Francúzske Alžírsko: Genocída alebo šírenie civilizácie?

Publikované v Historická revue č. 9/2017, str. 12 - 17


18.6.2018 | Silvester Trnovec

Na pobreží severnej Afriky sa začali na úsvite 14. júna 1830 vyloďovať francúzske vojská s cieľom dobyť starobylé mesto Alžír. K miestu vylodenia priplávala aj luxusná výletná loď z Marseille s členmi vysokej vrstvy francúzskej spoločnosti na palube, ktorá si z bezpečnej vzdialenosti prišla pozrieť naživo „ohňostroj“ masívneho bombardovania „barbarského“ afrického pobrežia. Začalo sa tak 130-ročné dramatické obdobie francúzskej vlády v západnej časti severnej Afriky, ktorá začala aj skončila násilím obrovských rozmerov.


Francúzsky útok na Alžír v roku 1830 bol oficiálne vedený „v mene civilizácie“ a vo Francúzsku sa stretol s všeobecným nadšením. Štátna propaganda hovorila o vojne proti barbarom a pirátom zo severnej Afriky, ktorí prepadávajú európske lode a predávajú ľudí do otroctva. Vo francúzskej spoločnosti bolo Alžírsko tiež zdrojom predstavivosti  o tajomnej krajine Orientu s dávnou históriou, ktorá  leží priamo „pred bránami Francúzska“. Rozprávali sa romantické príbehy o jej nekonečnom bohatstve, orientálnych kobercoch, drahokamoch či  tajomných a hrdých národoch žijúcich v púšti.

Podľa vzoru Napoleonovej výpravy do Egypta sa spolu s vojakmi plavili na lodiach do Alžíru aj vedci, kresliči máp, architekti, archeológovia, umelci, spisovatelia, ale aj jazykovedci so špecializáciou na arabčinu, turečtinu či berberské dialekty alebo jazyky Tuaregov. Svojím počtom dokonca prevyšovali počet vojenských dôstojníkov a výprava tak mala oficiálne aj vedecké poslanie. V skutočnosti však malo dobytie Alžíru čisto politickú a imperiálnu ambíciu – získať nové koloniálne územie a prinavrátiť Francúzsku miesto medzi veľmocami, o ktorú prišlo v napoleonských vojnách.

 

Mapa "francúzskej Afriky" z roku 1877 s troma provinciami - Alžír, Orán a Constantine (wikipedia.org)

 

Veľký Maghrib a Osmanská ríša

Severná Afrika bola už od staroveku súčasťou veľkých impérií. Ovládala ju Rímska ríša, neskôr Byzantská. V 7. storočí tento región dobyli Arabi. Pôvodné obyvateľstvo Berberov islamizovali a regiónu dali názov al-Maghrib al-Kabīr, Veľký Maghrib. Arabi tu v stredoveku vybudovali mestá ako Tripolis, Tunis, Alžír, Orán či Fez, ktoré prosperovali predovšetkým z obchodu v Stredozemnom mori ako aj z transsaharského obchodu so štátmi v subsaharskej Afrike. Úrodné oblasti pri pobreží poskytovali vhodné podmienky na pestovanie obilia, viniča či olív. Mestá sa zároveň stali centrami stredovekej islamskej vzdelanosti a kultúry. Od 16. do 19. storočia bol Veľký Maghrib súčasťou Osmanskej ríše, ktorá tu zriadila regentstvá a provincie. Jedinou krajinou severnej Afriky, ktorá sa nedostala pod nadvládu Osmanskej ríše, bolo Maroko.

Na začiatku 19. storočia v severnej Afrike oficiálne neexistovala žiadna krajina s názvom Alžírsko. Existovalo tu mesto Alžír, na čele ktorého stál turecký dej, ktorý pre sultána v Istanbule oficiálne spravoval veľké územia medzi Tunisom a Marokom. Regentstvo Alžír bolo rozdelené na menšie administratívne celky na čele s mestami ako Orán, Constatine či Medea. Nakoľko Istanbul bol príliš ďaleko a moc Osmanskej ríše v priebehu 18. storočia výrazne upadala, alžírski dejovia sa na svojom území často správali ako autonómni vládcovia. Hoci s európskymi krajinami v Stredozemnom mori udržiavali čulé obchodné styky,  významným zdrojom ich príjmov bolo pirátstvo, ako aj predávanie ľudí do otroctva. Dostávali sa tak do konfliktov s jednotlivými európskymi štátmi, ale aj so Spojenými štátmi americkými, ktorých obchodné lode sa od začiatku 19. storočia plavili po Stredozemnom mori.

