Dobytie Mexika: Prečo boli Aztékovia porazení?

Publikované v Historická revue č. #, str#


Vojna medzi španielskymi conquistadormi a mexickými Aztékmi (1520 – 1521) predstavuje pre historikov Mezoameriky oddávna nesmierne lákavú tému. Vo svojich dielach sa jej venovali španielski, ale i domorodí kronikári už v 16. a 17. storočí. Záujem o ňu neutíchol ani v nasledujúcich storočiach a pretrváva dodnes.


 

Príbeh pádu aztéckej metropoly Tenochtitlanu, ktorý symbolicky ukončil predhispánske dejiny Mezoameriky (rok 1521 je dodnes konvenčne braný ako dátum, ktorý znamenal koniec poklasického obdobia v tejto kultúrnej oblasti a začiatok koloniálnej epochy), je vďaka pomerne početnej prekladovej literatúre dostupný v slovenskom či českom jazyku aj nášmu čitateľovi.

Preto, i keď sa tomu nemôžeme celkom vyhnúť, cieľom tohto článku nie je podať dejiny dobytia Tenochtitlanu, ale zamerať sa na určité aspekty, ktoré charakterizujú mexickú conquistu a pokúsiť sa zodpovedať otázku, prečo nepočetní Španieli napokon zvíťazili nad Aztékmi.

Skôr ako mohlo byť Mexiko dobyté Španielmi, muselo byť najprv objavené. Ako však máme vnímať toto „objavenie“? Počas posledných desaťročí sa z prostredia aktivistov domorodej Ameriky ozývajú hlasy, ktoré negujú objavenie Ameriky v tom zmysle, ako ho poznáme z učebníc dejepisu.

Ak už bola Amerika (či v našom prípade konkrétnejšie Mexiko) naozaj objavená, komu prináleží tento objav? Kolumbovi, Vikingom? Z hľadiska svetových dejín majú pravdu samotní Indiáni, keď tvrdia, že objaviť sa dá len to, čo ľudstvo predtým nepoznalo.

Preto Ameriku objavili samotní Indiáni, ktorí na ľudoprázdny kontinent prenikli cez Beringovu úžinu z Ázie približne pred 30 000 rokmi. A preto ani Mexiko nebolo objavené Španielmi, ale predkami súčasných domorodých obyvateľov tejto krajiny.

Ak sa však máme držať europocentrického pohľadu na históriu Mexika, tak, pochopiteľne, prvenstvo prináleží Španielom, konkrétne Franciscovi Hernándezovi de Córdoba, ktorý 
v roku 1517 na svojej výprave za otrokmi doplával z Kuby na polostrov Yucatán.

O rok na to Juan de Grijalva prebádal nielen západné pobrežie Yucatánu, ale dostal sa až k ústiu rieky Pánuco. Objavil, ak to môžeme vzhľadom na predchádzajúce riadky takto povedať, „ríšu“ Aztékov. Jeho správy výrazne napomohli Hernánovi Cortésovi, ktorý v roku 1519 viedol do Mexika tretiu a rozhodujúcu expedíciu.

Ak by sme však mali byť dôslední,  prvenstvo neprináleží ani jednému 
z troch menovaných. Prví Španieli totiž medzi yucatánskymi Maymi žili už od roku 1511. Boli to stroskotanci z lode, ktorá plávala z Dariénu (historické územie dnes rozdelené medzi Panamu a Kolumbiu) na Santo Domingo.

V čase príchodu Cortésa žili už len dvaja z nich – Jerónimo (Gerónimo) de Aguilar a Gonzalo Guerrero. Prvý menovaný sa pridal ku Cortésovi a poskytol mu neoceniteľné služby ako tlmočník. Druhý sa natoľko prispôsobil mayskému spôsobu života, že sa medzi Španielov odmietol vrátiť a napokon aj zahynul v bojoch proti bývalým krajanom.

 

Dobytie Tenochtitlanu, výjav zo série obrazov Dobytie Mexika, vytvorenej v druhej polovici 17. storočia.

