Islamizmus

Publikované v Historická revue č. 7/2015, str. 59 - 65


19.8.2015 | Miloš Mendel

Výzva pre svet 21. storočia?

Termín islamizmus sa v slovenčine, podobne ako v ďalších európskych jazykoch, začal používať až zhruba v posledných dvoch desaťročiach. A to predovšetkým pod tlakom francúzsky písaných odborných textov, ktoré sa cieľavedome vyhýbali používaniu pojmu fundamentalizmus, a to vzhľadom k západnej žurnalistike, v ktorej tento termín zdomácnel.


 

Osobne považujem tento termín za žurnalizmus, ktorého sémantické významy v konkrétnych písomných materiáloch bývajú dosť nejasné. Autori daných textov sa veľakrát ani nesnažia obsah tohto pojmu vysvetliť či špecifikovať pre svoj konkrétny výklad. A tak sa islamizmus často mení v bezobsažné klišé, pod ktorým si len vágne predstavujeme čosi radikálne, brutálne či protizápadné.

 

Islamizmus verzus fundamentalizmus

 Aj termín fundamentalizmus, ktorý sa používal skôr, je však rovnako ambivalentný a v islámskom prostredí nepôvodný, aj keď je z hľadiska odbornosti výkladu presnejší. Jeho použitie v islámskom kontexte totiž implikuje západný pokus o deskripciu javu, ktorý je možné prinajmenšom od začiatku 70. rokov 20. storočia sledovať v spoločnostiach islámskych krajín. Nie je však možné popísať ho presnejšími termínmi z pojmoslovia „kresťanských“ spoločenských vied. Po viac než troch desaťročiach, kedy sa tento fenomén usadil v politickom a ideologickom živote islámskych krajín, intelektuáli a takisto odborníci prispeli ku komplikáciám pri deskripcii daného fenoménu, keď (sčasti oprávnene) poukázali na európsko-americký pôvod pojmu fundamentalizmus a snažili sa (bez úspechu) nájsť vhodnejší termín. Práve preto sa spontánne zrodil termín islamizmus a jeho subvarianty (islamicism, islamicité, Islamic radicalism, salafism, djihadism, neo-wahhabism, Islamic terrorism), ktoré sa spravidla používajú dosť nezodpovedne, náhodne a bez toho, aby boli vierohodne definované.

Situáciu nepomáha riešiť ani „islámska strana“, ktorá (napríklad v arabskom alebo perzskom diskurze) vôbec nepozná analogické výrazy. Často používa kalky termínov z európskych jazykov – ale 
v posunutých významoch. Deje sa tak spravidla vo vyhláseniach a textoch sekularistických alebo iných oficiálnych štruktúr a v polemikách režimových učencov islámskeho práva (‘ulamá‘). Pokiaľ tieto texty neprirovnávajú fundamentalistickú opozíciu rovno k rôznym heretickým hnutiam v islámskych dejinách (chawáridž – cháridžovci, qarámita – karmati, zanádiqa – heretici), používajú termíny islamíjún, džihádíjún, salafíjún, wahhábíjún a najmä usúlíjún, čo je neologizmus odvodený od plurálu (usúl) arabského slova asl – koreň, pôvod, základ, podstata, fundament. Tieto výrazy majú mať pejoratívny nádych, majú oponentov v mysliach verejnosti usvedčiť z fanatizmu, primitívneho prístupu k islámu a z nedostatku vlastenectva, pokrokovosti, lojality k štátu, „arabskému národu“  a pod. Samotní „fundamentalisti“ sa však v týchto kategóriách voči  svojmu okoliu nevymedzujú, veď sa považujú len za „pravoverných muslimov“.

Osobne považujem termín islamizmus za žurnalizmus, ...  Autori daných textov sa veľakrát ani nesnažia obsah tohto pojmu vysvetliť či špecifikovať pre svoj konkrétny výklad. A tak sa islamizmus často mení v bezobsažné klišé, pod ktorým si len vágne predstavujeme čosi radikálne, brutálne či protizápadné.

