Ján Pavol II.: Ako sa komunisti báli nového pápeža.

Publikované v Historická revue č. 11/2014, str. 14 - 17


16.10.2018 | Andrzej Grajevski

Nebyť Jána Pavla II., dejiny Poľska by sa uberali iným smerom, a nielen tie. Z perspektívy času je možné vidieť, akú ohromnú zásluhu na rozpade komunizmu mal práve jeho pontifikát. Jeho cieľom bolo prinavrátiť náboženskú slobodu do východnej Európy a zjednotiť náš kontinent.


Zvolenie Jána Pavla II. znamenalo šok pre komunistickú moc. Už od začiatku si v Kremli uvedomovali, že tento pontifikát bude znamenať veľké ohrozenie pre celý systém. Okrem iného o tom svedčí správa, ktorú mesiac po zvolení Karola Wojtyłu za pápeža Moskva zaslala šéfom spravodajských služieb socialistických krajín východnej Európy. Dokument obsahoval obšírnu charakteristiku osoby kardinála a tiež presne prognózoval najdôležitejšie smerovania jeho úradu. Sovietski analytici, ktorí sa opierali okrem iného o informácie poľských bezpečnostných orgánov, správne predvídali, že od tejto chvíle budú rokovania predstaviteľov komunistických krajín so Svätou stolicou náročnejšie. Do čela cirkvi „sa totiž postavil biskup, ktorý dobre pozná reálie socialistického štátu“.

Už 13. novembra 1979 preto sekretariát Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, a teda i jeho riadiace grémium, schválilo šesťbodový dokument s názvom „Smernice opatrení proti politike Vatikánu vo vzťahu k socialistickým krajinám“. Vypracovali ho šéf KGB Jurij Andropov a jeho zástupca Viktor Čebrikov. Išlo o politickú direktívu, zaväzujúcu inštitúcie socialistického štátu k aktivitám, ktoré mali diskreditovať osobu Jána Pavla II. a útočiť na jeho činnosť.

Ohlásenie novej hlavy katolíckej cirkvi 16. októbra 1978 na balkóne Baziliky sv. Petra v Ríme (wikipedia.org)

 

Prebudenie

Všetky obavy Kremľa sa potvrdili počas prvej cesty (tzv. prvej púte) Jána Pavla II. do rodného Poľska v júni 1979. Stala sa udalosťou pre celú vtedajšiu východnú Európu. Zábery z tejto cesty, ktoré vo svojom vysielaní šírila Poľská televízia, sa dostali k miliónom ľudí za východnými i južnými hranicami Poľska. Pápežova návšteva nastolila kvalitatívne novú situáciu. Spoločenstvo veriacich ľudí, ktorí sa v miliónoch vyhrnuli do ulíc a na námestia v Poľsku, náhle videlo, že v tejto krajine tvorí väčšinu. Ľudia odhodili voj strach a získali pocit, že sú pánmi vo vlastnom dome. Od tej chvíle sa komunistická moc nachádzala v defenzíve. Marxizmus, ako oficiálnu ideológiu, už nebolo možné brať vážne. Bol to začiatok konca straníckeho aparátu, obmedzeného výlučne do úlohy správcu krajiny a čoraz viac strácajúceho na svojom pôvodnom význame, t. j. sily, ktorá by ešte mohla formovať duchovnú tvár Poliakov.

 

Pápežova návšteva nastolila kvalitatívne novú situáciu. Ľudia, ktorí sa v miliónoch vyhrnuli do ulíc a na námestia, aby ho privítali, náhle videli, že vo svojej krajine tvoria vlastne drvivú väčšinu.

 

Z marxizmu tak zostal iba kolektívny rituál nomenklatúry, ktorá ho vykonávala s pocitom nevyhnutnosti plnenia si straníckych povinností, avšak už ani sama neverila, žeby týmto spôsobom mohla kohokoľvek presvedčiť. Za takýchto okolností sa zrodila Solidarita, zakrátko významná spoločenská sila, hlásajúca program reforiem, ktoré výrazne vykračovali za oblasť, vlastnú odborovému hnutiu. Neudialo by sa to bez náboženského prebudenia, ktoré po sebe zanechala prvá cesta Jána Pavla II., bez jeho naliehania na dodržiavanie ľudských práv, slobody národa a pripomínania si jeho historických koreňov. Azda by to nebolo možné ani bez niečoho vtedy veľmi prchavého, a síce rodiacej sa viery, že ak sa Poliak stal Kristovým zástupcom, tak vlastne na tomto pokolení Poliakov spočíva povinnosť uskutočniť duchovnú revolúciu. Revolúciu, za akú sa Ján Pavol II. modlil na Námestí víťazstva vo Varšave v roku 1979 – za obnovenie tváre (charakteru) krajiny.