 

Francúzska invázia

Prvé plány na dobytie Alžíru pripravoval už cisár Napoleon Bonaparte v roku 1802. Tvrdil, že dejovia z Alžíru svojím pirátstvom a otroctvom dehonestujú európsku civilizáciu. Za zmienku pritom stojí, že samotný Napoleon obnovil obchod s africkými otrokmi, ako aj otroctvo vo francúzskych kolóniách v Karibskom mori. Jeho plány na inváziu do severnej Afriky sa však nakoniec nerealizovali. Pirátstvo organizované dejmi z Alžíru pokračovalo aj po skončení napoleonských vojen a ponúklo francúzskemu kráľovi Karolovi X. (1824 – 1830) príležitosť na to, ako opäť získať pre Francúzsko stratenú medzinárodnú prestíž.

Volanie po vojenskej intervencii do Alžíru prichádzalo aj z bohatých obchodných kruhov v juhofrancúzskom meste Marseille. Karol X. bol panovník, ktorý bol spolu s vojenskými kruhmi v Paríži presvedčený, že práve vojenská expanzia mimo Európy pomôže konsolidovať krajinu po porážke v napoleonských vojnách. Avšak v pozícii, v ktorej sa Francúzsko na začiatku 19. storočia nachádzalo, sa na vojenskú agresiu proti inému štátu musel nájsť silný dôvod. Poraziť alžírske pirátstvo tak ponúklo vhodnú zámienku na to, ako takúto expanziu legitimizovať na medzinárodnej scéne ako akt správnej veci.

Po takmer trojročných prípravách sa francúzska armáda vylodila 14. júna 1830 neďaleko Alžíru, kde sa stretla s malým odporom miestneho arabského obyvateľstva. Bola to masívna invázia s počtom vyše 37-tisíc vojakov. Alžírsky dej Husajn (1818 – 1830) síce platil tureckému sultánovi vojenský tribút za ochranu, Osmanská ríša však už bola na začiatku 19. storočia tým povestným „chorým mužom“ medzi veľmocami. Jej vojenské jednotky v severnej Afrike boli oslabené častými povstaniami arabského aj berberského obyvateľstva, mali zastaranú výzbroj a nemohli konkurovať modernej francúzskej armáde.

Francúzske vojská pod velením vojvodu z Bourmontu bez väčšieho odporu vstúpili 5. júla 1830 do mesta Alžír. Dej Husajn opustil svoj palác a odplával do exilu v Neapole. V nasledujúcich rokoch získalo Francúzsko prakticky celú pobrežnú oblasť medzi Tuniskom a Marokom. Francúzsky minister vojny Antoine Schneider 14. októbra 1839 vyhlásil: „...krajina okupovaná Francúzskom v severnej Afrike bude odteraz aj v budúcnosti nazývaná Alžírsko.“

Islamský duchovný vodca a zároveň hlavný veliteľ protifrancúzskeho povstania Abd al-Kadír (wikipedia.org)

 

Nová Amerika?

Alžírsko sa v priebehu 30. rokov 19. storočia stalo francúzskou kolóniou so sídlom generálneho guvernéra v meste Alžír, ktoré si zachovalo svoju politickú dôležitosť. Osmanská moc s príchodom Francúzov úplne zanikla a do  krajiny už krátko po roku 1830 začali prichádzať prví kolonisti z Európy, prevažne z Francúzska, Španielska a talianskych štátov.

Bertrand Clauzel, generálny guvernér Alžírska v rokoch 1835 – 1837, pripravoval plán na to, aby sa Alžírsko stalo „novou Amerikou“. Úrodné roviny a údolia medzi pohorím Atlas a pobrežím sa mali premeniť na rozsiahle bavlníkové plantáže, ktoré budú vlastniť kolonisti z Európy a pracovať na nich bude podmanené domáce obyvateľstvo. Pre tento zámer založil Caluzel kolonizačnú spoločnosť, do ktorej investoval aj vlastné peniaze.

 

Ak v roku 1830 Európania v Alžírsku prakticky nežili, o 15 rokov neskôr ich tu bolo viac ako 100-tisíc.

