Dva životy majstra Jána Husa

Publikované v Historická revue č. 7/2015, str. 66 - 71


12.8.2015 | Jaroslav Čechura

Ján Hus predstavuje vrcholnú osobnosť opravného hnutia, ktoré 
prebiehalo v Čechách v rokoch 1350 – 1419. Opravné sa nazývalo 
preto, že jeho hlavným ideálom a cieľom bola náprava pomerov v cirkvi, 
a to ako domácich, tak aj v pápežstve.


 

V Čechách nachádzame celý rad reformátorov, ktorí sa snažili prispieť svojím dielom, kázňami i osobným príkladom 
k zlepšeniu pomerov vo vtedajšej spoločnosti.

Majster Ján Hus však v tomto kontexte znamenal ďaleko viac. Stal sa symbolickou osobnosťou, ktorá zobrazovala odpor voči cirkevným autoritám nielen vo svojej dobe, ale aj v nasledujúcich storočiach.

Jeho „druhý“ život veľmi výrazne zasiahol do formovania moderného českého národa. Pod týmto zorným uhlom býva Ján Hus právom považovaný za jedného z najväčších Čechov.

 

Z priemerného študenta obľúbený kňaz

Ján Hus sa narodil okolo roku 1370 v juhočeskej dedinke Husinec. O jeho mladosti nevieme v podstate nič. Drobnosti sú roztrúsene zachytené v jeho literárnom diele.

Základné vzdelanie získal v blízkom mestečku Prachatice. V roku 1386 sa objavil v hlavnom meste a stal sa študentom Karolovej univerzity.

Štúdium artistickej (dnešnej filozofickej) fakulty zakončil v roku 1393 a získal tak titul bakalára slobodných umení. Hus študoval na tejto fakulte ešte ďalšie dva roky a dosiahol hodnosť magistra slobodných umení.

Stojí za zmienku, že z 15 absolventov sa umiestnil na desiatom mieste, nešlo teda o vynikajúceho študenta. Potom sa husinecký rodák rozhodol pre dráhu univerzitného profesora, ktorého sociálnu či priamo finančnú situáciu ovplyvňoval príjem od študentov, jeho podnájomníkov.

Také boli princípy štúdia na stredovekých univerzitách. Pedagóg sa staral o svojich študentov aj v iných ohľadoch, napríklad im zabezpečoval ubytovanie a poplatky za tieto služby predstavovali zdroj jeho živobytia.

Hus však súčasne zahájil štúdium na teologickej fakulte. Napodiv nie je známe, kedy sa tak stalo.

Štúdium dokončil 
v roku 1400, keď bol vysvätený za diakona, a pravdepodobne už krátko nato ho vtedajší pražský arcibiskup Olbram zo Škvorca vysvätil za kňaza.

Následne sa Ján Hus stal kazateľom v Kostole sv. Michala na dohľad od Staromestskej radnice, v samotnom centre Starého Mesta pražského.

Nie je jasné, kto ho na toto miesto odporučil, ale v tom čase sa iným spôsobom nedalo získať žiadne cirkevné benefícium.

V kariére mladého klerika bol kľúčovým rok 1402, keď sa na príhovor M. Štěpána z Kolína, jedného z významných mužov na Karolovej univerzite, stal správcom Betlehemskej kaplnky.

Ján z Mühlheimu so ženou Annou a kupec Kříž, jej zakladatelia, založili tento svätostánok 
v roku 1391.

Kaplnka bola určená pre kázanie v českom jazyku. Išlo o Kaplnku sv. Neviniatok, ľudovo však bola nazývaná Betlehemská kaplnka. Tento názov vlastne znamenal „dom chleba“, v ktorom sa ľud mal sýtiť chlebom svätého kázania 
v českom jazyku.

Dodávam, že išlo o jednoduchú, ale veľmi priestrannú stavbu, do ktorej sa mohlo vojsť až štyritisíc poslucháčov. Uvedomme si, že hlavné mesto kráľovstva Praha (teda Staré Mesto pražské, Nové Mesto pražské a Menšie Mesto pražské) malo celkovo asi 40-tisíc obyvateľov.

