Krvavá cesta Grécka k nezávislosti


14.9.2019 | Maroš Melichárek

Protiosmanský boj Grékov v rokoch 1821 – 1832

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.


Mená ako Georgios Karaiskakis, Theodoros Kolokotronis či Alexandros Ypsilanti sa stali pre tento slávny národ nesmrteľné a tým, že sa dokázali so šabľou v ruke postaviť osmanskej moci, si získali i miesto v povestnom panteóne gréckych bájnych hrdinov.

Neboli to však veľké epické bitky či taktické ťaženia, ale ich hrdinský duch, čo dokázal zapáliť i srdcia ostatných spolubojovníkov, a tak dospieť k vznešenému cieľu, ktorým bola nezávislosť Grécka.

Sloboda a nezávislosť boli najdôležitejšie myšlienky, ktoré vo svojej Ýmnos is tin Eleftherían (Hymna za slobodu) zvečnil grécky básnik Dionysios Solomos (1798 – 1857) z ostrova Zakynthos.

Táto zhudobnená báseň dnes znie pri všetkých významných udalostiach v Grécku, keďže neskôr sa stala i národnou hymnou, ktorá Grékom dodnes pripomína ich víťazný boj proti nenávideným Osmanom.

Ukážeme si však, že veci nie sú vždy ani celkom, biele ani čierne, a tak ani na prvý pohľad antagonistický vzťah Osmanov a Grékov možno nebol až taký ako sa to mohlo javiť, a ani ich boj nebol tak celkom iba ich vlastným bojom.

 

Masaker na ostrove Chios. Dielo francúzskeho maliara Eugene Dalacroixa. Hoci sa podobných beštiálností na civilnom obyvateľstve dopúšťali obe strany konfliktu, dobová európska tlač prípomínala najmä grécke obete.

Zdroj: wikipedia.org

 

Vzťahy Grékov a Osmanov v rámci Osmanskej ríše

Pohľad na pomerne komplikované historické udalosti, spájajúce obe krajiny, je do značnej miery ovplyvnený nacionalizmom 19. storočia či vnímaním najnovších dejín oboch štátov v 20. storočí – grécko-tureckého konfliktu na ostrove Cyprus, ktorý eskaloval v roku 1974, či krvavej grécko-tureckej vojny v rokoch 1919 – 1922.

Rovnako negatívne možno charakterizovať i udalosti, spojené s gréckou vojnou za nezávislosť z rokov 1821 – 1832, kedy na oboch stranách dochádzalo k rozsiahlym čistkám na nevinnom obyvateľstve.

Ako však vyzeralo spolužitie týchto národov po páde Konštantínopola a čo vlastne viedlo Grékov k začiatku ozbrojeného boja proti tzv. turkokratii (obdobie, označujúce osmanskú správu Grécka)?

Obsadenie Konštantínopola v roku 1453 a jeho pretvorenie v Carihrad, sídelné mesto sultánovej ríše, v tomto zmysle zreteľne stimulovali obavy Osmanov z možného uskutočnenia tzv. Florentskej únie z roku 1439, ktorá vyhlasovala opätovné zjednotenie západnej a východnej cirkvi pod hegemóniou rímskeho pápeža.

Osmanská ríša pri budovaní svojho vlastného štátneho aparátu, tzv. timársko-sipáhijského systému, vychádzala z byzantských tradícií, konkrétne z tzv. prónií (dočasná držba pôdy, viazaná vojenskou povinnosťou). Postupne padli do rúk Osmanov i Atény (1458) a do konca 15. storočia sa pod ich kontrolu dostalo takmer celé územie dnešného Grécka.

Gréci osmanskú nadvládu spočiatku akceptovali, keďže si udržali vysokú mieru autonómie v oblasti cirkevnej, správnej či obchodnej. O ich pozitívnom vzťahu k Osmanskej ríši svedčí aj citát z práce českého balkanistu Pavla Hradečného: „Nemalá časť gréckeho vysokého kléru ortodoxnej cirkvi z radu dôvodov po dlhú dobu dávala najavo, že jej je milší sultánov turban ako pápežská tiara, a nie náhodou otvorene vyhlasovala, že začlenením do Osmanskej ríše zaistil Boh pravoverným východným kresťanom ochranu pred škodlivým pôsobením pápežstva a Západu.“

Storočia trvajúca príslušnosť k Osmanskej ríši však výrazne poznamenala grécku spoločnosť a premietla sa najrôznejšími spôsobmi do jej jazyka, kultúry, mentality aj spôsobu života.

