Jozef Tiso (1938 - 1945)

Publikované v Historická revue č. 3/2016, str. 6 - 11


14.3.2017 | Ivan Kamenec

Na vrchole politickej moci a zodpovednosti

Jozef Tiso patrí medzi najdiskutovanejšie a tým aj najkontroverznejšie osobnosti slovenských dejín. Vari ani jeden slovenský politik – azda okrem M. R. Štefánika – nepriťahoval na seba takú pozornosť zo strany historikov, publicistov a širokej verejnosti ako on. Hodnotenia tejto postavy sa diametrálne rozchádzajú. Dakedy sa zdá, že Tisovu osobnosť už nevieme vnímať bez emócií, lebo je posunutá buď na piedestál priam božskej nedotknuteľnosti, alebo je démonizovaná a uvrhnutá do ničoty a zabudnutia.


J. Tiso vstúpil do aktívneho politického života ako 31-ročný kňaz, bezprostredne po vytvorení česko-slovenského štátu v roku 1918. Bol v pozícii tzv. Novoslováka, lebo  nemal za sebou žiadne aktivity v slovenskom národnom hnutí. Vďaka svojmu rozhľadu, nesporným organizačným schopnostiam, publikačnej i rečníckej pohotovosti však rýchlo stúpal po  funkcionárskom rebríčku v štruktúrach Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorej hlavným cieľom bolo dosiahnutie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky. Pri vnútorných sporoch v strane stál vždy lojálne po boku Andreja Hlinku a postupne sa vypracoval na post jedného z najvážnejších kandidátov na prevzatie vodcovskej funkcie po starnúcom predsedovi.

V roku 1925 sa prvýkrát stal ľudáckym poslancom československého parlamentu a v tejto funkcii zotrval až do roku 1938, lebo do poslaneckého kresla sa dostal aj po ďalších dvoch voľbách. Na parlamentnej pôde vystupoval často a veľmi aktívne. Bol jedným z hlavných  tlmočníkov oficiálnych  postojov ľudovej strany,  resp. jej zásadných programových dokumentov. Pri ich koncipovaní zohrával vždy dôležitú, niekedy i hlavnú  úlohu. Vďaka svojmu talentu pre politický kompromis bol aj najpohotovejším „kontaktomanom“ pri vyjednávaní ľudákov s inými politickými subjektmi, resp. osobnosťami na Slovensku i v Prahe.

Dejiny sú plné paradoxov. Jedným z nich bola aj skutočnosť, že keď na jeseň 1938 dosiahla HSĽS svoj hlavný politický cieľ – autonómiu Slovenska, začala pre Jozefa Tisa najdramatickejšia a v konečnom dôsledku ľudsky i politicky tragická etapa jeho mnohostranného verejného, kňazského i osobného života. Sedemročná činnosť tohto ambiciózneho politika v rokoch 1938 – 1945 sa nakoniec totiž stala hlavným kritériom hodnotenia celej, jeho viac ako štvrťstoročnej politickej aktivity.

 

Návšteva u Hitlera

V októbri roku 1938 sa Tiso zrazu ocitol na najvyšších postoch slovenskej a zvlášť ľudácko-straníckej politiky. V zložitej, neprehľadnej a stále komplikovanejšej situácii v domácom a hlavne zahraničnom vývoji sa nedokázal (a zďaleka nielen on sám!) orientovať. Nebol na riešenie jej každodenných problémov pripravený, ani ako čelný politik, ani ako kňaz a človek. Už vtedy bol donútený začať hľadať a uplatňovať východiská v metódach  tzv. politiky menšieho zla. Bola to však cesta vedúca do slepej uličky, resp. k zlu väčšiemu. Podobne ako celé vedenie ľudovej strany podcenil zahraničnopolitický veľmocenský faktor zo strany nacistického Nemecka, ktoré sa aj za pomoci radikálnych skupín v HSĽS usilovalo o definitívnu likvidáciu Česko-Slovenska.

Prvú veľkú dezilúziu prežil Jozef Tiso, už vo funkcii predsedu slovenskej autonómnej vlády, v novembri 1938. Tou bol výsledok prvej Viedenskej arbitráže, na základe ktorej stratilo Slovensko svoje južné územia s rozlohou viac ako 10 tisíc km2 s 850 tisíc obyvateľmi. Chvíľu sa mohlo zdať (ako v rokoch 1939 – 1944 ešte niekoľkokrát), že po tomto trpkom sklamaní, ako aj po jeho odvolaní z premiérskej funkcie 10. marca 1939, sa Jozef Tiso celkom stiahne z verejného života. Jeho politické ambície mu to však nedovolili, lebo bol už príliš zaangažovaný do valiacich sa dramatických krízových udalostí.

Na základe nemeckého pozvania a po predchádzajúcom súhlase predsedníctva HSĽS odchádza 13. marca 1939 na rokovania do Berlína s Adolfom Hitlerom. Nacistický vodca od neho ultimatívne žiadal, aby sa Slovensko ihneď osamostatnilo. Výhražne mu naznačil, že v opačnom  prípade bude celé slovenské územie obsadené horthyovským Maďarskom. Tiso, hoci v tom čase nebol  poverený žiadnou vládnou funkciou, s odvolaním sa na ešte stále platnú ústavu odmietol nacistickú ponuku, aby vyhlásil samostatný slovenský štát z berlínskeho rozhlasu.