V západnom diskurze na danú tému nie je ani termín islámsky fundamentalizmus ideálny, ale v porovnaní s inými pojmami stále najadekvátnejšie odráža obsah toho, čo sa ním myslí. Je len potrebné vedieť, aký je jeho pôvodný význam. Termín fundamentalizmus sa prvýkrát začal nevýrazne používať od konca 19. storočia vo vzťahu k niektorým tendenciám v americkom, neskôr aj európskom protestantizme. Návrat k fundamentom sa prvýkrát presadil v náboženských spoločenstvách protestantov na americkom Juhu a Stredozápade, keď tamojšie izolacionistické a evanjelikálne protestantské denominácie cítili potrebu reagovať na zvyšujúcu sa sekularizáciu politiky na „východnom pobreží“. Tým sa myslel postoj amerických vlád k neprehľadnému množstvu cirkví a obcí – počínajúc kvakermi, anabaptistami a presbyteriánmi, cez mormónov či rôzne prúdy letničného hnutia a končiac rôznymi podobami kresťanského sionizmu a ďalšími spoločenstvami evanjelikálneho a milenialistického (mesianistického, charizmatického) typu, ktoré sa rôznou mierou snažili napojiť svoju puritánsky prudérnu morálku a spôsob života na politické procesy v jednotlivých štátoch Únie tak dlho, až nakoniec výrazne infiltrovali Republikánsku stranu.

 

Stret civilizácií?

V posledných rokoch sa ukazuje, že porovnanie kresťanského a islámskeho fundamentalizmu nie je len otázkou akademických analýz a rozpráv, ale reálnym ideologickým sprievodným rysom v konfrontácii medzi Spojenými štátmi a Izraelom na jednej strane a fundamentalistami v islámskom svete na strane druhej. Ešte v 80. rokoch 20. storočia by bol málokto predpovedal, že USA v akademickej a ideo-
logickej rovine vyjdú v ústrety averzii islámskych fundamentalistov vo forme podobných znakov, symbolov a argumentačných klišé. Rovnako tak sa nezdalo, že by židovské fundamentalistické hnutia a strany v Izraeli vytvorili onen „jazýček na váhach“, ktorý dlhodobo a výrazne ovplyvní izraelskú politiku v palestínskej otázke a voči celému Blízkemu východu.

Od doby, keď americký politológ Samuel Huntington v roku 1993 uverejnil svoju rozsiahlu esej a v roku 1996 vydal aj knihu o „strete civilizácií“, uplynulo už dvadsať rokov a mnohé z udalostí na svetovej scéne akoby mu dávali za pravdu. Týka sa to najmä „stretu“, ktorý na seba v ideologickej rovine vzal fabulačne i obsahovo takmer zhodné a dramatické rysy. Na jednej strane stál koncept „vyzývateľa“ – amorfného konglomerátu hnutia a subverzívnych skupín, ktoré dnes predstavuje predovšetkým nadnárodná teroristická sieť al-Qá’ida (po arabsky Zák-
ladňa) a v posledných rokoch tzv.

Islámsky štát. Na druhej strane stál a stále stojí ideologický koncept neokonzervatívneho krídla republikánskej pravice v USA. Oba koncepty sa napájali z tradícií skripturalizmu – doslovnej interpretácie biblických a koránskych textov a z názorov evanjelikálnych denominácií južanského a stredozápadného protestantizmu a anarchistických postojov islámskych radikálnych hnutí, strán a skupí

V oboch prípadoch ide – napriek všetkým historicky a kultúrne podmieneným odlišnostiam – o fundamentalistické varianty oboch veľkých monoteistických náboženstiev, ktoré vstúpili na pôdu medzinárodnej politiky a rozpútali ideologickú vojnu „dobra so zlom“. Pri islámskom variante je to pochopiteľné, ten je politický zo svojej podstaty. Dôraz na politickú angažovanosť zo strany amerického radikálneho protestantizmu nie je taký typický a do najvyšších sfér vedenia USA vstúpil až s nástupom Georgea W. Busha do úradu v roku 2001.

