14. júl 1789: Bastila padla pred 230 rokmi

Publikované v Historická revue č. 7/2019, str. 24 - 30


12.7.2019 | Jarmila Boboková

Päť mesiacov navždy zmenilo Francúzsko, Európu aj svet – medzi májom a októbrom 1789 sa zrútil „starý režim“ a uskutočnila sa politická ústavná revolúcia, ktorá sa však neskôr stala obeťou vlastnej radikálnosti.


 

Francúzska revolúcia patrí medzi kľúčové udalosti moderných európskych dejín, lebo vytvorila symbolický zlom medzi spoločnosťou tradičnou a spoločnosťou občianskou, modernou. Na rozdiel od predchádzajúcich revolúcií viedla k dôslednému odstráneniu vrchnostenského, absolutistického systému z Božej milosti.

Položila tiež ideologické a právne základy občianskej spoločnosti, ktorá spočívala na ústavnom, reprezentatívnom režime a koncepte ľudských práv. Vytvorila štátny model, založený na princípe národnej zvrchovanosti, verejných slobodách a laickom charaktere štátu.

Hoci bezprostredným podnetom k revolučnému vystúpeniu boli neúspešné pokusy o reformu štátnych financií a daňového systému v posledných rokoch „starého režimu“, revolúciu de facto vyvolali dlhodobé, mnohostranne pôsobiace faktory a výrazné spoločenské rozpory.

Štát nezvládol krízy, ktoré mali podobu otvorených nožníc medzi nárokmi absolútnej monarchie a požiadavkami spoločnosti. V 80. rokoch 18. storočia sa vo Francúzsku, najmocnejšej a najľudnatejšej krajine na európskom kontinente, vyhrotila kríza všetkých inštitúcií, všeobecná kríza politická, sociálna i hospodárska, ktorú kráľ Ľudovít XVI. nedokázal riešiť.

Zlyhali aj jeho ministri. Obrovský štátny deficit, ktorý v roku 1789 dosiahol vyše štyri a pol miliardy libier, už nebolo možné zahladiť ďalším zvýšením daní. Posledným predrevolučným ministrom sa tak ponúkalo jediné riešenie – zdaniť majetky privilegovaných stavov – šľachty a duchovenstva.

Tento „nápad“ však mal za následok reakciu, ktorá zďaleka prerástla i vôľu tých, ktorí ju vyvolali. Privilegovaní odmietli poslušnosť a na pomoc si privolali i neprivilegovaný „tretí stav“. V odpore proti monarchistickej svojvôli boli všetci jednotní.

 

Portrét Ľudovíta XVI. od francúzskeho maliara A.-F. Calleta z roku 1779.

Zdroj: wikipedia.org

 

Tretí stav sa hlási o slovo

V tejto súvislosti sa žiada ešte povedať, že veľkú úlohu v protiabsolutistickej propagande zohral príklad americkej revolúcie. Slová Deklarácie nezávislosti o tom, že ľud má právo zmeniť alebo zrušiť zlý vládny systém, našli odozvu najmä medzi mladými, vzdelanými ľuďmi.

V šírení nových filozofických myšlienok dominovali literárne a myšlienkové spoločnosti, akadémie, slobodomurárske lóže a vznikajúce kluby. V priebehu roka 1788 vznikla vlastenecká strana, ktorá združovala nespokojných spisovateľov, novinárov, advokátov, ale i niektorých šľachticov. Jej požiadavkami boli reforma štátneho zriadenia a zmena spoločenského systému, založená na ústave a na zrušení privilégií.

V nepokojnej atmosfére kráľ nakoniec prisľúbil, prvýkrát po takmer 200 rokoch neobmedzeného absolutizmu, zvolanie generálnych stavov, ktoré opozícia žiadala viac ako rok. Kráľovským dekrétom z 8. augusta 1788 sa stanovilo otvorenie generálnych stavov na 1. mája nasledujúceho roka. V januári 1789 vydal volebnú vyhlášku, v ktorej povolal k výkonu práv aj tretí stav.