Zdroj: wikipedia.org

 

Hernán Cortés a dobytie Tenochtitlanu

Cortésova výprava postupovala na základe jej už známych skutočností až po ostrov San Juan de Úlua (takto ho nazval Grijalva). Neďaleko neho založila Veracruz (Villa Rica de la Vera Cruz, čiže Bohaté mesto pravého kríža), prvé európske mesto na americkom kontinente, existujúce dodnes, ktoré sa stalo Cortésovou základňou.

Ešte predtým sa však ku Cortésovi na ostrove Cozumel pridal spomínaný Jerónimo de Aguilar a v Tabascu pri ústí rieky Grijalva Španieli zviedli víťaznú bitku 
s chontalskými Maymi. Porazený mayský vládca následne Cortésovi na znak mieru venoval nielen zlato, drahé kamene či vzácne perá, ale aj dvadsať mladých otrokýň, medzi ktorými bolo aj pôvodom nahuaské dievča Malintzin. Po svojom pokrstení bola známa ako doña Marína a po Cortésovi sa stala asi najdôležitejším členom výpravy. Vďaka nej Cortés nielenže dokázal komunikovať 
s Aztékmi, ktorí hovorili podobne ako ona jazykom náhuatl, ale získaval aj nezaplatiteľné informácie, ktoré jeho vojsko neraz zachránili pred katastrofou.

Vo Veracruze sa Španieli po prvýkrát naplno konfrontovali 
s mexickou skutočnosťou, pretože sa už nachádzali v miestach, ktoré neodškriepiteľne patrili do aztéckej domény. Stretli sa s vyberačmi daní a s vyslancami aztéckeho vládcu Motecuhzomu II. a zároveň začínali chápať, že mocná „ríša“, ktorú sa chystali dobyť, má viaceré slabé miesta.

Predovšetkým Cortés, ktorý na rozdiel od svojich spolubojovníkov a mnohých iných conquistadorov dokázal vnímať a sčasti aj chápať odlišnú realitu Nového sveta, si rýchlo uvedomil, že ide skôr o nejednotný celok, ktorý drží pohromade najmä strach z aztéckych zbraní, a dokázal to využiť.

Ako názorný príklad môžeme uviesť Totonakov z Cempoaly (Zempoaly). Na ich území založil Cortés Veracruz a tí sa mu ako prví prišli sťažovať na aztécky útlak. Miestny vládca chcel cudzincov využiť na to, aby sa zbavil nadvlády Tenochtitlanu a ponúkol Cortésovi spojenectvo. Povzbudený jeho prijatím následne i na Cortésov popud zajal Motecuhzomových vyberačov daní, ktorých však španielsky veliteľ v noci tajne prepustil na slobodu, čím celú Cempoalu definitívne získal na svoju stranu.

Za akékoľvek zlé správanie voči vyberačom daní totiž Tenochtitlan vždy odpovedal vojenským vpádom. Cempoalský vládca už teda nemal na výber. Ak nechcel riskovať aztécku pomstu, musel zostať verný Španielom, voči ktorým si Motecuhzoma zatiaľ nedovolil ozbrojene vystúpiť.

 

Slávny aztécky kalendárny kameň znázorňuje zrejme vznik zatiaľ posledného sveta.

Zdroj: wikipedia.org

 

Oslobodením zmienených vyberačov daní však Cortés Motecuhzomu minimálne zmiatol. Na jednej strane prijal pod svoju ochranu 
v aztéckom chápaní vzbúrenú Cempoalu, na strane druhej vyslal do Tenochtitlanu priateľské gesto. 
Z pobrežia sa Španieli, už posilnení totonackými spojencami, vydali do vnútrozemia.

Museli však prejsť cez Tlaxcalu, nezávislý štát zo všetkých strán obkľúčený aztéckym územím a voči Aztékom tradične nepriateľský. Kým však s ním uzavreli spojenectvo, ktoré sa pre dobytie Tenochtitlanu ukázalo ako kľúčové, zviedli s jeho bojovníkmi niekoľko bitiek.