Je jasné, že išlo o neobyčajnú možnosť a príležitosť k šíreniu reformných myšlienok. To sa Jánovi Husovi podarilo bezo zvyšku naplniť.

Krátko predtým bol Hus dekanom artistickej (filozofickej) fakulty. Prehľad jeho naznačených aktivít už v tejto dobe, hoci jeho vlastná literárna činnosť bola vlastne v samotných začiatkoch, prezrádza, aké široké spektrum záujmov a povinností mal.

Už okolo 30. roku svojho života bol neobyčajne pracovne vyťažený. To sa však nemohlo neodraziť v jeho literárnej činnosti, ktorá sa najmä v mladších rokoch vyznačovala istou povrchnosťou.

Na druhej strane, v týchto súvislostiach treba spomenúť, že v tejto dobe bolo úplne obvyklé, ak sa autori neusilovali o pôvodnosť svojich textov, ale naopak, neraz používali zložitý aparát odkazov na najrôznejšie autority, najmä na cirkevných otcov.

Už na začiatku 15. storočia sa Ján Hus usiloval o etický obsah svojich kázaní, ako aj prvých literárnych prejavov. K tomuto cieľu sa vzápätí pridružili negatívne javy v súdobej spoločnosti. Je teda nesporné, že vlastná stredoveká filozofia rovnako ako teológia sa nestali cieľom Husovho reformného úsilia, ale prostriedkom, pomocou ktorého sa mohol obracať 
k spoločnosti.

Budúci reformátor tak nezostal, vďaka betlehemskej kazateľnici ani nemohol zostať, izolovaný od problémov každodenného života svojich poslucháčov.

Na druhej strane, jeho prístup k uvedeným teoretickým disciplínam vyvolával kritiku zo strany jeho protivníkov, kritiku, ktorá bola z hľadiska súdobej teórie do určitej miery legitímna či oprávnená.

V týchto súvislostiach ale nemožno zabúdať na onen základný fakt, že Ján Hus, na rozdiel od iných súdobých vedcov aj reformátorov, žiadal skutky, nie iba teoretické traktáty.

Práve vďaka tomuto stanovisku sa betlehemský kazateľ stal nielen popredným, ale neskôr aj vedúcim predstaviteľom opravného hnutia, ktoré nakoniec prevzalo aj jeho meno.

 

Pod vplyvom Viklefa

Ján Hus v značnej miere nadviazal na domácu reformnú tradíciu, najmä na Matúša z Krakova. Skutočne kľúčovú a nepochybne osudovú úlohu zohralo Husovo stretnutie sa s dielom anglického reformátora Jána Viklefa (Johna Wycliffa), ktorý žil v rokoch 1320/31 – 1384. V roku 1398 si Hus opísal niektoré z Viklefových textov.

Viklef sa zaoberal riešením podobných problémov, o ktorých premýšľal mladší český reformátor, a ten sa zasa stotožňoval s myšlienkami svojho anglického predchodcu. Onedlho sa živo diskutovalo 
o význame Viklefovho diela na pražskej univerzite. Postavili sa za neho najmä českí majstri, ktorí sa tak dostali do sporu so svojimi nemeckými kolegami. Univerzita sa stala kľúčovou inštitúciou, kde reformné hnutie našlo svoju pevnú intelektuálnu základňu.

Súčasne nemôžeme opomenúť jednu zásadnú skutočnosť, totiž že Hus videl ťažisko svojej verejnej činnosti v kazateľstve a jeho početné kázania z prvého desaťročia 15. storočia zostávali z hľadiska teológie ortodoxné. Bolo to tak bez ohľadu na fakt, že z kazateľnice ostro kritizoval cirkevné aj spoločenské neduhy, na prvom mieste najmä hrabivosť a „nádherymilovnosť“ kléru, svätokupectvo, nemravný život kňazov, odpustkovú prax či pápežskú schizmu.

