"Izmaeliti" v krajine sv. Štefana

Publikované v Historická revue č. 7/2015, str. 44 - 47


5.2.2016 | Jaroslav Drobný

Islám v stredovekom Uhorsku

Napriek všeobecne rozšírenému názoru nielen laickej verejnosti, že islám sa na územie Uhorska dostal až počas osmanskej expanzie, v Uhorsku boli muslimovia prítomní už niekoľko storočí predtým. Nedá sa presne určiť, kedy sa islám dostal do Uhorska. Najpravdepodobnejšie bude, že ešte pred jeho vznikom.


 

Kupci a obchodníci muslimského pôvodu navštevovali už Veľkú Moravu, no až s príchodom staromaďarských kmeňov sa v strednej Európe usadila aj prvá väčšia skupina vyznávačov islámu.

Pravdepodobne už počas kočovania v stepiach severne od Čierneho mora sa islám rozšíril medzi tieto kmene, aj keď nie masovo. V tejto oblasti boli v područí Chazarského kaganátu, ktorý napriek vyhláseniu judaizmu za oficiálne štátne náboženstvo bol prevažne nábožensky heterogénny a hlavne medzi bojovníckou zložkou jeho spoločnosti bolo nemálo muslimov. Nemáme však na to žiadny dôkaz. Arabský historik Mas´údí síce spomína koristnú výpravu pravdepodobne staromaďarských kmeňov proti Byzancii, ktorej sa medzi jednotlivými kmeňmi mali zúčastniť aj muslimskí bojovníci. Správa je však až z 10. storočia a nevieme, či správy o muslimoch nemôžeme vztiahnuť už na predchádzajúce storočie. O isláme medzi starými Maďarmi pred presídlením do Karpatskej kotliny nemáme priame ani nepriame dôkazy.

Informácie o muslimoch máme až z doby po vzniku Uhorska. Stredoveké pramene mnohokrát spomínajú uhorských Saracénov, Izmaelitov, aj Busurmanov. No aj arabskí autori poznajú v Uhorsku islám či muslimov. Podľa uhorskej kroniky Gesta Hungarorum (zač. 13. stor.) prišli do Uhorska za vlády kniežaťa Takšona (asi 955 – 971) „Izmaeliti“ z Povolžského Bulharska.

Ďalšou informáciou je správa Ibráhíma ibn Ja’qúba. Tú môžeme datovať pomerne presne, v strednej Európe bol v rokoch 965 – 966, teda tiež počas vlády kniežaťa Takšoňa v uhorskom kniežatstve. Hovorí teda o uhorských muslimoch približne v rovnakej dobe, ako ich spomína Gesta Hungarorum. Tento židovský cestovateľ však nebol priamo v Uhorsku – uhorských muslimov stretol medzi kupcami na trhoch v Prahe a Krakove.

 

Protimuslimská legislatíva v 11. storočí

Najstarší uhorskí muslimovia boli pravdepodobne prinútení ku konverzii na kresťanstvo v čase christianizácie Uhorska v 11. storočí spoločne s ostatnými nekresťanskými obyvateľmi Uhorska. Ich komunity ale museli pretrvať až do konca 11. storočia, keďže kráľ Ladislav (1077 – 1095) vydal proti nim zákonné nariadenia. Pokrstených Izmaelitov, ktorí napriek krstu tajne vyznávali svoju vieru, čo bolo „očividné“ vykonávaním obriezky, nariadil presídliť mimo ich osady, zároveň im však umožnil pred súdom vyvrátiť podozrenie. Tieto nariadenia ale pravdepodobne neboli účinné, keďže kráľ Koloman (1095 – 1116) ich ešte sprísnil. V jeho zákonoch boli až štyri články, ktoré sa týkali Izmaelitov:

●         Ak boli prichytení pri zdržiavaní sa   bravčoviny, pôste, alebo rituálnej očis   te, mali byť poslaní pred kráľovský   súd. Ten kto ich obvinil, získal časť          ich majetku.

●         Každá osada Izmaelitov musela posta   viť kostol, následne bola polovica oby  vateľov izmaelitskej osady presídlená.

●         Izmaeliti nesmeli svoje dcéry vydávať   za Izmaelitov.

●         Ak Izmaelita pozval niekoho na hosti   nu, smel podávať iba bravčové mäso.