Tlaxcaltékovia totiž v tejto fáze conquisty pokladali Španielov za spojencov Tenochtitlanu, keďže 
s nimi išli Totonakovia z Cempoaly, ktorí náležali do mocenskej domény aztéckej metropoly. Španielsko-tlaxcaltécke spojenectvo sa ukázalo výhodným pre obe strany. Tlaxcaltékom umožnilo pomstiť sa nenávideným Aztékom za všetky krivdy, ktoré voči nim pociťovali.

Španieli zasa získali spojenca, ktorý ich neopustil ani v najťažších chvíľach. Bez neho by bolo dobytie Tenochtitlanu nemysliteľné. Za ich pomoci Cortés doslova a do písmena utopil v krvi sprisahanie v neďalekej Cholule, ktoré na podnet Motecuhzomu zorganizoval miestny vládca.

Rýchla Cortésova reakcia po tom, čo všetko odhalila Marína, natoľko paralyzovala aztécku armádu, ktorá sa nachádzala neďaleko mesta, že napokon ani nezasiahla a Španielom už potom nič nestálo v ceste do Tenochtitlanu, kde ich privítal samotný Motecuhzoma.

Aztécky panovník, poplatný spoločenským hodnotám a náboženským predstavám svojej kultúry a zmätený správaním sa Španielov, ktoré sa vymykalo zo zaužívaného mezoamerického poriadku (Cortésovo diplomatické manévrovanie, suverénne správanie či trebárs to, že nikto zo Španielov nemal problém pozrieť sa Motecuhzomovi do očí, čo bolo pre Aztékov nepredstaviteľné), reagoval vyčkávaním a dovolil Španielom vstúpiť do mesta.

Nezmohol sa na výraznejší odpor ani vtedy, keď ho Cortés zajal, aby jeho prostredníctvom vládol mestu a celej „ríši“. Ostatní príslušníci aztéckej vládnucej vrstvy však jeho postoj nezdieľali, čo sa prejavilo po tom, ako Cortés s časťou svojho vojska musel odísť na pobrežie, kde sa úspešne porátal s trestnou výpravou, ktorú pod vedením Pánfila de Narváez vyslal proti Cortésovi kubánsky guvernér Diego de Veláz
quez.

Víťazstvom nad Narváezom síce Cortésovo vojsko počtom vzrástlo, lenže do Tenochtitlanu sa vrátilo za diametrálne odlišnej situácie. Cortésov zástupca Pedro de Alvarado totiž zmasakroval počas náboženskej slávnosti neozbrojených aztéckych šľachticov, na čo celé mesto vypovedalo Španielom vojnu.

Aztékovia síce dovolili, aby sa obe časti španielskej armády v meste spojili, avšak situácia Španielov bola neúnosná, preto sa rozhodli potajme Tenochtitlan opustiť. Stalo sa tak v noci z 30. júna na 1. júla 1520, ktorá do dejín conquisty vošla pod názvom La Noche Triste (Smutná noc).

Aztékovia pod vedením nového vládcu Cui
tláhuaca (Motecuhzoma medzitým za dodnes nie celkom jasných okolností zomrel) počas nej zabili dve tretiny Cortésovho vojska a pripravili tak Španielom najťažšiu porážku 
v dejinách conquisty ako takej.

Svoje víťazstvo však nedokázali využiť (prehrali dokonca následnú bitku pri Otumbe, v ktorej mohli Španielov definitívne zničiť) a Cortésovi dovolili, aby svoje sily obnovil 
v spojeneckej Tlaxcale, ktorá mu aj v tejto najťažšej situácii ostala verná.