Nebezpečenstvo terajšieho medzinárodného politického napätia sa môže javiť ako začiatok napĺňania Huntingtonovej hypotézy a za jeho strojcu máme tendenciu pokladať islámsku stranu. Ono nebezpečenstvo konfrontácie spočíva (možno predovšetkým) v nezvládnuteľnej a nepredvídateľnej iracionalite, emotívnosti metafor či ideologických argumentov. A predovšetkým v ochote určitej vzorky oslovenej spoločnosti podporiť a uskutočniť akýkoľvek politický (násilný) akt, na ktorý sa bude pozerať ako užitočný pre „islámsku vec“. Svedčí o tom stále horlivejšie zaujatie muslimov pre oživenie a ochranu vlastnej duchovnej identity. Medzi oboma tábormi však existuje značný rozdiel. Brzdové mechanizmy demokratických spoločností v podobe slobodných médií, otvorené diskusie pred rôznymi typmi volieb a zmysel pre pragmatizmus predsa len dávajú priestor na vyjadrenie, posúdenie a prípadnú korekciu postojov.

Islámsky fundamentalizmus je na politickej scéne relatívne nový ideový fenomén. V súčasnosti je taký dynamický, že je možné počítať s jeho ďalším rozvojom, zatiaľ čo väčšina doterajších politických systémov v „islámskych krajinách“ svoj aktívny a pozitívny ideologický náboj vyčerpala a prehazardovala svoju politickú prax.

Situácia v islámskom prostredí je odlišná. Iný je súbor historických tradícií, sociálnej štruktúry a politickej kultúry. Autochtónne sociálno-kultúrne hodnoty vytvárajú predpoklad na to, že vyššie uvedenú východiskovú premisu o islamizácii spoločnosti zdola a aj o posilňovaní radikálne opozičných tendencií, zakotvených verbálne v systéme islámskej náboženskej terminológie, musíme brať vážne ako dlhodobý trend, ktorý môže byť ešte umocňovaný aktuálnymi vnútropolitickými otrasmi (tzv. arabská jar). 

Islámsky fundamentalizmus je na politickej scéne relatívne nový ideový fenomén. V súčasnosti je taký dynamický, že je možné počítať s jeho ďalším rozvojom, zatiaľ čo väčšina doterajších politických systémov v „islámskych krajinách“ svoj aktívny a pozitívny ideologický náboj vyčerpala a prehazardovala svoju politickú prax. Dnes nie je možné spoľahlivo predvídať, kde, o ako dlho a za akých konkrétnych súvislostí sa môžu fundamentalistické štruktúry dostať k reálnej politickej moci či sa, naopak, „historicky znemožniť“. Ich ideológiu je možné všeobecne charakterizovať ako mnohotvárny ideový prúd. Jeho stúpenci sú presvedčení, že Korán je autentické slovo Božie, ktoré bolo zjavené Muhammadovi pros-
tredníctvom anjela Gabriela (Džibríl). Správna interpretácia islámu spočíva len v texte Koránu, súbore prorockých tradícií (sunna, druhý zdroj Bohom posvätených textov) a v krajnom prípade v niektorých metódach islámskeho práva (šarí'a). Všetko ostatné – predovšetkým celá politická prax súčasných režimov – patrí do sféry kritizovaných javov a musí sa stať predmetom nápravy.

 

Islámsky fundamentalizmus

Aj hodnotenie z našej strany sa síce opiera o korektné zistenie, ale zároveň navodzuje vážny interpretačný problém. Podľa tohto „kresťanského“ výkladu by vlastne všetci muslimovia mali byť považovaní za fundamentalistov, pretože chápanie textu Koránu a prorockých tradícií ako autentického produktu Božej činnosti, rovnako ako nachádzanie mravného ideálu v počiatkoch islámu, a teda všeobecne vžitý dôraz na maximálny rešpekt k „svätému textu“ – je samo o sebe dostatočným dôkazom fundamentalizmu islámu ako takého. Čoskoro sa však ukázalo, že publicisti aj intelektuáli a dokonca odborníci použili daný výraz z nedostatku iných adekvátnejších pojmov, pretože chceli popísať fenomén, ktorý sa v rámci islámskeho reformizmu naozaj zreteľne vyčlenil, akokoľvek je pomerne ťažko uchopiteľný verbálnymi prostriedkami „kresťanských jazykov“.