Pomerne kruté nariadenia sa však pravdepodobne vzťahovali iba na formálne pokrstených muslimov, podozrievaných z tajného vyznávania starej viery. Popri nich však musela v Uhorsku existovať aj ďalšia muslimská skupina, ktorá naopak vyznávala svoju vieru skoro úplne slobodne. Ak neexistovala, musela vzniknúť v prvej polovici 12. storočia.

Abú Hámid al-Gharnátí

V rokoch 1151 – 1154 sa totiž v Uhorsku zdržiaval andalúzsky učenec a cestovateľ Abú Hámid al-Gharnátí (1080 – 1169/70), ktorý o nich vo svojich dielach podal správu. Pochádzal z Granady, na svojich cestách precestoval skoro celý islámsky svet. Doputoval až do Povolžského Bulharska, kde žil niekoľko rokov. Odtiaľ tiež podnikol niekoľko ciest do okolitých krajín, počas jednej z nich v Kyjeve stretol skupinu muslimských vojakov, ktorú vyslal kráľ Gejza II. (1141 – 1162) na pomoc svojmu švagrovi Izjaslavovi II.

Muslimské vyznanie týchto vojakov ho zaujalo natoľko, že sa rozhodol navštíviť Uhorsko. Opísal množstvo uhorských muslimov, ktorých rozdelil na dve skupiny. Prvá bola v kráľovskej službe, islám vyznávali iba tajne. Tí druhí boli slobodní, verejne sa priznávali k islámu a iba v čase vojny sa pripájali ku kráľovským vojskám.  Práve medzi týmito slobodnými muslimami autor strávil celý čas svojho uhorského pobytu. Popisuje ich ako veľmi povrchne islamizovaných, ako keby im až on musel dávať úplné základy vierouky. Podľa neho dokonca nepoznali ani piatkovú modlitbu a kázeň! No na druhej strane medzi nimi spomína aj takých, ktorí vedeli arabsky (či už z dávnejšej doby, alebo ich to naučil až on, to nespomína).

Opísal aj boje Uhorska s Byzantskou ríšou, do ktorých sa intenzívne zapojili muslimskí vojaci, pričom pri vykresľovaní uhorských víťazstiev silne preháňal. Vojnu medzi Gejzom II. a byzantským cisárom Manuelom Komnenom opísal aj byzantský kronikár Ioanos Kinnamos, len z inej perspektívy. Podľa Abú Hámida prinútil Gejza Byzantíncov požiadať o mier a na základe mierovej dohody museli vydať zajatých uhorských vojakov z predchádzajúcich konfrontácií. Podľa Kinnama musel Gejza týchto vojakov z poroby draho vykúpiť. No Abú Hámid spomenul aj svoje stretnutie s anatólskymi Turkami, ktorí bojovali v byzantskej armáde a padli do uhorského zajatia. Opísal ich prekvapenie, pretože nemali poňatia o tom, že bojujú proti (uhorským) muslimom.

Vcelku podrobne opísal Abú Hámid aj svoje činy medzi uhorskými muslimami. Farbisto tiež opísal, ako si kráľ Gejza vážil muslimských bojovníkov. Z jeho rozprávania sa môžeme domnievať, že sa stal duchovným vodcom uhorskej muslimskej komunity, teda minimálne tej jej časti, ktorá mohla slobodne a verejne vyznávať vieru. Isto sa tak stalo na základe jeho vzdelania, na pomery uhorských muslimov vynikajúceho. Z tejto pozície dokonca pred kráľom obhajoval svoj zákaz požívania vína a naopak povolenie mnohoženstva medzi muslimskými vojakmi. Kráľa jeho argumenty presvedčili a mnohoženstvo im povolil, napriek protestom kresťanských kňazov.

Po troch rokoch odišiel Abú Hámid z Uhorska. V Uhorsku zanechal svojho syna Hámida, ktorý sa tam oženil s dvomi muslimkami z vážených miestnych rodín. Na území dolného toku Volgy najal z poverenia uhorského kráľa veľkú skupinu muslimských vojakov a spolu so svojím nemenovaným žiakom, ako ich duchovným vodcom, ich poslal do Uhorska. Jeho úmyslom bolo ísť na púť a následne sa vrátiť do Uhorska cez Anatóliu, návrat však už neuneuskutočnil. 