 

Tieto úrodné oblasti po stáročia obývalo arabské aj berberské obyvateľstvo vyznávajúce islam. Organizovalo sa do rodinných klanov a kmeňov, od ktorých odvodzovalo aj svoju 
identitu. Francúzke úrady ich však postupne zbavovali pôdy a za pomoci armády ich začali vysťahovávať do horských či menej úrodných oblastí. Na ich územie potom prichádzali kolonisti z Európy, ktorým sa francúzske Alžírsko vykresľovalo ako nová „zasľúbená zem“. Ak v roku 1830 Európania v Alžírsku prakticky nežili, o 15 rokov neskôr ich tu bolo viac ako 100-tisíc.

Hlavným motívom ich migrácie bola chudoba a vidina lepšej existencie. Medzi nimi boli aj mnohí zločinci utekajúci pred spravodlivosťou. Neskôr sem francúzska vláda vysťahovávala aj trestancov z preplnených francúzskych väzníc, ako aj ľudí, ktorí boli nepohodlní pre francúzsku politickú moc. Reakcie domáceho moslimského obyvateľstva na novú francúzsku prítomnosť v ich regióne boli rôzne. Niektoré rodiny a komunity videli v novom dobyvateľovi príležitosť zbaviť sa tureckej nadvlády a 
v spolupráci s Francúzmi dúfali v získanie bohatstva a prestíže. Pokračujúca kolonizácia a násilné zaberanie pôdy sa však stretlo so silným odporom väčšiny obyvateľstva.

 

Islam proti kolonializmu

Odpor bol spočiatku len lokálneho charakteru a neorganizovaný, no každý pokus oň bol z francúzskej strany tvrdo potrestaný. Ako príklad môže slúžiť malý kmeň Oufia žijúci neďaleko Alžíru. V roku 1832 jeho vodcovia zorganizovali ozbrojenú lúpež u susedného šejka, ktorý bol lojálny Francúzom a bol tak pod ich ochranou. Francúzska správa v Alžíri takéto správanie chápala ako útok na svojho spojenca a následne bol kmeň Oufia, ktorý tvorilo niekoľko stoviek mužov, žien a detí, počas jednej noci povraždený francúzskymi vojakmi. Tí sa vrátili do mesta s ich hlavami napichnutými na kopijách a bajonetoch.

Brutálne zaobchádzanie a vraždenie civilného obyvateľstva bolo súčasťou stratégie a malo odradiť od ďalšieho odporu a neposlušnosti proti francúzskej moci. V skutočnosti však takýto postup viedol k čoraz väčšej nenávisti voči všetkému, čo bolo francúzske a európske. Vzájomné vzťahy komplikovala aj skutočnosť, že francúzske úrady sa voči moslimskému obyvateľstvu správali povýšenecky a ich kultúru považovali za menejcennú. V roku 1838 dokonca premenili starobylú a prestížnu mešitu v Alžíri Djemaa el Kebir na katolícku katedrálu a polmesiac na jej streche nahradili krížom.

Odpor proti francúzskemu kolonializmu našiel do veľkej miery odozvu u niektorých moslimských bratstiev, ktoré začali vyzývať moslimov na svätú vojnu proti francúzskym „neveriacim“ votrelcom. Islam sa tak ukázal ako silný zjednocujúci prvok organizovaného vojenského odporu. Jeho symbolom sa stal mladý bojovník Abd al-Kádir. Pochádzal z okolia Mascary na severozápade Alžírska a vyrastal v rodine vodcu miestnej vetvy moslimského bratstva Kádíria. Jeho rodina sa v okolí tešila veľkej vážnosti a on samotný bol známy svojím pokorným životom vzdelaného moslima. Ešte ako chlapec podnikol so svojím otcom prvú púť do Mekky a ako 12-ročný už bol oprávnený predčítavať a vykladať Korán. Študoval práce stredovekých arabských učencov a dokázal diskutovať aj o antických gréckych filozofoch ako Platón či Aristoteles. Počas jeho druhej púte do Mekky v roku 1826 mu prorokovali, že sa stane sultánom Arabov a je predurčený na veľké činy.