I keď zhromaždenie vplyvných osobností nesúhlasilo so zvýšením počtu zástupcov tretieho stavu, kráľovským výnosom sa stanovilo, že na zhromaždení generálnych stavov bude mať tretí stav početne rovnaké zastúpenie ako privilegované stavy spoločne.

Zdvojnásobenie zastúpenia tretieho stavu posilnilo jeho sebavedomie a v ovzduší vedomia vlastnej sily prebiehala aj volebná kampaň. Volebné právo mali všetci muži, starší ako 25 rokov, ktorí platili dane. Na zhromaždení cechov, mestských štvrtí či farností zvolili svojich zástupcov na volebné zhromaždenie súdneho okresu, a to zvolilo zo svojho stredu delegáta do generálnych stavov.

Privilegované stavy volili svojich zástupcov priamo, čo napríklad pri duchovenstve značne zvýhodňovalo najmä duchovných z farností, ktorí volili svojich zástupcov sami, zatiaľ čo kláštory a kapituly museli menovať svojich zástupcov, oprávnených za nich voliť.

Pri voľbe šľachtických delegátov dochádzalo k sporom a prejavom nevraživosti najmä medzi starou rodovou šľachtou a šľachtou novou a, samozrejme, medzi šľachtou prístupnou k reformám a zástancami nemennosti starého režimu.

Vedľa spontánnych prejavov nespokojnosti zástupcovia všetkých troch stavov mali možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť v tzv. zošitoch sťažností. Najčastejšou požiadavkou na vidieku bolo zrušenie desiatku, feudálnych dávok a štátnych daní, hlavne dane z hlavy a dane zo soli.

Požiadavky miest sa zamerali na zabezpečenie získaného majetku, jeho právne potvrdenie. Politické požiadavky vykazovali oveľa širšie rozpätie. Na jednej strane v zošitoch sťažností čítame o prejavoch oddanosti kráľovi, ich protipól potom tvorí požiadavka odstránenia kráľovského absolutizmu.

Politická kríza každopádne vyvolala túžbu po novej legitimite, ktorá by umožnila zmenu doterajšej situácie a vytvorila dostatočný priestor pre nové spoločenské vrstvy obyvateľstva.

 

Francúzsky ľud pod ťarchou šľachty a kléru, karikatúra z roku 1789.

Zdroj: wikipedia.org

 

Cesta k Národnému zhromaždeniu

V apríli 1789 sa 1 154 poslancov (z 1 201 zvolených) dostavilo do Versailles na slávnostné defilé pred kráľom. Z 300 duchovných bolo len 46 biskupov, a to ešte mnohí z nich mali povesť liberálov. Nižšie duchovenstvo, ktoré na zasadaní tvorilo väčšinu, bolo stúpencom reforiem a politických zmien.

Liberálna bola i časť z 270 zástupcov šľachty. Tretí stav reprezentovala „buržoázia“, približne stovku poslancov tvorili obchodníci, finančníci, okolo 200 bolo advokátov a asi 50 rentierov. Najvýrečnejšími príslušníkmi tretieho stavu boli príslušníci slobodných povolaní, najmä právnici.

Generálne stavy sa slávnostne zhromaždili 5. mája vo Versailles. Hneď na začiatku zasadania sa však prejavili rozpory medzi dvoma privilegovanými a tretím stavom, ktorý žiadal omnoho hlbšiu politickú a sociálnu obrodu. Pre kráľa a časť aristokracie mali byť generálne stavy len akýmsi poradným zborom na vyriešenie ťažkej finančnej situácie kráľovstva.

Už na druhý deň sa poslanci tretieho stavu vyhlásili za poslancov obcí a odmietli vytvoriť zvláštnu komoru. Nasledovalo niekoľkotýždňové vyjednávanie s privilegovanými stavmi. Poslanci obcí adresovali ostatným poslancom výzvu, aby sa k nim pripojili a aby sa „spojili v mene najvyššieho, teda národného záujmu, ktorý stojí nad všetkými ostatnými záujmami a ktorý musí byť cieľom ich spoločného úsilia“.

