Diablom posadnutí: Ako sa v cárskom Rusku zrodil terorizmus

Publikované v Historická revue č. 1/2017, str. 11 - 17


30.4.2018 | Jaroslav Valent

V Žltej jedálni Zimného paláca sa 5. februára 1880 o 6. hodine zišla k večeri takmer celá romanovovská rodina, nechýbal ani ruský cár Alexander II. Bola to výnimočná udalosť, do Petrohradu totiž zavítal milovaný brat cárovnej Márie Alexandrovny princ Alexander Hessenský.


 

Panovník a jeho následník, budúci cár Alexander III., sa spolu s rodinami práve schádzali pri stole, keď sa podlaha pod nimi náhle otriasla po silnom výbuchu a miestnosť zasypalo sklo z rozbitých okenných výplní. Krátko na to sa po celom Rusku rozchýrila zvesť – teroristi prenikli už aj do domu samoderžavného vladára. Hoci cár prežil aj tento v poradí už štvrtý atentát a ani ďalším príslušníkom dynastie sa nič vážnejšie nestalo, bilancia útoku bola strašná. Len o dve podlažia nižšie, v miestnostiach, určených pre cárovu osobnú stráž, zostalo ležať viac než 50 roztrhaných vojakov.

Cára a jeho rodinu zachránili dve veci: robustná mramorová podlaha, ktorá stlmila explóziu, a nedostatočné množstvo dynamitu, ktoré sa teroristom podarilo prepašovať do Zimného paláca. Nálož odpálil v očiach vrchnosti nenápadný, veselý a medzi služobníctvom obľúbený robotník a truhliarsky majster Batyškov. V skutočnosti to bol Stepan Chalturin, člen teroristickej organizácie Narodnaja volja.

 

„Do vzduchu môžeme vyletieť kedykoľvek!“

Atmosféru, ktorá v tom čase panovala v Petrohrade, nebolo zrejme možné opísať inak, než s prívlastkami strachu a neistoty. Najlepšie to vyjadril veľkoknieža Konstantin Nikolajevič, cárov brat: „Naše nervy sú v takom napätí, akoby sme očakávali, že do vzduchu môžeme vyletieť kedykoľvek. Prežívame nové časy Teroru [označenie pre Francúzsku revolúciu], len s tým rozdielom, že Parížania vtedy hľadeli svojim vrahom do očí, pričom my tých svojich nielenže nevidíme a nevieme o nich, ale nemáme ani tú najmenšiu predstavu o tom, koľko ich vlastne je.

Bombový atentát na cársku rodinu v Zimnom paláci 5. februára 1880 (alexanderpalace.org)

 

Dojem, ktorý vyvolal výbuch v Zimnom paláci, psychologicky znásobil skutočnú silu a dosah teroristov. Obávaný Výkonný výbor tejto tajnej organizácie spočiatku tvorilo len 11 ľudí a nedosiahol viac než 45 členov. Celkovo s organizáciou počas celej jej existencie sympatizovalo niekoľko stoviek tajných agentov a spolupracovníkov. Tí často vykonávali úlohu spojky pre tzv. údernú jednotku hnutia, mladých mužov a ženy, odhodlaných ísť v záujme veci aj na istú smrť. Boli to zväčša študenti, drobní úradníci, robotníci, mladí dôstojníci, no tiež sfanatizované deti aristokratov, ktorých jedinou vášňou sa stala revolúcia či tzv. sociálna otázka. Cárovražda mala v ich očiach podnietiť všeľudové povstanie, ktoré by krajinu posunulo bližšie k revolučnej pandeštrukcii, o ktorej fantazíroval jeden z duchovných vodcov anarchizmu a rodiaceho sa terorizmu Michail Bakunin. Teror, ktorý sa rozpútal v Rusku na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia, bol tak výsledkom postupnej radikalizácie tej časti spoločnosti, pre ktorú sa vžilo označenie „ruská inteligencia“.

