Otáznik nad Bosporom

Publikované v Historická revue č. 7/2015, str. 32 - 38


13.8.2015 | Gabriel Pirický

Tradičný islám a zápas o moderné Turecko

Príbeh islámu v Turecku je špecifický v mnohých ohľadoch. Napríklad aj v tom, že neznalosť arabského jazyka a písma neumožňuje ľuďom priamy prístup k teologickej literatúre v arabčine, a tak sa väčšina Turkov spolieha skôr na koránové komentáre, kázania a prejavy svojich náboženských autorít v turečtine. Napriek silne zakorenenému laicizmu jedno z prvých miest vo vydávaní náboženskej literatúry v muslimskom svete dlhodobo patrí Turecku.


 
Počiatky islámu medzi Turkami, ktorí sa s touto vierou oboznamovali ešte počas kočovania v Strednej Ázii, súviseli s aktivitami mystikov, čiže dervišov. Tí mali v porovnaní s učencami ortodoxného islámu väčší vplyv na veriacich, tolerovali predislámske viery a kulty, šamanizmus, ale aj hudobné a iné estetické prejavy. Medzi mystikmi (po arabsky súfíjmi) a obyčajnými ľuďmi existovalo silné puto, ktoré posilňovala viera v schopnosti dervišov konať zázraky vrátane liečenia ľudí. Kult ľudových svätcov bol veľmi blízky aj ženám, ktoré ortodoxný islám odsúval na druhú koľaj. Oficiálny islám vládnucich elít síce ľudové praktiky odsudzoval, ale v zásade ich akceptoval. Islámska mystika mala svoj pôvod u Arabov a Peržanov, ale pravdepodobne nikde na Blízkom východe neovplyvňovala veriacich viac ako v Osmanskej ríši. Svedčí o tom i označenie, ktoré používali niektorí učenci, keď nazývali ríšu štátom mystických bratstiev. Osmanská ríša a jej vládca sultán – kalif dlhé stáročia predstavovali najvyššiu autoritu sunnitských muslimov, ale v skutočnosti platil skôr výrok básnika a tvorcu anatólskej ľudovej mystiky Yunusa Emreho o tom, že „ciest je sedemdesiatdva, ale Alláh je iba jeden“. Nesmieme však zabúdať ani na fakt, že v Osmanskej ríši mal mysticizmus vplyv rovnako aj na vojenské a administratívne elity, o čom svedčí dôležité miesto súfijských rádov mevlevíja a bektášija vo vládnucich štruktúrach.

V priebehu stáročí navyše Turkov v rôznej miere ovplyvňoval aj ší’itsky islám, predovšetkým vo východnej polovici Osmanskej ríše na pomedzí tureckého a iránskeho sveta. Ší’itske predstavy, napríklad rôzne mesianistické teórie, sa neraz ujali aj v predstavách tureckých mystikov, ktorí sa inak považovali za poctivých sunnitov. Z historického hľadiska pritom v ortodoxnej sunnitskej viere prevládli v Istanbule umiernené právne a teologické smery, ktoré prijímali racionalistické argumenty – išlo o hanafítsku právnu školu (mazhab) a teologický smer (kalám), nazývaný podľa svojho tvorcu máturídíja.

 

Historické podoby islámu v Osmanskej ríši

V neskorých islámskych monarchiách, ako boli Osmanská ríša a safíjovská Perzia, vznikla bohato štruktúrovaná náboženská hierarchia, ktorá nemala oporu v klasickom isláme. Osmanskí duchovní (ulemovia) boli v porovnaní s inými islámskymi krajinami omnoho hlbšie integrovaní do štátneho aparátu. Šejk islámu, ktorý bol hlavným muftím Istanbulu, sa svojím postavením vyrovnal veľkovezírovi a oboch hodnostárov uvádzal do úradu sám sultán. Ako jediný teoreticky mohol zosadiť sultána v súlade s islámskym právom.