Následnému obliehaniu Tenochtitlanu už nový obranca mesta a posledný aztécky panovník Cuauhtémoc (Cuitláhuac zomrel na kiahne, ktoré priniesli do Mexika Španieli) nedokázal odolať. Na úteku zo zboreného mesta ho Španieli 13. augusta 1521 zajali, čím sa, ako sme uviedli v úvode, symbolicky skončili predhispánske dejiny Mezoameriky.

 

Orlí bojovník z Múzea Veľkého chrámu v Ciudad de Mexico

Zdroj: wikipedia.org

 

Hľadanie príčin

Romanticky ladení románopisci vo svojich dielach, ktoré sa týkali stretu Európanov s domorodcami na rôznych kontinentoch, často akoby úmyselne prehliadali skutočnosť, že bielych dobyvateľov bolo prakticky vždy mnohonásobne menej ako ich protivníkov.

Tí bývajú vždy vykreslení v pozitívnych farbách a stávajú sa z nich smutní hrdinovia, ktorí nevládzu dlhodobo odolávať európskej „presile“. V prípade Nového sveta sa s týmto prístupom stretneme v severoamerických lesoch a na prériách, v amazonskej džungli i u andských Inkov a nevyh-neme sa mu ani v Mexiku.

Málokto si uvedomuje, že Cortésovo vojsko pri vylodení sa vo Veracruze tvorilo 110 námorníkov, 553 vojakov (vrátane 32 arkebuzierov a 14 delostrelcov) a 200 kubánskych Indiánov. 
K dispozícii mal desať väčších a štyri menšie delá a len 16 koní.

I keď sa táto armáda neskôr rozrástla o ďalších 900 Narváezových vojakov a tisícky spojeneckých Indiánov (nielen Tlaxcaltékov a Totonakov), v porovnaní s desiatkami tisícov aztéckych bojovníkov, o ktorých hovoria pramene, to bolo žalostne málo.

Aztékovia svoju početnú výhodu dokázali využiť prakticky iba počas Smutnej noci, keď im do karát hral hustý dážď a veľká koncentrácia nepriateľov na malom priestore hrádze, ktorá spájala ostrovný Tenochtitlan s pevninou.

Keď mohli hneď na to pri Otumbe vyčerpaných a zdecimovaných protivníkov definitívne zlikvidovať a Cortésovo dobrodružstvo fakticky ukončiť, napriek obrovskej presile a psychickej výhode, vyplývajúcej zo Smutnej noci, to nedokázali.

Ak berieme do úvahy uvedené skutočnosti, prevaha Španielov vo výzbroji minimálne v prvej fáze conquisty nemohla hrať rozhodujúcu úlohu. Nabíjanie arkebúz a diel trvalo dlhšie ako napríklad streľba z luku a minimálne Orlí a Jaguárí bojovníci sa svojím výcvikom a bojovými skúsenosťami Španielom prinajmenšom vyrovnali.

Otázka brnenia tiež nebude podstatná. Kronikár Díaz del Castillo spomína, že malo veľa medzier, ktorými mohol šíp preniknúť a že aj Španieli radšej používali indiánske „brnenie“, teda kabátce podšité bavlnou.

Železné meče dobyvateľov boli síce kvalitnejšie ako aztécke macahuitly (ploché drevené palice s osadenými obsidiánovými hrotmi po obvode), španielski kronikári však opäť vravia, že úder macahuitlom mal zničujúcejšie následky ako úder mečom, pretože v rane zanechal úlomky obsidiánu a potrhané cievy, čo sa ťažšie hojilo ako rany spôsobené seknutím meča.

 

Scéna obetovania zajatcov z kódexu Magliabechiano. Kňaz pri tomto rituáli rozrezal obeti hruď, aby z nej vybral a obetoval srdce.

Zdroj: wikipedia.org

 

Jedinú podstatnú výhodu po, dalo by sa povedať, technickej stránke preto pre Španielov predstavovali iba kone (a počas obliehania Tenochtitlanu aj brigantíny, to však už bolo v čase, keď Aztékovia svoju početnú výhodu vďaka indiánskym spojencom na strane Španielov stratili).