Časť maloázijskej gréckej komunity, tzv. karamanliovia, síce zotrvala pri zdedenej ortodoxnej viere i vlastnom gréckom písme, prevzala však v plnej miere osmanský jazyk.

Všetci stúpenci iných monoteistických náboženstiev, ktorí mali svoje „knihy“ (a ich náboženstvo sa zakladalo na knižnej biblickej tradícii), teda okrem kresťanov aj židia, sa stali chránenými poddanými sultána.

Toto obyvateľstvo bolo rozdelené v súlade s jeho náboženskou príslušnosťou do zvláštnych cirkevnosprávnych celkov, tzv. milletov, ktorým sa v rámci ríše dostalo rozsiahlej autonómie.

Všetci vyznávači jednej náboženskej viery bez ohľadu na to, akého boli etnického pôvodu a akým jazykom hovorili, boli považovaní za príslušníkov spoločnej národnosti.

Prvým a najväčším cirkevno- autonómnym celkom bol „grécky millet“ (Rum milleti), ktorý zahŕňal všetko obyvateľstvo ríše ortodoxnej kresťanskej viery, nielen Grékov, ale aj príslušníkov iných národností (napríklad Srbov, Bulharov a ďalších).

Sultán Mehmed II. zveril riadenie celého ortodoxne kresťanského milletu konštantínopolskému patriarchovi a do tejto funkcie, ktorá v sebe zahŕňala aj úrad „ethnarchu“ (voľne preložené „vodcu národa“) menoval Gennadia Scholaria, odporcu myšlienky znovuzjednotenia pravoslávia s rímskokatolíckou cirkvou.

Konštantínopolský patriarchát si vďaka spomínanej politike sultánskeho režimu svoj dovtedajší mocenský vplyv nielen udržal, ale aj ďalej posilnil. Svoje výlučné postavenie neskôr veľmi účinne využíval pri vykonávaní helenizačnej politiky vo vzťahu k negréckemu pravoslávnemu obyvateľstvu ríše.

Konštantínopolský patriarchát aj ortodoxné kláštory na Athose, v Meteorách aj inde si počas existencie Osmanskej ríše v plnej miere zachovali dovtedajší majetok.

 

Ku gréckemu boju za nezávislosť sa pridal aj anglický básnik George Gordon Byron. Na obr. ho vidíme portrétovaného v albánskom kroji.

Zdroj: wikipedia.org

 

Predpoklady a príčiny

Od 18. storočia začalo postupne eskalovať vzájomné napätie, ktoré čoraz častejšie nadobúdalo podobu priamych stretov v spojení s úpadkom Osmanskej ríše i ambíciami Ruska či krízou timárskosipáhijského systému.

Kľúčovými predpokladmi boli aj ekonomické posilnenie gréckej komunity a odpor voči všetkému osmanskému. Na Grékov rovnako vplývali i Európou sa šíriace myšlienky osvietenstva a v neposlednom rade i udalosti, spojené s Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789 a srbským povstaním v rokoch 1804 – 1813 (k povstalcom sa pripojili aj grécke jednotky).

Vtedy sa tieto procesy najvýraznejšie prejavovali práve vo vzťahu gréckeho milletu a osmansko-tureckého prostredia. Sultánsky režim začal k vtedajším Grékom pristupovať so vzrastajúcou nedôverou, prijímal voči nim diskriminačné opatrenia a v niektorých prípadoch dokonca toleroval, či priamo podporoval protigrécke pogromy napríklad v Moschopolise, Izmire a inde.

Na druhej strane sa najrôznejšími spôsobmi aktivizovalo aj grécke ortodoxno- kresťanské obyvateľstvo, najmä v horských oblastiach. Protiosmanský odpor mal prevažne individuálnu alebo skupinovú formu.

Bežnými boli výpady zbojníkov, tzv. kleftov, podobných balkánskym hajdukom, či armatolov, ktorí mali slúžiť na potláčanie povstaní, no paradoxne, keďže boli prevažne gréckeho pôvodu, pridávali sa na grécku stranu.