Islámsky fundamentalizmus má nasledujúce charakteristické rysy: združuje aktivistické skupiny, hnutia alebo politické strany v rámci nábožensky formulovaných akčných programov. Cieľom programov je mravná obroda skazenej spoločnosti, jej ochrana pred skorumpovanými a despotickými režimami, ktoré sa deklarujú ako viac alebo menej islámske, avšak v skutočnosti sú ateistické, zradcovské a mravne skazené. Vlastné skorumpované režimy vidia fundamentalisti ako neislámske, lebo sa držia pri moci len vďaka podpore zo strany západných nepriateľov islámu (sekularisti, komunisti, materialisti, sio-
nisti apod.). Voči  sprisahaniu týchto vonkajších síl je potrebné spoločnosť posilniť a pripraviť ju na konfrontáciu s nimi. Nápravu vidia v rôznych formách odporu zodpovedajúcich špecifickým podmienkam daného štátu alebo teritória. Odpor môže mať podobu:

1. dlhodobej trpezlivej agitácie v kombinácii s infiltráciou do režimových štruktúr (Muslimské bratstvo),

2. totálneho odmietnutia súčasného dekadentného stavu a pasívnej rezistencie voči nemu formou odchodu do ústrania, po ktorej bude nasledovať návrat 
v slávnom džiháde,

3. hnutie radikálnej akcie (individuálneho teroru, atentátov na politikov, napríklad atentát na Sádáta v roku 1981),

4. v posledných rokoch časté akcie samovražedných atentátov (Hamás, Hnutie islámsky džihád, al-Qá‘ida, dnes skupiny v Iraku, Sýrii, Afganistane a pod.), ktorých cieľom je destabilizácia vnútropolitických pomerov.

Hnutie a štruktúry späté s vyššie uvedenými formami odporu a ideologickej identifikácie sú takmer výhradne reprezentované laickými (nábožensky nekvalifikovanými) aktivistami, agitátormi, kazateľmi, ideológmi, ktorí majú spravidla charizmatický vplyv na obmedzenú časť verejnosti v určitej krajine alebo teritóriu a využívajú vulgárne interpretácie vybraných islámskych znakov a symbolov k mobilizácii čo najväčšej časti spoločnosti, hoci ich príprava v odboroch islámskej teológie býva slabá.

Islámsky motivované hnutia a aktivistické (často pominuteľné) skupiny v sunnitskom prostredí obvykle nemajú systematickú väzbu na ‘ulamá‘ dotyčného štátu alebo teritória, lebo kvalifikovaní učenci spravidla nie sú ochotní integrovať sa do fundamentalistických štruktúr, aj keď ich často podporujú vo svojich vyhláseniach a fatwách „medzi riadkami“.

Hnutie a štruktúry späté s formami odporu a ideologickej identifikácie sú takmer výhradne reprezentované laickými kazateľmi, ktorí využívajú vulgárne interpretácie vybraných islámskych znakov a symbolov, hoci ich príprava v odboroch islámskej teológie býva slabá.

To však neplatí v oblastiach s prevažujúcim ší‘itskym vyznaním, kde náboženské autority (fuqahá‘, ájatolláhovia a ďalšie hierarchistické ší‘itske vetvy islámu) majú vo vzťahu k verejnosti i štátnej moci historicky podstatne odlišné postavenie a často sa programovo stavajú do čela opozičných masových či subverzívnych hnutí voči sekulárnym režimom (kľúčová úloha ší‘itskej hierarchie v iránskej islámskej revolúcii a súčasnom politickom živote Iráne, šach Hasan Nasrulláh a jeho rola hlavného ideového vodcu a legislatívca hnutia Hizballáh v Libanone, množstvo vzdelaných ájatolláhov z rodiny as-Sadr v Iraku, dnes napríklad jeden z najmladších protagonistov radikálnej ší‘y Muqtadá as-Sadr so svojou Mahdího armádou, alebo naopak politicky rozvážny a „štátotvorný“ najvyšší duchovný predstaviteľ s titulom „zdroj hodný napodobňovania“ /mardža’e taqlíd/ Alí Sístání).