Z koní mali Aztékovia najmä zo začiatku posvätnú hrôzu a dokonca koňa s jazdcom považovali za jednu bytosť. Koní však mali Cortésovi vojaci veľmi málo a tento psychický blok navyše po Smutnej noci zmizol. Preto musíme za aztéckou porážkou po tejto stránke vidieť skôr podstatu a charakter európskeho/španielskeho a mezoamerického/aztéckeho vojenstva.

Zatiaľ čo Španieli, verní európskemu spôsobu boja, pragmaticky zabíjali, Aztékovia sa snažili svojich protivníkov zajať, aby ich mohli obetovať Huitzilopochtlimu, bohovi vojny a Slnka. Pre nich mala teda vojna posvätný charakter a bola súčasťou mystického militarizmu, štátnej ideológie Tenochtitlanu, ktorá v Mezoamerike ako takej prevládala v poklasickom období.

Jeho podstatou bolo získavanie vojnových zajatcov, teda živých ľudí, ktorých následné obetovanie malo dodať Slnku (Huitzilopoch
tlimu) energiu a zabezpečiť jeho opätovné vyjdenie na druhý deň. Aztékovia považovali samých seba za vyvolený národ, ktorý ale zároveň na svojich pleciach nesie ťarchu zodpovednosti za chod a udržiavanie sveta. Na Veľkom chráme v Tenochtitlane (ale, pochopiteľne, nielen tam, obetovanie zajatcov bolo bežné trebárs aj v Tlaxcale) sa preto dennodenne reaktualizoval mýtus o narodení Huitzilopochtliho.

Podstatou uvedeného mýtu bolo, že práve narodený Huitzilopochtli (Slnko) porazil a rozštvrtil svoju sestru Coyolxauhqui (Mesiac) a rozohnal po oblohe svojich bratov Tzentzon Huitznáhuas (hviezdy), keď sa pokúsili zabiť ich spoločnú matku Coatlicue (Zem).

Tá po porodení Coyolxauhqui a Tzentzon Huitznáhuas zložila sľub čistoty. Napriek tomu však otehotnela (čakajúc Huitzilopochtliho), čo súrodenci na čele s Coyolxauhqui pokladali za urážku. Huitzilopoch
tli tak predstavuje víťaziace Slnko. Aby však mohol víťaziť dennodenne, museli mu byť obetované srdcia bojovníkov, čím získaval naspäť energiu, ktorú vyžiaril počas celodennej púte po oblohe.

Tento, mohli by sme trochu nadnesene povedať, zákon zachovania energie nielenže viedol Aztékov do nespočetných vojen, ale mal aj vplyv na ich bojovú taktiku. Snaha aztéckych bojovníkov zajať nepriateľa spôsobila, že napriek ich ohromnému počtu bojoval každý vlastne sám za seba.

Snaha pomôcť spolubojovníkovi 
v núdzi mohla byť a často aj bývala vnímaná ako nekalý úmysel ukradnúť mu potenciálneho zajatca. Tento spôsob boja mohol byť účinný proti indiánskym nepriateľom, pretože tí bojovali rovnako, nie však proti inak zmýšľajúcim Španielom. Zajať nepriateľa je predsa len zložitejšie, ako ho usmrtiť. Aztékovia mohli Cortésa niekoľkokrát zabiť, ich úsilie zajať ho však spôsobilo, že mu vždy niekto stihol prísť na pomoc.

Európska taktika zameraná na kolektívny úspech síce počas Smutnej noci kvôli nepriaznivým okolnostiam nutne zlyhala, v bitke pri Otumbe však opätovne slávila úspech. Množstvo samostatne bojujúcich Aztékov si jednoducho prekážalo a koordinovaný španielsky celok sa z hrozivo vyzerajúcej situácie doslova a do písmena vysekal.