Niekedy však nespokojnosť domáceho obyvateľstva prerástla aj do lokálnych povstaní. Na vypuknutie revolúcie výrazne vplýval i rozvoj gréckeho osvietenstva, ktorý bol ako u iných národov spätý s rozvojom kníhtlače.

Kultúrnym centrom sa stala Viedeň, čiastočne i Paríž, kde pôsobil Adamantios Korais. Tu začali vychádzať prvé grécke noviny Efimeris (1790 – 1797) a časopisy Múdry Hermes (1812 – 1821) či Grécky telegraf (1812 – 1829).

Prejavy osvietenstva boli v gréckej spoločnosti spojené so zmenou spôsobu myslenia, vymanenia sa rozumu z monopolu cirkvi. Vznikali nové grécke školy v Jannine, Izmire, Kydónii, Bukurešti či Aténach.

Bolo dôležité uskutočniť aj reformu gréckeho jazyka. Tzv. byzantský jazyk (historická evolúcia starej gréčtiny) už nepostačoval moderným potrebám a bol už lexikálne i gramaticky vzdialený hovorovému jazyku.

Adamantios Korais (1748 – 1833) presadzoval vytvorenie moderného jazyka, ktorý by vychádzal zo starej gréčtiny, očisteného od turkizmov a talianskych či slovanských prvkov, a taktiež odtrhnutie sa od konštantínopolského patriarchu.

Rigas Feraios (1757 – 1798) bol najvýraznejším hlásateľom nových tendencií v gréckom národnom hnutí, vypracoval plán na oslobodenie celého Balkánu. Feraios bol tvorcom ľudového gréckeho jazyka.

Svoj emocionálny a nacionalistický náhľad na grécky jazyk vyjadril vo svojej „Vojnovej hymne“, (vplyv Marseillaisey). V roku 1797 vypracoval Deklaráciu práv človeka a Ústavu republiky.

Na Grékov pozitívne vplývala i vhodná zahranično-politická klíma, ktorá sa prejavovala vo filhelénstve a propagácii gréckej otázky v Európe. K šíreniu myšlienok gréckej slobody prispievalo hlavne filhelénske hnutie, ktoré bolo moderné v západnej Európe na začiatku 19. storočia, no jeho korene siahajú ešte ďalej do histórie.

Zjednodušene možno stotožniť filhelénstvo s láskou ku gréckej kultúre a tradíciám antiky. V Madride, Londýne, Paríži, Berne, Mníchove a mnohých iných mestách vznikali tzv. grécke výbory, ktoré robili zbierky a financie spoločne so zbraňami posielali do Grécka. V roku 1825 to bolo až okolo dvoch miliónov libier!

Filhelénstvu podľahlo množstvo dobrovoľníkov z Nemecka, Ameriky, Británie a Francúzska. Najdôležitejšími osobnosťami boli spisovateľ Victor Hugo, americký senátor Daniel Webster, slávny ruský spisovateľ Alexander S. Puškin, americký lekár Samuel Gridley Howe, britský premiér George Canning, škótsky historik Thomas Gordon, anglický spisovateľ a dobrodruh Edward John Trelawny, francúzsky maliar Eugène Delacroix alebo francúzsky generál Charles Nicolas Fabvier.

Najznámejším predstaviteľom filhelénskeho hnutia bol nepochybne George Gordon Byron (1788 – 1824), ktorý mal značný podiel na šírení záujmu o Grécko prostredníctvom svojho diela Childe Haroldova púť, ktorú dopísal po absolvovaní cesty Stredomorím v rokoch 1809 – 1811.

Je však dôležité povedať, že samotní Gréci Byrona neobdivovali a nesnažili sa ho získať na svoju stranu kvôli jeho spisovateľským aktivitám či nebodaj lordskému titulu, no hlavne kvôli jeho finančnej istote (do Grécka si so sebou vzal 9 000 libier, ale väčšinu utratil bez výsledného efektu).

Byronovi sa počas jeho pobytu nepodarilo dosiahnuť výraznejší úspech na bojovom poli, aj keď po ňom veľmi túžil. Jeho smrť nebola hrdinskou, akú by si táto doba žiadala, zomrel na reumatickú horúčku.