Nový pápež si čoskoro po svojom zvolení získal sympatie ľudí po celom svete (wikipedia.org)

 

Slovanský program

Pre Jána Pavla II. bola cesta do Poľska tiež príležitosťou predstaviť svoj program, ktorý sa vzťahoval konkrétne k národom východnej Európy. Tento tzv. slovanský program spočíval v samom centre ním definovanej služby. Sám sa označil za pápeža Slovanov. Podstatou tohto programu bola snaha o odkrývanie kresťanských koreňov národných identít, a to často pri príležitosti lokálnych výročí a sviatkov. Tie boli spojené napríklad s krstom Rusi alebo tiež misiou sv. Cyrila a Metoda. Do centra pozornosti Jána Pavla II. a diplomacie Vatikánu sa tak dostávali predovšetkým otázky náboženskej slobody práve v oblastiach, kde sa kresťanská viera pôvodne šírila prostredníctvom apoštolov Slovanov.

Špeciálne miesto v slovanskom programe Jána Pavla II. mala otázka gréckokatolíckej cirkvi. Tá bola postavená mimo zákon na Ukrajine a v Rumunsku, do roku 1968 bola prenasledovaná aj v Československu. Predtým sa katolícka cirkev za tzv. uniatov príliš neprihovárala. Napriek pripomienkam a výzvam katolíkov východného rítu sa dialóg s ruskými pravoslávnymi predstaviteľmi neustále odkladal. Až nový pápež na jednej z prvých audiencií prijal kardinála Josifa Slipyja, hlavu gréckokatolíckej (uniatskej) cirkvi, najviac prenasledovaného cirkevného spoločenstva vo východnej Európe. V marci roku 1980 zvolal do Vatikánu synodu gréckokatolíckej cirkvi, na ktorej sa zúčastnili všetci ukrajinskí biskupi, žijúci v emigrácii.

 

Pápež spochybnil stalinský cézaropapizmus a podporil obnovu gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine. Šéf KGB Andropov pritom vedel, že deň, kedy sa Ukrajina prihlási o svoju štátnu existenciu, bude zároveň posledným dňom Sovietskeho zväzu.

 

Za nástupcu staručkého kardinála Slipyja vtedy vybrali arcibiskupa Miroslava Lubačivského, správcu početnej ukrajinskej diaspóry v Kanade. Odkaz týchto aktivít bol jasný. Pápež neakceptuje rozhodnutie tzv. Ľvovskej synody, ktorá v roku 1946 zlikvidovala gréckokatolícku cirkev na území východnej Haliče a jej veriacich odsúdila na nútenú inkorporáciu do moskovského patriarchátu. Vedenie v Moskve to vnímalo ako výzvu, otvorene spochybňujúcu imperiálny status Sovietskeho zväzu, ktorého jadrom bola i neobmedzená kontrola svedomia jeho občanov.

Pápež tak spochybnil stalinský cézaropapizmus,  pričom sa odvolával na zásady slobody svedomia. Ku koncu 80. rokov to malo ohromné dôsledky, keď požiadavka legalizácie gréckokatolíckej cirkvi mobilizovala svojich verných a stala sa jedným z elementov formujúcej sa ukrajinskej verejnej mienky. Už na začiatku 80. rokov si význam tejto hrozby uvedomoval šéf KGB a neskôr generálny tajomník ÚV KSSZ Jurij Andropov, keď predvídal, že aktivity uniatov napomôžu k obrodeniu ukrajinskej národnej identity. Vedel tiež, že deň, kedy sa Ukrajina prihlási o svoju štátnu existenciu, bude zároveň posledným dňom Sovietskeho zväzu. Možno práve preto spravodajské služby, nachádzajúce sa pod úplnou operačnou kontrolou KGB, začali v lete roku 1980 intenzívny dialóg s tureckým teroristom Mehmetom Ali Ağcom, ktorý 13. mája 1981 strieľal na pápeža a pokúsil sa tak ukončiť jeho pontifikát.