 

Francúzske úrady sa voči moslimskému obyvateľstvu správali povýšenecky. V roku 1838 dokonca premenili starobylú mešitu v Alžíri Djemaa el Kebir na katolícku katedrálu a polmesiac na jej streche nahradili krížom

 

Po návrate do Mascary sa príbeh o výnimočnom poslaní Abd al-Kádira, ktoré mu predurčil Boh, rýchlo šíril medzi arabskými kmeňmi v Alžírsku. Práve francúzska invázia v roku 1830 mu poskytla dobrú zámienku na naplnenie jeho vodcovských ambícií. Ako svedok viacerých násilností francúzskej armády na domácom obyvateľstve nakoniec vyhlásil  že „žiadny moslim sa nemôže pozerať na toto utrpenie a zároveň slúžiť Bohu“. Svojou charizmou a presne premyslenými prejavmi pred zástupmi ľudí získaval medzi jednotlivými komunitami na západe Alžírska čoraz viac prívržencov. Pod vlajkou moslimského bratstva Kádírija sa postavil na čelo džihádu proti francúzskym dobyvateľom. Zjednotil viaceré arabské kmene vo vnútrozemí a roku 1832 bol vyhlásený za sultána Mascary. Tento titul však odmietol ako príliš honosný a nechal sa oslovovať ako emir.

Abd al-Kádir mal vlastnú sieť agentov v samotnom Paríži. Sledoval nerozhodné nálady francúzskeho obyvateľstva aj vlády ohľadne francúzskeho Alžírska a dokázal ich využívať vo svoj prospech. Vybudoval modernú armádu, ktorá postupne dosiahla počet až 70-tisíc mužov. Napádal izolované stanovištia francúzskej armády, obchodné stanice a odľahlé usadlosti európskych kolonistov. V roku 1837 sa mu podarilo uzatvoriť zmluvu s Francúzskom, ktorá uznala jeho zvrchovanosť na území západného a stredného Alžírska s výnimkou dôležitých prístavov ako Orán či Arzev.

Abd al-Kádir opieral svoju moc najmä o moslimských duchovných a náčelníkov jednotlivých kmeňov. Na svojom území vyberal dane a razil vlastné mince. V otázkach zahraničnej politiky vystupoval ako spojenec marockého sultána. Napriek jeho charizme a popularite však jeho vládu nevítali všade s nadšením. Dane na vydržiavanie armády boli často pre mnohých roľníkov vysoké. Taktiež konkurenčné moslimské bratstvá, ako napríklad Tidžáníja, jeho vládu ostro odmietali a hľadali spojenectvo u Francúzov. Abd al-Kádir si preto svoju autoritu musel často presadzovať násilím, svojich odporcov bez milosti prenasledoval a tí zas ochotne ponúkali svoje spojenectvo Francúzom.

Medzi  francúzskou správou v Alžíri a emirom Abd al-Kádirom dochádzalo k častým územným sporom, keď jedna aj druhá strana často provokatívne prekračovala len nepresne vytýčené hranice. Napätie a spory vyvrcholili v roku 1839, keď pri nájazde Abd al-Kádirovej jazdy v úrodnej oblasti Mitidža zahynulo viac ako sto francúzskych kolonistov. Vo Francúzsku tento incident vyvolal za podpory tlače vlnu pobúrenia. Abd al-Kádir bol účelovo vykresľovaný ako krutý divoch a neľútostný autoritársky vládca, ktorý vraždí francúzskych roľníkov. Verejná mienka tak volala po úplnom ovládnutí francúzskych území v severnej Afrike a zaistení bezpečnosti tamojších Francúzov. Francúzska vláda tak dostala ďalšiu príležitosť vylepšiť si svoju medzinárodnú prestíž.

Dobytie mesta Constantine 13. októbra 1837 na plátne Horacea Verneta (wikipedia.org)

 

Pacifikácia alebo genocída?

V roku 1840 bol za generálneho guvernéra Alžírska vymenovaný maršal Thomas-Robert Bugeaud, ktorý tu prišiel s jasným cieľom – nanútiť definitívnu akceptáciu francúzskej moci v Alžírsku. Proti Abd al-Kádirovi rozpútal novú vojnu, ktorá narazila na tvrdý odpor civilného obyvateľstva, a preto ju viedol s mimoriadnou brutalitou. Počet francúzskych vojsk v severnej Afrike zvýšil na viac ako 100-tisíc mužov. Abd al-Kádir sa snažil francúzske vojská vlákať čo najviac do hornatého vnútrozemia, kde na nich útočil partizánskym spôsobom boja. Francúzskym veliteľom odkázal nasledovné slová: „...budete zomierať na smäd a choroby v našich horách, a tých, čo prežijú, moji jazdci postrieľajú.“

Francúzske vojská však na Bugeaudov príkaz postupovali krajinou s mimoriadnou krutosťou a jej postupu prisudzujú niektorí historici charakter genocídy. Svojim generálom nariadil všade ničiť úrodu, zabíjať dobytok, vypaľovať dediny a vyvražďovať ich obyvateľstvo. Obyvatelia dedín  utekali pred francúzskou armádou do hôr, kde v zimných mesiacoch často zomierali od zimy a hladu. Cieľom Bugeaudovej stratégie bolo zlomiť hospodárske zázemie a morálnu podporu širokých más Abd al-Kádirovi.

