Súdny proces, ktorý zmenil svet


18.4.2019 | Pavol Valachovič

 

V dejinách sa odohrávali a odohrávajú najrozličnejšie súdne procesy, ktoré rozhodovali o životoch jednotlivcov, skupín či celých národov. Žiadny z týchto procesov sa však nezapísal do dejín ľudskej spoločnosti tak, ako proces s Ježišom Kristom.

So smrťou Ježiša Krista sa spája aj meno človeka, ktorý je v dejinách rímskej spoločnosti takmer neznámy. Proces s Ježišom Kristom nebol len odrazom osudov jedného človeka, ale zároveň aj odrazom osudov jedného národa, ktorý dosiahol vrchol vo vytvorení svojho vlastného štátu, ale zároveň aj najhlbšie dno príkorí v 20. storočí (a nielen v ňom), kedy sa Židom dávala práve za najväčšiu vinu smrť Ježiša Krista.

 

Cesta za slobodou

Osudy židovského národa boli a sú plné zvratov. Židia museli prejsť dlhú cestu, kým našli „zasľúbenú“ krajinu. V nej sa usadili, vytvorili si vlastný štát, ktorý za vlády Dávida a jeho syna Šalamúna dosiahol svoj vrchol, aby sa vzápätí rozdelil a stal sa obeťou a korisťou silnejších súperov. Asýrčania, Peržania či Gréci ovládli na celé stáročia bohom vyvolený národ, aby si až za takýchto okolností, keď im hrozil či už zánik alebo asimilácia, uvedomovali svoje záväzky a povinnosti. Silné a výnimočné osobnosti pripomínali židovskému národu, aby aj v najťažšej a najzložitejšej situácii dodržiavali Mojžišove zákony a riadili sa podľa božích prikázaní. Aj mimo zasľúbenej krajiny a mimo Jeruzalema si treba plniť svoje náboženské povinnosti.

Až osemsto rokov po Šalamúnovi sa opäť pokúsili Židia o vydobytie svojej slobody. V roku 167 pred n. l. kňaz Mattatjáh z rodu Hašmóna (Hasmoneovci) spolu so svojimi piatimi synmi začal boj proti sýrskemu panovníkovi Antiochovi IV., síce plný obetí, ale jeho výsledkom bolo to, že v roku 164 pred n. l. bolo možné očistiť jeruzalemský chrám a opäť v ňom konať obety podľa pradávnych zvyklostí. Boj o národnú slobodu však pokračoval naďalej, až Šimon, jeden z bratov makabejských, dosiahol uznanie a stal sa vládcom svojho národa (ethnarchos). Prekliatím židovského národa boli ustavičné vnútorné spory. Namiesto toho, aby sa Židia zjednotili v spoločnom boji proti vonkajším nepriateľom, neustále sa sporili o to, kto správnejšie vykladá Mojžišove zákony, kto pochádza z tej najsprávnejšej kňazskej rodiny, aby mohol zastávať funkciu veľkňaza, alebo kto má vôbec právo vládnuť Židom.

 

Busta rímskeho cisára Tibéria v Ara Pacis Museum, Rím (wikipedia.org)

 

Striedali sa aj nepriatelia. Zatiaľ čo Makabejci viedli svoj oslobodzovací boj proti Seleukovcom, pomaly sa na západe vzmáhal národ, ktorý sa v 1. storočí pred n. l. stal rozhodujúcou silou aj vo východnom Stredomorí. Už Šimon Makabejský dúfal, že u Rimanov nájde podporu pre svoj boj, ale keď bol v roku 135 pred n. l. zavraždený, až jeho syn Ján (Jóchanan) Hyrkános (vládol 134 – 104 pred n. l.) dosiahol nezávislosť od Seleukovskej ríše. Zlučovanie politickej a náboženskej moci v rukách jedného človeka však rozdelilo židovské spoločenstvo, začali sa vytvárať rôzne skupiny (farizeji, chásidi, eséni, zéloti), ktoré sa neodlišovali len názorovo, ale často vystupovali proti sebe aj násilným spôsobom.