Napriek svojej kritickosti si Ján Hus v týchto rokoch dokázal získať priazeň pražského arcibiskupa. Na cirkevnej synode v roku 1405 mohol hneď dvakrát preukázať svoje jedinečné kazateľské schopnosti. Išlo o reprezentatívne zhromaždenie katolíckeho kléru 
v Čechách, na ktorom otvorene kritizoval cirkevné nešváry, a nielen to.

Hus sa tešil značnej priazni kráľovského dvora. Je známe, že sama kráľovná Žofia, druhá manželka Václava IV., osobne dochádzala na reformátorove kázne do Betlehemskej kaplnky. V tomto okamihu bolo jasné, že Hus, podporovaný arcibiskupom aj panovníkom, sa stal kľúčovou postavou českej reformácie.

V roku 1408 sa mal zhostiť trochu chúlostivej úlohy, totiž preskúmania pravovernosti Viklefových prác. Hus sa jednoznačne postavil za tohto anglického reformátora. V roku 1410 malo dôjsť dokonca k verejnému spáleniu Viklefových spisov.

Je pozoruhodné, že náladový český panovník a nedávno (v roku 1400) zosadený rímsky kráľ Václav IV. (1378 – 1419) Husovi stále plne dôveroval a postavil sa na jeho stranu, podobne aj jeho manželka Žofia.

Kráľovským manželom sekundoval výkvet českej a moravskej šľachty. V tejto vypätej dobe Hus zastával tiež úrad rektora Karolovej univerzity a určitým spôsobom sa podieľal na vydaní Dekrétu kutnohorského, kľúčového dokumentu, ktorý vydal kráľ Václav IV. na začiatku roka 1409.

Dekrét upravoval vnútorné pomery na pražskej univerzite. Ján Hus sa však rokovaní o tomto, pre chod univerzity zásadnom, dokumente nezúčastnil, dokonca nebol ani v Kutnej Hore, kde v tom čase pobýval panovník.

Husova obrana Viklefa vyvolala pápežovu nepriazeň. Nezabúdajme, že to bolo v čase pápežskej schizmy, keď boli zvolení dvaja pápeži a v roku 1409 dokonca traja.

Táto skutočnosť neodrážala len krízu cirkvi, ale znamenala aj časté mocenské presuny medzi tábormi toho ktorého pápeža. V tejto dobe prešli české krajiny 
s arcibiskupom Zbyňkom Zajícom na stranu Alexandra V.

Túto všeobecnú neistotu a nepevnosť v cirkevných pomeroch ešte posilnili výsledky koncilu, ktorý sa zišiel v roku 1409 v talianskom meste Pisa. 
O tento koncil sa nemálo zaslúžil aj Václav IV. Stále sa totiž nevzdával myšlienky na to, že by mohol získať cisársku hodnosť ako jeho otec Karol IV. a následne jeho nevlastný brat Žigmund Luxemburský.

Pápež Alexander V. a pražský metropolita boli výrazne naladení proti Viklefovi a jeho „bludom“ a všemožne sa snažili zastaviť šírenie jeho učenia. V roku 1411 Zbyněk Zajíc ako prvý exkomunikoval (vylúčil z cirkvi) Husa, potom to urobil aj pisánsky vzdoropápež Ján XXIII.

V tom čase však ochrana a podpora českého kráľa boli zásadnou oporou pre Husovu činnosť. Jeho pracovné dni 
v týchto rokoch boli doslova nabité horúčkovitou aktivitou – kázal, písal, diskutoval, bol doslova všetkým na očiach. Vzápätí však prišiel zásadný zlom.

Hus tvrdo napadol predaj odpustkov, ktorý v Čechách povolil Václav IV., a obaja muži sa navždy rozišli. Hus musel opustiť Prahu. Pobýval na vidieckych sídlach svojich šľachtických ochrancov (Kozí Hrádok, Krakovec) a vo svojej kazateľskej činnosti pokračoval na českom vidieku. V tomto vidieckom exile dokončil svoje hlavné diela – českú Postilu a latinský spis O cirkvi (De ecclesia). V takomto hektickom tempe Ján Hus vytrval až do leta roku 1414.