Symbolom francúzskeho koloniálneho násilia pri dobýjaní Alžírska sa stali  tzv. enfumades, čiže „vydymenia“, z rokov 1844 – 1845. Princíp spočíval v tom, že pred vchody jaskýň, kde sa pred francúzskou armádou ukrývalo obyvateľstvo, nakládli ohne, ktoré spálili alebo udusili tých, čo sa v nich ukrývali. Každý, kto pred dymom vybehol von z jaskyne, bol zastrelený. Túto taktiku schvaľoval samotný guvernér Bugeaud, ktorý svojim veliteľom odporúčal: „...a vydymte tých divochov z ich dier ako líšky.“ Asi najznámejším je príklad arabského kmeňa Ouled-Riad, ktorý sa uchýlil do jaskýň v regióne Dahra. Dôstojník Jacques Pélissier 18. júna 1845 nariadil založiť pred vchodmi do jaskýň ohne, v ktorých sa spálil alebo udusil celý kmeň s počtom asi tisíc mužov, žien a detí.

 

Brutálne zaobchádzanie a vraždenie civilného obyvateľstva malo odradiť od ďalšieho odporu a neposlušnosti. V skutočnosti to viedlo k čoraz väčšej nenávisti voči všetkému, čo bolo francúzske a európske.

 

Francúzska armáda vďaka plateným špehom vypátrala aj úkryt, kde Abd al-Kádir ukrýval svoju rodinu, ako aj manželky a deti mnohých svojich významných spolubojovníkov. Francúzski vojaci dostali príkaz všetkých na mieste postrieľať. Táto udalosť síce spustila hnev Abd al-Kádirových spolubojovníkov, no zároveň vyvolala zdesenie z toho, proti akému nepriateľovi to vlastne vedú vojnu. Správy o brutálnom zaobchádzaní francúzskej armády s obyvateľstvom Alžírska vzbudili veľké pohoršenie v samotnom Francúzsku. Intelektuáli, ktorí síce francúzsku prítomnosť v Alžírsku schvaľovali ako „šírenie civilizácie“, v tlači ostro kritizovali postup francúzskej armády. Taktika „spálenej zeme“ však nakoniec skutočne splnila svoj cieľ – zlomila odpor alžírskeho civilného obyvateľstva.

Mnohé dediny a rodiny začali zo svojho utrpenia obviňovať práve Abd al-Kádira. Voči jeho bojovníkom sa začali správať nepriateľsky, lebo cenu za boj proti Francúzom považovali jednoducho za privysokú. Mnoho jeho bojovníkov dezertovalo a pozícia Abd al-Kádira sa výrazne oslabila. Nakoniec bol donútený uchýliť sa pod ochranu marockého sultána. S jeho pomocou sa postavil proti francúzskej armáde v bitke pri Isle v roku 1844, v ktorej Francúzi dosiahli rozhodujúce víťazstvo. Marocký sultán neskôr pod hrozbou francúzskej intervencie do Maroka vydal Abd al-Kádira Francúzom.

V roku 1852 bol Abd al-Kádir privezený do Paríža, kde ho cisár Napoleon III. 
privítal so všetkými poctami veľkého vojvodcu. Toto divadlo malo jednoduchý dôvod. Ak malo byť víťazstvo Francúzska v Alžírsku veľké, francúzska armáda potrebovala verejnosti predstaviť veľkého „vznešeného“ súpera. Napoleon III. ho označil za „alžírskeho“ Vercingétorixa, čím ho prirovnal ku galskému hrdinovi z 1. storočia pred n. l., ktorý dlho vzdoroval Caesarovi počas rímskej expanzie v Galii. Podobne ako Vercingéroix aj Abd al-Kádir nakoniec po hrdinnom boji podľahol „vyspelejšej civilizácii“. Niekoľko dní ho predstavovali na rozličných pompéznych verejných podujatiach po Paríži. Cieľom tejto propagandy nebolo nič iné, ako vykresliť verejnosti francúzsku prítomnosť v severnej Afrike ako modernú verziu Rímskej ríše a ukázať, že Francúzsko je skutočná imperiálna veľmoc. Z Paríža potom Abd al-Kádir odišiel do vyhnanstva v Damasku.