Pri overovaní mandátov podľa mien sa k poslancom tretieho stavu začali postupne pridávať i zástupcovia duchovenstva. Dňa 17. júna sa poslanci obcí s časťou poslancov duchovenstva vyhlásili za Národné zhromaždenie. Okamžite odhlasovali dekrét o daniach, ktoré môže vyhlasovať národ len prostredníctvom svojich zástupcov.

Keď o tri dni neskôr poslanci Národného zhromaždenia našli zasadaciu sálu zamknutú, zhromaždili sa vo vedľajšej miestnosti, kde zložili slávnostnú prísahu, že sa nerozídu, kým nebude vydaná a na pevných základoch postavená ústava. Tým dopredu odpovedali na prípadnú hrozbu predstaviteľov kráľovskej moci.

Na vznešenosti a pátose chvíle pritom nič neuberal ani fakt, že dokument, ktorým poslanci prísahu potvrdili, bol podpísaný na improvizovanom stole, vytvorenom z vysadených dverí. Na druhý deň sa k Národnému zhromaždeniu pridalo 150 poslancov duchovenstva a dvaja šľachtici.

Ľudovít XVI. na jednej strane urobil viacero ústupkov, ktoré sa týkali požadovaných reforiem, priznal stavom právo hlasovať o daniach a pôžičkách, vyslovil sa za slobodu jednotlivca a tlače a za decentralizáciu štátnej správy. Vyjadril tiež prianie, aby privilegovaní pristúpili na zásadu daňovej rovnosti. Naďalej však mal v úmysle udržať hierarchické usporiadanie spoločnosti. Prihliadol tak k požiadavkám liberalizácie, ale odmietol možnosť rovných práv.

Kráľ nariadil zvolať kráľovské zasadanie a na ňom prikázal oddelené sedenie jednotlivých stavov a rozhodnutie Národného zhromaždenia vyhlásil za neplatné. Poslanci Národného zhromaždenia ale odmietli odísť, pričom sa odvolávali na svoje zákonodarné právomoci a dodržanie prísahy.

Politické víťazstvo tretieho stavu sa dovŕšilo. Ľudovít XVI. 27. júna vyzval zostávajúcu časť šľachty a duchovenstva, aby sa pripojila k Národnému zhromaždeniu. Prikazoval to, čo ešte pred štyrmi dňami zakázal. Dňa 9. júla sa zhromaždenie vyhlásilo za Ústavodarné národné zhromaždenie, tzv. Konštituantu. To bola revolúcia parlamentná.

 

Prísaha poslancov Národného zhromaždenia v tzv. Loptovej sieni Versaillského zámku 20. júna 1789. Obraz od francúzskeho maliara J.-L. Davida.

Zdroj: wikipedia.org

 

Paríž je na nohách

Vzniklo tak dvojvládie. Mohli monarcha a Národné zhromaždenie žiť spolu? A za akých podmienok? Táto, z ústavného hľadiska originálna, otázka sa v prvých okamihoch týkala najmä výkonu verejnej moci, ktorá v zásade naďalej patrila kráľovi. Bolo to však len vonkajšie zdanie.

O čo sa v týchto historických týždňoch usiloval Ľudovít XVI.? Všetko nasvedčuje tomu, že vo Versailles sa snažili o odvetu. Kráľ nariadil sústrediť okolo Paríža armádu. V hlavnom meste to vrelo, hospodársku situáciu nebolo čím upokojiť.

Chlieb ešte nikdy nebol taký drahý, mnoho ľudí bolo bez práce a k nim ešte pribudli obyvatelia vidieka, ktorých do hlavného mesta hnala bieda. Ani ťažké životné podmienky však nie sú kľúčom k pochopeniu všeobecného pozdvihnutia, ktorého základ bol politický.

