Sviatok práce má dramatický pôvod


29.4.2019 | Adam Šumichrast

Haymarketský masaker

Je piatok, 11. novembra 1887, pol hodiny pred obedom. Na šibenicu sú vyvedení štyria muži v bielych plášťoch. Z lavíc ich sleduje 170 svedkov. Mužom okolo krku utiahnu povrazy a nasadia biele kapucne. Krátko pred vykonaním popravy August Spies, jeden z nich, stihne zakričať: „Príde čas, keď bude naše ticho silnejšie ako hlasy, ktoré dnes zaškrtíte!“ George Engel a Adolph Fischer zvolajú: „Hurááá, anarchia!“ Prehovoriť sa pokúša aj Albert Parsons, v tom sa však otvoria padacie dvere. Smrť neprišla okamžite. Trvalo sedem minút a 42 sekúnd, kým sa hlasy visiacich a metajúcich tiel definitívne umlčali.


 

Takto vyvrcholil dej, ktorý sa neskôr stal podnetom pre vznik medzinárodného dňa pracujúcich. Predchádzala mu ekonomická depresia v Spojených štátoch amerických v rokoch 1883 – 1886, ktorá podnietila rozmach radikálneho hnutia pracujúcich. Jeho hlavnou požiadavkou bol osemhodinový pracovný čas.

 

Leták vyzývajúci k účasti na protestnom zhromaždení na námesti Haymarket.

Zdroj: wikipedia.org

 

Osem hodín

Federácia organizovaných remesiel a odborových zväzov v roku 1884 na národnom sneme v Chicagu schválila rezolúciu, žiadajúcu prijatie zákona, ktorý by od 1. mája 1886 skrátil pracovný čas na osem hodín.

O rok neskôr bola požiadavka zopakovaná s tým, že k jej dosiahnutiu sa treba priblížiť aj generálnym štrajkom. Anarchistov, organizovaných v Medzinárodnom združení pracujúcich ľudí, ktorí túžili po úplne novej spoločnosti, požiadavka osemhodinového pracovného času spočiatku neoslovila.

Považovali ju za reformistickú a tvrdili, že samotné postavenie pracujúcich by nijako zvlášť nevylepšila. Navyše by podľa nich len oddialila rozhodujúci súboj s kapitalizmom.

V novembri 1885 v Chicagu vznikla Asociácia za osem hodín, do ktorej sa združili rôznorodé pracovné, odborové a politické organizácie. Viaceré z nich zaznamenávali významný nárast členstva, ktoré bolo militantne naladené a často agitovalo za osemhodinový pracovný čas napriek postojom vedenia.

Táto situácia donútila anarchistov, aby prehodnotili svoju pozíciu a nezostali izolovaní od hnutia pracujúcich. Celonárodný boj za osemhodinový pracovný deň tak vyvrcholil spojením síl v prvých mesiacoch roka 1886.

Chicago sa stalo epicentrom tohto zápasu. Týždeň čo týždeň mítingy striedali štrajky, štrajky demonštrácie a demonštrácie rozdávanie agitačných letákov. V roku 1886 sa počet štrajkujúcich oproti predchádzajúcim piatim rokom celkovo strojnásobil. Heslo „Osem hodín – Pracovný čas, 1. máj 1886“ sa stalo urgentnou požiadavkou doby.

 

Generálny štrajk

Ako sa blížil 1. máj, celé mesto sa nachádzalo v ovzduší napätého očakávania. Pripravovali sa aj represívne zložky. Prebehla mobilizácia policajných rezerv, pripravených zasiahnuť. V zálohe vyčkávala štátna milícia a šepkalo sa o federálnych jednotkách, ktoré by na pokyn vstúpili do mesta.

Vznikol aj výbor popredných predstaviteľov biznisu, ktorí sa stretávali na pravidelnej báze, aby boli schopní intervenovať v potrebných prípadoch.

