Fiasko na Gallipoli

Publikované v Historická revue č. 9/2015, str. 21 - 27


10.12.2015 | Marek Meško

Britský pokus preniknúť do Čierneho mora

Ráno 25. apríla 1915 si osmanskí vojaci strážiaci brehy polostrova Gallipoli v pološere tesne pred východom slnka všimli nevýrazné siluety člnov plne naložených vojakmi, ktoré takmer nehlučne smerovali priamo k nim. Niekoľko sekúnd ich neveriacky sledovali a následne na ne spustili bubnovú paľbu. Začala sa najväčšia výsadková operácia 1. svetovej vojny.


Vylodenie, ktoré dnes Turci nazývajú ako bitka o prieliv Çanakkale, Francúzi ako bitku pri Dardanelách a Briti ako vylodenie na Gallipoli, začalo naberať konkrétne obrysy na prelome rokov 1914 a 1915. Armády hlavných štátov Dohody (Veľkej Británie, Francúzska a Ruska) a Ústredných mocností (Nemecka a Rakúsko-Uhorska) vtedy definitívne uviazli v pasci zákopovej vojny. Politické a vojenské špičky dohodových štátov začali hľadať alternatívnu stratégiu, ako patovú situáciu prekonať a doviesť vojnu do víťazného konca.

 

Hľadanie novej stratégie na rok 1915

Pri definovaní novej stratégie Dohody dominovali dve úvahy. Ako nanajvýš potrebná sa javila pomoc Rusku, ktoré už začínalo vykazovať prvé známky únavy z konfliktu. Problém Ruska nespočíval v nedostatku potravín alebo vojakov schopných boja, ale v nedostatku vojnového materiálu, ktorý nestihlo nazhromaždiť, respektíve vyrábať v množstve zodpovedajúcom rastúcim požiadavkám východného a kaukazského frontu. Priemyselne silné štáty Veľká Británia a Francúzsko boli ochotné v tomto smere Rusku vypomôcť za dodávky surovín a obilia, ktorých malo zase Rusko relatívny dostatok. Vzhľadom ku geografickej polohe Ruska a blokáde Čierneho a Baltského mora však bolo možné vojnový materiál vysielať do Ruska len cez arktické vody okolo Škandinávie do prístavu Murmansk. Tento spôsob materiálnej pomoci však silne obmedzovalo jednak množstvo práve dostupných nákladných lodí, ako aj extrémne počasie za severným polárnym kruhom (vyhovujúce len v priebehu krátkeho polárneho leta). Zároveň bolo dôležité prísť na spôsob, ako poraziť Nemecko bez toho, aby na západnom fronte prebiehali ďalšie krvavé ofenzívy.

Veľká Británia ako prvá svetová námorná veľmoc zohrávala v rámci štátov Dohody najvýznamnejšiu úlohu. Preto bolo len prirodzené, že s návrhmi na riešenie vzniknutej dilemy prišli dvaja vedúci predstavitelia britského ministerstva námorníctva: veliteľ Kráľovského námorníctva (Royal Navy), prvý námorný lord admirál John Fisher a jeho politický „šéf“, ktorým bol prvý lord admirality (minister námorníctva) Winston Churchill. Admirál Fisher navrhoval v januári 1915 využiť útočnú prevahu britského Domáceho loďstva (Home fleet) v moderných bojových lodiach (tzv. dreadnoughtov). V jeho predstave malo britské loďstvo preniknúť okolo Dánska cez Sundský prieliv do Baltského mora, na pobreží nemeckého Pomoranska uskutočniť veľký výsadok a tým získať predmostie, ktoré by sa stalo odrazovým mostíkom k pozemnému útoku na neďaleký Berlín.

Winston Churchill naproti tomu preferoval útok na najslabšieho spojenca Ústredných mocností – Osmanskú ríšu. Cieľom útoku mali byť úžiny Bospor a Dardanely, ktoré Osmani uzavreli hneď na začiatku vojny pre spojenecké lode. Churchill podobne ako admirál Fisher navrhoval čisto námorný útok, ale menej modernými plavidlami britskej Stredomorskej flotily (Mediterranean fleet). V prípade, že by britské námorníctvo preniklo cez Dardanely až k Istanbulu, mohla táto udalosť spôsobiť pád sultána a rýchle vyradenie Osmanskej ríše z vojny. Ovládnutie úžin by umožnilo plynulé zásobovanie Ruska vojenským materiálom a zároveň by pohlo dovtedy neutrálne balkánske štáty (Grécko, Bulharsko, Rumunsko), aby sa pridali do konfliktu na strane Dohody. V konečnom dôsledku by ďalej viedlo k posilneniu vojnou unaveného Srbska, k oslabeniu Rakúsko-Uhorska a tým pádom aj k celkovému podlomeniu síl hlavného protivníka Dohody, ktorým bolo, samozrejme, Nemecko.