 

Cár osloboditeľ

Atentát na cára Alexandra II. sa nám môže zdať o to viac nepochopiteľný, že to bol panovník, ktorý sa ako jeden z mála odhodlal k zásadným reformám ruského štátu a k náprave pomerov v krajine. O jeho život usilovali ľudia, ktorí volali po sociálnej rovnosti a odstránení neobmedzenej moci panovníka. Bol to práve Alexander II., kto po tvrdej a konzervatívnej politike svojho otca Mikuláša I. a prehratej Krymskej vojne (1853 – 1856, pozri HR 11/2016) pristúpil k zásadnej zmene kurzu v domácej politike. Uvoľnil sa verejný život, poľavila všadeprítomná cenzúra (bolo to obdobie, keď písali svoje diela najväčší ruskí spisovatelia L. N. Tolstoj a F. M. Dostojevskij) a panovník zároveň zaviedol spravodlivejší súdny systém.

Panovník po šiestich rokoch vlády vo februári 1861 vydal výnos o zrušení nevoľníctva a oslobodení širokých vrstiev roľníckeho obyvateľstva. Postupné reformy však nenapĺňali predstavy radikalizovaného študentstva a mládeže, ktorí v duchu odkazu ich ideových otcov snívali o kvalitatívne inej, radikálnej revolúcii. Aby sme však lepšie pochopili motívy prvých teroristov, musíme sa vrátiť k ich ideovým vzorom a aspoň v krátkosti si predstaviť genézu radikálnej ruskej inteligencie.

Cár Alexander II., nastúpil na trón v roku 1855 v búrlivom období Krymskej vojny (wikipedia.org)

 

Ruský fenomén: aristokrat – socialista

Zrod inteligencie v Rusku súvisel s naliehavou potrebou modernizácie ruského štátu, ku ktorej pristúpil Peter I. Veľ ký. Okrem reforiem v oblasti štátnej správy, daňovej a menovej politiky, školstva a ďalších oblastí spoločenského života pristúpil k profesionalizácii štátnej správy. Z pôvodného dvorjanstva, t. j. ruskej šľachty, podriadenej priamo panovníkovi, mali pochádzať prví profesionálni úradníci, ktorí by nadobudli, takpovediac, európske vzdelanie.

V podobnom duchu pokračovala i Katarína II., ktorá, sama silne ovplyvnená francúzskym osvietenstvom, podporovala vzdelávanie mladých dôstojníkov a šľachticov práve v duchu týchto ideálov. Svojou Veľ kou inštrukciou z roku 1767 a zriadením zákonodarnej komisie za účelom vytvorenia budúcej ústavy (ktorá však nikdy nebola uvedená do života) nevedome podnietila záujem o politické idey a programy. Do Ruska sa náhle dostávali diela a myšlienky Montesquieuho, Voltaira, Rousseaua a ďalších francúzskych osvietencov.

Úsilie reformátorov Petra I. a Kataríny II. pritom bolo v mnohom ambivalentné. Na jednej strane chceli pre potreby štátu vytvoriť vzdelanú, kvalifikovanú vrstvu obyvateľstva, na druhej strane odmietali akokoľvek obmedziť svoju moc, a umožniť tak týmto ľuďom aktívne vstupovať do verejného života, uplatniť ich vzdelanie a napokon aj ich ideály v praxi. Úvahy o zásadnejších spoločenských zmenách tak zostávali iba v teoretickej rovine. Stali sa predmetom toho, čo významný ruský filozof Nikolaj Berďajev nazval sociálnou rojčivosťou ruskej aristokracie.

Vzdelaný ruský aristokrat  síce vyznával sociálne učenie západných socialistov a sníval o rovnosti všetkých ľudí, no zostával statkárom, ktorý vlastnil tisícky nevoľníkov.