Prvého mája po celej krajine odložilo svoje nástroje vyše 300-tisíc pracujúcich z vyše 13-tisíc podnikov. V Chicagu sa do štrajku zapojilo 40-tisíc z nich. Ako informovala miestna tlač, „Z vysokých komínov tovární a mlynov nevychádza žiaden dym“.

Celkovo pochodovalo ulicami až 80-tisíc ľudí. Zrejme práve kvôli vysokým množstvám pracujúcich v uliciach 1. mája nedošlo k zrážkam s políciou. Nasledujúci deň bol takisto pokojný. Do generálneho štrajku sa zapájalo čoraz viac pracujúcich.

K vyvrcholeniu situácie došlo počas tretieho dňa generálneho štrajku pri McCormickovej továrni. Iba rok predtým majiteľ továrne zažil trpkú skúsenosť, keď si pracujúci, organizovaní v odboroch, štrajkom vynútili odvolanie 15% zníženia miezd.

Odvtedy bol Cyrus H. McCormick junior odhodlaný odbory zničiť. Vo februári 1886 vyhodil odborovo organizovaných zamestnancov a nahradil ich novými, pričom najal súkromnú bezpečnostnú službu na ich ochranu. Všeobecne zamestnávatelia v atmosfére rozmachu štrajkov začali hromadne využívať „služby“ štrajkokazov.

Situácia v McCormickovej továrni tak bola problematická už dlhšie, ale eskalovala popoludní 3. mája. Časť štrajkujúcich po konci zmeny napadla štrajkokazov, ktorí vychádzali z továrne, a zatlačili ich naspäť.

Do potýčky sa zapojila polícia a začala strieľať do davu. Najmenej dvoch ľudí zabila (v dobovej tlači sa písalo až o šiestich obetiach), mnohí boli zranení. Na miesto prišiel August Spies, ktorý počas hektických dní rečnil a agitoval na mnohých miestach.

Zhrozený z krviprelievania už za pár hodín skoncipoval leták a spolu s ďalšími anarchistami začal pripravovať na nasledujúci deň protest proti policajnej brutalite.

 

Fotografia Chicaga okolo roku 1890. Zdroj: wikipedia.org

 

 

Atentát a streľba do davu

Bol 4. máj 1886, osem hodín večer. Na Námestí Haymarket sa zišlo okolo dvetisíc ľudí, čo bolo pre organizátorov isté sklamanie – očakávali oveľa vyššie počty. Na improvizovanej rečníckej tribúne, korbe nákladného auta, sa vystriedali viacerí rečníci.

Ako prvý k davu prehovoril Spies. Deklaroval, že míting sa zvolal kvôli objasneniu situácie ohľadom boja za osemhodinový pracovný čas a rôznych incidentov, ktoré ho sprevádzali, nie kvôli násiliu.

Zároveň poukázal na zbytočnosť policajných záloh, prichystaných o pol bloku ďalej od námestia. Druhým rečníkom bol Albert Parsons, ktorý rečnil takmer hodinu a zdôrazňoval napríklad nízky podiel pracujúcich na ziskoch podnikov.

Krátko po desiatej večer zahájil svoju reč posledný rečník – Samuel Fielden. Pri jeho ostrých slovách zareagovali dvaja detektívi v dave, ktorí informovali policajného inšpektora. Zakrátko sa k rečníckej tribúne priblížil zástup policajtov, čo prekvapilo rednúci dav protestujúcich, ktorí sa kvôli neskorej hodine už pomaly rozchádzali domov.

Policajný kapitán vydal rozkaz na rozpustenie akcie. Zaskočený Fielden s ním začal polemizovať. Poukazoval na to, že akcia bola riadne nahlásená a beztak sa blíži ku koncu. Plus, že sa na mieste nachádza už len posledných pár stoviek ľudí, ktorí sa správajú mierumilovne.