 

Námorný útok na Dardanely

Kým plán admirála Fishera o prieniku na Balt takmer všetci vrátane britského premiéra Herberta Asquitha odmietli ako vyslovene nereálny, Churchillov návrh postupne nadobúdal stúpencov, a to nielen medzi jeho vládnymi kolegami z Konzervatívnej strany. Rezolútne proti boli v podstate len stúpenci ničím neobmedzovaného vojnového úsilia proti Nemecku na západnom fronte. Ten vnímali ako rozhodujúce bojisko celého konfliktu a otváranie nových bojísk považovali len za plytvanie silami. Proti bol aj samotný admirál Fisher, ktorý ale touto formou dával najavo hlavne odpor voči Churchillovým čoraz častejším zásahom do jeho kompetencií ako veliteľa Kráľovského námorníctva. Námietky malo aj mnoho vysokých dôstojníkov námorníctva, ktorí argumentovali takmer sto rokov starým britským pokusom o prienik cez Dardanely (útok admirála Johna Duckwortha vo februári 1807). Ten bol málo úspešný hlavne preto, lebo Dardanely chránili viaceré pevnosti  s  ďalekonosným  delostrelectvom.

Na základe tejto skúsenosti potom Churchillovi odporcovia tvrdili, že hladinové plavidlá sú v delostreleckom súboji voči pevnostiam na suchej zemi v nevýhode a nemôžu v ňom uspieť. Tieto oprávnené námietky boli nakoniec zmietnuté zo stola s tým, že sa k Stredomorskej flotile, zloženej prevažne zo starších radových bojových lodí (tzv. preddreadnoughtov), pridá najmodernejšia bitevná loď HMS Queen Elisabeth vybavená ôsmimi delami kalibru 381 mm (tzv. superdreadnought). Tá vďaka svojej palebnej prevahe rozstrieľa tureckú obranu Dardanel na prach. Osmanské pevnosti (pôvodne postavené už v 16. storočí) na oboch brehoch Dardanel boli navyše považované za zastarané a neefektívne. Francúzi tiež prisľúbili podporu svojej vlastnej námornej eskadry, ktorej velil kontraadmirál Émile Guépratte.

Vrchným veliteľom námorného útoku na Dardanely sa stal nie príliš schopný viceadmirál Sackville Hamilton Carden, ktorý navyše neveril v úspech podujatia. K dispozícii mal 18 ťažkých lodí (bojových lodí a bojových krížnikov) sprevádzaných ľahkými silami (ľahkými krížnikmi, torpédoborcami, mínolovkami atď.). Základňou loďstva Dohody sa stala zátoka Mudros na ostrove Lémnos, vzdialenom od vstupu do Dardanel iba približne 80 km. V rámci útoku sa rátalo aj s účasťou pozemných síl, avšak iba na záškodnícke akcie menšieho charakteru, takže spočiatku boli k dispozícii len dva prápory námornej pechoty (asi 2 000 mužov). Útok na samotnú úžinu začal 19. februára a trval s prestávkami až do 18. marca 1915.

V prípade, že by britské námorníctvo preniklo cez Dardanely až k Istanbulu, mohla táto udalosť spôsobiť rýchle vyradenie Osmanskej ríše z vojny. Ovládnutie úžin by umožnilo plynulé zásobovanie Ruska a zároveň by pohlo dovtedy neutrálne balkánske štáty, aby sa pridali do konfliktu na strane. Dohody.

Prakticky ihneď po úvodných salvách britských a francúzskych bojových lodí sa ukázalo, že obrana Dardanel je oveľa efektívnejšia než sa Spojenci domnievali. Napomohli si k tomu vlastne sami, lebo Briti ostreľovali pevnosti na vonkajšom okraji Dardanel už na začiatku vojny. Vláda v Istanbule varovaná týmto útokom začala s okamžitou modernizáciou obrany úžin. Celý proces riadili veľmi schopní nemeckí ženijní dôstojníci. Okrem modernizácie pevnostného delostrelectva vybudovali maskované postavenie poľného delostrelectva, ktoré svojou paľbou kryli mínové polia nakladené naprieč úžinou. Jedinou slabinou nových obranných opatrení bola skutočnosť, že osmanskí delostrelci brániaci úžinu trpeli chronickým nedostatkom streliva a pálili, len keď mali viac-menej istý zásah.