Prvými predstaviteľmi ruskej inteligencie, ktorí sa rozhodli prekročiť zabehnutú štruktúru podriadenosti a byrokratickej služby, boli Nikolaj Novikov a Alexander Radiščev. Obaja sa odvážili kritizovať pomery v krajine a otvorili otázku postavenia ruského nevoľníka. Obzvlášť druhý z nich sa preslávil neveľkým, no mimoriadne kritickým spisom Cestovanie z Petrohradu do Moskvy. Osud týchto ruských osvietencov bol príslovečný pre ďalšie generácie ich nástupcov. Novikov bol odsúdený na 15 rokov väzenia (v cele nakoniec strávil len štyri roky), Radiščev musel odísť na desať rokov do vyhnanstva na Sibíri (po zmiernenom rozsudku smrti). Proces s ním pritom iniciovala samotná Katarína II. Vzostup kritického myslenia tak od počiatku sprevádzali prenasledovanie, cenzúra a neustály dohľad úradov.

Niet preto divu, že politické úvahy a projekty ruskej šľachty prenikli do oblastí, ktoré s politikou zdanlivo nesúvisia. Známy britský historik Richard Pipes uvádza päť inštitúcií, respektíve spoločenských prostredí, kde sa rodila budúca radikálna ruská inteligencia: salón, univerzita, diskusný krúžok, tzv. „tolstyje žurnaly“ (teda spoločenské časopisy) a tzv. zemstvá. Pravidelné stretnutia lepšej spoločnosti v populárnych salónoch sa stali príležitosťou, kde sa mohli voľnejšie šíriť prvé politické programy a proklamácie. Cenzúra všetkého, čo sa objavovalo v súdobej tlači, napokon viedla k tomu, že spoločnosť sa čoraz viac učila čítať „medzi riadkami“. A napokon, šíriť a čítať zakázanú literatúru bolo v móde aj vtedy. Študenti z aristokratických rodín rovnako nekriticky prijímali nové programy sociálnych utopistov, akými boli Saint-Simon, Charles Fourier, Pierre-Joseph Proudhon či George Sandová.

Na konci 18., ale i v prvých desaťročiach 19., storočia by sme sa tak v Rusku mohli stretnúť so zaujímavým psychologickým fenoménom, typom tzv. „kajúceho sa šľachtica“. Bol to aristokrat, ktorý síce vyznával sociálne učenie západných socialistov, utápal sa v neproduktívnom rojčení o svetovom bratstve a rovnosti všetkých ľudí, no pritom zostával statkárom, ktorý vlastnil stovky či dokonca tisícky nevoľníkov. Sám si síce uvedomoval tento svoj „sociálny hriech“, nedokázal však zladiť svoj život s ideálmi, ktoré hlásal.

 

Dekabristi, emigrácia a Marx v Rusku

Radikalizmus, respektíve maximalizmus (pojem, ktorý pri hodnotení ruských reálií používal Nikolaj Berďajev), bol vlastný ruskej inteligencii od začiatku. Prvým varovným signálom bola vzbura dôstojníkov a ich plukov v decembri 1825, ktorá sa zapísala do dejín ako povstanie dekabristov. Mladí a v petrovskom duchu odchovaní dôstojníci, ktorí sa počas napoleonských vojen dostali do západnej Európy a zoznámili sa s tamojším prostredím, sa nedokázali zmieriť so surovou ruskou realitou, najmä po tom, čo cár Alexander I. nenaplnil nádeje reformnej časti spoločnosti.

Pomerne široké spektrum politických požiadaviek nakoniec vyústilo do jakobínskeho republikanizmu v podaní Pavla Pesteľa. Jeho Ruská pravda, proklamácia či skôr projekt budúcej ústavy, bola plná požiadaviek na centralizmus a demokratizmus. Dôrazne presadzoval napríklad myšlienku oslobodenia sedliakov. Jeho projekt preto nebol len konštitučný, ale predovšetkým sociálny. Kládol si za cieľ zmeniť celkový charakter štátu. Spolu s ďalšími vodcami hnutia – Rylejevom, Muravjevom-Apostolom a ďalšími – založil prvé tajné organizácie, odhodlané vykonať štátny prevrat. Tzv. Severný a Južný spolok k tomu nakoniec aj pristúpili. Povstanie dekabristov však utopil v krvi nastupujúci cár Mikuláš I., ktorý vzbúrených vojakov nechal rozstrieľať paľbou z kanónov na Senátnom námestí.

