiž Hlinka rozhodol prednášať o situácii Slovákov na Morave a v Čechách – bolo to práve v čase, keď sa v jeho rodnej Černovej odohrala tragédia so 14 mŕtvymi po demonštrácii počas vysviacky kostola. Černová sa stala symbolom maďarskej svojvôle a Hlinka pre veľkú časť Európy sa stal mučeníkom. Rovnako tak aj pre Čechov a Moravanov, počas svojich prednášok ho zahŕňali ováciami a frenetickými prejavmi podpory.

Na druhej strane si s ním Česi nevedeli moc rady, pretože spojenie „kňaz – národný hrdina“ nezapadalo do vtedajšieho pokrokárskeho kontextu, a tak sa stretávame s nadpismi novinových článkov, ako „Slovenský Hus v Prahe“ a podobne. Černová, Hlinkovo ​​turné a informácie o slovenských okolnostiach vyvolali v Čechách obrovskú vlnu podpory aj pozornosti a podľa môjho názoru sa práve niekde tu menila aj kvalita vzájomného vzťahu. Čo na tom, že následné Hlinkove kroky po prepustení z väzenia v roku 1910 Čechov skôr sklamali?

Rok 1907 pritom nebol len rokom Andreja Hlinku, veľkou témou boli aj nové maďarské školské zákony, ktoré na všeobecných školách posilňovali hodiny maďarčiny. Slovakofil Karel Kálal sa s priateľmi rozhodol pre kampaň na podporu Slovákov a pre ich podporu sa podarilo inšpirovať aj nórskeho spisovateľa Bjørnstjerna Bjørnsona, držiteľa Nobelovej ceny za literatúru.

 

Pomocná ruka vzájomnosti

Po roku 1907 sa na stranu Slovákov definitívne priklonila aj Českoslovanská jednota, tentoraz na čele s Ing. Jozefom Rotnáglom, pražským komunálnym politikom, veľkým praktikom a človekom systematickej práce. Ten sa snažil predovšetkým o praktické kroky pomoci – zasielanie kníh a časopisov či dokonca finančnej pomoci slovenskej tlači – ako Ľudovým novinám, tak Hodžovmu Slovenskému týždenníku.

Navyše, od roku 1908 sa otvorila tradícia tzv. luhačovických porád, kde sa až do roku 1913 so stále zvyšujúcim sa záujmom stretávali Česi a Slováci. Akokoľvek by sme však očakávali od týchto porád nejaký naozaj skokový posun, zrejme by sme boli sklamaní. Zo strany Slovákov tu nachádzame niektorých najvyšších predstaviteľov Slovenskej národnej strany, z Čechov prichádzali niektorí významní podnikatelia, ale inak sa účastníci regrutovali skôr zo stredných tried a nie z českých politických elít.

Aj tu teda nachádzame príklady istej nevyrovnanosti vzájomného vzťahu. Tesne pred 1. svetovou vojnou v roku 1913 sa Českoslovanská jednota na týchto luhačovických poradách rozhodla riešiť aj dôležitý vzdelávací problém Slovákov. Tak sa objavili i návrhy na zriadenie slovenského gymnázia, ale na Morave. Bola tu už skúsenosť s posielaním slovenských učňov k českým majstrom, ale aj táto aktivita sa stretávala s kritikou slovenských tradičných politikov, ktorí v nej videli nemiestne zásahy do slovenského prostredia. Na tom niečo bolo, pretože ak sa mladí ľudia etablovali v českom prostredí, už nie tak často sa vracali do uhorskej reality.

Z politického hľadiska nachádzame prvé drobné zmeny až tesne pred 1. svetovou vojnou, keď sa v programe Slovenskej národnej strany v roku 1914 objavuje téza: „S bratmi Čechmi viaže nás päťstoročná literárna reč a spoločná kultúra, na ktorej vybudovaní spolupracovali v minulosti tak Slováci jako Česi a ktorej účastné je ½ milióna nášho národa na Morave: žiadame si najužšieho kultúrneho a hospodárskeho spojenia s nimi, aby im i nám prešlo v nesvratné vedomie, že to, čo je české, je i slovenské a naopak. Kultúrne sme jedno, máme jednu literatúru, písanú dvoma spisovnými jazykmi, to je naše krédo. Najužšia česko-slovenská vzájomnosť je našim programom.“ Je to doklad prekročenia istej kritickej hranice a pochopenie nutnosti spájať sily uprostred maďarizačného tlaku. Z českej strany podobnú aktivitu nenájdeme, úbežník českých snáh bola stále Viedeň a snaha presadiť svoje záujmy uprostred reality Predlitavska.

 

Svetová vojna mení všetko

Tak ako tak, realita predvojnových vzťahov Čechov a Slovákov neukazovala na to, že by sa Česi a Slováci dokázali spojiť v pozvoľnom vývoji bez revolučného zvratu. Až udalosti 1. svetovej vojny celkom radikálne premenili situáciu. Nepredstaviteľné sa v premenách veľmocenských záujmov a národných ambícií mohlo stať skutočnosťou. Hoci ešte Tomáš Garrigue Masaryk v roku 1915 v Ženeve hovoril o ceste k nezávislým Čechám, v roku 1916 sa už v názve organizačného výboru celej zahraničnej akcie objavil pojem „Československá“.

Práve vtedy do situácie celkom zásadne vstúpili slovenské exilové organizácie, ktoré v koncepte Československa videli šancu zbaviť sa uhorského ujarmenia. Práve ich podpora bola pre Masaryka, Štefánika a Beneša kľúčová, aby mohlo dôjsť (so zásadnou podporou légií) k veľmocenskému rozhodnutiu o vzniku Československa. Nechávam teraz bokom ostatné národnostné problémy, ktoré si tento štát niesol v ďalších 20 rokoch svojho fungovania. Udalosti 1. svetovej vojny a vzniku samostatného štátu by však už boli samostatnou témou mimo rámec tohto príspevku o vzťahu Čechov a Slovákov pred vznikom spoločného štátu.

Československo bolo po roku 1918 postavené na umelej téze o československom národe, ktorá v realite nebola dlhodobo udržateľná. Zároveň v sebe obsahovala ahistorickú snahu dokladať nielen jazykové a kultúrne spojitosti, ale taktiež bohatú spoločnú históriu, opretú najlepšie o veľkomoravskú tradíciu, husitstvo s bratríkmi Jána Jiskru z Brandýsa, spoločné slovanské 19. storočie...

Každý kritický pohľad na historické (ne)spojitosti logicky musel nabúravať podobný ideologický koncept a zo strany výraznej časti slovenskej spoločnosti bol tiež postupne odmietaný a odmietnutý. Pred rokom 1914 sa oba národy poznali len vďaka nemnohým aktivistom a prevládali skôr osobné väzby, ktoré len sporadicky prekročili hranicu systematickejšej práce a nejakej politickej investície do budúcnosti. Aj preto je zrejmé, že bez 1. svetovej vojny by s veľkou pravdepodobnosťou spoločná cesta obidvoch národov nastala len ťažko.

Októbrové vydanie s témou 100 rokov Československa možete kúpiť TU.

Objednať predplatné Historickej revue TU.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Michal Stehlík

Český historik a slovakista, pôsobí v Ústave českých dejín na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Zaoberá sa modernými českými a slovenskými dejinami, dejinami strednej Európy v 20. storočí, národnostnou politikou, politickými procesmi 50. rokov 20. storočia, kolektivizáciou, vývojom cirkvi a jej vzťahu so štátom po roku 1945.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3