Osmani síce nezaviedli rovnaké práva pre všetky náboženské komunity v impériu, ale napriek tomu ich stupeň „tolerancie“ nemal paralelu v predmodernej kresťanskej Európe. Akceptáciu kresťanov a židov (ale nie neveriacich a vyznávačov neuznávaných kultov) v Osmanskej ríši si však musíme predstaviť v dobovom predmodernom historickom kontexte a v žiadnom prípade nie je správne stotožňovať ju s konceptom tolerancie v prostredí dnešnej európskej sekulárnej spoločnosti.

Osmani síce nezaviedli rovnaké práva pre všetky náboženské komunity v impériu, ale napriek tomu ich stupeň „tolerancie“ nemal paralelu v predmodernej kresťanskej Európe.

Grécka ortodoxná cirkev na území ríše bola príkladom dobre fungujúcej osmanskej inštitúcie. Až do roku 1839, keď sa v Osmanskej ríši začalo obdobie reforiem (tanzimat), boli Arméni, Židia, Gréci a iné uznané komunity ozajstnými malými teokraciami, ktoré existovali v rámci impéria. Ich duchovní predstavitelia mali nad svojimi veriacimi rozsiahlu súdnu právomoc, ktorá siahala od finančných a občianskych záležitostí až po vzdelávanie a trestné právo. Osmani nevnímali inovercov ako národnosti, ale ako príslušníkov nábožensko-politických komunít (millet). Kresťania, ktorí žili v impériu ako sultánove subjekty (zimmi), neboli na rozdiel od svojich súvercov v európskych kresťanských štátoch vnímaní ako nepriatelia (harbi). Osmanská ríša na svojom území programovo potláčala predovšetkým „heretické“ smery v isláme, medzi nimi hlavne ší’itov vo východnej Anatólii, a nie ostatné monoteistické náboženstvá.

V 19. storočí však moc ulemov a šejka islámu značne oslabla spolu s tým, ako sa v rámci reformného procesu vytvárali moderné štátne úrady. Rozkvet panislamizmu bol spojený hlavne s obdobím panovania Abdülhamida II. (1876 – 1909), ale po kontrarevolučnom vystúpení proislámskych síl v roku 1909 ho Mladoturci považovali skôr za hrozbu. Hamidovský islám pritom nebol len náboženstvom, ale aj symbolom civilizácie, politického spoločenstva a „národnosti“. Sultán používal titul kalif, pričom využíval panislamizmus ako zbraň proti zasahovaniu západných krajín do vnútorných záležitostí ríše. V počiatočnom období 1. svetovej vojny však panislamizmus využívali aj Mladoturci, pretože si chceli získať priazeň muslimských Arabov. Medzi proislámskymi silami však neboli len reakcionári, ale aj reformisti a modernisti, ktorí tvrdili, že modernizáciu je možné skĺbiť s islámskymi hodnotami.

 

Neúspešný pokus o „sekulárne náboženstvo“

Už v časoch Osmanskej ríše, ktorá vnímala štát a náboženstvo ako dve odlišné sféry, môžeme vystopovať prvky tureckej sekulárnej tradície. Osmanskí panovníci popri náboženskom práve (šarí’a) vždy kultivovali aj tradíciu práva, vytváraného človekom (kanun alebo yasa). Po rozpade ríše a vytvorení Tureckej republiky v roku 1923 však došlo k radikálnej sekularizácii života, ktorú presadila republikánska vláda pod vedením prezidenta Mustafu Kemala Atatürka (1881 – 1938).