Z tohto všeobecne formulovaného výpočtu vyplýva, že je to veľmi amorfný prúd, ktorý je možné charakterizovať ako mozaikovitú platformu odporu voči  „umiernenej“ platforme islámskeho reformizmu, reprezentovanú vrstvou kompetentných učencov (‘ulamá‘) voči vlastným oficiálnym politickým elitám aj s ich účelovou „islámskou“ rétorikou, a predovšetkým voči  vonkajším nepriateľom (Izrael, USA, prípadne Rusko a niektoré štáty Európskej únie).

 

Presadzovanie náboženstva do správy štátu

Hnutia a intelektuálne skupiny, ktoré sa opierajú o prepracovanejšie teoretické predstavy fundamentalistického riešenia, sa väčšinou zriekajú akcií individuálneho teroru a svoju prácu stavajú skôr na premyslenej náboženskej agitácii a charitatívnej činnosti, často suplujúcej rolu štátu a jeho chatrnú sociálnu sieť. Skúsenosti z Afganistanu (Taliban v rokoch 1996 – 2001), Sudánu za vlády šacha Hasana at-Turábího a nakoniec postoje a praxe hnutia Hamás na palestínskych územiach po víťazstve vo voľbách v roku 2006 však napriek tomu ukazujú na nedostatok koncepčného programu a reálnych ekonomických a legislatívnych predstáv 
o fungovaní moderného štátu, hoci sa napospol snažia vytvoriť autentický „islámsky štát“. Ukazuje sa, že slepé ľpenie na nereformovateľných princípoch náboženskej legislatívy, zastrašovaní, brutálnej indoktrinácii obyvateľstva a etnicko-náboženskej neznášanlivosti vedie len k ekonomickej paralýze, sociálnej deprivácii a kolektívnej psychickej kolízii. Do najväčšieho extrému doviedlo praktické uplatnenie sunnitských fundamentalistických predstáv práve hnutie Taliban na území Afganistanu, štruktúra al-Qá’ida a najnovšie hnutie, ktoré sa arogantne nazvalo Islámskym štátom a na územiach Sýrie a Iraku, ktoré ovládlo, vyhlásilo kalifát, ktorého prax na ním obsadených územiach nadobudla naozaj patologické rozmery.

Akoby cieľom bola už iba deštrukcia, nastolenie atmosféry chaosu a paniky a spektakulárne zraňovanie či ponižovanie nepriateľa, ktorému síce chýba hlbší zmysel, ale budí záujem svetových médií.

Naopak mnohoročné skúsenosti wah-
hábovskej Saudskej Arábie, ší'itskeho Iránu po islámskej revolúcii v roku 1979 a do značnej miery aj Pakistanu ukazujú, že napriek všetkým vnútropolitickým špecifikám, ktoré je možné z hľadiska akademickej analýzy identifikovať ako fundamentalizmus, môže fundamentalistický či reformistický model islámu nielen fungovať, ale dokonca mať vrelé politické kontakty so Západom, ktorý voči  nim dokáže zaujať chladne pragmatický ústretový postoj a nekritizovať ho za porušovanie západného poňatia ľudských práv. Dokonca aj v Iráne, ktorý niekdajší americký prezident Bush označil za súčasť „osi zla“, liberálny prúd vládnuceho duchovenstva, predstavovaný do roku 2005 prezidentom a kultivovaným teológom Muhammadom Chátamim, niekoľko rokov presadzoval voči  Západu vlastnú koncepciu „dialógu civilizácií“ založenú na vzájomnom rešpekte ku kultúrnym a náboženským špecifikám, akokoľvek si môžeme myslieť, že šlo o blufovaciu taktiku. Súčasná Obamova vláda však s týmto naozaj autoritárskym teokratickým zriadením vedie seriózne rokovania, ktorých cieľom je nielen zastaviť či obmedziť iránsky jadrový program, ale aj narovnať vzájomné hospodárske vzťahy.