 

Územný vývoj Grécka v 19. storočí

 

Ypsilanti a Filki eteria

Grécka revolúcia sa paradoxne nezačala na gréckom teritóriu, ale na území Moldavska a dnešného Rumunska. Na jej čelo sa postavil Alexandros Ypsilanti (1792 – 1828), síce Grék, no dôstojník v službách ruského cára Alexandra I.

Ťažisko protiosmanskej aktivity sa postupne prenášalo do tajných spolkov. V roku 1814 bola v Odese založená grécka revolučná organizácia Filiki eteria (grécky Spoločnosť priateľov), ktorá sa podieľala na príprave revolúcie, a jej hlavným cieľom bolo založenie nezávislého gréckeho štátu.

Zakladateľmi boli Athanasios Tsakalov (1788 – 1851), Emmanuilos Xanthos (1772 – 1852) a Nikolaos Skufas (1780 – 1818). Niektorí z členov boli zároveň príslušníkmi slobodomurárskych lóží (na ich myšlienky malo vplyv i karbonárske hnutie, ktoré sa rozmáhalo v Taliansku).

Členovia eterie sa delili do niekoľkých stupňov, pričom sa vôbec nepoznali. Bolo to hlavne z obavy pred odhalením zo strany Ruska a Rakúska, ktoré po Viedenskom kongrese prenasledovali akékoľvek snahy o narušenie legitímnych vlád.

V roku 1818 Filiki eteria začala posielať svojich členov agitovať medzi Srbov a Bulharov. Títo vyslanci sa nazývali apoštoli. Filiki eteria uspela aj medzi obyvateľmi na Peloponéze prostredníctvom vplyvnej rodiny Petrosa Mavromichalisa.

Spoločnosť sa márne usilovala o to, aby sa jej vodcom stal Ioannis Kapodistrias (1776 – 1831), Grék, pochádzajúci zo starobylého kerkyrského rodu, ktorý od roku 1816 zastával úrad ruského ministra zahraničia.

Po Kapodistriasovom odmietnutí bol do čela hnutia povolaný už spomínaný Alexandros Ypsilanti z vplyvnej fanariotskej rodiny, ktorá celé storočie spravovala dunajské kniežatstvá Moldavsko a Valašsko.

V roku 1820 vedenie hnutia prijalo rozhodnutie, týkajúce sa vypuknutia povstania. Mal ho viesť Ypsilanti a jeho centrom sa mal stať Peloponéz.Dňa 22. februára 1821 vojenská družina okolo Ypsilantiho prekročila rieku Prut a vstúpila na územie Moldavska, kde sa dočasne usadila v meste Jasy.

Tu Ypsilanti vydal proklamáciu, v ktorej vyzval Grékov k povstaniu slovami: „Za našu domovinu a vieru! Nastal čas, ó Gréci... Náš zbabelý nepriateľ je slabý a chorý. Naši generáli sú skúsení a všetci naši krajania sú plní entuziazmu. Tak zjednoťme sa, statoční a ušľachtilí Gréci. Zjednoťme národné falangy, nech sa objavia národné légie a uvidíte padnúť starých obrov despotizmu pred našimi víťaznými zástavami.“

Po krátkom pobyte v Jasoch sa povstalci vydali smerom na Bukurešť, no chýbala im podpora cára. Ruský panovník sa rozhodol nekonať a akciu rázne odsúdil, dokonca zbavil Ypsilantiho generálskej hodnosti.

Samotný Ypsilanti rátal s jeho podporou a takisto sa snažil o koordináciu s valašským povstaním sedliakov a pandúrov, vedených Tudorom Vladimirescom (1780 – 1821).

Rumunské obyvateľstvo bolo v tejto situácii pomerne nestranné a odpor voči fanariotským Grékom bol u neho ešte silnejší ako nenávisť voči Osmanom. Osmanská armáda vstúpila na územie Valašska 1. mája 1821 a v bitke pri meste Drăgăşani (19. júna) porazila grécke oddiely.

Táto bitka sa stala osudnou nielen elite Ypsilantiho vojska, tzv. Svätej légii (grécky ), no i jemu samotnému. Po jeho úteku do habsburskej monarchie ho zatkli rakúske úrady a viac ako šesť rokov bol väznený (časť trestu si odsedel aj v českom Terezíne), čo sa výrazne podpísalo na jeho zdravotnom stave.