Spojenci síce niekoľko tureckých postavení v pevnostiach dokázali rozstrieľať, ale nezničili ani jedno z maskovaných postavení. Tie síce nemohli poškodiť bojové lode, ale menšie a pancierom nechránené mínolovky sa nemohli k mínovým poliam dostatočne priblížiť a odstrániť turecké míny. Práve na mínach sa počas opakovaných pokusov o prienik úžinami potopili dve britské a jedna francúzska radová loď, pričom boli citeľne poškodené aj ďalšie plavidlá. Admirál Carden sa ešte v priebehu operácie v dôsledku spomínaných nezdarov nervovo zrútil, takže velenie nakoniec prevzal jeho zástupca kontraadmirál John De Robeck, ktorý zastavil ďalšie útoky spojeneckých lodí.

 

Zmena plánov

Koncom marca 1915 bolo jasné, že čisto námorná operácia zlyhala, hoci Churchill opakovane z Londýna naliehal na De Robecka, aby znovu zaútočil bez ohľadu na straty. Vzhľadom na závažné politické implikácie spojené s úspechom či neúspechom operácie sa najvyššie britské vojenské velenie na čele s maršalom Horatiom Kitchenerom rozhodlo po určitom váhaní narýchlo sformovať v Alexandrii tzv. Stredomorský expedičný zbor (Mediterranean Expeditionary Force – MEF) pod velením Kitchenerovho starého známeho generála Iana Hamiltona. K jeho vytvoreniu boli použité britské jednotky, ktoré sa práve nachádzali v Egypte a jednotky zo štátov Britského spoločenstva, hlavne z Austrálie a Nového Zélandu (Australian and New Zealand Army Corps – ANZAC). Tie pôvodne smerovali na európske bojisko a viedol ich generál William Birdwood.

Francúzi vyslali svoj kontingent pod velením generála Alberta D‘Amadeho. Celkovo mal teda Hamilton k dispozícii 75 000 vojakov a 160 diel. Ako miesto vylodenia expedičných jednotiek bolo zvolených šesť pláží (označených S, V, W, X, Y a Z) na skalnatom a členitom pobreží polostrova Gallipoli (turecky Gelibolu) na európskej strane dardanelskej úžiny. Jeho ovládnutie by námorníctvu umožnilo eliminovať turecké delostrelectvo, vyčistiť prieliv od nebezpečných mín a konečne si vynútiť priechod do Marmarského mora a k Istanbulu.

Keďže Spojenci aj naďalej podceňovali schopnosti Osmanskej armády účinne brániť priestor Dardanel, príliš si nelámali hlavu s utajovaním celej operácie. Turci tak získali životne dôležitý čas na prípravu. Minister vojny Enver Paša zveril vrchné velenie nemeckému generálovi Ottovi Limanovi von Sandersovi, ktorý vybudoval mnoho nových pechotných pozícií posilnených zátarasami z ostnatého drôtu a postaveniami ťažkých guľometov. Výborne opevnený bol hlavne najjužnejší výbežok polostrova mys Helles (Ilyasbaba Burnu), ako aj všetky ostatné dôležité výšiny (Alçı Tepe, Kılıç Bayır, Conk Bayırı) na polostrove, z ktorých bol vynikajúci výhľad na vyloďovacie pláže. Liman von Sanders a jemu podriadení osmanskí velitelia mali k dispozícii šesť divízií pechoty, t. j. odhadom asi 84 000 mužov.

 

Vylodenie na polostrove Gallipoli

Výsadková operácia na polostrove Gallipoli začala 25. apríla 1915 o 4. hodine ráno námorným ostreľovaním známych tureckých pozícií. Medzitým sa od bokov transportných lodí odpútavali prepravné člny naložené vojnovým materiálom a vojakmi a v pološere smerovali k miestam určeným na vylodenie. Na piatich plážach okolo mysu Helles narazili britské jednotky na urputnú obranu tureckých obrancov, pričom vojaci často ani nevideli, kto na nich strieľa. Situácia bola chvíľami pre útočníkov aj obrancov taká neprehľadná, že jeden britský dôstojník sa bez prekážok dostal až do opustenej dediny Krithia (dnes Alçıtepe), v ktorej v tej chvíli neostal ani jeden obranca.