Na druhý deň, v tiesnivej atmosfére strachu a neistoty, sucho a bez akéhokoľvek pátosu tlmočil na rokovaní slovenského snemu prítomným poslancom obsah svojho rokovania v Berlíne. Zvlášť pri tom zdôraznil, že Adolf Hitler žiada uskutočniť zásadný štátoprávny akt bleskovo. V rokovacej sále nezaznel ani formálny potlesk, ani diskusia a neprebehlo ani štandardné hlasovanie. Poslanci vstali, zaspievali hymnickú pieseň Hej Slováci a takýmto netradičným spôsobom pribudol na mape Európy nový štát.

Vzápätí snem vymenoval jeho prvú vládu na čele s J. Tisom. Dezignovaný premiér ešte v ten istý deň predniesol rozhlasový prejav, v ktorom pred verejnosťou začal vedome vytvárať štátotvornú legendu. Tvrdil totiž, že nový štát (od júla 1939 s oficiálnym názvom Slovenská republika) vznikol ako prirodzené vyústenie národno-emancipačných a štátotvorných snáh slovenského národa. Nevedno, či tejto umelej konštrukcii sám veril, alebo to bolo len nutné vysvetľovanie, resp. ospravedlňovanie brutálneho nemeckého nátlaku. Tiso predsa musel vedieť, že tak ako on a ľudová strana nerozbili Č-SR, tak ani neutvorili nový štát – od začiatku satelit nacistického  Nemecka.

 

Tiso prezident a Vodca

Všetky spomínané okolnosti logicky viedli k celému ďalšiemu zahraničnému i vnútornému smerovaniu štátu, ako aj jeho najvyššieho reprezentanta. V októbri 1939 slovenský snem jednohlasne zvolil Tisa za prezidenta, čím automaticky získal aj funkciu najvyššieho veliteľa slovenskej armády. Tá, okrem angažovania sa v tzv. malej vojne s Maďarskom v marci 1939, bojovala v 2. svetovej vojne v úlohe satelitného spojenca po boku nemeckej armády, čo malo neskôr pre prípadnú povojnovú existenciu Slovenskej republiky osudové následky. Niekoľko týždňov pred získaním prezidentskej funkcie sa Tiso stal aj predsedom samovládnucej HSĽS, ktorá mu v roku 1942 prisúdila oficiálny titul Vodca.

Zatiaľ čo prezidentská funkcia v zmysle ústavy bola viac reprezentatívna a nedávala do rúk svojmu nositeľovi veľa právomocí, post predsedu HSĽS bol pre Tisa a jeho postavenie v hierarchii mocenskej štruktúry štátu najdôležitejší, kľúčový. Jozef Tiso si to dobre uvedomoval, a preto úlohu štátostrany fetišizoval: „Strana musí byť na čele, musí byť organizátorom celého verejno-spoločenského života; túto funkciu musí zastávať teraz a navždy. Strana je národ a národ je strana. Národ cez stranu hovorí, strana miesto národa rozmýšľa. Čo národu škodí, to strana zakazuje a biľaguje. Národ potrebuje stranu, lebo bez nej by bol nemý a malomocný. Strana sa nikdy nepomýli, keď vždy a jedine bude mať záujem národa pred očami. Je vyznamenaním pre človeka národovca mať možnosť zúčastniť sa na organizačnej práci strany.“

Takéto vyhlásenia neostali iba vo verbálnej rovine, ale sa realizovali aj v praktickej politike vo všetkých oblastiach verejného života. Stranícka legitimácia nebola vždy iba zrkadlom ideologickej orientácie svojho majiteľa, ale aj prostriedkom na získanie najrôznejších hospodárskych a spoločenských výhod. Dokonca v obecných voľbách na jar 1944 mali aktívne i pasívne volebné právo iba členovia HSĽS, lebo podľa Tisa „kto neprejavuje záujem o veci verejné [rozumej: nie je členom strany], nemá právo hlasovať“.                 

Tiso porazil radikálov vo vládnom tábore ich vlastnými zbraňami: prehĺbením kolaborácie s Nemeckom. Sám Tiso zaplatil vysokú cenu - ako politik, ako kňaz i ako človek.

Z funkcie predsedu HSĽS Tisovi vyplynul aj post najvyššieho veliteľa Hlinkovej gardy (HG). Do značnej miery to bola paradoxná situácia, lebo garda predstavovala nielen dôležitú mocenskú a najmä represívnu zložku režimu, ale zároveň mala byť aj nástrojom v rukách radikálno-fašistických síl vo vládnom tábore na čele s Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom. Radikáli sa už od roku 1939 usilovali, spoliehajúc sa na nemeckú podporu, o získanie rozhodujúcich mocenských pozícií v štáte. A to na úkor konzervatívno-klerikálneho krídla zoskupeného okolo predsedu strany a prezidenta Tisa.