Aj Jánov syn Jóchanan (jeho hebrejské meno bolo Júda, grécke Aristobúlos) vystupoval ako veľkňaz a zároveň ako kráľ. Za necelý rok svojej vlády stihol posadiť do väzenia svoju matku a popraviť brata Antigona. Jeho vdova si však zobrala za manžela jeho druhého brata Jannája (prijal aj grécke meno Alexander) a vládla spolu s ním. Na jednej strane síce rozšírili územie štátu, ale na druhej strane sa prehlbovali rozpory v židovskej spoločnosti. Znepriatelil si najmä farizejov, ktorí volili radšej odchod z vlasti ako život pod vládou despotického kráľa.

Po jeho smrti sa na hraniciach židovského štátu objavil nový nepriateľ. Rímsky vojvodca Gnaeus Pompeius, poverený pôvodne velením a dokončením vojny proti pontskému kráľovi Mithridatovi VI., vstúpil v roku 65 pred n. l. na územie Sýrie, ktorá bola pod vládou posledných Seleukovcov, aby tento nástupnícky štát kedysi rozsiahlej Alexandrovej ríše zlikvidoval. V roku 63 pred n. l. vstúpil Pompeius aj do Jeruzalema a hneď svojím prvým krokom ukázal, ako si Židia môžu predstaviť vládu nového hegemóna na Východe: Pompeius bez rozpakov a bez ohľadu na židovské zvyklosti vstúpil do jeruzalemského chrámu a do jeho najposvätnejšej svätyne, kam mal prístup len raz za rok najvyšší kňaz. Napriek tomu, alebo práve preto si Pompeia predchádzali znesvárené politické zoskupenia Židov, z čoho samozrejme Rimania ťažili. Územie židovského štátu bolo značne zmenšené, územie Judey bolo rozdelené na päť častí. Hlavou židovského obyvateľstva zostával naďalej veľkňaz v Jeruzaleme.

Fragment nápisu s menom Pontského Piláta a jeho funkciou, ktorý sa našiel v roku 1961 v meste Caesarea (wikipedia.org)

 

Obdobie občianskych vojen v Ríme (tzv. prvý triumvirát a druhý triumvirát) predstavovalo pre židovských politikov vážny problém: ku ktorej strane sa pridať – k Pompeiovi alebo Caesarovi, Gaiovi Octaviovi alebo Marcovi Antoniovi? Jednotlivé skupiny hľadali pomoc u jednej alebo druhej strany, rímski vojvodcovia krvavo potláčali odpor jednej alebo druhej skupiny. V roku 40 pred n. l. dosadil senát v Ríme za židovského kráľa Herodesa Veľkého, ktorý si však musel svoje kráľovstvo dobyť silou proti poslednému príslušníkovi Hasmoneovcov – Antigonovi. Herodes, podporovaný Rímom, dobyl Galileu, Samariu a napokon aj Jeruzalem.

Herodes potreboval rímsku pomoc aj v nasledujúcich rokoch počas ďalšej občianskej vojny medzi Gaiom Octaviom a Marcom Antoniom. Pod rímskym patronátom vládol až do roku 4 pred n. l. Do obdobia jeho vlády spadá aj narodenie Ježiša Krista, ktorého súdny proces poznamená vývoj na celé tisícročia. Prvý rímsky cisár Augustus držal ochrannú ruku aj nad Herodesovými synmi, ktorí si rozdelili vládu nad krajinou. Voči nim sa však búrili ich vlastní rodáci. Dokonca rímsky správca Sýrie M. Quintilius Varus (ktorý sa o niekoľko rokov neskôr neslávne vyznamenal v boji proti Germánom v Teutoburskom lese) krvavo potlačil nepokoje v Jeruzaleme v roku 3 pred n. l.