Jednotky zboru ANZAC sa vylodili o niečo severnejšie na pláži Z (Arı Burnu, dnes zátoka ANZAC), kde spočiatku nenarazili na takmer žiaden odpor. Priamo nad touto plážou sa totiž vypínal strmý hrebeň Conk Bayırı s najvyšším bodom na kóte 971 (Koca Çimen Tepe). Osmani považovali túto zátoku za nevhodnú pre výsadok, a preto tu až na pár vojakov s puškami neumiestnili takmer žiadne jednotky. Austrálčania a Novozélanďania sa ťažkým terénom nedali odradiť a začali šplhať po strmých svahoch na kótu 971. Kritickú situáciu nakoniec zachránil až energický turecký podplukovník Mustafa Kemal, ktorý proti útočníkom osobne viedol 57. pluk 19. pešej divízie. Znemožnil tak vojakom ANZAC-u ovládnuť tento strategicky významný vrch. Ak by včas nezasiahol, spojenecké vylodenie pri Gallipoli by sa pravdepodobne zavŕšilo úspechom.

Po prvých 24 hodinách operácie bolo zjavné, že vylodenie dosiahlo stanovené ciele len čiastočne. Spojenecké jednotky sa síce dokázali vylodiť na plážach a vytvoriť si bojaschopné predmostia, avšak okrem mysu Helles, odkiaľ sa jeho obrancovia stiahli ráno 26. apríla, sa nikde nepodarilo prekonať turecké postavenia. Generál Hamilton následne svoje jednotky reorganizoval a 28. apríla ich vrhol do útoku, aby postúpili viac na sever a dobyli dedinu Krithia. Vďaka dokonalému prehľadu z výšin zastavili tureckí obrancovia britský útok vražednou paľbou delostrelectva a guľometov. Rovnako krvavo dopadol aj druhý a tretí pokus v dňoch 6. až 8. mája, respektíve 6. júna 1915.

Austrálčania a Novozélanďania  začali šplhať po strmých svahoch na kótu 971. Kritickú situáciu nakoniec zachránil energický turecký podplukovník Mustafa Kemal a znemožnil tak vojakom ANZAC-u ovládnuť tento strategicky významný vrch.

Po týchto udalostiach zas Liman von Sanders chcel využiť posilnenú morálku svojich vojakov a 18. mája nariadil útok proti izolovanému postaveniu zboru ANZAC v zátoke Arı Burnu, ktoré hodlal zlikvidovať. Tentoraz to ale boli tureckí vojaci, ktorých po stovkách kosila austrálska guľometná paľba a salvy v blízkosti polostrova kotviacich britských radových bojových lodí. Iróniou osudu sa tak aj ťaženie na Gallipoli dostalo do podobnej patovej situácie, aká vládla na ostatných bojiskách 1. svetovej vojny.

Generál Hamilton bol nakoniec nútený vyslať do Londýna žiadosť o posily, ktorá vyvolala búrlivú politickú krízu. Z vedenia Kráľovského námorníctva odstúpil admirál Fisher a Churchill musel opustiť pozíciu prvého lorda admirality. Vznikol tiež špeciálny tzv. Dardanelský výbor (Dardanelles Committee). Dôsledkom týchto zmien bol nový pokus o zvrat prostredníctvom vyslania dvoch čerstvých britských divízií na Gallipoli, ktoré sa 6. augusta 1915 vylodili v zátoke Suvla (Suvla Körfezi) severne od pozícií ANZAC-u.

Keďže v tomto období už turecká obrana začínala pociťovať nedostatok živej sily, obranu v zátoke Suvla zabezpečovalo len asi 1 500 chabo vyzbrojených vojakov domobrany. Spojenci tak mali druhýkrát výnimočnú šancu rozhodnúť celú operáciu vo svoj prospech, avšak nestalo sa tak najmä vďaka nekompetentnosti generála Fredericka Stopforda. Po vylodení totiž Stopford premárnil celé dva dni, než dal rozkaz k razantnejšiemu postupu do vnútrozemia, ale to už Turci pod vedením vtedy už plukovníka Kemala presunuli do ohrozenej oblasti posily. Situáciu nakoniec nezachránilo ani Stopfordovo zosadenie a nahradenie kompetentnejším veliteľom.

