"Umrieme, ale budeme slobodní!"

Publikované v Historická revue č. 11/2014


6.2.2017 | Sidonia Grama

Rumunská revolúcia v decembri 1989

Medzi pokojnými a radikálnymi revolúciami, ktoré sa odohrali v strednej a východnej Európe v roku 1989, rumunská revolúcia a jej krvavý profil predstavujú podivný obraz.


Diktatúra Nicolae Ceauşesca bola posledným stalinistickým režimom v reformujúcom sa socialistickom bloku. Kontroverzie okolo faktov a ich interpretácia pre dnešnú politickú scénu ešte nezanikli ani 25 rokov po udalostiach. Dodnes zostáva nevyriešená otázka, či bola alebo nebola revolúcia.

 

Začiatok v Temešvári

Revolúcia (revolučná situácia) vypukla 15. decembra 1989 v multikultúrnom a multietnickom meste Temešvár na juhozápadnej hranici Rumunska. Začalo sa to ako pokojný protest zástancov populárneho maďarského kalvínskeho kňaza Lászlóa Tökésa, ktorého cirkevné a politické orgány odvolali z funkcie pre opakovanú kritiku situácie maďarskej menšiny v Rumunsku. Tento protest sa nečakane otočil na ľudové povstanie proti Ceauşescovmu režimu a potom na revolúciu. Náboženská spolupatričnosť sa premenila na obrovskú interetnickú a medzináboženskú solidaritu. Obyvateľstvo Temešváru vyšlo do ulíc, pričom skandovalo čoraz radikálnejšie slogany: „Sloboda“, „Národ sme my“, „Dole s Ceauşescom“, „Dole s komunizmom“, „Nebojte sa, Ceauşescu padne“, „Armáda je s nami“, „Dnes v Temešvári, zajtra v celom Rumunsku“.

Protesty pokračovali napriek krvavým represáliám. Dňa 17. decembra ozbrojené sily začali strieľať do demonštrantov. Boli to dôstojníci a vojaci jednotiek armády, milície a tajnej polície Securitate a iné špeciálne jednotky, ktorým velili vysoko postavení komunistickí hodnostári. Robotníci, radikalizovaní veľkým počtom obetí (v Temešvári bolo viac ako 70 mŕtvych), sa hromadne solidarizovali s protestom a 19. decembra všetky továrne v meste vyhlásili generálnu stávku. Na druhý deň kolóny robotníkov zaplnili ulice mesta. Počet protestujúcich bol už taký veľký, že vojenské jednotky dostali povel vrátiť sa do kasární.

20. december 1989 zostal pamätným dňom, ktorý obyvateľstvo Temešváru každoročne oslavuje. Bol to moment, keď sa protest premenil na revolúciu. V budove miestnej opery sa zrodil Rumunský demokratický front, prvá nekomunistická politická organizácia. Z balkóna opery zaznel politický program s názvom „Padla tyrania!“. Žiadala sa Ceauşescova demisia ako zásadná podmienka pre dialóg s vládou v zmysle demokratizácie a organizovania slobodných volieb. Tieto požiadavky možno považovať za politický projekt zhodný s vývojom, charakteristickým pre strednú Európu. Námestie opery sa premenilo na mikrospoločnosť, ktorú zjednotili práve krvavé obete. Medzi rečníkmi a protestujúcimi, ktorí naplnili námestie, sa vytvorilo duševné puto. Balkón a Námestie opery sa stali symbolickým a reprezentatívnym centrom protikomunistickej revolúcie. Dňa 20. decembra 1989 sa Temešvár vyhlásil za „prvé mesto oslobodené od komunizmu“, prvý ostrov slobody v krajine, v ktorej vládla ťažká diktatúra.

Správy o revolúcii sa rýchlo šírili do iných miest a dorazili aj do hlavného mesta Rumunska. Napriek silnej informačnej blokáde sa o udalostiach v Temešvári dozvedelo celé Rumunsko ústnym podaním a z cudzích rozhlasových staníc (Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Rádio Budapešť).