Obdobie vlády Mikuláša I. (1825 – 1855) tak bolo poznamenané zatýkaním, dlhoročným vyhnanstvom dekabristov na Sibíri, popravami a emigráciou ruskej inteligencie. Napriek silnej kontrole spoločenský život neustal a cenzorom sem-tam cez prsty prekĺzli aj výrazne kritické texty, ktoré si našli miesto na stránkach ruských žurnálov. Jedným z nich bol aj Prvý filozofický list (vyšiel v časopise Teleskop) ďalšieho ruského filozofa-samouka Piotra Jakovleviča Čaadajeva, v ktorom autor rozhodne nešetrí kritikou a ženie ju až do absurdnej roviny. Podľa neho je mikulášske Rusko v porovnaní s Európou stagnujúcou zaostalou krajinou, myšlienkovo vyprahnutým a neoriginálnym miestom, kde nezapustila korene žiadna tradícia a spoločenské či politické inštitúcie závisia jedine na svojvôli štátneho aparátu, respektíve na vôli neobmedzeného panovníka. Rusko tak prirovnal k listu nepopísaného papiera, kde, napriek všetkým spomínaným negatívam, je možné v budúcnosti realizovať akýkoľvek politický či sociálny experiment.

V podobnom duchu šíril svoje myšlienky aj emigrant a v tej dobe vari najpopulárnejší ruský intelektuál Alexander Gercen. Jeho výzvy a kritika vládneho režimu sa dostávali do Ruska prostredníctvom emigrantského časopisu Kalakol (Zvon), pašovaného a čítaného medzi petrohradskou „pokrokovou spoločnosťou“. Gercen ako oddaný stúpenec socializmu so sklamaním hodnotil krach revolúcií v rokoch 1848 – 1849 v Európe. Európske spoločnosti kritizoval za ich údajnú neschopnosť doviesť revolúciu do konca, za neodpustiteľný zmysel pre kompromis (tzv. filisterstvo Západu). Skutočná socialistická revolúcia je podľa neho možná iba v Rusku, kde inštitút súkromného vlastníctva nezapustil také hlboké korene a tradičná roľnícka obec, tzv. občina, poslúži ako model pre budúce komunistické komunity.

Obraz od I. J. Repina „Krížová procesia v kurskej gubernii“ (1883) plasticky zobrazuje ruský národ, zložený prevažne z neslobodného a chudobného roľníckeho obyvateľstva (wikipedia.org)
 

Keď v polovici 19. storočia vstúpil na scénu filozofie dejín Karl Marx so svojím „vedeckým komunizmom“, okamžite si v Rusku získal oddaných vyznávačov. Tí uverili, že Rusko môže preskočiť z predkapitalistickej polofeudálnej spoločnosti rovno do komunizmu, stačí len prevrátiť ruský štát hore nohami – zavraždiť cára a spustiť všeľudovú revolúciu proti predstaviteľom starého režimu. To, čo existovalo iba v hlavách šľachticov – emigrantov a disidentov v 30. a 40. Rokoch 19. storočia, si u novej generácie študentov v 60. rokoch našlo cestu k podstatne radikálnejšiemu programu socialistickej revolúcie. Deti už nechceli iba počúvať rojčenie svojich otcov, chceli pristúpiť rovno k činom. Na začiatku 60. rokov sa tak v Rusku objavil nový psychologický typ príslušníka ruskej inteligencie – tzv. „mysliaci realista“. Jeho stelesnením bol nový ideál ruskej mládeže Nikolaj G. Černyševskij.