Víťazstvo poslancov tretieho stavu a ustanovenie Národného zhromaždenia sformovali v Paríži revolučnú verejnú mienku, v ktorej boli zastúpené ľudové vrstvy i buržoázia. Hlavným stanovišťom verejnej mienky bol Palais-Royal, kde sa schádzali „vlastenci“ všetkých názorových prúdov. Mesto sa konečne vyrovnalo Versailles, kde pôsobili jeho predsunuté hliadky, ktoré už nad dvorom zvíťazili.

Správy, ktoré sa rozšírili na začiatku júla, a následný príchod vojsk boli znamením šľachtickej protiofenzívy. Strach z aristokratického sprisahania spôsobil, že parížski revolucionári boli v pohotovosti už niekoľko týždňov predtým, než sa pustili do boja.

Keď Ľudovít XVI. odvolal generálneho kontrolóra financií a uznávaného finančníka a reformátora Neckera, vyvolalo to rozhorčenie a obavy u všetkých vrstiev obyvateľstva. Odpoveď prišla okamžite, a tak už 12. júla popoludní parížski vzbúrenci, ktorí sa spojili s vojakmi francúzskej gardy, sa zmocnili mesta.

Utvoril sa Stály výbor, ktorý bol organizačným a kontrolným orgánom povstania. Súbežne vznikali oddiely meštianskej (neskôr národnej) gardy. Chýbali však strelné zbrane, preto 14. júla dav zaútočil na Invalidovňu, kde ukoristil vyše 30-tisíc pušiek a tiahol na Bastilu.

Útok na ňu bol zamýšľaný ako možnosť získať ďalšie zbrane. Táto obdivuhodná kolektívna intuícia však mala i celkom iný obsah, lebo nič nesymbolizovalo nepriateľa tak zreteľne ako toto legendárne štátne väzenie a symbol kráľovského absolutizmu. Bastila bola dobytá v popoludňajších hodinách po krvavej prestrelke a za pomoci diel, privezených z Invalidovne.

Pád nenávidenej Bastily 14. júla 1789.

Zdroj: wikipedia.org

 

Aj francúzsky vidiek sa búri

Pád pevnosti znamenal kapituláciu Ľudovíta XVI. Napriek radám niektorých kniežat, aby utiekol a tiahol na Paríž na čele vojska, sa radšej pokoril, odvolal vojsko a povolal späť do funkcie Neckera. Dňa 17. júla sa vydal do Paríža a posvätil novú vládu, zrodenú z povstania.

Príklad Paríža vzápätí nasledovala celá krajina. V mestách sa organizovali stále výbory a oddiely národnej gardy, kráľovskí úradníci odovzdávali svoje úrady voleným orgánom, vojenskí velitelia pevnosti národnej garde. Mestská revolúcia slávila svoj triumf.

Situácia na vidieku bola zložitejšia. Neúroda a hlad radikalizovali masy roľníctva, ktoré sa navyše obávalo šľachtickej reakcie a podliehalo šíreniu vymyslených správ o zbojníkoch, páliacich úrodu. Koncom júla takmer celé Francúzsko zachvátila panika, neskôr nazvaná Veľký strach.

Na mnohých miestach roľníci útočili na panské sídla a vynútili si spálenie listín, v ktorých boli spísané ich feudálne povinnosti. Podľa vzoru miest sa i na dedinách vytvárali roľnícke výbory a vidiecke gardy. Revolúciu parlamentnú umocnila ľudová revolúcia. Strach plodil ďalšie násilie.

Veľké ideály budúcnosti sa stretli s krutou realitou súčasnosti. Sociálny pohyb v krajine nielen zastrašil poslancov, ale vyvolal aj morálnu katarziu. V každom jednotlivo. Ústavodarné národné zhromaždenie sa prechodne priklonilo k možnosti represií, zároveň si však uvedomovalo, že také riešenie je politicky vylúčené, preto zvolilo inú stratégiu.