Ten bol natoľko vážny, že Ypsilanti zomrel dva mesiace po prepustení – 31. januára 1828 vo Viedni. Osmanský sultán stratil dôveru v Grékov a ich lojalitu a od roku 1822 začal zverovať správu Valašska a Moldavska už len rodom z rumunského prostredia.

Účinkovanie Ypsilantiho na území dnešného Rumunska bolo signálom pre vypuknutie povstania i priamo na gréckom území – predovšetkým v oblasti Peloponézu. Na jeho čelo sa postavil Theodoros Kolokotronis (1770 – 1843).

Spustila sa lavína a 2. apríla povstali aj oddiely, vedené Petrosom Mavromichalisom v oblasti Mani. Mystický okamih, zachytený i na slávnom obraze Theodorosa Vryzakisa, sa odohral 6. apríla 1821, keď metropolita Patrasu Germanos oficiálne posvätil vlajku povstalcom.

Osmani odpovedali pogromami, ktoré páchali na gréckom obyvateľstve, napríklad v Konštantínopole, kde samotný konštantínopolský patriarcha Grigorios V. odvisol na bráne patriarchátu, hoci predtým povstanie odsúdil.

V roku 1822 došlo k vraždeniu Grékov vrátane žien a detí na ostrove Chios. Gréci boli tradične vykresľovaní ako trpiaci národ, ktorý povstal voči osmanskej tyranii, a najexponovanejším príkladom boli práve udalosti na ostrove Chios.

Pravdou však je, že i Gréci sa dopúšťali vraždenia a krutostí na moslimskom obyvateľstve. V tejto súvislosti možno spomenúť vyvraždenie osmanských kupcov v meste Galati či v Jasoch. Na Peloponéze Gréci povraždili asi 25 000 Osmanov a najväčšia masakra sa odohrala v Tripolise.

Dňa 5. októbra 1821 sa mesto vzdalo Grékom, po čom nasledovala genocída 8 000 obyvateľov, z toho bolo 2 000 detí a žien. Ako píše Miroslav Šedivý vo svojej knihe Krvavá odyssea. Řecký boj za nezávislost 1821 – 1832, Gréci sa od Osmanov v krvavých praktikách líšili akurát tým, že si neosvojili odrezávanie uší, ktoré inak Osmani posielali sultánovi ako dôkaz horlivosti.

Zakrátko po vypuknutí revolúcie došlo k polarizácii národného hnutia na dve skupiny – pôvodní predstavitelia – tzv. eteristi (emigrácia a maloburžoázne vrstvy) a domáca skupina (grécke obchodnícke a podnikateľské kruhy).

Zásluhou Alexandrosa Mavrokordatosa mala prevahu domáca vrstva. Tieto rozpory sťažovali už i beztak veľmi komplikovaný proces vytvárania jednotného gréckeho štátu. Prvým krokom k prekonaniu nejednotnosti bolo zvolanie národného zhromaždenia do mesta Epidauros, kde bola 1. januára 1822 v duchu ústavy francúzskeho direktória z roku 1795 prijatá grécka, tzv. epidaurská, ústava.

Zákonodarný orgán, tzv. vuleftiko, mali tvoriť zástupcovia rôznych častí Grécka, zatiaľ čo exekutívna moc bola zverená do rúk päťčlennému výboru, tzv. ektelestiku.

 

Otto I., bavorský princ a prvý grécky kráľ.

Zdroj: wikipedia.org

 

Grécka cesta v ústrety nezávislosti

Po tzv. druhom národnom zhromaždení, ktoré sa zišlo v roku 1823 v Astrose, sa Grécko ocitlo takmer na pokraji občianskej vojny, keďže sa do ostrého sporu dostali predstavitelia „strany nožov“ (vojenskí radikáli) a „strany politikov“ (umiernená frakcia).

Gréci boli prebiehajúcimi bojmi vyčerpaní a situácia sa v ich neprospech začala radikálne obracať v roku 1825, kedy sa na žiadosť sultána Mahmuda II. (vládol v rokoch 1808 – 1839) zapojil do vojny jeho egyptský vazal Mehmed Ali (jeho meno má v historiografii viacero alternatív, napríklad Muhammad Ali či Mehmet Ali Paša).