 

Kostnický koncil

V tom čase však už vrcholili prípravy na cirkevný koncil v Kostnici (po nemecky Konstanz), na ktorý bol Hus pozvaný už na jar roku 1414. Záležitosti za hranicami Českého kráľovstva Husa najprv príliš nezaujímali, ale následne im venoval zásadnú pozornosť.

Uvedomoval si, že ide o vrcholné fórum cirkvi, za ktorej člena sa stále považoval, a domnieval sa, že je to najlepšie miesto, kde by mohol obhajovať svoje reformné myšlienky. S týmto postojom korešpondovala otázka bezpečného súdneho glejtu, dokumentu, ktorý mal Husovi zaručovať, že nebude zatknutý pre podozrenie z kacírstva.

Ako Ján Hus získal tento legendárny glejt? Vcelku jednoducho. Český kráľ Václav IV. vyslal neveľké posolstvo na kráľovskú korunováciu svojho brata Žigmunda Luxemburského do Aachenu. Jeho súčasťou bol aj pán Lefl z Lažan, významný dvoran Václavovho dvora.

Tento pán získal pre betlehemského kazateľa glejt pre bezpečnú cestu do Kostnice a späť. Stalo sa tak 18. októbra 1414. V tomto kontexte si musíme uvedomiť, že cirkevný súd, ktorý nakoniec vyniesol prísny rozsudok nad Husom, sa vymykal Žigmundovej priamej právomoci.

Hus sa teda rozhodol, že sa vypraví do mesta Kostnica na brehu Bodamského jazera (dnes Nemecko). Celkom jasne si pritom uvedomoval, že sa nemusí vrátiť. Súčasne mu však bolo jasné, že keby tak neurobil, zradil by svoje reformné myšlienky, ktorým zasvätil nemalú časť svojho života.

„Ano, řekl jsem, že jsem sem přišel svobodně, a kdybych byl nechtěl sem přijít, je tolik a tak mocných pánů v Království českém, kteří mě mají rádi a na jejichž hradech bych se mohl skrýt a schovat, že by mě ani onen král (Václav IV.), ani tento (Žigmund Luxemburský) nepřinutili, abych sem přišel,“ neskôr vyhlásil sám Hus na zasadnutí Kostnického koncilu.

Hus sa vydal do Kostnice 11. októbra 1414. Z rozkazu Václava IV. jeho sprievod tvorili dvaja šľachtici, dvaja zástupcovia pražskej univerzity a pisár Petr z Mladoňovic, ktorý napísal denník Husovho kostnického pobytu. Neveľká výprava dorazila do Kostnice už 3. novembra.

V tomto kontexte vstúpilo do dejín nielen to, že Hus sa ubytoval u vdovy Fídy, ale nemenej aj to, že Kostnický koncil sa začal len pár desiatok hodín pred reformátorovým príchodom, a to už 1. novembra 1414. Dodávam, že sám rímsky kráľ Žigmund Luxemburský sa toľko neponáhľal, v meste pri Bodamskom jazere sa objavil až 24. decembra. Tri dni po príchode Jána Husa do Kostnice mu bol doručený spomínaný glejt. Došlo však k iným, trochu nečakaným skutočnostiam.

Krátko po Husovom príchode na neho pápež a prítomný zbor kardinálov uvalili provizórne väzenie. Tým sa stal kostnický dominikánsky kláštor. Aby však nedošlo k omylu. Koncil v Kostnici sa nezišiel kvôli Jánovi Husovi. Jeho kľúčovou úlohou bolo odstránenie cirkevnej schizmy.

Základom týchto reformných krokov muselo byť zosadenie pápeža Jána XXIII. Ten síce takisto dorazil do Kostnice, ale keď zistil, o akú horúcu pôdu ide, onedlho odtiaľ utiekol. Na Žigmundov rozkaz bol Hus prevezený do hradu Gottlieben, ktorý patril kostnickému biskupovi, s tým, že mu sľúbili skoré vypočutie. Na to si však musel veľmi dlho počkať, pretože mu bolo umožnené až 5. júna 1415, teda mesiac pred jeho smrťou.