Kľúčovou sa ukázala skutočnosť, že samotný Cortés zabil aztéckeho veliteľa, čo spôsobilo chaos až paniku medzi Indiánmi a ich následný útek. Aztékovia po individuálnej stránke teda neboli horšími vojakmi ako Španieli, rozhodujúcim sa ukázal taktický prístup, ktorý si Aztékovia aspoň sčasti osvojili až po tom, keď premárnili svoju prvotnú výhodu. Avšak dôvod, prečo im to trvalo tak dlho, treba hľadať nielen vo vojenstve, ale aj v spôsobe myslenia a interpretácie skutočnosti hlavných aktérov mexickej conquisty.

 

Vyobrazenie Hernana Cortésa ako vojvodcu a dobyvateľa

Zdroj: wikipedia.org

 

Cortés a Motecuhzoma

Až do Motecuhzomovej smrti pár dní pred Smutnou nocou to bol práve aztécky tlatoani (hovorca), ako v skutočnosti znel jeho titul, spolu so španielskym veliteľom, kto zohrával v tejto dejinnej udalosti hlavnú rolu. Napriek tomu, že domorodé pramene sa o ňom zmieňujú ako o mocnom a krutom vládcovi, pri stretnutí so Španielmi konal úplne inak, čo napokon vyústilo k tomu, že ho zavrhli jeho vlastní ľudia.

Od vylodenia sa Cortésovej družiny vo Veracruze sa správal veľmi rozpoltene a zjavne nevedel, aký postoj má zaujať voči cudzincom. Raz Cortésa pozýval do svojho mesta, pár dní na to ho zasa vyzýval, aby z krajiny odišiel. Posielal mu vzácne dary a dúfal, že si tým „kúpi“ jeho odchod.

Na Cortésa a jeho druhov však malo jeho konanie práve opačný efekt. Všetci vložili do neistého podniku prakticky celý svoj majetok. Ani jeden sa teda nechcel vrátiť s prázdnymi rukami a Motecuhzomove dary ich len ubezpečili v tom, že v prípade úspechu ich čaká bohatstvo.

Z čoho však pramenila Motecuhzomova nerozhodnosť? V prvej fáze conquisty boli totiž všetky výhody na jeho strane. On však prenechal iniciatívu od začiatku Cortésovi a nedokázal využiť skutočnosť, že o Španieloch a ich pohybe vedel vďaka svojej spravodajskej službe oveľa viac, než oni o Aztékoch.

Na jeho konanie totiž výrazne vplývalo náboženstvo, v tomto konkrétnom prípade reaktualizácia ďalšieho dôležitého mýtu – mýtu o Quetzalcóatlovi. Tento boh vzdelania a darca civilizácie (často zobrazovaný s bradou a bielou tvárou), ktorý podľa aztéckej mytológie stvoril ľudí, musel po konflikte s Tezcatlipocom (bohom temnoty) opustiť svoje panstvo a odišiel na východ s tým, že sa podľa aztéckeho kalendára vráti v roku 1 Trstina, ktorý 
v rámci cyklického ponímania času u dávnych Mezoameričanov pripadol taktiež na rok 1519.

To, že práve v tomto roku prišiel Cortés, Motecuhzoma nevnímal ako náhodu, ale ako vyplnenie dávneho proroctva o Quetzalcóatlovom návrate (okrem tohto v aztéckej tradícii existuje mnoho ďalších proroctiev, ktoré predpovedajú pád Tenochtitlanu, v ktoré Motecuhzoma, ale nielen on, veril).

Aztécky vládca bol presvedčený, že Quetzalcóatl, teda Cortés, prišiel prevziať vládu, na ktorú mal legitímny nárok, a v tomto zmysle vysielal ku Cortésovi aj svoje posolstvá. A ten, na rozdiel od svojho aztéckeho protihráča, dokázal každú informáciu, ktorú získal, využiť vo svoj prospech.