 

„Čo robiť?“

Osud Nikolaja G. Černyševského stojí za osobitnú pozornosť. Nám však bude stačiť, ak si z jeho života vyberieme niekoľko momentov. Bol synom duchovného a tiež nastúpil do seminára, oboznámil sa však s filozofiou francúzskych utopistov a s nemeckou klasickou filozofiou. Stal sa z neho radikálny ateista a horlivý vyznávač materializmu. V roku 1863, už vo väzení, napísal knihu, ktorá sa stala absolútnym hitom ruskej socialistickej mládeže – román Čo robiť? Jedným z jej nadšených čitateľov neskôr bude aj mladý Vladimir Iľjič Uljanov – Lenin.

Hoci sa táto kniha nevyznačuje výraznejšou literárnou hodnotou a pre súčasníka vyznieva skôr úsmevne, podstatné je, že sa v nej stretávame s hlavným hrdinom – Rachmetovom, akýmsi predobrazom budúceho revolucionára – teroristu. Tento človek žije ako askéta. Utužuje sa v radikálnej striedmosti, odolnosti a chudobe. Minimalizuje svoj spoločenský život, kultúru a estetiku vylučuje bezo zvyšku. Je ochotný podstúpiť sebatrýzeň, to všetko v záujme zocelenia charakteru (za týmto účelom dokonca spáva na klincoch) tak, aby bol pripravený hájiť vec, t. j. boj za nový sociálny poriadok.

Černyševskij sa vďaka tomuto románu stal doslova legendou, a to zvlášť po tom, čo ho režim poslal do vyhnanstva na Sibír. Jeho Rachmetov však žil ďalej a našiel si aj svoje alter ego v ďalšej románovej postave Bazarova z románu Otcovia a deti (1862) od I. S. Turgeneva. Tento vynikajúci ruský spisovateľ dokonca prišiel i s novým termínom pre spomínaný psychologický typ – nihilista, a jeho ústami dodáva: „Nihilista je človek, ktorý sa neskláňa pred nijakými autoritami... Pohnútkou našich činov je to, čo uznávame za užitočné... V dnešných časoch je najužitočnejšie popieranie, a preto popierame.“ Na logickú pripomienku – „Ale veď treba aj stavať.“ – nihilista odpovedá: „To už nie je naša vec“. Hoci by sa mohlo zdať, že takáto bizarná postava zostane len v predstavách a na stránkach ruskej literatúry, v skutočnosti na seba nenechala dlho čakať.

 

Maxim Matvejev v úlohe Nečajeva v ruskom televíznom seriáli "Diablom posadnutí" (Photo © Non Stop Production)

 

Sergej Nečajev - prvý z nich

Medzi petrohradskou mládežou sa v 60. rokoch objavil jeden zaujímavý mladík. Všetci, ktorí tohto muža poznali, sa vo svojich výpovediach zhodli na mimoriadnej tvrdosti, odhodlanosti až fanatizme, ktorý bol dominantnou črtou jeho osobnosti. Po účasti v študentskom revolučnom aktivizme sa mu už ako 21-ročnému podarilo ujsť do Švajčiarska, kde sa skontaktoval s Michailom Bakuninom, profesionálnym revolucionárom a anarchistom, ktorý sa rozhodol svojho mladého obdivovateľa všemožne podporovať.