 

Evakuácia predmostí

Neúspechy pri Gallipoli nielenže zbytočne odčerpávali vojenské zdroje Dohody, ale začínali mať dopad aj na strategickú a politickú situáciu v širšej oblasti. Dovtedy neutrálne Bulharsko podpísalo 6. septembra spojenecký pakt s Ústrednými mocnosťami a 21. septembra 1915 mobilizovalo. V dôsledku toho sa prudko zhoršila vojenská situácia Srbska, ktoré zrazu čelilo možnosti útoku zo strany Bulharska. Štáty Dohody sa snažili riešiť vzniknutú situáciu vylodením vojenských síl na pomoc Srbsku v prístave Solún 3. októbra 1915.

Medzitým Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a Bulharsko spoločne zaútočili v novembri 1915 na Srbsko, ktoré vojensky skolabovalo skôr, než mu spojenecké jednotky v Solúne dokázali prísť na pomoc. Na Balkáne sa tak otvorilo ďalšie bojisko (tzv. solúnsky front), kde zrazu museli štáty Dohody udržiavať silnú vojenskú prítomnosť. Za tejto situácie prestalo mať pokračovanie neúspešnej výsadkovej operácie na Gallipoli zmysel. V tomto smere britskú vládu, ako aj Dardanelský výbor v Londýne informoval generál Charles Monro, ktorý podnikol inšpekčnú cestu na Gallipoli 28. októbra 1915. Monro zároveň odporučil okamžitú evakuáciu všetkých jednotiek.

Dardanelskú operáciu či vylodenie na Gallipoli možno považovať za obrovské fiasko, hoci vojenské sily Dohody boli viac ako dostatočné na dosiahnutie konečného cieľa operácie.

Opäť, podobne ako v prípade diskusie predchádzajúcej útoku na Dardanely, sa aj pred uskutočnením evakuácie ozvali pochybovačné hlasy, ktoré argumentovali tým, že vyústi do krvavých jatiek (najväčší pesimisti dokonca predpokladali až päťdesiatpercentné straty). Trvalo preto takmer celý mesiac, než bol generál Hamilton nahradený Monroom a evakuácia konečne schválená 23. novembra. Obavy pritom boli namieste, pretože to mala byť dovtedy najväčšia vojenská evakuácia v dejinách. Zaistením stiahnutia viac ako 130 000 vojakov, 400 diel a viac ako 10 000 vozidiel a množstva vojenského materiálu bol poverený energický viceadmirál Rosslyn Wemyss, ktorý nahradil vyčerpaného De Robecka.

Samotná evakuácia jednotiek Dohody začala 10. decembra 1915. V prvej fáze sa sťahovali jednotky zo zátoky Suvla a vojaci zboru ANZAC. Je to neuveriteľné, ale tureckí obrancovia si nič nevšimli. Trochu inak dopadla druhá fáza evakuácie jednotiek z predmostia z okolia mysu Helles, ktorá začala 29. decembra a skončila v priebehu prvého januárového týždňa 1916. Tu už sa ozvalo turecké delostrelectvo, ale spôsobené straty boli, našťastie, veľmi nízke.

Celkovo je však možné Dardanelskú operáciu a vylodenie na Gallipoli považovať za obrovské fiasko, hoci vojenské sily Dohody boli viac ako dostatočné na dosiahnutie konečného cieľa operácie. Na tomto neúspechu sa vo veľkej miere podpísala laxnosť a neschopnosť väčšiny vyšších veliteľov operácie, ktorá kontrastovala s obetavosťou a odvahou radových vojakov (predovšetkým príslušníkov zboru ANZAC). A tak aj na Gallipoli platilo, že „osli tu viedli levov“. Štáty Dohody nielenže nedokázali pomôcť Rusku, vyradiť Osmanskú ríšu z vojny a ovplyvniť strategickú situáciu na Balkáne vo svoj prospech, ale nakoniec neubránili ani svojho jediného balkánskeho spojenca Srbsko a na stranu Ústredných mocností sa navyše pridalo Bulharsko. To všetko za cenu obrovských obetí. Štáty Dohody prišli o 252 000 vojakov (padlých, ranených a nezvestných), Osmanská ríša približne 251 000 mužov (z toho asi 86 000 mŕtvych), pričom ukončenie 1. svetovej vojny bolo koncom roka 1915 ešte stále v nedohľadne.


gallipoliprvá svetová vojnachurchillattaturktureckodardanely



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Marek Meško

Vyštudoval odbor archeológia - história na FiF UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Thessalonikách. V súčasnosti pôsobí na Ústave klasických štúdií MU v Brne, kde prednáša byzantské a novogrécke dejiny. Venuje sa aj dejinám 20. storočia.

Pozrite si tiež