V inštitucionálnej rovine nová moc najskôr zrušila kalifát ako symbol jednoty sunnitskej muslimskej obce. Istý čas sa prezident síce zaoberal myšlienkou postupovať „talianskou cestou“ a zachovať kalifát ako symbol jednoty islámskej obce. Talianski nacionalisti totiž po zjednotení krajiny v roku 1870 nezrušili pápežstvo, ale uznali Svätého otca za hlavu katolíkov a svetského vládcu Vatikánu. Vzťahy medzi pápežom a talianskou vládou však prakticky až do uzavretia lateránskych zmlúv v roku 1929 vôbec neboli ideálne a Atatürk sa obával, že i turecký kalifát by sa v budúcnosti mohol stať oporou revizionistických hnutí. Preto napriek protestom prominentných muslimských predstaviteľov doma i v zahraničí nakoniec v marci 1924 kalifát zrušil a členovia osmanskej dynastie museli opustiť krajinu.

Turecká vláda sekularizovala právny a vzdelávací systém, vytesnila predstaviteľov náboženskej ortodoxie z verejného a politického života a prihlásila sa k špecificky tureckej predstave sekularizmu, ktorá veľa čerpala z tradícií francúzskeho laicizmu. Namiesto zrušeného úradu šejka islámu nová laická vláda vytvorila zvláštny Direktoriát pre náboženské záležitosti (Diyanet), ktorý dodnes dohliada na šírenie oficiálnej štátnej interpretácie islámu školenými imámami, ktorých platí práve ústredná moc. Úrad presadzoval individualistickú formu viery, ktorá bola  prípustná iba vtedy, ak sa príliš neprejavovala na verejnosti. Nový svetský koncept sa však rozvinul do podoby akejsi sakralizovanej dogmy štátneho laicizmu, ktorá väčšinu národa neoslovila a neprajníci ju označujú za „sekulárne náboženstvo“. Turecký laicizmus však vieru v rovine osobnej zbožnosti nikdy nepotláčal ani neperzekvoval a v tomto zmysle bol veľmi odlišný od praxe v komunistických krajinách.

V roku 1925 úrady zakázali všetky mystické bratstvá, zkonfiškovali ich majetky a rádové stavby (tekke) a uzavreli miesta posledného odpočinku svätcov (türbe). Väčšina súfijských rádov síce zanikla, alebo dnes prežíva iba vo forme folklórnych skupín, ale niektoré sa napriek tvrdej opozícii zo strany štátu dokázali prispôsobiť novej situácii a postupne nahradili ulemov, pričom neraz vyvíjali alternatívne a opozičné aktivity. Predovšetkým od 50. rokov 20. storočia nastal vzostup nového náboženského hnutia Nurcuov (Prívržencov Božieho svetla) na čele so Saidom Nursim (1877 – 1960), ktoré sa vyvinulo zo súfijského bratstva nakšbandíja. Zatiaľ čo niektoré aspekty kemalistického laicizmu obmedzili vplyv náboženstva na politiku, právny systém a vzdelávanie, vytvorenie Diyanetu či financovanie náboženských potrieb z verejných zdrojov vždy vytvárali dojem, že podriadenie islámu štátnej moci je v skutočnosti nezlučiteľné so sekulárnym štátom.

 

Vytlačenie islámu z verejného života

V roku 1928 bolo z tureckej ústavy vypustené ustanovenie o isláme ako štátnom náboženstve. Úrady zakázali používanie náboženských titulov, napríklad hadždži pre osoby, ktoré absolvovali výročnú púť do Mekky, alebo molla pre znalcov islámskeho práva. Vláda úplne zakázala účasť na púti do Mekky, vysielanie náboženských programov v rozhlase, ale do nemilosti úradov sa dostala i tradičná turecká hudba. V roku 1927 Výbor krásnych umení pri Ministerstve národného vzdelávania rozhodol o ukončení výučby tradičnej tureckej hudby na konzervatóriách. Dôvod opatrenia jasne vyplynul z vyjadrenia renomovaného teoretika moderného tureckého vzdelávacieho systému: „Hudba alaturka je reakčná, a preto bolo nutné zasiahnuť.“

Súčasťou opatrení na obmedzenie vplyvu náboženstva bolo uzavretie šarí’atských súdov a zjednotenie systému svetskej výučby na školách vrátane ukončenia činnosti islámskych škôl – medres. Zmeny vzdelávacieho systému sa opierali o nový zákon z roku 1924, ktorý mal za následok uzavretie teologických seminárov. V rokoch 1934 – 1949 bola pozastavená náboženská výučba na všetkých stupňoch škôl a islám sa vyučoval len v rámci hodín dejepisu.