Kozí Hrádek – Husovo útočisko

V októbri 1412 bola na Jána Husa uvalená pápežská kliatba a musel opustiť Prahu. O jeho tajnom pobyte v tomto roku nie sú žiadne spoľahlivé správy. Zrejme uprednostnil nejaký zapadnutý hrad v blízkosti Prahy než mesto, pretože svoje útočisko by vystavil uvaleniu interdiktu (zákazu všetkých bohoslužieb, pohrebov aj krstov).

Hus mal medzi príslušníkmi českej šľachty nemálo prívržencov, z tohto obdobia sa najčastejšie spomínajú pán Jan z Ústí a jeho manželka Anna z Mochova. Začiatkom leta roku 1413 sa majster Hus na ich pozvanie uchýlil na hrad Kozí Hrádek. Tu sa chcel venovať predovšetkým práci na svojich dielach. Dokončil tu svoju Postilu a napísal ďalšie významné traktáty – O svätokupectve, O cirkvi a spis O šiestich bludoch. Ani na Kozom Hrádku však v sebe nezaprel úlohu kazateľa. Známe boli jeho kázania „pod lipou“. Nebojácneho kazateľa si sem prichádzali vypočuť nielen obyvatelia blízkeho mesta Sezimovo Ústí, ale aj z ďalekého okolia.

Na jar roku 1414 Hus navštívil Prahu, zanedlho sa však vrátil späť do južných Čiech, tentoraz už však nie na Kozí Hrádek, ale do Sezimovho Ústia. Mesto definitívne opustil 15. júla. O jeho odchode existuje niekoľko verzií. Jedna tvrdí, že príčinou bola smrť Jana z Ústí (Husovho hostiteľa), iní presadzujú názor, že príčinou bola hrozba morovej epidémie. Isté je, že Hus odtiaľ odišiel na hrad Krakovec pri Rakovníku. Odtiaľto potom nastúpil na svoju poslednú cestu do Kostnice, kde za svoje názory skončil na hranici.

Samotný Kozí Hrádek prežil svojho najznámejšieho obyvateľa len o 23 rokov. V roku 1438 ho zničil požiar, založený žoldnierskym vojskom Albrechta Habsburského, ktoré v tej dobe obliehalo neďaleké mesto Tábor. Dnes sú zakonzervované múry hradu národnou kultúrnou pamiatkou a vyhľadávaným turistickým cieľom.

 

Prvé Husovo verejné vystúpenie bolo určené iba účastníkom koncilu. Bolo to však neobyčajne búrlivé rokovanie. Druhé vypočutie prebehlo 7. júna, dostavil sa naň aj rímsky kráľ Žigmund Luxemburský so svojou družinou. K poslednému Husovmu verejnému vystúpeniu došlo 
8. júna 1415.

Koncil však ani zďaleka nehodlal diskutovať s českým reformátorom o cirkevných otázkach. Učení muži mali vopred jasno a od Husa požadovali jediné – aby odvolal svoje myšlienky, ktoré považovali za kacírske bludy. Podľa vrcholného zhromaždenia súdobej cirkvi mal Ján Hus jedinú možnosť – odvolať svoje učenie, inak nevyhnutne musí skončiť na hranici.

V otázke českého kacíra bol koncil jednotný. Dňa 15. júna 1415 zakázal prijímanie laikov z kalicha, ktoré sa v niektorých pražských kostoloch ujalo krátko po Husovom odchode do Kostnice. Pri jeho zavedení stál ďalší z pražských reformátorov M. Jakoubek ze Stříbra.