 

"Revolucionár je človek zasvätený smrti. Nemá osobné záujmy, záležitosti, city, záľuby, vlastníctvo ani meno. To všetko z neho vytláča jeden spoločný záujem, jedna myšlienka, jediná vášeň – revolúcia.“

Sergej Nečajev

Sergej Nečajev najprv ohúril svojho hostiteľa informáciou, že je vyslancom tajného revolučného spolku. V skutočnosti ho za peniaze, ktoré dostal z tzv. Bakchmentievovho fondu (teda z peňazí bohatého ruského statkára, aristokrata a rojčivého socialistu, financujúceho aktivity anarchistov) zorganizoval až po návrate do Ruska pod názvom Narodnaja razprava (Ľudové zúčtovanie, označované aj jednoducho Sekera). Činnosť spolku sa však čoskoro skončila po pomerne značne medializovanom incidente. Študenta Ivanova, jedného z jeho členov, za údajnú zradu zavraždili vlastní spolubojovníci.

Nečajev sa neskôr vo výpovediach priznal, že sám nabádal svojich stúpencov k vražde, keďže chcel členov úzkeho revolučného krúžku stmeliť spoločným zločinom, a pripraviť ich tak na omnoho radikálnejšie činy. Páchateľov čoskoro po incidente pochytali, samotná vražda sa stala námetom slávneho románu Besy (Diablom posadnutí) z pera F. M. Dostojevského. Skôr než Nečajev zmizol z revolučnej scény, zanechal pre svojich nasledovníkov dôležitý odkaz – bol ním udivujúci súbor zakladajúcich pravidiel a zásad, ktorými sa mal riadiť každý revolučný spolok či teroristická organizácia. Dal mu i priliehavý názov – Katechizmus revolucionára.

V 26 bodoch Nečajev (spoluautorstvo sa však pripisuje aj Michailovi Bakuninovi) vypracováva svojskú etiku odriekania a sebaobetovania pre záujmy revolúcie. Jeho program je sústredený na budovanie malej bojovej jednotky so železnou disciplínou a bezhraničnou odhodlanosťou k násilnému činu. Jeho vykonávateľom je nihilista, revolucionár a terorista, slovami samotného Nečajeva: „Revolucionár je človek zasvätený smrti. Nemá osobné záujmy, záležitosti, city, záľuby, vlastníctvo ani meno. To všetko z neho vytláča jeden spoločný záujem, jedna myšlienka, jediná vášeň – revolúcia.“ V záujme realizácie svojho cieľa sa môže dopustiť akéhokoľvek zločinu. Na revolučnú scénu tak vstúpila generácia 70. rokov, generácia národovolcov.

Ruskí nihilisti na svojej ceste na popravisko boli privážaní priviazaní na stoličkách (wikmedia.org)

 

Besy

Skôr než padli prvé výstrely, v 70. rokoch ovládla ruskú mládež nová móda – medzi študentmi a vyznávačmi socializmu sa rozšírilo podivuhodné hnutie chodenia medzi ľud. Podnet k nemu prišiel od dvoch ruských intelektuálov – P. I. Lavrova a N. K. Michajlovského. Príslušník ruskej inteligencie podľa nich musel odčiniť svoj „sociálny hriech“ a pokúsiť sa o postupnú sociálnu zmenu zdola smerom k socializmu. Študenti a celá „pokroková mládež“, ktorá sa s entuziazmom vydala na ruskú dedinu, si začala hovoriť národníci. Čakalo ich však rozčarovanie. Sedliakom, vychovaným v pravoslávnej viere, ktorí sa prakticky nikdy nestretli so socialistami a príslušníkmi ruskej inteligencie, bolo ich správanie podozrivé. Policajným orgánom preto rovno udávali tých, ktorí podľa ich slov nevedeli ani len orať, no zato ich chceli učiť písať a čítať. Polícia a všemocné III. oddelenie (tajná služba ruskej polície) pozatýkalo stovky až tisícky národníkov. Entuziazmus 70. rokov potom ukončil veľký súdny proces, známy ako „proces 193“, keď hlavní predstavitelia hnutia boli odsúdení na mnohoročné tresty väzenia a vyhnanstva.

 

Sedliakom, ktorí sa nikdy nestretli so socialistami, bolo ich správanie podozrivé. Preto rovno udávali tých, ktorí podľa ich slov nevedeli ani len orať, no zato ich chceli učiť písať a čítať.