Zjavným porušením islámskej zvyklosti nezobrazovať ľudské bytosti boli sochy a pomníky Kemala Atatürka, ktoré vyrastali po celej krajine. Prísahu „na Boha“ nahradili prísahou na česť. Z hľadiska islámu sa ako neprípustné novátorstvo chápali zmeny v texte zvolávania k modlitbe (ezan), pretože termín pre označenie jediného božstva Alláha na istú dobu nahradili názvom šamanského božstva Tanri. Zároveň až do roku 1950 bol text ezanu prednášaný v rýdzej turečtine. Hoci muslimské autority naďalej trvali na doktríne nenapodobiteľnosti arabského Koránu, posvätný text bol z iniciatívy republikánov preložený do turečtiny s odôvodnením, že takto sa sprístupní širokým ľudovým masám.

 

Postupná akomodácia národného štátu a islámu

Zavedenie straníckeho pluralizmu po roku 1946 v Turecku otvorilo väčší priestor aj veriacej väčšine obyvateľstva, na ktorú museli brať zreteľ aj politici vo verejnom diskurze. V reakcii na rigidné postoje tvrdého jadra kemalistov vznikala snaha o zmierenie medzi tureckým nacionalizmom a islámom, predovšetkým prostredníctvom tzv. turecko-islámskej syntézy. Na tejto ceste treba spomenúť zásluhy premiérov Adnana Menderesa a Süleymana Demirela, ale v skutočnosti najobratnejším zástancom syntézy bol premiér a prezident Turgut Özal, ktorý v rokoch 1983 – 1993 fakticky zlegalizoval náboženské spoločenstvá, citlivo narábal s religiozitou obyvateľov a bol aj prvým prezidentom, ktorý vykonal výročnú púť do Mekky.

Zatiaľ čo v arabských krajinách politický islám propagovali hlavne predstavitelia laickej inteligencie, v Turecku zohrali významnejšiu úlohu práve predstavitelia nominálne zakázaných bratstiev a náboženských hnutí. Za ich požiadavkami na uplatňovanie „muslimskej politiky“ stál hlavne dôraz na dodržiavanie pravidiel slušného správania sa, ktoré turečtina označuje pôvodom arabským termínom edep. Islámisti tiež obratne budovali svoju základňu organizovaním sociálnej pomoci v chudobných predmestských štvrtiach a na vidieku.            

Po zavedení pluralitného politického systému dochádzalo k uvoľňovaniu reštrikcií voči islámu a k jeho renesancii. Keďže v Turecku v tom čase väčšina obyvateľov žila stále na vidieku, islám sa začal využívať na mobilizáciu roľníckych más. Náboženské spoločenstvá a bratstvá vláda síce nezlegalizovala, ale v rozsiahlej miere ich tolerovala. V roku 1954 povolila každoročne 17. decembra si pripomínať deň smrti významného mystika Džaláluddína Rúmího pri jeho hrobe a v priestoroch mevlevíjovskej tekke v Konyi. Otvorili sa školy pre imámov a kazateľov, náboženská výchova začala figurovať medzi voliteľnými predmetmi a neskôr sa stala povinnou.