 

Ján Pavol II.  cestovateľ. Počas svojho pontifikátu  vykonal viac než 100 zahraničných ciest, medzi inými navštívil aj Spojené štáty americké, kde si získal verejnú mienku a sympatie prezidenta Ronalda Reagana (wikimedia.org)

 

Múry sa rúcajú

Hľadanie modu vivendi s komunistickými vládami sa od tej chvíle uberalo v inej atmosfére, než tomu bolo v časoch Jána XXIII. a Pavla VI. Do centra pozornosti Vatikánu sa nedostával už výlučne dialóg s reprezentáciou toho-ktorého komunistického štátu. S väčšou pozornosťou cirkev pristupovala ku skúsenostiam miestnych episkopátov, ako aj nezávislých občianskych hnutí. V časoch, kedy na základe „politického realizmu“ západní politici považovali vtedajšie ideologické delenie za nezvrátiteľný kánon politického myslenia a jednania, výzva Jána Pavla II., aby cirkev prekračovala všetky existujúce hranice a aby dýchala oboma polovicami pľúc – západnými aj východnými, mala silu prorockého poslania, ktoré menilo ľudské vedomia.

 

„Svätý otec. Neviem, či viem, čo je to zázrak. Napriek tomu sa osmeľujem povedať, že v tejto chvíli som účastníkom zázraku.“

Václav Havel počas návštevy Jána Pavla II. v Československu

V krajinách, ako Československo, Rumunsko či Maďarsko, kde komunistické vlády obzvlášť ohraničovali práva veriacich, vznikalo neformálne náboženské prostredie, sústredené okolo tajne vysvätených biskupov. Postupne vznikali štruktúry, ktoré sa nazývali tiež podzemnou cirkvou. Práve v osobe pápeža Jana Pavla II. našli svojho partnera a spojenca.

Keď sa na jeseň roku 1989 jeden za druhým rúcali komunistické režimy strednej a východnej Európy, najneobyčajnejšímrysom týchto udalostí bolo, že sa odohrávali bez užitia sily v zhode s pápežovou výzvou na premenu sŕdc, na odpustenie a zmier. Keď na jar roku 1990 prezident Československa Václav Havel, ešte nedávny politický väzeň a disident, vítal pápeža, svoj prejav začal slovami: „Svätý otec. Neviem, či viem, čo je to zázrak. Napriek tomu sa osmeľujem povedať, že v tejto chvíli som účastníkom zázraku.“ Georg Weigel, azda najprenikavejší životopisec Jána Pavla II., opísal príčiny onoho zázraku: „Fakty nezvratne dokazujú, že dlhú vojnu s komunizmom nevyhrali páni v čiernych oblekoch, ovládajúci po zuby ozbrojené vojsko, ale jeden človek v bielom rúchu a jeho dobrovoľná armáda ľudí, ktorí sa pri svojej činnosti zriekli násilia.“

Z poľštiny preložil Jaroslav Valent

 


Zástup ľudí sprevádzajúci Jána Pavla II.  na jeho ceste po rodnom Poľsku v roku 1979

 

Poľská púť v roku 1979

Keď 16. októbra 1978 kardináli na konkláve vybrali Karola Wojtyłu za nového pápeža Jána Pavla II., bolo to veľké prekvapenie. Vyvolalo to eufóriu miliónov Poliakov, šok medzi poľskými komunistami a znepokojenie Kremľa. Ešte v ten istý deň sa začalo hovoriť o pápežovej púti do Poľska, zatiaľ bez stanovenia konkrétneho termínu.

Na druhý deň po voľbe poľskí biskupi vydali oznámenie, v ktorom vyjadrili nádej, že Ján Pavol II. bude môcť prísť do Poľska v nasledujúcom roku, aby sa zúčastnil osláv 900. výročia mučeníctva sv. Stanislava, ale aj 600. výročia objavenia sa ikony Panny Márie Częstochowskej na Jasnej hore (poľské pútnické miesto), pripadajúceho na rok 1982. Okolo dátumu návštevy a jej programu vznikol spor, keďže komunisti sa obávali príchodu pápeža práve na spomínané oslavy, spojené s mučeníctvom sv. Stanislava, ktorý je v Poľsku symbolom odporu proti moci.