 

Solidarizácia celej krajiny

V dňoch 18. – 20. decembra 1989 bol prezident Nicolae Ceauşescu na oficiálnej návšteve v Iráne. Po návrate nariadil stanné právo v okrese Timiş. V televíznom a rozhlasovom prejave ostro odsúdil udalosti v Temešvári a protestujúcich vyhlásil za „chuligánske elementy“, ktoré vraj podnikli „akty teroristického a fašistického charakteru (…) organizované v úzkom vzťahu s reakcionárskymi, imperialistickými, iredentistickými, šovinistickými kruhmi a spolu so zahraničnou špionážou“. Tu si treba všimnúť dva pojmy, ktoré Ceauşescu použil – chuligáni a teroristi. Sú to slová, ktoré často bude počuť po Ceauşescovom páde a v nasledujúcej dobe. Paradoxne, práve tieto pojmy často používala aj politická moc, ktorá sa zrodila počas revolúcie.

 

Dole s Ceauşescom! Dole s komunizmom!

Dnes v Temešvári, zajtra v celom Rumunsku!

Dňa 21. decembra Nicolae Ceauşescu, istý si podporou ľudu, požiadal o zorganizovanie veľkého mítingu v Bukurešti s úmyslom manipulovať s národným cítením obyvateľstva a dosiahnuť verejné odsúdenie udalostí v Temešvári. Počas prejavu z balkóna úV Rumunskej komunistickej strany, na tzv. Palácovom námestí, prvýkrát diktátora vypískalo vlastné obyvateľstvo. Z toho istého balkóna v auguste 1968 Ceauşescu odsúdil sovietsku inváziu do československa, čo bol vrchol jeho medzinárodnej politickej kariéry. Televízny a rozhlasový priamy prenos z 21. decembra zachytil moment maximálneho údivu diktátora, keď jeho prejav prerušili výkriky z davu. Po ňom nasledovalo skandovanie „Timişoara, Timişoara (Temešvár)!“ a hluk nespokojného zhromaždenia. Zahanbený diktátor míting prerušil. Celá krajina v priamom prenose sledovala vážny otras režimu a čakala, čo sa bude diať. Od tejto chvíle obyvateľstvo Rumunska začalo spontánne protestovať proti diktátorovi a jeho režimu, počnúc veľkými mestami Sedmohradska a Banátu (Kluž, Arad, Sibiu, Târgu Mureş), ale aj v hlavnom meste Bukurešť.

 

„Umrieme, ale budeme slobodní“

Otvorený protest Rumunov po 45 rokoch ťažkej totality znamenal viac ako len radikálne a nebezpečné politické vystúpenie. Bola to vec života a smrti, ako aj forma duševnej očisty.

V Bukurešti sa po prerušení mítingu protesty obyvateľstva premiestnili aj do iných častí mesta. Jedným z centier demonštrácií sa stalo Univerzitné námestie, kde sa okrem univerzity a fakulty architektúry nachádzal aj hotel Intercontinental. V ňom bolo ubytovaných mnoho cudzincov a novinárov, ktorí sa v novembri zúčastnili 14. kongresu Rumunskej komunistickej strany (RKS). Na námestí sa počas dňa a noci zhromaždili davy protestujúcich všetkých vekových a sociálnych skupín, skandovali sa slogany, čítali vyhlásenia z Temešváru a modlitby za mŕtvych. Na videozáznamoch (súkromných osôb alebo Securitate) sú počuť heslá: „Sloboda!“, „Dole s Ceauşescom!“, „Ceauşescu pred súd!“, „Preč s diktátorom!“, „Bez násilia!“ a iné. Jeden z nápisov, ktoré sa objavili na múroch, hlásal: „Umrieme, ale budeme slobodní“.