 

Politický islám a vznik „muslimskej“ buržoázie

Politický islám v Turecku sa začal rozvíjať hlavne po roku 1972 pod vedením charizmatického Necmettina Erbakana, ktorý založil niekoľko politických strán, opierajúcich sa o drobných podnikateľov z tureckého vidieka. Tieto politické formácie predstavovali výraznú opozíciu voči hegemónii mestských podnikateľských kruhov so sekulárnou orientáciou. Erbakan mobilizoval marginalizované vrstvy obyvateľstva antikapitalistickou a protizápadnou rétorikou a sľuboval spravodlivý poriadok a štát, budovaný na princípoch islámskeho práva. V 90. rokoch 20. storočia islámistická Strana prosperity získala masovú podporu a po víťazstve vo voľbách v roku 1996 sa Erbakan stal predsedom tureckej vlády, ktorú po jedenástich mesiacoch rozpustila armáda. Revolučná rétorika islámistov sa však prejavila v praxi iba okrajovo a Erbakan ako skúsený politik vždy politizoval v rámci pluralitného parlamentného systému. Tureckí islámisti však nikdy nepredstavovali jedinú silu, ktorá sa snažila inštrumentalizovať islám. Popri stredopravicových stranách sa silnou proislámskou rétorikou vždy prezentovala hlavne nacionalistická pravica Strany národnej akcie.

V 80. rokoch postupne dochádzalo k formovaniu alternatívnej elity tureckej spoločnosti, ktorá je vzdelaná, podnikavá, cieľavedomá a pritom nábožensky orientovaná.

Od veľkej transformácie na trhové hospodárstvo v 80. rokoch sa proislámska konzervatívna buržoázia etablovala v textilnom, potravinárskom a spotrebnom priemysle, ale postupne získala veľký vplyv aj v médiách, finančnom sektore a obchode. Postupne dochádzalo k formovaniu alternatívnej elity tureckej spoločnosti, ktorá je vzdelaná, podnikavá, cieľavedomá a pritom nábožensky orientovaná. Príkladom tohto trendu sa stalo predovšetkým Spoločenstvo Fethullaha Gülena, ktoré začalo stelesňovať úspešný model „konzervatívnej revolúcie“ ostatných desaťročí v Turecku. Gülenovo hnutie sa snažilo poraziť konkurentov z radov sekulárnej tureckej buržoázie na poli moderného súkromného školstva, podnikania a mediálneho vplyvu a svoje aktivity postupne rozšírilo do celého sveta. Zakladateľ hnutia Fethullah Gülen, kazateľ, aktivista, mystik a spisovateľ, však od konca minulého storočia žije v americkej Pennsylvánii, kam sa uchýlil, keď v Turecku proti nemu zahájili justičný proces.

 

Vláda Strany spravodlivosti a rozvoja

Po nástupe súčasnej vlády Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) k moci v roku 2002 sa v tureckej politike začali presadzovať islámom inšpirované morálne zásady a oslabila sa úloha štátu ako hegemóna, ktorý potláča tzv. paralelný islám. Tento trend privítali početné islámske spoločenstvá a komunity, ktoré profitovali z toho, že na nich štátne úrady prestali vykonávať nátlak a nechali ich konať omnoho slobodnejšie ako v minulosti. Deje sa tak v rámci postupného prechodu od dogmatického kemalistického laicizmu k uvoľnenejšej forme sekularizmu anglosaského typu.

Súčasný prezident a bývalý trojnásobný predseda vlády Recep Tayyip Erdoğan, ktorý má iba malé pochopenie pre ideu kemalistického nacionalizmu a sekularizmu, sa vždy snažil dištancovať sa od etnického a centralisticky chápaného modelu tureckého nacionalizmu. Primárnu identitu pre neho predstavuje islám, ba čo viac, aj sekularizmus vníma ako ochranu náboženstva pred štátnymi zásahmi. Podľa neho sekulárny má byť štát, nie však jednotlivec.

Len máločo vystihovalo zmeny vo vzťahu štátu a islámu po roku 2002 v symbolickej rovine lepšie ako skutočnosť, že obe prvé dámy, manželka tureckého exprezidenta Abdullaha Güla pani Hayrünnisa a manželka expremiéra Erdoğana Emine, aj pri oficiálnych príležitostiach vždy vystupovali s muslimskou šatkou na hlave.