Ukazovalo sa, že vláda vlastných židovských politických predstaviteľov robila Rimanom veľké problémy. Postupne odstránili jedného syna Herodesa Veľkého za druhým, až napokon bola Judea začlenená pod správu sýrskeho miestodržiteľa. Správca provincie mal najvyššiu vojenskú moc, ale aj civilnú správu, rozhodoval o živote a smrti obyvateľov spravovanej provincie. V Judei bol jeho zástupcom prokurátor, od roku 26 až do roku 36 nim bol Pontský Pilát so sídlom v prístavnom meste Caesarea. Ten sa musel starať o poriadok a bezpečnosť v krajine, vyberal dane, riešil spory medzi rímskymi i nerímskymi obyvateľmi. Na druhej strane cisár Augustus ako hlava celej Rímskej ríše dbal o to, aby neboli porušované náboženské zvyklosti Židov, ktorí boli citliví napríklad na vnucovanie cisárskeho kultu, cisárske obrazy na vojenských zástavách či minciach, alebo vstup nežidovských osobností do jeruzalemského chrámu. Akékoľvek porušenie niektorých z týchto zvyklostí mohlo vyvolať vážne problémy.

 

Posvätné tradície

Židovské obyvateľstvo bolo veľmi citlivé na niektoré kroky rímskej štátnej správy, ktorých sa dopustil najvyšší správca Judey, či už z nevedomosti alebo zámerne. Politik, účastník protirímskeho odporu a neskôr spisovateľ a historik Jozef Flavius uvádza niekoľko takýchto krokov, ktoré zvyšovali napätie, ba priam odpor miestneho obyvateľstva. Keď dal Pontský Pilát dopraviť do Jeruzalema cisárove obrazy (signa), umiestnené na zástavách a štandardách vojska, mestské i vidiecke obyvateľstvo sa zhrozilo a bolo pobúrené týmto krokom. Okamžite navštívili najvyššieho rímskeho úradníka v susednom meste Caesarea a žiadali, aby dal tieto obrazy opäť odniesť preč. Keď to odmietol, prítomní celých päť dní kľačiac na zemi so sklonenými hlavami ticho si chceli vynútiť ústupok. Pilát však zotrvával na svojom stanovisku, dokonca dal zavolať vojakov so zbraňami, aby potrestali Židov. Tí sa však ani pod hrozbou straty života nevzdali. Až pod dojmom takéhoto zotrvávania na starých tradíciách nakoniec Pilát ustúpil a dal odniesť cisárske obrazy z Jeruzalema.

Obyvatelia Jeruzalema sa však búrili, respektíve trvali na niektorých tradíciách, aj keď sa rímsky úradník snažil niečo urobiť v ich prospech. Jeruzalem trpel nedostatkom vody, preto sa Pilát rozhodol vybudovať vodovod, ktorý by priviedol pitnú vodu až zo vzdialenosti 400 stadií (asi 80 kilometrov). Židovské obyvateľstvo však pobúrilo to, že na výstavbu vodovodu použil chrámový poklad. V Jeruzaleme opäť prepukli nepokoje. V tomto prípade však Pilát neustúpil, dokonca medzi zhromaždených obyvateľov rozmiestnil vojakov, oblečených v civilných odevoch a vyzbrojených palicami. Na dané znamenie vojaci zaútočili na obyvateľov, tĺkli ich a dav rozohnali. Pritom veľa ľudí bolo ubitých palicami, ďalších ušliapali utekajúci ľudia, takže aj bez použitia zbraní zostalo v uliciach Jeruzalema veľa obetí, čo opäť vyvolalo medzi ľuďmi napätie.

Už početné obyvateľstvo Jeruzalema sa veľmi ľahko rozohnilo pri akejkoľvek príležitosti. Napätú atmosféru zvyšovalo pri rôznych náboženských sviatkoch ešte vidiecke obyvateľstvo, ktoré bolo oveľa „konzervatívnejšie“ a dôslednejšie pri dodržiavaní starobylých náboženských tradícií. Najmä pri veľkých sviatkoch, ako bola Pascha – Veľká noc, prichádzali do Jeruzalema, ktorý pokladali za centrum svojho náboženského života, tisíce vidiečanov a zapĺňali úzke uličky, námestia, okolie chrámov a ďalšie priestory v meste. Rôzni kazatelia a proroci, vizionári a náboženskí horlivci ľahko nachádzali početných poslucháčov.