Podávanie „pod obojí způsobou“ predstavovalo symbolický akt – telo a krv Pána, teda chlieb a víno, pre laikov, ako sa uvádza v Biblii v Evanjeliu sv. Jána. O tri dni neskôr, 18. júna, sa Hus oboznámil s návrhom rozsudku, ktorý pre kacírov nepoznal iný trest ako smrť upálením. Dňa 22. júna 1415 navyše koncil rozhodol, že majú byť spálené Husove knihy. Český reformátor sa však už dávno rozhodol, že svoje učenie neodvolá a že podstúpi mučenícku smrť.

 

Upálenie a odkaz Jána Husa

Dňa 6. júla 1415 sa celý koncil slávnostne zhromaždil v kostnickej katedrále k 15. schôdzi. V búrlivom rokovaní biskup Antonín prečítal rozsudok, vynesený nad Husom. Majster Ján bol odsúdený na trest smrti, pričom bol zbavený kňazstva, prekliaty a odovzdaný svetskej moci, aby vykonala trest.

Odsúdencovi položili na hlavu vysokú papierovú čiapku s tromi namaľovanými čertmi a latinským nápisom „Je to kacír“. Falcgróf Ľudovít, syn niekdajšieho rímskeho kráľa Ruprechta III. Falckého, odovzdal Husa katovi a drábom mesta Kostnica. Smutný sprievod sa vydal k miestu exekúcie, mestskému popravisku, kde onedlho vzplanula hranica.

Bola by chyba predstavovať si, že pohnuté udalosti v Kostnici zostali v českých krajinách bez ohlasu. Naopak. Už 8. mája 1415 sa moravskí páni na čele s Lackom z Kravař obrátili na kráľa Žigmunda. Boli presvedčení o tom, že z jeho strany došlo k porušeniu glejtu.

Na jeseň toho roku vznikol tzv. sťažnostný list českej šľachty, na ktorý zavesilo svoje pečate celkovo 452 šľachticov. Husova hranica 
v Kostnici nebola jedinou, ktorá v priebehu koncilu vzplanula. Stále nepokojný majster Jeroným Pražský, jeden z najväčších a najsmelších duchov českej reformácie, sa totiž 4. apríla 1415 odvážne objavil v Kostnici. Prezentoval tu svoje myšlienky a nakoniec 30. mája 1416 aj on skončil na hranici, na rovnakom mieste ako Ján Hus.

Nasledujúce roky v českých dejinách boli nepokojné, veľmi rozpoltené a vzrušené – politické rokovania, individuálny vzdor a vojenské ťaženia akoby predznamenávali budúce udalosti. Veď 30. júla 1419 došlo k prvej pražskej defenestrácii, krátko nato zomrel kráľ Václav IV. a začali sa roky, nazývané husitská revolúcia.

Bolo ich prinajmenšom 15, než došlo k lipanskej križovatke, teda bitke pri Lipanoch. Tá ukončila jednu fázu husitstva – hnutia, ktoré bolo, je a navždy bude spojené 
s osobou majstra Jána Husa.

Jeho pozemský život sa síce skončil, ale vzápätí ho nahradil život druhý. Ten po celé stáročia významným spôsobom ovplyvňoval osudy českého štátu. Iste nebola náhoda, že Tomáš Garrigue Masaryk, keď v poslednej dekáde 19. storočia formuloval svoj politický program, napísal jedno zo svojich kľúčových diel, ktoré sa volá Jan Hus.

Aj v 20. storočí 
v nejednom významnom okamihu českých dejín Husovo meno znamenalo veľkú posilu národných snáh. Za všetky môžem uviesť mohutné oslavy 500. výročia upálenia reformátora, ktoré sa uskutočnili 
v roku 1915. Práve takto treba vidieť Husov odkaz, ako aj jeho význam v českých dejinách.

 

Článok publikujeme vďaka podpore agentúry




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Čechura

prof. PhDr. Jaroslav Čechura, DrSc., český historik, zameriava sa predovšetkým na český stredovek a ranný novovek, sociálne a hospodárske dejiny. V súčasnosti pôsobí na Ústave českých dejín FF UK v Prahe. Je autorom veľkého množstva publikácii pre odbornú i širšiu verejnosť.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1103
  • 0