Pri presadzovaní nového typu „umierneného“ sekularizmu sa vláda AKP cíti byť povzbudená vlastnými úspechmi. V uplynulých rokoch nielen obmedzila moc armády ako strážcu radikálneho sekularizmu, ale aj zreorganizovala súdny systém, zmenila zákony a k tomu všetkému pridala svoje vlastné národné rituály s osmanskou patinou. Postupujúca islamizácia síce zatiaľ neohrozuje štátny sekularizmus, ale v tureckom verejnom priestore sa čoraz zjavnejšie prejavuje na rastúcom počte mešít, koránových kurzov a segregovaných pláží, v štýle obliekania, manieroch či v slovnom prejave. Len máločo vystihovalo zmeny vo vzťahu štátu a islámu po roku 2002 v symbolickej rovine lepšie ako skutočnosť, že obe prvé dámy, manželka tureckého exprezidenta Abdullaha Güla pani Hayrünnisa a manželka expremiéra Erdoğana Emine, aj pri oficiálnych príležitostiach vždy vystupovali s muslimskou šatkou na hlave.

Islamizácia postihla mnoho štátnych a spoločenských inštitúcií, médií, ale prejavila sa aj subtílnejším spôsobom v spoločenskej atmosfére, ktorá preferuje islámske formy správania sa na verejnosti. Vláda venuje veľkú pozornosť aj tzv. islámskemu bankovníctvu a islámsko-osmanskej symbolike a podnikla zásadné kroky, aby odstránila zákaz zahaľovania sa študentiek na univerzitách.

V minulosti náboženský Direktoriát býval často kritizovaný zo strany ortodoxných sunnitov a islámistov, pretože riadil náboženské záležitosti v záujme a v mene štátu. Keď však umiernení islámisti z AKP získali možnosť sami túto štruktúru spravovať a ovplyvňovať, prestali sa o nej vyjadrovať hanlivo a začali plne využívať možnosti, ktoré im Diyanet ponúka. Snaha urobiť z mešít multifunkčné a atraktívne zariadenia má navyše napomôcť Diyanetu v konkurenčnom zápase s aktivitami rôznych náboženských spoločenstiev a bratstiev. Súbežne s náboženskými činnosťami zamestnanci Diyanetu využívajú mešity aj na kultúrne účely, organizujú sa dni otvorených dverí a rôzne iné akcie. Diyanet v podstate rozširuje svoje aktivity do sfér, ktoré boli a sú typické skôr pre aktivity mimovládnych organizácií. Vzdeláva veriacich nielen v otázkach náboženských, ale aj morálnych, kultúrno-historických či hospodárskych. Ide napríklad o morálnu výchovu, lásku k vlasti a národu alebo o tureckú národnooslobodzovaciu vojnu či dokonca o oboznamovanie veriacich a záujemcov s daňovým systémom. Podľa sekularistov sa mešity čoraz viac začínajú podobať na osmanské külliye – komplexy budov s rôznymi náboženskými a spoločenskými funkciami. Mešity tak lákajú do svojich priestorov rôzne spoločenské skupiny, čo je v rozpore s predchádzajúcou republikánskou praxou využívania mešít výlučne na modlitby.


islámturcináboženstvo



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Gabriel Pirický

PhDr. Gabriel Pirický, PhD., islamológ, turkológ, arabista, vyštudoval orientalistiku-arabistiku na KU v Prahe a islamistiku na Londýnskej univerzite vo Veľkej Británii. Neskôr sa začal venovať aj turkológii. Pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave orientalistiky SAV v Bratislave. Zaoberá sa islámom v modernom Turecku, vzťahmi medzi sekularizmom, náboženstvom a nacionalizmom v blízkovýchodnom kontexte a modernými dejinami Turecka.

Pozrite si tiež