Koncom 20. rokov 1. storočia n. l. sa postupne stával významnou osobnosťou muž pôvodom z Galiley, nazývaný Ježiš. Jeho osudy, činy a konanie, a napokon aj samotná smrť už dvetisíc rokov vzbudzujú pozornosť. S jeho osudmi sú spojené aj osudy muža, ktorý „vstúpil do kréda“ – Pontského Piláta.

 

"Čo je pravda?" - obraz ruského maliara Nikolaja Ge zachytáva rohovor Pontského Piláta a Ježiša Krista (wikipedia.org)

 

Pontský Pilát vstupuje na scénu

O tomto mužovi sú údaje pomerne skromné. Vieme o ňom, že pomerne dlho zastával funkciu prokurátora, respektíve prefekta nad Palestínou. V tejto funkcii bol v rokoch 26 – 36 n. l. a do Judey ho poslal cisár Tiberius (vládol v rokoch 14 – 37 n. l.). Ak si uvedomíme, že väčšina úradníkov v jeho postavení zotrvala na svojom mieste sotva tri roky, pričom boli prípady, že niektorí nezotrvali vo svojej funkcii ani rok, potom musel Pilát patriť skutočne k úradníkom, na ktorých bolo spoľahnutie a inak nedôverčivý cisár Tiberius im veril. Niektoré texty uvádzajú, že ho do funkcie dosadil neslávny prétoriánsky prefekt Seianus, toho však dal cisár Tiberius v roku 31 popraviť, pretože sa údajne pokúšal o prevrat. Nedá sa však predpokladať, že by Seianov obľúbenec vydržal vo svojej funkcii ešte ďalších päť rokov.

Na základe toho, že zastával funkciu cisárskeho prokurátora v provincii, sa usudzuje, že pochádzal z jazdeckej rodiny, teda z druhej najvýznamnejšej sociálnej skupiny v Ríme (po senátorskom stave). Jeho meno Pontský sa odvodzuje z toho, že by mohol predtým, než prišiel do Palestíny, zastávať nejakú funkciu v Ponte, provincii na severovýchode Malej Ázie. Iní odborníci chcú odvodzovať jeho meno od rímskeho oštepu (lat. pilum), ale to všetko sú skôr dohady, než overené údaje.

Takisto sa nič nevie ani o jeho rodine – meno otca i matky je neznáme. Ale je zaujímavé, že v stredovekých legendách sú rozsiahle údaje nielen o pôsobení Pontského Piláta, ale aj o jeho rodičoch či o jeho smrti. Najznámejšia z týchto legiend Legenda aurea Jacoba de Voragine (druhá polovica 13. storočia) uvádza, že jeho otcom bol kráľ Ata a matkou Pila, mlynárova dcéra. Legenda tiež uvádza, že Pilát spáchal samovraždu po tom, ako ho dal cisár Tiberius uväzniť za Kristovu smrť, pretože Tiberius sa uzdravil vďaka Veronikinej šatke. Po smrti bolo Pilátovo telo hodené do rieky Tiber. Celé stáročia sa vedelo o Pilátovi len to, čo o ňom písali vo svojich evanjeliách Kristovi učeníci alebo Jozef Flavius a Filón Alexandrijský. V roku 1961 však bol v ruinách starovekej Caesarey objavený nápis, ktorý uvádza meno Pontského Piláta a jeho funkciu prefekta – teda čiastočne odlišnú, ako sa dovtedy predpokladalo (prokurátor). Zlomok nápisu však neuvádza žiadne ďalšie údaje.