Mesto zablokovali a kontrolovali ozbrojené jednotky. Zmiešané oddiely, zložené z protiteroristických zložiek, jednotiek USLA (špeciálne oddiely, ktoré chránili veľvyslanectvá), vojakov a dôstojníkov pravidelnej armády, blokovali hlavné križovatky a komunikácie okolo hotela Intercontinental. Hoci riziko konfrontácie bolo veľké, protestujúci sa pokúšali ovplyvniť vojakov a skandovali proti násiliu. Napriek ojedinelým násilným udalostiam pretrvávala medzi protestujúcimi a vojakmi čudná zmes nepriateľstva a sympatií. Tento krehký stav v noci z 21. na 22. decembra brutálne prerušili krvavé zrážky na barikáde pri hoteli Intercontinental.

Ceauşescu sa nevedel spamätať z neúspešného pokusu prehovoriť k zhromaždeným davom. Odmietol politické riešenie krízy a uprednostnil brutálny vojenský zásah podľa čínskeho vzoru z námestia Tchien-an-men z jari 1989. Ako najvyšší veliteľ rumunských ozbrojených síl prevzal velenie v straníckej centrále, ktorú už celú noc neopustil. Minister obrany Vasile Milea dostal príkaz priamo na ulici koordinovať útok proti barikáde pri hoteli Intercontinental. Podľa vojenskej prokuratúry po nočnom zásahu zostalo 49 mŕtvych, 463 ranených a 698 zatknutých. Po ukončení akcie sa mestské služby ponáhľali vyčistiť námestie, aby nezostali žiadne stopy po brutálnom zákroku.

 

Ceauşescov koniec

Po dramatickej noci 22. decembra ráno do centra mierili obrovské masy robotníkov. Rumunská televízia oficiálne vysielala prehlásenie o výnimočnom stave na území celého Rumunska. Po správe o samovražde generála Mileu, ktorého Ceauşescu prehlásil za zradcu a za zodpovedného za celú situáciu, začala armáda solidarizovať s protestujúcimi. Revolucionári začali obliehať budovu úV komunistickej strany, kde im nikto nekládol odpor. Keď Ceauşesca po druhom neúspešnom pokuse prehovoriť k zhromaždenému davu opäť vypískali, ušiel aj s jeho nenávidenou manželkou Elenou z budovy vrtuľníkom. Tieto pamätné zábery, ktoré sa dostali do celého sveta, znamenali de facto ukončenie totalitného režimu v Rumunsku.

22. december 1989 je historickým míľnikom aj preto, že vtedy sa začal proces legitimizácie novej politickej moci, zrodenej počas revolúcie. Odohral sa hlavne prostredníctvom priamych prenosov rumunskej televízie. Krátko po tom, čo bledý hlásateľ oznámil nastolenie výnimočného stavu na území celej krajiny, rumunská televízia prerušila vysielanie. Vysielanie bolo obnovené okolo 13. hodiny a diváci uvideli televízne štúdio plné revolucionárov. Herec Ion Caramitru, oblečený vo vetrovke, vzrušený a unavený, ohlásil: „Bratia, s Božou pomocou sme v televíznom štúdiu. Dostali sme sa sem spoza tankov spolu s armádou, študentmi a s ďalšími tisíckami Rumunov a iných menšín, ktorí nám pomohli ...“. Potom básnik a disident Mircea Dinescu úplne dojatý prehlásil, že „rumunský národ bol chorý strachom, teraz je chorý slobodou ... a revolúciou“. Takto sa televízia stala „srdcom revolúcie“.

Po úteku diktátora sa objavili tri hlavné politické iniciatívy, ktoré konkurovali o prvenstvo – v sídle bývalého ÚV komunistickej strany, v budove ministerstva obrany a v rumunskej televízii. Na týchto miestach sa rôzne osobnosti pokúšali zorganizovať sa, presadiť sa, narýchlo vypracovať rôzne proklamácie a politické projekty. Boli to iniciatívy viac alebo menej konkurenčné a ich autori niekedy prechádzali od jedného politického projektu k druhému, pričom dúfali, že budú môcť ovplyvniť historické udalosti. Medzi týmito politickými iniciatívami mala absolútnu prevahu televízia. Rok po udalostiach bývalý riaditeľ rozhlasu s hrdosťou spomínal, že v budove televízie, na 11. poschodí, sa zrodila nová politická moc, Rada Frontu národnej spásy a vznikol politický program, ktorý večer 22. decembra Ion Iliescu prečítal v priamom prenose.