Jeho vojská sa vylodili na Peloponéze a obsadili skoro celé územie, ovládané Grékmi. Veľkou ranou bol i pád mesta Mesolongi po treťom obliehaní v rokoch 1825 – 1826.

V tejto situácii sa gréckou otázkou začali výraznejšie zaoberať aj vtedajšie európske veľmoci, čo malo de facto najvýraznejší podiel na úspechu revolúcie. V roku 1826 Rusko a Veľká Británia podpísali záväzok o spoločnom postupe riešenia gréckej otázky, ktorý vošiel do dejín pod názvom Petrohradský protokol.

Následne bola 6. júla 1827 v Londýne podpísaná tzv. londýnska konvencia medzi Ruskom, Francúzskom a Veľkou Britániou, v ktorej veľmoci navrhovali sultánovi zmier a existenciu autonómneho Grécka, ktoré by Osmanom platilo tribút. Tajná dodatková klauzula konvencie však obsahovala ustanovenie, že v prípade nesúhlasu Osmanskej ríše ju prinútia všetkými možnými prostriedkami.

Náhodný incident medzi britsko-francúzsko-ruskou flotilou, ktorá blokovala osmanské lode a prístavy, s osmansko-egyptskou flotilou v Navarinskom zálive (20. októbra 1827, dnes záliv Pylos) prerástol do veľkej námornej bitky, ktorá prakticky rozhodla o osude celej revolúcie.

V roku 1827 sa zišlo tzv. tretie národné zhromaždenie v Troizene, kde bola prijatá nová ústava. Predovšetkým však zhromaždenie zvolilo Ioannisa Kapodistriasa, už spomínaného bývalého ministra zahraničia cárskeho Ruska, za dočasného vladára (kyvernitis).

Ten sa svojho úradu ujal 30. januára 1828, kedy sa vylodil v Naupliu a následne zostavil 28-člennú radu, tzv. panhelenion. Ku konečnému úspechu povstania prispelo aj vypuknutie rusko-osmanskej vojny v roku 1828.

V nasledujúcom roku generál Ivan Ivanovič Dibič (1785 – 1831) prekročil pohorie Stara Planina v dnešnom Bulharsku a napadol Tráciu. Dňa 14. septembra v Edirne Osmanská ríša podpísala mierovú zmluvu s Ruskom, vďaka čomu došlo aj k zastaveniu bojov (posledná bitka sa odohrala v Boiótii, no napríklad na Akropole zostala osmanská posádka do roku 1833!) a potvrdeniu výsledkov londýnskej konferencie, na ktorej sa veľmoci dohodli, že Grécko získa vnútornú autonómiu a sultánovi bude ročne odvádzať tribút 1,5 milióna tureckých piastrov.

Konečné zahraničnopolitické uznanie Grékom deklaroval nový londýnsky protokol, podpísaný 15. februára 1830. Tento nový dokument potvrdzoval nezávislé Grécke kráľovstvo, ktorého hranice boli určené čiarou, vedúcou od ústia rieky Acheolos na západe k ústiu rieky Sperchios na východe.

Na čele kráľovstva mal stáť Leopold z dynastie Sachsen-Coburg, ten však videl vo svojom „gréckom“ poslaní viacero úskalí a odmietol reagovať na túto ponuku.

Toto obdobie bolo veľmi turbulentné, keďže znovu sa k slovu dostávali viaceré frakcie (napríklad opozičná „ústavná“ strana, tzv. „ruská“ či „francúzska“ strana).

Samotný Kapodistrias sa snažil riadiť štát autoritatívne a celkovú zlú atmosféru dotváralo i sklamanie Grékov z výsledkov revolúcie. Nepáčil sa im spôsob ani rozsah medzinárodnoprávneho riešenia gréckej otázky, ktorý nezodpovedal predstavám z roku 1821.

Nový štát nemal predpokladaný rozsah ani politický systém, keďže namiesto demokratického a republikánskeho zriadenia, ktoré sa opieralo o ústavu, bol v Grécku nastolený absolutistický systém cudzej dynastie, nesúci charakter protektorátu.