Nehľadiac na pokusy kultivovanejších foriem fundamentalizmu, ktorého základom je vybudovanie „islámskeho štátu“, sa mnohí obyvatelia s týmito projektmi neuspokojili, pretože im nepriniesli ani zreteľné politické víťazstvo nad sekularistami, ani zlepšenie sociálneho postavenia. Negatívne skúsenosti sa prejavili 
v dvoch rovinách:

a) v postupujúcom rozklade „národnej“ identity v hraniciach štátov, ktoré prevažne vznikli po prvej a druhej svetovej vojne (Irak, Sýria, Líbya, Alžírsko), 
v prospech klasických kmeňových a konfesionálnych identít,

b) v upevnení rigorózneho nábožensko-politického postoja medzi muslimskými komunitami, ktoré žijú historicky ako menšinové na „území vojny“, ako emigranti alebo „zmluvní gastarbeiteri“ v západných krajinách, prevažne bývalých metropolách koloniálnych ríš.

Príslušníkom nových foriem fundamentalizmu už vôbec nie sú blízke „vlastenecké“ hodnoty, sú stále viac spätí so všeobecnými normami a problémami v rámci islámskeho spoločenstva (umma, džamá‘a) ako celku. Ich taktika sa už primárne neopiera o trpezlivú agitáciu, charitatívnu činnosť a postupnú infiltráciu do štátnych štruktúr. Formu prevzatia moci už nevidia v komplikovaných modeloch celospoločenskej revolúcie vedenej avantgardou (talí‘a) podľa egyptského ideológa Sajjida Qutba, už sa nevsádza na víťazstvo fundamentalistických strán v demokratických parlamentných voľbách. Akoby cieľom už ani nebolo víťazstvo nad nepriateľom, po ktorom musí nasledovať zodpovedné a koncepčné prevzatie moci. Akoby cieľom bola už iba deštrukcia, nastolenie atmosféry chaosu a paniky a spektakulárne zraňovanie či ponižovanie nepriateľa, ktorému síce chýba hlbší zmysel, ale budí záujem svetových médií.

Na rozdiel od islámskych reformistov prvej polovice 20. storočia sa dnešní autori a kazatelia fundamentalistických koncepcií rozhodli, že rezignujú na hlbšie teoretické rozpracovanie vieroučných a právnych otázok, že sa neuspokoja len 
s mravnou reformou spoločnosti pri akceptovaní mnohých čiastkových politických 
a kultúrnych zvyklostí osvietenskej Európy a že úplne neprijateľné sú pre nich akékoľvek úvahy o prípadnej odluke náboženstva od legislatívy, štátnej správy a vzdelania. Fundamentalisti sú ochotní akceptovať nanajvýš konkrétne vymoženosti západného vedecko-technického pokroku (zbraňové systémy, audiovizuálnu techniku, mobil, počítače, satelitnú televíziu, internet). Tieto vymoženosti však chápu len ako nástroje na dosiahnutie požadovanej politickej, kultúrnej a ekonomickej zmeny, na ktorej konci bude buď onen bližšie nešpecifikovaný politicko-právny model – islámsky poriadok (štát) – alebo ešte vágnejšie formulovaná predstava o obrodenej islámskej spoločnosti. Či budeme pri deskripcii podobných tendencií trvať na termíne islamizmus, alebo skúšať iné termíny, nie je v aktuálnom politickom kontexte až také dôležité.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miloš Mendel

Doc. PhDr. Miloš Mendel, CSc., arabista a islamológ, vyštudoval arabistiku a kultúrne dejiny islámskych krajín na FF UK v Prahe, v súčasnej dobe prednáša na Ústave religionistiky MU v Brne. Odborne sa yamieriava na súčasné mzšlienkové prúdy v isláme, islámsky fundamentalizmus a islamizmus, najmä na arabskom Blízkom východe.

Pozrite si tiež