Na rozdiel od ostatných stredo- a východoeurópskych revolúcií jadro novej politickej moci v Rumunsku predstavovali vysokopostavení komunisti. Mnohí z nich, aktívni už v čase brutálneho presadenia komunistického režimu a počas stalinistického obdobia, napríklad Ion Iliescu, Silviu Brucan, Nicolae Militaru, Corneliu Mănescu, Alexandru Bărlădeanu sa zmenili na vnútrostraníckych disidentov. Ku koncu režimu niektorí z nich vytvorili konšpiráciu proti Ceauşescovi. Po revolúcii sa ukázalo, že diktátor o konšpirácii vedel a dal sledovať jej členov, ktorí sa ešte nestihli politicky prejaviť. Nový predseda vlády Petre Roman, mladý charizmatický univerzitný profesor, sa prejavoval ako technokrat, ale tiež bol synom prominentného komunistu.

Od svojho prvého vystúpenia sa Front národnej spásy (FNS) opieral o armádu, ktorá prisľúbila vernosť Revolúcii (vždy sa používalo veľké písmeno). Medzi členov FNS sa dostali aj niektoré nové tváre revolucionárov, ktorí sa zúčastnili pouličných bojov, ako aj známi disidenti či uznávaní spisovatelia a herci. Takto sa nová politická moc, ktorej názov pripomínal jakobínov alebo rané boľševické hnutie, pokúšala zaistiť si symbolický kapitál a posilniť svoju slabú politickú legitimitu.

 

Moc bezmocných

Nesmieme zabudnúť, že existovala aj ďalšia revolučná politická sila. Tú predstavovali protestujúce davy na uliciach, ktoré ako rozhodujúci faktor spôsobili útek diktátora a pád režimu. Politická sila demonštrantov sa prvýkrát prejavila v Temešvári a odtiaľ sa „moc bezmocných“ rozšírila do ostatných miest krajiny.

Po úteku Ceauşesca si krajinu monopolizovala politická moc, zrodená v rumunskej televízii. Zdalo sa, že revolúcia z ulice sa podriadila revolúcii v priamom prenose, a že sa stala jej zajatcom. Priamy prenos udalostí, ktorý sledovala celá krajina, dával ľuďom pocit, že sa ich priamo zúčastňujú. Ľudia sa zhromažďovali pred televízormi alebo rádioprijímačmi, postavenými v oknách. Podľa jedného autora „keď niekto niečo z toho videl v televízii, mal strach nebyť pred televízorom, pretože by sa nedozvedel všetko“. Revolúcia z ulice mala naďalej svoj vlastný politický program, ktorý videl budúcnosť Rumunska bez komunistov. Obete represálií tento politický projekt ešte viac radikalizovali.

Práve vzťah medzi týmito politickými pólmi je dôležitý pre pochopenie zložitosti historických udalostí z decembra 1989. Medzi politickým projektom revolúcie z ulice a projektom televíznej revolúcie z 22. decembra bol nezmieriteľný rozdiel. Charakteristické pre tento rozdiel sú práve udalosti z popoludnia 22. decembra.