Pilátovi sa stal osudným až postup voči farizejom. Proti nim vystúpil s celou ozbrojenou mocou, ktorú mal k dispozícii. Následne bol obvinený zo zneužitia svojej funkcie, bol predvolaný pred svojho nadriadeného, správcu provincie Sýria. Tým bol vtedy L. Vitellius, niekoľkonásobný konzul a otec neskoršieho rímskeho cisára Aula Vitellia. Pilát bol odvolaný zo svojej funkcie a z Judey musel odísť. Medzitým sa ale odohrali udalosti, ktoré jeho osobu nezmazateľne zapísali nielen do dejín židovského národa, ale vlastne do dejín celej západnej kultúry a náboženstva.

 

Mihály Munkácsy: Ježiš Kristus pred Pontským Pilátom (wikipedia.org)

 

Zločin a trest

Od Ježišovej smrti sa vedú spory o to, kto je za jeho smrť vlastne zodpovedný. Odhliadnuc od kompetenčných sporov medzi rímskou správou a židovskou samosprávou, môžeme sa čiastočne oprieť o synoptické evanjeliá v Novom zákone. Podľa nich Ježiš niekoľkokrát predpovedal svoje utrpenie a smrť. Evanjeliá podľa Matúša, Lukáša a Marka zhodne uvádzajú, že Ježiš trikrát hovoril svojim učeníkom, že musí ísť do Jeruzalema, kde vytrpí príkoria. Vzápätí aj menuje tých, od ktorých musí tieto utrpenia strpieť: budú to „veľkňazi, starší z ľudu a zákonníci“. Oni to budú, ktorí ho odsúdia a zároveň vydajú na smrť. A skutočne sa tak aj stalo. Keď Ježiš prišiel do Jeruzalema, predviedli ho pred veľkňaza, starších z ľudu a zákonníkov. Tí hľadali všemožné činy, z ktorých by ho mohli obviniť a na základe obvinení vydať katom. Takisto hľadali nejakých svedkov, ktorí by ho usvedčili. Podarilo sa im to jedine v tom, že Ježiš i napriek bitke stále tvrdil, že on je kráľom Židov. Po porade ho veľkňaz a starší z ľudu odsúdili a zhodli sa na tom, že ho treba dať popraviť.

Najmä zákonníci a farizeji boli často terčom Ježišových kázaní a varovaní ľudí pred nimi. O zákonníkoch píšu evanjeliá: „...radi chodievajú v dlhých oblekoch a radi sa dávajú pozdravovať na námestiach a radi si sadajú na prvé stolice v synagógach, a na prvé miesta pri hostinách. Vyjedajú domy vdovám a naoko sa dlho modlievajú. Na týchto čaká prísnejší súd.“ Ježiša čakal podobný osud ako jeho učiteľa Jána Krstiteľa: pokiaľ Ján kritizoval všeobecné nešváry, príliš si ho nevšímali, ale len čo začal osobne kritizovať kráľa Herodesa, že si vzal manželku po svojom bratovi, okamžite sa dostal do centra kráľovej pozornosti a nasledovala jeho smrť. Tentoraz nie na kríži, ale krutým spôsobom mu uťali hlavu.

To isté sa stalo aj jeho žiakovi. Konkrétna a adresná kritika nešvárov konkrétnych ľudí ich viedla k tomu, že napokon už zviazaného Ježiša predviedli pred rímskeho úradníka Pontského Piláta. Ten sa tiež rozprával s Ježišom, ale nezistil žiadne previnenie, ktoré by si vyžadovalo taký vysoký trest. Dokonca niekoľkokrát vyšiel pred úradnú budovu, aby zhromaždených presvedčil, že na Ježišovi nenašiel žiadnu vinu. Ale teraz už nielen veľkňaz a starší, ale aj obyčajný ľud požadoval smrť pre Ježiša Krista.