 

Francúzske Alžírsko

Krátko po víťazstve nad Abd al-Kádirom bolo Alžírsko vyhlásené za francúzske územie rozdelené do troch departementov: Alžír, Orán a Constantine. Maršal Bugeaud dostal na počesť svojho víťazstva titul vojvoda z Isly, v meste Alžír mu postavili honosnú sochu a pomenovali po ňom námestie. Od roku 1847 sa Alžírsko považovalo oficiálne za dobyté, hoci  obdobie tzv. „pacifikácie“ trvalo až do roku 1871. Ozbrojený odpor proti Francúzom pokračoval lokálnymi povstaniami najmä v oblasti Kabýlie, ktoré však boli vždy kruto potlačené a obyvateľstvo potrestané stratou pôdy a presídlením. Rozľahlé oblasti saharskej púšte na juhu Alžírska francúzska armáda obsadzovala až po roku 1880, ale nikdy sa jej nepodarilo úplne poraziť odpor kočovných Tuaregov.

Do Alžírska prúdili nové a nové vlny kolonistov a prisťahovalcov z Francúzska a iných európskych štátov. Bola im prideľovaná najlepšia pôda zhabaná pôvodnému obyvateľstvu, pričom mnohí tiež pracovali v mestách ako platení robotníci. Veľké mestá ako Alžír boli postupne prebudovávané na európsky štýl a budovali sa tu veľké bulváre na spôsob Paríža.  

Napriek skutočnosti, že Francúzsko bolo od roku 1870 demokratickou republikou, francúzske občianstvo mali vo všeobecnosti len príslušníci „bielej rasy“ a židia. Podmanené moslimské obyvateľstvo, ktoré tvorilo väčšinu populácie, však dostalo štatút občanov druhej kategórie, tzv. „sujet français“ – francúzski poddaní. Oficiálne sa nazývali ako indigènes – domorodci. Neplatil pre nich francúzsky občiansky zákonník a ich vzťahy s francúzskou mocou upravoval špeciálny súbor trestného práva známy ako Domorodý kódex. Ten obmedzoval voľný pohyb a umožňoval v prípade neposlušnosti väzenie bez súdu, nútené práce či telesné tresty. Domorodý kódex bol vo francúzskych kolóniách zrušený až po roku 1945.

 

Bilancia

Počas francúzskeho dobýjania Alžírska v rokoch 1830 – 1870 zahynulo približne 150-tisíc francúzskych vojakov a civilistov. Počet obetí na strane moslimského obyvateľstva Alžírska sa odhaduje na viac ako 600-tisíc. Alžírsko sa stalo samostatným africkým štátom až v roku 1962, po dlhých rokoch krvavej vojny za nezávislosť od Francúzska, plnej nehumánneho zaobchádzania s ľuďmi na oboch stranách, ktoré si vyžiadalo ďalšie státisíce ľudských životov.

Utrpenie a ukrutnosti, ktoré francúzske koloniálne vojny v Alžírsku sprevádzali, sa natrvalo zapísali do historickej pamäte Alžírčanov aj Francúzov ako trauma, ktorá dodnes komplikuje ich vzájomné vzťahy. Kolonializmus tak vytvoril nové ideologické zdroje násilia a terorizmu, ktoré v druhej polovici 20. storočia viackrát zasiahli Francúzsko aj Alžírsko a pokračujú aj na začiatku 21. storočia. Vo februári 2017 označil súčasný francúzsky prezident Emanuel Macron francúzsku kolonizáciu Alžírska za „barbarstvo a za zločin proti ľudskosti“.

Tento článok bol vypracovaný v rámci projektu APVV-15-0030


alžírskogenocídakolonializmusfrancúzsko



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Silvester Trnovec

Mgr. Silvester Trnovec, je doktorandom v Historickom ústave a Ústave orientalistiky SAV. Zaoberá sa rasizmom a otázkami kultúrnej asimilácie vo Francúzskej západnej Afrike, dejinami západnej Afriky v 19. a 20. storočí a súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež  o teórie európskeho imperializmu a o jeho dôsledky na vývoj Európy.

Pozrite si tiež