Preto v Indiánoch zámerne podporoval predstavu 
o božskej podstate Španielov. Pokiaľ to len išlo, udržiaval v nich povedomie o španielskej neúnavnosti a neporaziteľnosti. Ak niektorý 
z jeho vojakov na následky zranení či chorôb zomrel, dal ho v tajnosti pochovať tak, aby o tom domorodci nevedeli a to isté robil aj s mŕtvymi koňmi. Je síce jasné, že bolo len otázkou času, kedy Indiáni túto lesť odhalia. Cortésovi to však poskytlo dostatok času na oboznámenie sa 
s celkovou situáciou v krajine.

Ako sme už na inom mieste spomenuli, Cortés veľmi rýchlo odhalil nejednotnosť aztéckeho panstva a počas obliehania Tenochtitlanu už na jeho strane nebojovala len Tlaxcala a Cempoala, ale, okrem iných, dokonca i Tezcoco, spolu s Tlacopanom hlavný partner Tenochtitlanu pri budovaní aztéckej „ríše“.

Odhaduje sa, že v tejto fáze conquisty tvorili Španieli len jednu desatinu Cortésovho vojska či možno ešte menej. Španielsky veliteľ bol v záujme porážky Aztékov ochotný počas vojny tolerovať svojim domorodým spojencom i také praktiky ako napríklad rituálny kanibalizmus, čo minimálne v prípade Tlaxcaltékov dokazujú španielske aj domorodé pramene.

 

Cortés so svojou indiánskou tlmočníčkou a milenkou doňou Marínou

Zdroj: wikipedia.org

 

Doña Marína

Pri hľadaní možných príčin porážky Aztékov sa napokon zastavíme pri Cortésovej tlmočníčke Maríne. Je to osoba, ktorú tradičná mexická historiografia vníma prevažne záporne a považuje ju za zradkyňu vlastnej rasy. Ponecháme teraz bokom skutočnosť, že ideológia nezávislého Mexika tendenčne heroizuje Aztékov ako bojovníkov proti Španielom (podobne ako proti nim bojovali moderní Mexičania vo vojne za nezávislosť začiatkom 19. storočia) a dehonestuje ich nepriateľov vrátane Maríny. Pokúsime sa objektívne charakterizovať jej miesto v Cortésovom vojsku a úlohu, ktorú zohrala počas conquisty.

Historická literatúra, pramenná i sekundárna, zdôrazňuje v prvom rade jej význam ako tlmočníčky. Nezabúda tiež dodať, že bola zároveň aj Cortésovou milenkou (napriek tomu, že mal na Kube legitímnu manželku), ktorá mu porodila syna Martína, opätovne tendenčne často uvádzaného ako prvého mestica na mexickej pôde.

Práve to z nej v povedomí dnešných Mexičanov urobilo prostitútku, ktorá zapredala vlastný ľud. Slovo Malinche, čo je Španielmi skomolená forma jej indiánskeho mena Malintzin, je preto dodnes vnímané v negatívnych konotáciách. Dokonca aj mnohé výtvarné vyobrazenia ju ukazujú ako škaredú a tlstú, či priam až s neandertálskymi črtami. Naopak, v protiklade k nej stoja idealisticky spodobení Cuauhtémoc, Cuitláhuac či tezcocký Nezahualcóyotl. Takéto vyobrazenia sú však produktom mexickej štátnej ideológie, skutočnosť bola zrejme celkom iná.

Marína ovládala minimálne tri jazyky – náhuatl, mayčinu a španielčinu. Naschvál uvádzame minimálne, pretože existuje veľa mayských jazykov i dialektov náhuatlu. Ako otrokyňa v Tabascu si osvojila chontalskú mayčinu a skutočnosť, že sa dokázala dorozumieť s Agui
larom, hovoriacim yucatéckou mayčinou, ktorá sa od chontalskej výrazne líši, poukazuje skôr na jej vysokú inteligenciu než na intelekt neandertálca.