Sklamanie a represia nakoniec viedli mladých socialistov k zakladaniu radikálnych tajných spolkov. Prvým z nich bola Zemlja i volja v roku 1874. Tá si už do svojich stanov zapracovala aj právo na politicky motivovanú vraždu a do jej čela vstúpila radikálna omladina – Sergej Kravčinský, Viera Fignerová, Nikolaj Morozov, Lev Tichomirov a ďalší. Tento spolok najskôr začal organizovať študentské protesty, vyhlasoval proklamácie a výzvy k štrajkom.

Na rad však prišli aj konkrétne činy. Prvou bolo len 18-ročné sfanatizované dievča Viera Zasuličová. Keď 24. januára 1878 petrohradský policajný náčelník Fiodor Fiodorovič Trepov vo svojom úrade prijímal žiadosti, pristúpila k nemu mladá žena v dlhom plášti a z bezprostrednej blízkosti na neho vystrelila. O popravách rozhodovalo úzke vedenie spolku Zemlja i volja a na mušku si zobralo aj ďalších prominentov, predstaviteľov režimu a príslušníkov polície. Korunným činom sa stala vražda nedotknuteľného šéfa III. oddelenia Nikolaja Mezenceva 8. augusta 1878. Atentátnici Sergej Kravčinskij (mladý dôstojník vo výslužbe) a Alexander

Barannikov (skrachovaný študent vojenskej školy) boli typickými príkladmi sfanatizovaných mladých revolucionárov. Útoku musel čeliť aj Mezencevov nástupca v úrade generál Alexander Drenteln, guľ ka z revolvera Leona Mirského (mladého šľachtica - radikála) ho však netrafila. Nasledovali ďalšie vraždy a scenár vyzeral vždy rovnako – „odsúdenému“ prišlo písomné vyrozumenie o poprave s pečiatkou akéhosi Výkonného výboru ruskej sociálno-revolučnej strany. Onen všemocný Výkonný výbor už bol ale súčasťou novej zomknutejšej skupiny teroristov, ktorá sa zorganizovala po rozštiepení pôvodnej organizácie Zemlja i volja. Tvrdé jadro, ktoré bolo naďalej odhodlané pokračovať v šírení teroru, založilo nový tajný spolok Narodnaja volja. Tá si za cieľ nestanovila nič menšie než cárovraždu.

 

Hon na cára

Keď v roku 1867 vystrelil na cára prvý atentátnik – študent Berezovskij, ruská spoločnosť vnímala tento incident ako čin osamelého šialenca. Potom sa dlhé roky nedialo nič, pokým jedného z vodcov rodiaceho sa spolku Narodnaja volja Alexandra Michajlova nekontaktoval ďalší mladík – Alexander Solovjev.

Cár bol 2. apríla 1879 na svojej pravidelnej prechádzke v záhradách neďaleko Zimného paláca, keď náhle z hlúčiku obďaleč postávajúcich ľudí vyletel Solovjev a niekoľ kokrát na cára vystrelil. Hoci sa stráž spamätala až po chvíli a mladíka spacifikovala, panovník strelám pohotovo unikol. V rovnakom období ďalší z agentov - zabijakov spolku Grigorij Goldenberg zabil charkovského gubernátora Dmitrija Kropotkina. Opäť pokračovala celá séria útokov. Jeden z členov spolku a vodca jeho bojového oddielu Andrej Željabov vtedy vyhlásil: „Pod pravidelnými ranami systematického teroru začne samoderžavie praskať.

Alexandra II. tieto činy dohnali k vyhláseniu výnimočnému stavu, počas ktorého došlo ku konfiškáciám, domovým prehliadkam a k hromadnému zatýkaniu podozrivých osôb. V tom čase už ale Narodnaja volja naplno rozbehla svoju činnosť a do svojich radov prijala aj také mozgy, ako bol šľachtic, talentovaný vedec a znalec dynamitu Stepan Širjajev. Ten prišiel s celkom novou technológiou zabíjania a Výkonný výbor musel schváliť, že v mene vyššieho politického cieľa – cárovraždy je dovolené zabíjať aj nevinných ľudí.