 

Televízna revolúcia verzus revolúcia v uliciach

Proklamácia Frontu národnej spásy, základný dokument revolúcie z 22. decembra, má tiež zaujímavú históriu. Hlavní autori Proklamácie s nostalgiou spomínajú na podmienky, v ktorých ju napísali – narýchlo, na kolenách, počas streľby aj poležiačky na koberci v kancelárii riaditeľa televízie. Takto si na tie chvíle spomínali Silviu Brucan, Ion Iliescu a Petre Roman. Vo večerných hodinách 22. decembra proklamáciu v televízii prečítal líder FNS Ion Iliescu, komunista, ktorý sa pred pár rokmi rozišiel s Ceauşescom. Prehlásenie potvrdzovalo revolučný charakter politického a sociálneho hnutia a legitimizovalo nových vodcov. V skutočnosti bola proklamácia upravenou a cenzurovanou verziou radikálneho protikomunistického vyhlásenia, ktoré vopred vypracoval a rukou napísal profesor práva Dumitru Mazilu. Z balkóna centrály komunistickej strany, krátko pred proklamáciou FNS, autor prečítal svoj text davu, ktorý napĺňal Palácové námestie.

Dumitru Mazilu bol za Ceauşesca predstaviteľom OSN pre ľudské práva v Rumunsku a pred krátkym časom ho väznila Securitate pre jeho realistickú a kritickú správu o Rumunsku. Z balkóna ho Ion Iliescu krátko a blahosklonne predstavil davu a odišiel do budovy písať proklamáciu. Príhovor, ktorý Dumitru Mazilu predniesol, bol najkompletnejší politický protikomunistický prejav, aký dovtedy v Rumunsku zaznel. V desiatich bodoch žiadal radikálne politické zmeny a dav ho s nadšením prijal. Na tvrdé slová, ktoré hovorca predniesol proti komunizmu a proti tým, ktorí mu slúžili, obrovské zhromaždenie na námestí živo zareagovalo a ľudia opakovane skandovali heslo „Sloboda!“. Maziluho prejav sa radikálne líšil od všetkého, čo toho dňa televízia priniesla v priamom prenose a kde sa hovorilo iba o „novom politickom socialisticko-demokratickom smere našej krajiny“.

V jednom z prvých televíznych prejavov sa Iliescu preslávil svojím patetickým vyhlásením: „Vodcovia, ktorí o sebe hovorili, že boli vyvolení národom a naďalej sa považovali za komunistov, nemali nič spoločné so socializmom ani s ideológiou vedeckého komunizmu. Zneuctili nielen Rumunskú komunistickú stranu (RKS), ale aj životy tých, ktorí sa obetovali v mene socializmu v tejto krajine“. Bolo jasné, že pre nového vodcu rumunskej revolúcie komunizmus stále zostával vedúcou ideológiou.

Proklamácia FNS odznela v televízii tak, ako iné vyhlásenia, proklamácie a prejavy, prednesené z balkóna budovy úV RKS. Obsahovala síce všetkých desať bodov z programu Dumitrua Maziluho (slobodné voľby, deľba moci, výkonná ekonomika a poľnohospodárstvo, slobodná výchova, medzinárodné vzťahy, rešpektovanie ľudských práv atď.), ale na podstatný protikomunistický duch proklamácie Silviu Brucan a Ion Iliescu, ktorí Maziluho text prepracovali, už zabudli. Prehlásenie odsudzovalo Ceauşesca a jeho prívržencov, čo však bolo menej ako odsúdenie Ceauşescovho režimu alebo komunizmu. Pôvodný názov politického orgánu mal byť Národné občianske fórum podľa stredoeurópskeho modelu, ale bol premenovaný na Front národnej spásy. Aj tento názov má svoju symboliku.

 

Zabudnutá protikomunistická revolúcia

To, čo noví vodcovia vyčiarkli z programového dokumentu rumunskej revolúcie, zostalo v kolektívnom vedomí tých, ktorí sa zúčastnili revolúcie v uliciach. Na jar roku 1990 sa opäť dostali do pozornosti spoločnosti protikomunistické heslá prostredníctvom hnutia či fenoménu Univerzitného námestia. Po pamätihodnej noci z 21. na 22. decembra sa Univerzitné námestie v Bukurešti stalo symbolickým a pietnym miestom protikomunistického boja. Tu sa počas 50-tich dní konali najlepšie organizované protikomunistické protesty občianskej spoločnosti, ktorá sa zrodila po decembrovej revolúcii. Proklamácia z 11. marca 1990 žiadala radikálnu lustráciu – preslávil sa ôsmy bod, v ktorom sa žiadali slobodné voľby a to, aby budúci prezident mal na zreteli vzďaľovanie sa krajiny od komunizmu.