 

Uhorskí muslimovia – bojovníci a obchodníci

Ešte v polovici 12. storočia, ako nám dosvedčil al-Gharnátí, sú v Uhorsku muslimovia utláčanou menšinou, ktorá musela tajne vyznávať svoje náboženstvo. Popri tejto skupine bola v Uhorsku ďalšia, ktorá, naopak, slobodne vyznávala islámsku vieru. Môžeme preto predpokladať, že do Uhorska prišla v prvej polovici 12. storočia nová vlna muslimských migrantov, ktorí pravdepodobne v dôsledku svojej vojenskej služby využívali právo slobodne vyznávať náboženstvo. Jedinou takouto skupinou, na ktorú sa hodia tieto predpoklady, sa nám javia Pečenehovia. Naopak, skupinu utláčaných muslimov sám Abú Hámid označuje ako Chórezmijcov.

Možno by ale bolo lepšie neuvažovať o etnickom pôvode týchto skupín a začať uvažovať o dvoch právnych tradíciách, o dvoch právnych postaveniach muslimov v Uhorsku. Samozrejme, prestať uvažovať o etnickom pôvode netreba brať doslova, len prestaneme uvažovať o týchto dvoch skupinách (muslimoch tolerovaných a muslimoch utláčaných) ako o dvoch etnických skupinách. Oveľa pravdepodobnejšie je, že etnické zloženie oboch skupín bolo rôznorodé, ak aj nie rovnaké u oboch, tak podobné.

Muslimovia boli v Uhorsku utláčanou menšinou, ktorá musela tajne vyznávať svoje náboženstvo. Predpokladáme však, že do Uhorska prišla v prvej polovici 12. storočia nová vlna muslimských migrantov, ktorí vďaka svojej vojenskej službe mohli slobodne vyznávať svoju vieru.

Hmotné dôkazy o prítomnosti muslimov nachádzame v uhorskom mincovníctve. Z doby vlády kráľa Štefana IV. a Bela III. poznáme mince „orientálneho typu“, s razbou imitujúcou arabské písmo. Nápisy však málokedy dávajú zmysel. Môžeme predpokladať, že ich razbu iniciovali muslimovia, no zároveň sú dôkazom o veľmi nízkej úrovni vzdelania ich autorov, alebo neboli medzi nimi vzdelaní  muslimovia  ovládajúci  arabský  jazyk.

 

Zlatá éra uhorských muslimov

Oveľa viac správ o uhorských muslimoch máme z 13. storočia. Muslimovia sa spomínajú v korešpondencii pápežskej kúrie s uhorským kráľom a členmi jeho rodiny či s uhorskými cirkevnými predstaviteľmi. Pápež Honorius III. spomínal v liste uhorskej kráľovnej Jolane (Jolande) v roku 1218 Saracénov z okolia Pešti. V roku 1221 jej poslal ďalší list, v ktorom konštatuje, že medzi jej poddanými je mnoho muslimov. V tom istom roku vyčíta kráľovi Ondrejovi v liste, že v Uhorsku sú u muslimov, nepriateľov kresťanstva, kresťanskí otroci.

Práve túto dobu možno považovať za zlatú éru muslimského živlu v Uhorsku. Doba týchto sťažností zo strany cirkvi sa zhoduje s dobou, kedy podáva správu o muslimoch v Uhorsku arabský zemepisec Jáqút al-Hamáwí. Ten sa niekedy medzi rokmi 1217 a 1224 stretol v Sýrii so skupinou uhorských muslimov, ktorí tam prišli študovať islámske právo. Opísali mu svoju krajinu, jej obyvateľov aj postavenie muslimov. Podľa zápisu v Jáqútovom Slovníku krajín žili v neopevnených osadách (kvôli obavám panovníka z ich vzbury), slobodne vyznávali svoje náboženstvo a slúžili v kráľovskom vojsku.

Stredoveké pramene dokazujú aj významné postavenie muslimov v obchode a finančníctve, čo vyvolávalo reakcie na strane uhorskej cirkvi. Latinské správy spomínajú aj údaje o konverziách kresťanov na islám, čo taktiež nesmierne znepokojovalo hlavne cirkevných predstaviteľov. Situácia vyvrcholila v roku 1222 vydaním Zlatej buly kráľa Ondreja II., v ktorej zakázal pôsobenie muslimov (a Židov) v dôležitých úradoch. V článku XXIV sa vyslovene uvádza: „Komorskými grófmi, mincovníkmi, soľníkmi a mýtnikmi môžu byť šľachtici kráľovstva. Izmaeliti a Židia sa nimi nemôžu stať.“

Keďže zákony zvyknú reflektovať na niečo, čo sa v minulosti už udialo, môžeme smelo predpokladať v zmienených úradoch židov a muslimov pred vydaním Zlatej buly. V roku 1235 sú však už muslimovia povinní platiť cirkevný desiatok bez ohľadu na to, že nie sú kresťanmi.