Jeden z cárových vlakov po bombovom útoku z novembra 1879 (wikipedia.org)

 

Dňa 18. a 19. novembra 1879 sa Alexander II. vracal svojím cárskym vlakom z pravidelného pobytu na Kryme do hlavného mesta. Na trase, kadiaľ vlak mohol prechádzať, už čakali tri nálože dynamitu – v Odese, v mestečku Alexandrovsk a na predmestí Moskvy. Explodovala posledná z nich a vlakovú súpravu rozmetala po okolí. Cára však sprevádzalo obrovské šťastie. Do Petrohradu sa vracali dva vlaky, jeden so samotným cárom a jeho dvorom, no predchádzať ho mal ešte osobitný vlak s batožinou, materiálnou výbavou dvora a zásobami južného ovocia. V poslednej chvíli si pre technickú poruchu vlaky vymenili poradie a cár sa tak bez ujmy vrátil do Petrohradu. Predné stránky novín po celej Európe však čoskoro zaplnila správa o bombovom útoku v Zimnom paláci z 5. februára nasledujúceho roka.

Cár po tomto incidente pristúpil k energickým opatreniam. Zriadil zvláštnu komisiu pre zabezpečenie verejného poriadku a do jej čela vymenoval skúseného generála z kaukazských vojen Michaila Loris-Melikova. Tento nový, neskorumpovaný a svojmu cárovi oddaný človek vykonal v polícii rázne opatrenia a podstatnú časť teroristov sa podarilo pozatýkať už do konca roka 1880. Zostávajúci národovolci sa však začiatkom roka 1881 naposledy zmobilizovali a odhodlali na posledný útok.

Cár sa 1. marca 1881 zúčastnil na nedeľnej slávnostnej prehliadke stráží v Michailovskej jazdiarni. Do Zimného paláca sa vracal na koči, sprevádzaný skupinou šiestich kozákov, pozdĺž Katarínskeho kanála. Tam ho už čakala trojica teroristov s pripravenými výbušninami. Prvý výbuch cára nezranil, odniesla si to „len“ jeho stráž. Alexander II. však z nepochopiteľných dôvodov z koča vystúpil a napriek naliehaniu svojich pobočníkov si začal obzerať miesto incidentu. V tom mu pod nohy padla ďalšia bomba. Hodil ju len 25-ročný niekdajší študent matematiky a revolucionár poľského pôvodu Ignacy Hriniewiecki. Po explózii zostal na zemi ležať nielen zranený cár, ale aj samotný atentátnik.

Alexandra II. sa už nepodarilo zachrániť. Utrpel rozsiahle zranenie nôh a pri prevoze do Zimného paláca vykrvácal. O mesiac neskôr sa konala verejná poprava strojcov cárovraždy, posledných členov organizácie Narodnaja volja. Andreja Željabova, Nikolaja Kibalčiča, Sofi u Perovskú, Timofeja Michajlova a Nikolaja Rysakova obesili za veľkého záujmu verejnosti na Semjonovskom námestí v Petrohrade. Ako sa však ukázalo, táto petrohradská epizóda nebola ani zďaleka poslednou kapitolou dejín terorizmu. Po nich prišli ďalší a krutejší revolucionári, stúpenci boľševickej strany Vladimira Iľ jiča Lenina.


terorizmusnihilistialexander ii.cárske ruskosocializmus



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Valent

Mgr. Jaroslav Valent, absolvent politológie na Trnavskej univerzite, momentálne pracuje v Historickej revue ako zodpovedný redaktor. Venuje sa dejinám 20. storočia so zameraním na strednú a východnú Európu.

Pozrite si tiež