Pontský Pilát chcel aj v takejto situácii použiť svoju právomoc a chcel dať Ježišovi v súvislosti s nadchádzajúcim sviatkom Pesach milosť. Ponúkol zhromaždeným možnosť voľby – oslobodí Ježiša Krista alebo druhého obvineného a odsúdeného Barabáša. Sfanatizovaný dav však naďalej žiadal Ježišovu smrť, tentoraz už aj v konkrétnej podobe – ukrižovaním. Pilát však ani vtedy nechcel vydať Ježiša na smrť. Keď sa dozvedel, že Ježiš pochádza z Galiley, uvedomil si, že spadá pod súdnu právomoc Herodesa, ktorý bol vtedy v Jeruzaleme, a tak ho, podľa Lukášovho evanjelia, poslal k nemu. V novozákonných evanjeliách sa uvádza aj pokus Piláta zbaviť sa zodpovednosti za Ježišovu smrť. Umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil, že nemá vinu na krvi spravodlivého Ježiša Krista.

Pilát už nemal kam cúvnuť. V Lukášovom evanjeliu sa totiž uvádza aj nové obvinenie, a to, že Ježiš „poburoval náš národ a zakazoval platiť dane cisárovi“. Takisto sa vraj Ježiš, podľa Jánovho evanjelia, vyhlasoval za židovského kráľa, na čo veľkňaz a zákonníci vyhlásili, že „oni nemajú kráľa, iba cisára“. Ježišovo hlásenie sa za židovského kráľa znamenalo pre nich obrovské rúhanie. Vtedy si aj Pilát uvedomil, že spochybňovanie postavenia rímskeho cisára by mohlo mať aj pre neho osobne veľké následky. Poprave Ježiša Krista už nič nestálo v ceste.

Rímska správa sa teda stala len nástrojom, ktorý mal vykonať rozsudok, vynesený nad Ježišom Židmi. Svojím konaním i tým, že sa nevzoprel požiadavke Židov sa do evanjelií dostal aj Pontský Pilát. Prípad Pontského Piláta a jeho odovzdanie Ježiša na smrť ukazuje, že ani vysokí rímski úradníci, nech boli akokoľvek schopní, nemali v časoch absolútnej moci cisára veľa možností na slobodné rozhodovanie v otázkach viny a trestu. Museli sa riadiť nielen písanými i nepísanými zákonmi ríše, ale aj zvyklosťami a tradíciami podrobených území, ktoré spravovali z rozhodnutia cisára. A hoci osobne nemal takmer žiadnu vinu na odsúdení Ježiša Krista, dostal sa do „kréda“ a zapísal sa chtiac-nechtiac navždy do dejín.


ježiš kristuspilát pontskýukrižovaniarím



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Pavol Valachovič

Doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc., študoval na FiF UK v Bratislave a FF Univerzity J. E. Purkyně (dnes Masarykova univerzita) v Brne. V súčasnosti prednáša na FiF UK v Bratislave a na FiF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa dejinám staroveku, predovšetkým dejinám starovekého Ríma v cisárskom období.

Pozrite si tiež


Ako sa nám žilo v 80. rokoch?

14.11.2019 | Miroslav Londák

Ani sa nám nechce veriť, že tomu bude už 30 rokov, ktoré utiekli ako voda, od toho významného medzníka slovenských i československých dejín, ktorým sa stala Nežná revolúcia. A tak už i s istým časovým odstupom sa môžeme...

  • 860
  • 4

Pád Berlínskeho múru

9.11.2019 | Petr Blažek

Keď sa pred niekoľkými rokmi britský historik Timothy Garton Ash zaoberal doterajšími prístupmi a literatúrou k téme stredoeurópskych revolúcií roku 1989, vyzdvihol pluralitu rôznych výkladov zrútenia komunistických režimov:...

  • 407
  • 3

Napoleon Bonaparte ako kráľ revolúcie?

8.11.2019 | Maran Hochel

Štátny prevrat? Uchvatiteľský čin v politike? Pokus o legitimizáciu nelegitímneho? Takto vošli do dejín udalosti, ktoré sa odohrali vo Francúzsku 9. a 10. novembra 1799, podľa revolučného kalendára 18. – 19. brumaira („mesiaca...

  • 666
  • 5