Roľnícke povstania ohrozovali tiež majetok a postavenie buržoázie, lebo i ona bola veľkým pozemkovým vlastníkom. Živelne prebiehajúce búrky bolo treba zastaviť a ich faktické dôsledky vtesnať do zákonných noriem.

V noci z 3. na 4. augusta sa stovka volených zástupcov na podnet „bretónskeho klubu“ zišla vo Versailles a iniciatívne sa rozhodla začať nevyhnutné reformy. Navrhli, aby sa liberálni šľachtici zriekli tých privilégií, proti ktorým roľníci protestujú.

Táto noc, keď sa privilegovaní verejne vzdávali svojich výsad a práv, daňových privilégií, roboty, odúmrti a ďalších osobných záväzkov, bola nocou zrušenia feudálneho režimu vo Francúzsku. Duchovenstvo ustúpilo od desiatku, cechy boli zrušené.

Došlo k dovŕšeniu správnej a politickej jednoty národa, k naplneniu teoretickej rovnosti všetkých pred zákonom. Peňažná aristokracia sa tým už v podstate neodlišovala od aristokracie rodovej. Šľachtici a duchovní jeden po druhom povstali a dobrovoľne sa zriekli práv a privilégií, atmosféra zasadania nemala ďaleko od hystérie.

Aby bolo možné v náležitej podobe zapísať výsledky vzrušeného hlasovania veľkej noci, diskusie pokračovali až do 11. augusta. V konečnom znení dekrétu sa uvádza, že Národné zhromaždenie zrušilo feudálny poriadok. Potvrdzuje sa v ňom koniec osobných privilégií a všeobecný prístup k úradom, rovná a bezplatná justícia, odstránenie prežitkov osobného poddanstva a desiatku, ktorý bol pre roľníkov podstatnou záťažou.

Väčšina panských dávok sa však ponúkla na vykúpenie, lebo zhromaždenie chcelo zachrániť všetok majetok jeho zapojením do nového právneho poriadku. To znamená, že bol oslobodený roľník, ale nie pôda. Spôsob jej výkupu nebol upravený. Majorita roľníkov bola príliš chudobná na to, aby sa mohla vykúpiť a tým oslobodiť svoju pôdu.

Po bezprostrednom upokojení, ktoré nastalo po vydaní augustových dekrétov, keď si roľníci uvedomili, že ich postavenie zostalo fakticky nezmenené, nastalo ďalšie obdobie roľníckych nepokojov, charakteristické najmä spontánnym odmietaním platenia daní a dávok. Feudálna renta bola nakoniec úplne zrušená až v júli 1793, v období prvej republiky.

V auguste 1789 však skutočne navždy zanikla jedna vec, a to korporatívna spoločnosť, ktorá bola založená na zdieľaných privilégiách. Narodila sa nová spoločnosť jednotlivcov v tej najradikálnejšej podobe, lebo v nej boli zrušené, ale i dopredu odsúdené všetky formy sprostredkovateľského vzťahu medzi verejnou sférou a jednotlivými účastníkmi života spoločnosti.

V noci na 4. augusta sa zaviedla rovnosť všetkých pred zákonom, a tým sa ustanovila všeobecná platnosť vlastníckej zmluvy. Išlo teda o novú spoločnosť nie z hospodárskeho, ale z právneho hľadiska.

 

Viac o Francúzskej revolúcii v Historickej revue 07/2019

 

Ľud si prišiel po kráľa

Ústavodarné národné zhromaždenie sa mohlo vrátiť k svojej prvoradej úlohe – k vypracovaniu ústavy. Jej definitívny text vyžadoval dlhú, vytrvalú prácu, a preto po ďalších diskusiách sa zhromaždenie uznieslo stanoviť a vypracovať najprv základné princípy, na ktorých ústava bude postavená. Niekoľko jej členov navrhovalo formulovať ju ako deklaráciu práv, ktorá by sa stala národným katechizmom.