Policajný kapitán výzvu zopakoval, na čo sa Fielden odmlčal a po malej chvíli začal zostupovať z improvizovanej tribúny. V tom momente nastala ohromná explózia, ktorá vybila okná v celom bloku. Medzi druhý a tretí rad policajtov niekto vhodil podomácky vyrobenú bombu.

Tí sa následne chopili svojich revolverov a začali strieľať do davu, ktorý sa rozutekal všetkými smermi. Streľba trvala dve až tri minúty. Vzduchom sa ozývali výkriky ranených a nadávky utekajúcich. Sedem policajtov na následky výbuchu zomrelo. Štyria protestujúci zostali na mieste mŕtvi, ďalších 70 utrpelo zranenia, najmä v dôsledku streľby.

Médiá na druhý deň rozpútali hystériu a z atentátu obvinili organizátorov zhromaždenia. Nasledovalo hromadné zatýkanie, ktoré nakoniec viedlo k tomu, že siedmich organizátorov v zmanipulovanom procese odsúdili za konšpiráciu na trest smrti obesením a jeden dostal 15 rokov väzenia (dvom neskôr zmenili trest smrti na doživotie, jednému sa noc pred popravou podarilo spáchať samovraždu). Práve kvôli faktu, že došlo k realizácii trestov smrti napriek nedostatku dôkazov, začalo sa hovoriť o „haymarketských mučeníkoch“.

Haymarketské udalosti sa tak spolu so všeobecným prvomájovým dianím roku 1886 stali základom pre ustanovenie medzinárodného dňa pracujúcich na 1. máj. Oficiálne k tomu došlo na prvom kongrese II. internacionály v Paríži v roku 1889. Medzinárodný deň pracujúcich – Sviatok práce sa etabloval na celom svete.

 

Ilustrácia zachytáva dramatické udalosti na chicagskom námestí Haymarket zo 4. mája 1886.

Zdroj: wikipedia.org

 

Česká stopa

V kontexte predostretých udalostí je zaujímavá aj tzv. česká stopa. Do Spojených štátov amerických v druhej polovici 19. storočia prúdila obrovská masa pracujúcich z Európy. Vyskytovali sa medzi nimi aj českí anarchisti, ktorí pôsobili v rôznych robotníckych spolkoch a odborových organizáciách.

Rovnako ako ostatní začali medzi krajanmi propagovať myšlienku osemhodinového pracovného času. Pôsobili napríklad v českej sekcii The International Working People’s Association, ktorá niesla názov Mezinárodní dělnická jednota. Jednu z hlavných postáv predstavoval Jakub Mikolanda.

Mnohí českí anarchisti sa veľmi dobre poznali aj s „haymarketskými mučeníkmi“, nemeckými anarchistami a priamo sa zúčastňovali spomínaných udalostí. Napríklad Hynek Dejmek bol zatknutý 3. mája počas incidentu pri McCormickovej továrni.

Na mieste sa ho snažil vyslobodiť z rúk polície spomínaný Mikolanda. Jan Hronek bol takisto zatknutý pri ďalších májových udalostiach roku 1886, rovnako aj iní – autor „Písně práce“ Josef Boleslav Pecka, Václav Dejmek, František Čapek, František Chleboun či František Dvořák. Viacerí českí anarchisti sa zúčastnili aj pohrebu popravených, na ktorý prišlo takmer pol milióna ľudí.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Adam Šumichrast

Vyštudoval históriu a politológiu na FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa vývojom a fungovaním odborov v diktátorských režimoch a oblasťou labor history. Momentálne pôsobí ako interný doktorand v Historickom ústave Filozofickej fakulty MU v Brne.

Pozrite si tiež


Strážcovia hraníc: Kurdi v Osmanskej ríši

11.10.2019 | Lukáš Rybár

Od 16. storočia sa väčšina kurdských kmeňov dostala pod kontrolu Osmanskej ríše. Vzhľadom na ich početnosť a veľkosť územia, ktoré obývali na východnej periférii ríše, musel osmanský sultán pristúpiť k odlišnej forme...

  • 115
  • 0