Ak sa vrátime k udalostiam z 22. decembra 1989 v Bukurešti, nie je náhoda, že práve po protikomunistických rečiach z balkóna budovy úV RKS a po skandovaní „Preč s komunizmom!“ sa na námestí začalo strieľať. Podľa mnohých zdrojov streľbu zahájili neznámi strelci. Čoskoro sa streľba preniesla z Univerzitného námestia do iných častí Bukurešti a iných rumunských miest. Niektoré pramene hovoria o viac ako 1 100 ľudských obetiach, dokonca aj o tom, že po 22. decembri bolo zavraždených skoro šesťkrát viac ľudí ako dovtedy. V horúcich dňoch revolúcie sa prehnane hovorilo až o 60-tisíc mŕtvych, čo je číslo, ktoré sa dostalo aj do medzinárodnej tlače. Vo väčšine prípadov záhadní strelci zostali neznámi. Podľa novej politickej moci teror šírili jednotky Securitate, prípadne iných ozbrojených síl alebo aj cudzí „teroristi“, ktorí sa zúfalo pokúšali zachrániť Ceauşescov režim.

V ten pamätný večer na námestí zavládol zmätok. Hovorilo sa o streľbe z budovy Múzea umenia (bývalý Kráľovský palác). Reflektory televízie, v tej chvíli osvetľujúce len balkón budovy úV RKS, namierili svetlo do smeru streľby, na čo tanky začali chaoticky strieľať do budovy, v ktorej sa mali ukrývať elitní strelci. V krátkom čase sa budova ocitla v plameňoch. V jej blízkosti bola z 80-tich percent zničená ďalšia cenná architektonická a kultúrna pamiatka – Univerzitná knižnica, založená ešte kráľom Karolom I.

 

Psychóza z teroristov: všadeprítomní, všemocní, neviditeľní

Po prečítaní Proklamácie FNS v televízii sa správy o teroristických útokoch začali nekontrolovane šíriť na rôznych miestach krajiny, hoci často sa ukázalo, že išlo o falošný poplach. Televízia ako centrum novej politickej moci zásobovala krajinu správami o „teroristoch“ (niekedy hlásatelia čítali v priamom prenose informácie z anonymných útržkov papiera). Teroristami sa mysleli fanatickí prívrženci Ceauşescovho režimu.

Od 22. do 26. decembra (deň, kedy televízia priniesla záznam popravy diktátorského páru) verejnosť paralyzovala psychóza z teroristov. Televízia prispela k všeobecnému zmätku. Správy hovorili o teroristoch, ktorí miznú bez stopy, pohybujú sa podzemnými tajnými tunelmi, majú ultramoderné zbrane, sú nadrogovaní, že sú to deti z detských domovov, vychované Securitate, alebo že sú to arabskí teroristi. Vraj otrávili vodu, zamínovali železničné trate, alebo hrozili, že vyhodia všetko do povetria.

 