V roku 1831 Kapodistriasa úkladne zavraždili jeho odporcovia vo vtedajšom hlavnom meste Nauplio. Chaos ukončili až protektorské veľmoci, ktoré 7. mája 1832 uzavreli zmluvu s bavorským kráľom Ľudovítom I., podľa ktorej bude za gréckeho monarchu ustanovený princ Otto (1815 – 1867), jeho syn.

Počas jeho neplnoletosti, teda do roku 1835, bude krajinu riadiť regentská rada. Ďalším londýnskym protokolom z 30. augusta 1832 došlo k úprave hraníc spôsobom, ktorý bol pre Grécko výhodnejší.

Pevninská hranica prebiehala po čiare, spájajúcej Artský a Voloský záliv, avšak stále to bola asi polovica dnešnej rozlohy Grécka. V roku 1833 Osmanská ríša uznala nezávislosť mladého kráľovstva, nedoriešený však zostal štatút ostrova Kréta, ktorý bol až do roku 1840 okupovaný egyptskými oddielmi.

Začiatkom februára 1833 sa neplnoletý kráľ Otto I. vylodil v Naupliu. V gréckych dejinách sa tým začala éra, označovaná ako obdobie vlády cudzincov (xenokratia), známe aj ako vláda Bavorov (bavarokratia).

Nezávislosť na Osmanskej ríši, ktorú si Gréci vybojovali za výraznej pomoci európskych veľmocí, však nebola v takých intenciách, v aké dúfali na začiatku revolúcie.

Výrazná politická nestabilita, ktorá sprevádzala Grécko aj v 20. storočí (a ešte i dnes), sa prejavovala počas celej doby revolúcie aj hneď po nej, keď v roku 1843 bol Otto I. prevratom donútený prijať ústavu.

 

Viac o dejinách Balkánu v Historickej revue 1/2014

 

Tento rys gréckej spoločnosti sa stal do značnej miery jej charakteristickou črtou. Dezilúzia sprevádzala hlavne najnižšie vrstvy gréckeho obyvateľstva, ktorým vojna priniesla najviac utrpenia a ktorých postavenie sa výrazne zhoršilo.

Opustené moslimské majetky pripadli len najvyššej vrstve gréckej spoločnosti a množstvo roľníkov zostávalo bez vlastnej pôdy aj po roku 1832. Dokonca v rokoch 1834 – 1836 z Grécka emigrovalo 60 000 obyvateľov, ktorí v Osmanskej ríši hľadali lepšie podmienky, a je pravdou, že ich veľakrát aj našli.

Gréci nezískali slobodu v pravom slova zmysle, a to kvôli tomu, že kráľ Otto I. sa snažil vládnuť absolutisticky. Napriek tomu možno v jeho vláde nájsť niekoľko pozitívnych aspektov.

Zlepšila sa vymožiteľnosť práva a taktiež ukončil rabovanie a kriminálnu činnosť viacerých bánd, ktoré tvorili bývalí bojovníci za nezávislosť. Novou politickou doktrínou Grécka sa stala tzv. Megali idea alebo „Veľká myšlienka“, ktorú presadzoval hlavne Ioannis Kolettis (1774 – 1847).

Kolettis bol gréckym ministerským predsedom, politikom a príslušníkom tzv. „francúzskej strany“ v Grécku. Preslávila ho hlavne reč, prednesená v roku 1844 v národnom zhromaždení, ktorá sa stala ideovým základom a princípom tzv. veľkého Grécka:

„Grécke kráľovstvo nie je Gréckom, ale iba jeho časťou, najmenšou a najchudobnejšou. Grékom nie je iba ten, kto žije v tomto kráľovstve, ale tiež ten, čo žije v mestách Jannina, Solún, Serres, Drinopol, Konštantínopol, Trapezunt, na Kréte či na ostrove Samos alebo v ktorejkoľvek inej časti, ktorá je historicky grécka, alebo ktokoľvek, kto je gréckeho rodu... Sú dve veľké centrá helénstva – Atény a Konštantínopol. Atény sú iba hlavným mestom kráľovstva, Konštantínopol je veľké hlavné mesto.“

Úhlavným nepriateľom tak naďalej zostávali Osmani, ktorí v rámci Osmanskej ríše stále ovládali okolo dvoch miliónov Grékov.

 




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Maroš Melichárek

Popis autora

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 1760
  • 11

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 772
  • 5