Podobne bez problémov komunikovala s Motecuhzomom a aj s jeho poddanými, pričom o náhuatli je známe, že formu, ktorou hovorila nobilita, bežný Nahua neovládal. Toto zasa svedčí o Maríninom šľachtickom pôvode. Okrem toho treba brať do úvahy, že náhuatl centrálneho Mexika, ktorým hovorili Aztékovia, a náhuatl z oblasti Coatzacoalcos na pobreží Mexického zálivu, odkiaľ pochádzala, už v tom období predstavoval dva odlišné dialekty.

A aby toho nebolo málo, pramene dokazujú, že keď si ju Cortés neskôr vzal ako tlmočníčku na svoju výpravu do Hondurasu, dokázala sa dohovoriť s rôznymi mayskými skupinami, ktorých územím prechádzali. Cortés jej jazykové schopnosti odhalil v momente, keď sa prvýkrát stretol s Motecuhzomovými vyslancami.

Jerónimo de Aguilar, ktorý mu dovtedy prekladal, zostal bezradný. Vtedy na scénu vstúpila Marína a vytvoril sa zaujímavý komunikačný reťazec Marína (náhuatl/mayčina) – Aguilar (mayčina/španielčina) – Cortés (španielčina). Ten sa časom skrátil, keďže Marína sa rýchlo naučila po španielsky. Je zaujímavé, že Cortés, ktorého dejiny opisujú ako inteligentného a univerzitne vzdelaného (i keď univerzitu v Salamance nedokončil), sa náhuatl ani iný mexický domorodý jazyk nikdy nenaučil. To však už ale skôr súvisí s jeho pozíciou víťaza ako s nedostatkom inteligencie.

 

 

Všetko o dobytí Ameriky nájdete v HISTORICKEJ REVUE 2/2017

 

Stret civilizácií

Pád Tenochtitlanu, ktorého príčiny sme sa tu pokúsili odhaliť, predstavuje konflikt medzi dvoma civilizáciami, respektíve kultúrami, ktorých sa v rôznych kútoch sveta odohralo veľa. Samozrejme, konflikt medzi západnou civilizáciou a civilizáciami/kultúrami domorodej Ameriky je vďaka románom a filmom v našich končinách vnímaný romantizujúco a so sympatiami na strane Indiánov.

Aktérom tu opísaného stretu, čo však platí aj pre strety ostatné, však išlo zrejme o niečo celkom iné. Aztékovia, či lepšie povedané aztécke mocenské elity, sa na počiatku roku 1519 akiste necítili byť na konci svojej nezávislej existencie. Skôr naopak, pokladali sa za vládcov im známeho sveta.

Miesto ďalšej expanzie, respektíve konsolidácie a stabilizácie pomerov vo svojej mocenskej doméne, sa však Aztékovia takmer zo dňa na deň stretli s civilizáciou, ktorej hodnoty boli celkom odlišné. Upevňovanie ich moci vystriedal neúspešný boj o zachovanie vlastného sveta, spôsobu života a náboženských predstáv.

Na vrchole spoločenskej pyramídy ich vystriedali Španieli (pre obyčajných indiánskych roľníkov sa toho zmenilo oveľa menej), ktorých hlavnou motiváciou bolo zbohatnúť. Do Nového sveta sa totiž v tých časoch vydávali príslušníci chudobných vrstiev (bohatí nemali dôvod) a ani Cortés nepatril k tým majetným.

To, prečo Španieli v Mexiku napriek malému počtu uspeli na základe rozdielnych hodnôt, spôsobu myslenia a vnímania reality, nebude celkom nepochopiteľné. Podobný úspech by s najväčšou pravdepodobnosťou dosiahla akákoľvek dobre organizovaná európska výprava, čo sa napokon ukázalo nielen v ostatných častiach Ameriky.

 


hernan cortesaztékoviaconquistamexikošpanieli



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Radoslav Hlúšek

vyštudoval históriu a slovenský jazyk  literatúru na FiF UK v Bratislave. Pôsobí na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií FiF UCM v Trnave. Venuje sa indiánskym kultúram v predkolumbovskom období i po príchode Európanov so špecializáciou na dejiny Mexika.

Pozrite si tiež