Nemôžeme ísť domov, mŕtvi nás nepustia

V čase, keď rumunská slobodná televízia začala tvoriť mýtus o teroristoch, pilot vrtuľníka vyložil Ceauşesca a jeho ženu uprostred poľa a zmizol. Diktátorský pár musel fakticky stopovať autá. Takýmto spôsobom sa dostal do mesta Târgovişte, kde sa ocitol v zajatí armády v miestnych kasárňach. Televízia túto správu priniesla až 26. decembra, kedy zverejnila videozáznam o ich smrti. Deň pred tým, na Vianoce, diktátorský pár súdil ad hoc zostavený súd, ktorý ich za 55 minút odsúdil na smrť za genocídu a na mieste nechal zastreliť. Zverejnenie počtu mŕtvych, vyvolaná psychóza z teroristov a Ceauşescov útek – to všetko boli etapy inteligentnej psychologickej a mediálnej vojny. Mýtus o teroristoch nielenže paralyzoval krajinu, ale ju aj zjednotil proti mocnému, ale neznámemu nepriateľovi. Pomohol umlčať akýkoľvek iný alternatívny politický projekt, ktorý by mohol zorganizovať a posilniť eventuálnu protikomunistickú opozíciu. Ceauşescu bol prvý, čo poukázal na „teroristov“ a „zradcov“ z Temešváru, čo sa stalo dôvodom pre krvavé represálie. Nato nový politický režim použil tie isté slová, aby poukázal na spoločného, ale anonymného nepriateľa s cieľom zjednotiť krajinu okolo seba. V obidvoch situáciach to viedlo k psychickému a fyzickému násiliu a k ešte väčšiemu počtu mŕtvych.

Počet obetí revolučných udalostí z decembra 1989 je 1 104 mŕtvych a 3 352 ranených. 162 mŕtvych a 1 107 ranených sa stalo obeťami represálií nariadených Ceauşescom, 942 mŕtvych a 2 245 ranených pribudlo až po Ceauşescovom úteku. Tieto čísla potvrdzujú skutočnosť, že manipulácia spôsobila skoro šesťnásobne viac obetí ako represálie.

 

Antikomunistická a proticeauşescovská revolúcia

Revolúcia, ktorá sa začala v uliciach Temešváru, sa vyznačovala tromi prvkami – obete na životoch, sloboda, antikomunizmus. Radikálny antikomunistický projekt bol ochotný zaplatiť aj vlastnou krvou za oslobodenie spod ťažkej diktatúry. Jeho hlavné heslá zneli: „Nemôžeme ísť domov, mŕtvi nás nepustia“ a „Umrieme, ale budeme slobodní.“

Pretože medzi dvomi politickými projektmi je obrovský rozdiel, aj historická pamäť o decembrových udalostiach je duálna a rozdelená. Na jednej strane je „Rumunská revolúcia“ alebo „Revolúcia“ s veľkým R, podľa tých, ktorí prebrali moc po úteku Ceauşesca. Na druhej strane stojí „ukradnutá“, „skonfiškovaná“ alebo „nedokončená revolúcia“, ako ju niekedy s trpkosťou nazýva veľká časť obyvateľstva a hlavne jej priami účastníci. Tieto dva pohľady rozdeľuje neprekonateľná priepasť. Ide o dva politické projekty, ktoré si konkurovali v decembri 1989, ako aj v nasledujúcich rokoch počas dlhej postkomunistickej tranzície. Rozumieť takto vzniknutému napätiu je kľúčom k porozumeniu výnimočnosti rumunskej revolúcie.

 

(Z rumunčiny preložil Radu Mârza)


rumunska revolúcia1989pád komunizmuceaușescu



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Sidonia Grama

Sidonia Grama, nezávislá výskumníčka "Oral History" a sociálnej antropológie z Rumunska. Je absolventkou doktorandského štúdia Univerzity Babeș-Bolyai v Kluži, odbor História.

Pozrite si tiež


Júlové vydanie

3.7.2017 | Peter Valent

Milí čitatelia.        Čo vieme o baroku? Každý pozornejší študent si zrejme z hodín dejepisu pamätá pôvod tohto slova. Údajne vznikol z výrazu pre nedokonalú, nepravidelnú perlu. Trvalo však veľmi dlho, kým bol barok...

  • 748
  • 4

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 1402
  • 10

Júnové vydanie

4.6.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,        ako ste si azda povšimli, Historická revue sa už dlhšiu dobu venuje aj dejinám nášho severného suseda. Týmto vydaním vlastne završujeme našu poľskú trilógiu – po dejinách Poľska v 19. a 20....

  • 1641
  • 8