Sedemnásť článkov Deklarácie práv človeka a občana prijalo zhromaždenie o tri týždne neskôr, 26. augusta. Slávny prvý článok prežije celé storočia: „Ľudia sa rodia slobodní a rovní, obdarení rovnakými právami.“ Je to deklarácia nových spoločenských hodnôt – Sloboda, Rovnosť a Vlastníctvo. Sú to práva prirodzené a neodcudziteľné, ktorých zachovanie má byť cieľom každej spoločnosti.

Deklarácia právne potvrdzovala doterajší priebeh revolúcie. Francúzsko sa podľa nej malo stať konštitučnou monarchiou, kde sa zákon stane vyjadrením všeobecnej vôle, nie vôle jednotlivca, ako to bolo doposiaľ. Dá sa povedať, že bola zásadným krokom na ceste k Ústave z 3. septembra 1791.

Proklamovaná rovnosť občanov pred zákonom i v prístupe k verejným funkciám však bola fakticky porušená už dekrétom z 22. decembra 1789, ktorý delil občanov podľa výšky majetku na aktívnych a pasívnych.

Kráľ nechcel augustové dekréty ani Deklaráciu potvrdiť, čím blokoval ďalšie reformy inštitúcií, a tým prispel k zostreniu diskusie o práve kráľovského veta voči zákonom. Do búrlivých debát zasiahli parížske udalosti z októbra 1789. Francúzska revolúcia tak vstúpila do búrlivého zväzku s mestskou chudobou.

Deputácie z jednotlivých štvrtí žiadali na parížskej radnici, aby Ústavodarné národné zhromaždenie rozhodlo o práve veta až potom, keď sa k nemu vyjadria okresy a mestské rady. Situáciu umocňovala hospodárska kríza a stále ťaživejší nedostatok chleba. Poslednou kvapkou, ktorou pretiekol pohár nespokojnosti, sa stalo opätovné zhromažďovanie vojska v okolí Paríža.

Dňa 5. októbra sa asi šesťtisíc žien z radikálneho predmestia Saint Antoine vydalo pred radnicu, aby žiadalo chlieb. Potom sa ženy, ku ktorým sa pridalo asi 20-tisíc mužov a Národná garda na čele s Lafayettom, rozhodli ísť do Versailles. Pod priamou hrozbou ľudového vystúpenia kráľ prijal augustové dekréty a Deklaráciu práv človeka a občana. V nasledujúci deň sa vzdal definitívne, keď sa podriadil davu, ktorý žiadal jeho presídlenie do Paríža.

Skoro popoludní sa mohutný ľudový sprievod vydal na spiatočnú cestu. Za národnými gardistami, ktorí na bodákoch niesli bochníky chleba, za ženami a kráľovými vojakmi nasledoval kočiar s kráľovskou rodinou, za ktorým kráčali členovia Národného zhromaždenia a víťazný dav.

Nastala noc a Ľudovít XVI. po zastávke na radnici došiel do Tuilerií, smutného paláca, ktorý od roku 1722, keď sa Ľudovít XV. odsťahoval do Versailles, zostal viac-menej opustený. Kráľ so svojou rodinou, obklopený len nepočetným dvorom, sa tak stal rukojemníkom revolúcie.

Októbrové udalosti neboli len epizódou, ale svojím spôsobom zavŕšili prvých päť mesiacov revolúcie.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jarmila Boboková

doc. PhDr. Jarmila Boboková, CSc., pôsobí na Katedre všeobecných dejín FiF Univerzity Komenského, venuje sa dejinám Európy 19. storočia s dôrazom na napoleonské obdobie. Vo svojej vedeckej činnosti sa zameriava na konštitucionalizmus v Rusku v 18. a 19. storočí.

Pozrite si tiež


Francúzska revolúcia - júlové vydanie HR

2.7.2019 | Jaroslav Valent

14. júla si celé Francúzsko, ako každý rok, bude pripomínať svoj najvýznamnejší štátny sviatok – Deň dobytia Bastily. Práve táto udalosť presne pred 230 rokmi odštartovala celý rad politických, ale aj spoločenských a...

  • 928
  • 5