Nakoniec po rozhovore poľského prímasa kardinála Stefana Wyszyńského s prvým tajomníkom Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS) Edwardom Gierkom bola dohodnutá pápežská návšteva na 2. – 10. júna 1979, ako aj jej trasa – Varšava, Gnieźno (prvé hlavné mesto Poľska), Częstochowa, Osvienčim, rodné Wadowice, Kalwaria Zebrzydowska, Nový Targ a Krakov. Komunistická vláda nemohla odmietnuť príchod Jána Pavla II. do Poľska, bála sa totiž prepuknutia občianskych nepokojov. Celá záležitosť bola predmetom konzultácií s Moskvou a po vyhlásení komuniké o príchode pápeža Edward Gierek odcestoval do Sovietskeho zväzu, kde mu Leonid Brežnev a minister zahraničných vecí Andrej Gromyko vyjadrili svoje znepokojenie. Sovietsky vodca mal pri tej príležitosti povedať, že „ak by sa niečo udialo v Poľsku, malo by to vplyv na celé socialistické spoločenstvo“.

 

Odhaduje sa, že na trase pápežovej cesty, na omšiach, ako aj na stretnutiach s Jánom Pavlom II. sa zúčastnilo okolo 10 miliónov Poliakov.

 

Neprekvapuje preto, že deň pred návštevou pápeža československé orgány sprísnili kontroly na svojich hraniciach s Poľskom, aby svojim občanom znemožnili zúčastniť sa na stretnutiach s pápežom. Ich obavy neboli bezdôvodné. V Poľsku čakali na Jána Pavla II. milióny ľudí. Už počas svojho prejavu na letisku vo Varšave hovoril o „suverenite národa“ a počas slávnej kázne na Námestí víťazstva sa modlil za obnovu Poľska. Na druhý deň v Gnieźne sa prihovoril aj k ostatným národom, ktoré náležia k dedičstvu sv. Vojtecha. Aj počas omše v Novom Targu odkázal Čechom a Slovákom, ktorí nemohli prísť vzhľadom na opatrenia na hraniciach, že „sa modlí zvlášť za nich, keďže sú mu drahí“.

Odhaduje sa, že na trase pápežovej cesty, na omšiach, ako aj na stretnutiach s Jánom Pavlom II. sa zúčastnilo okolo 10 miliónov Poliakov. Len na omši v Krakove to boli odhadom až dva milióny ľudí. Komunistické vedenie bolo zaskočené nevídaným nástupom masovej religiozity Poliakov, zvlášť u mládeže. Komunisti sa preto snažili manipulovať s televíznym vysielaním tak, aby na stretnutiach s pápežom bolo vidno iba duchovných a starších ľudí. S určitosťou však možno povedať,

že jedným z najdôležitejších výsledkov pápežskej návštevy v Poľsku v roku 1979 bolo prebudenie pocitu vlastnej hodnoty a dôstojnosti v Poliakoch.

 Naopak, komunisti boli náhle postavení pred skutočnosť, že tvoria menšinu, ktorá sa ani zďaleka neteší veľkej podpore. Počas 80. rokov Ján Pavol II. ešte dvakrát navštívil svoju vlasť – v júni 1983 a v júni 1987. Všetky tri cesty výrazne ovplyvnili spoločenský vývoj, ktorý nakoniec viedol k premenám v roku 1989.

Piotr Samerek

 

Viac o tom ako sa vo východnej Európe postupne rúcal komunizmus sa dočítate v HR 11/2014, ktorá je stále dostupná v našom archíve.

 


ján pavol ii.pád komunizmunáboženská slobodavatikán



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Andrzej Grajevski

dr. Andrzej Grajewski, poľský historik a politológ, v 80. rokoch bol aktivistom hnutia Solidarita, zapájal sa aj do činnosti Poľsko-československej Solidarity. Šéf zahraničného oddelenia týždenníka „Gość Niedzielny“. Prvý predseda Kolegia IPN, autor niekoľkých publikácií o cirkevných dejinách a o fungovaní komunistických tajných služieb.

Pozrite si tiež


Krištáľová noc: predohra záhuby

9.11.2018 | Juraj Jankech

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a...

  • 841
  • 9

Križiaci v severnej Európe

7.11.2018 | Jaroslav Valent

V novembrovom vydaní Historickej revue sme sa rozhodli venovať hneď niekoľkým zaujímavým témam. V prvom rade sme sa vydali po stopách jedného z najobávanejších rytierskych rádov až na miesto, kde vybudovali na svoju dobu mimoriadne...

  • 281
  • 3