 

Zánik muslimskej komunity v stredovekom Uhorsku 

V rokoch tesne pred mongolským vpádom dosiahol muslimský živel v Uhorsku svoj vrchol. Pripomeňme si, že niekoľko desaťročí pred mongolským vpádom informovali študenti islámskeho práva z Uhorska Jáqúta, že ich osady nie sú opevnené. Je preto logické, že sa stali obeťou mongolského drancovania. Napriek tomu, že o tom nemáme podrobné správy, musíme predpokladať, že najväčšiu ujmu islámu v Uhorsku spôsobil práve mongolský nájazd. Preživšia komunita už nebola schopná obnoviť svoju predchádzajúcu moc. Samozrejme, časť muslimov určite prečkala mongolský nájazd bez ujmy. No skôr sa to týka tých menej slobodných obchodníkov a kupcov, ktorí žili roztrúsene medzi väčšinovým obyvateľstvom, aj v opevnených mestách. Skupiny slobodne vieru vyznávajúcich muslimov – vojakov, bývajúcich v neopevnených mestách, boli silne zdecimované.

Uhorskí muslimovia boli silne zviazaní s dvoma druhmi činností – boli buď bojovníkmi, alebo obchodníkmi. Muslimskí kupci, teda nevojenská zložka islámskej komunity v Uhorsku, boli už dlho pred moslimským vpádom pod tlakom christianizačnej politiky uhorských kráľov.

Na druhej strane, bojovnícka zložka islámskej komunity, ktorá dlhodobo odolávala christianizácii, bola po moslimskom vpáde konfrontovaná so stratou svojho výsadného postavenia. Ešte pred moslimským vpádom prišla do Uhorska početná skupina východných nomádskych bojovníkov – Kumánov. Muslimských bojovníkov prestal uhorský štát potrebovať, a tým pádom prestal tolerovať ich odlišné vyznanie. Samozrejme, islám nevymizol z Uhorska hneď, trvalo to snáď niekoľko generácií. Muslimská komunita bola čoraz viac marginálnou, dokonca až do takej miery, že si ju oficiálne dokumenty prestali všímať.

Muslimských bojovníkov prestal uhorský štát potrebovať, a tým pádom prestal tolerovať ich odlišné vyznanie

Na rozdiel od muslimských komunít v južnej Európe (Španielsko, Portugalsko, Sicília), ktoré boli násilne pokresťančené, nemáme z Uhorska takéto správy. Okrem nariadení z konca 11. a začiatku 12. storočia nepoznáme žiadne právne úpravy, ktoré by sme mohli považovať za násilné konverzie. Dokonca aj spomenuté nariadenia kráľov Ladislava a Kolomana trestajú návrat k islámu, nie jeho praktizovanie.

Samozrejme, môžeme tu uvažovať o vľúdnejšom zaobchádzaní s muslimami v Uhorsku, keďže nepochádzali z porobeného obyvateľstva dobytých území, ale patrili k imigrantom. Na ich pokresťančenie neboli politické dôvody. Bolo by naivné domnievať sa, že zo strany cirkvi a štátu neexistovala násilná forma christianizácie, no nemáme žiadne dôkazy o jej masovom použití. Vo vzťahu medzi väčšinovým kresťanstvom a islámom sa v Uhorsku asi vystriedali obdobia stretov aj obdobia relatívneho pokoja, počas ktorého síce príslušníci rozličných náboženstiev nenažívali v bratskej láske, no ak sa aj navzájom neakceptovali, tak sa minimálne tolerovali.


islammuslimoviauhorskonáboženská tolerancia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jaroslav Drobný

Mgr. Jaroslav Drobný, PhD., absolvent štúdia histórie a arabského jazyka na FiF UK v Bratislave. Na Katedre klasickej a semitskej filológie vyučuje dejiny a kultúru Arabov, moderné dejiny arabských krajín, dejiny islámu a islám v nearabských kultúrach. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru, zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a muslimskými komunitami v Európe.

Pozrite si tiež