Zápas, v ktorom nešlo o základné princípy budovania štátu a jeho režimu, ale o mocenské pozície jeho aktérov a o metódy vládnutia v totalitnom režime, skončil v polovici roka 1942 úplným víťazstvom konzervatívnej skupiny. Tiso to pred funkcionárskym aktívom HSĽS lakonicky komentoval: „Kliky v strane nebudú trpené. Jednota strany a národa bude i v budúcnosti našim najvyšším politickým príkazom.“ Tiso porazil radikálov vo vládnom tábore ich vlastnými zbraňami: prehĺbením kolaborácie s Nemeckom, zavedením vodcovského princípu, ako aj radikálnym riešením židovskej otázky. Bolo to teda do značnej miery „Pyrrhovo víťazstvo“. Sám Tiso zaň zaplatil vysokú cenu – ako politik, ako kňaz i ako človek.

 

Príliš cenný farár

Nacisti pozorne sledovali mocenský zápas v slovenskom vládnom tábore. Ich sympatie boli síce jednoznačne na strane radikálov, no nakoniec ich stanovisko ovplyvnili nie ideologické, ale praktické dôvody, teda pragmatizmus. Napriek výhradám tlmočených v hláseniach nemeckých spravodajských zložiek, ktoré kritizovali prezidentov klerikalizmus, jeho kompromisníctvo, nedôslednosť, neúprimnú lojalitu a „mäkkosť“, rozhodujúce kruhy v Berlíne si dobre uvedomovali, že J. Tiso je omnoho prijateľnejšou osobou pre vnútornú stabilitu „vzorového štátu“, a teda aj pre jeho efektívnejšiu kolaboráciu s treťou ríšou, než slovenskí národní socialisti na čele s nepopulárnym Tukom alebo s nespoľahlivým Alexandrom Machom.

Postavenie a úlohu Tisa v nacistických plánoch vari najpriliehavejšie charakterizuje jedno z hlásení nemeckého vyslanca v Bratislave Hannsa Elarda Ludina: „Tiso nie je prvý len štátoprávne, je tiež najsilnejšou osobnosťou krajiny, najvyrovnanejším politikom Slovenska. Nepochybujem o jeho skutočnej úcte k Vodcovi, o jeho poctivej vôli žiť v bratstve s Nemeckom. Iste sa zaoberá aj myšlienkou, čo bude s jeho krajinou, keď Nemecko vojnu prehrá. Nebol by politikom, keby si túto otázku potajme nekládol. Tohto muža treba v budúcnosti posudzovať podľa činov. Bolo by nesprávne apriori ho odmietať iba preto, že je farárom, na to ho považujem za príliš cenného. Citovaný názor zdieľali v Berlíne až do konca vojny a to aj vtedy, keď sa od jesene 1944 kolabujúci ľudácky režim udržiaval pri živote iba  s pomocou nemeckých okupačných jednotiek. Nacisti zvlášť vtedy oceňovali Tisovu konsolidačnú („normalizačnú“) a pacifikačnú úlohu počas agónie postupne zanikajúceho štátu.      

 

„Politika menšieho zla“ a konflikt s Vatikánom

Jozef Tiso nebol diktátorom, ale vo svojich rukách postupne sústredil v podstate všetky  rozhodujúce štátne i stranícke funkcie, alebo dosadil do nich sebe oddaných ľudí. Tým prebral na seba plnú priamu či nepriamu právnu, politickú a morálnu zodpovednosť za všetko, čo sa vo vojnovej Slovenskej republike počas jej šesťročnej existencie udialo. Bol vedomým spolutvorcom i súčasťou totalitného systému a jeho metód, aj keď sa s nimi nemusel vždy  –ako kňaz či politik – vnútorne stotožňovať.

Na druhej strane tieto metódy a z nich vyplývajúce činy i zločiny vždy verejne obhajoval, vysvetľoval a zdôvodňoval, čo logicky prehlbuje jeho zodpovednosť za ne – tým viac, že Jozef Tiso mal medzi obyvateľstvom nesporne veľkú autoritu i značnú popularitu. Tá však  iba v malej miere vyplývala z jeho názorov a činov v politickej rovine. Verejnosť totiž reflektovala Tisa predovšetkým ako rímskokatolíckeho kňaza, ktorý sľúbil dôsledné presadzovanie kresťanských zásad v politike, o čom presviedčal takmer v každom zo svojich početných prejavov a článkov. Úlohu tu zohral asi aj fakt, že Tiso vždy, aj pri vykonávaní najvyšších politických funkcií, si dôsledne plnil svoje kňazské povinnosti.

Dostával sa však pritom do vážnych vnútorných morálnych protirečení. Vo viacerých dramatických a vypätých situáciách bol totiž postavený pred neriešiteľnú dilemu medzi kresťanskou morálkou, resp. pozíciou kňaza vo vrcholnej politike, a postavením najvyššieho funkcionára štátu, vedúceho krvavú a nespravodlivú vojnu. Navyše, režim tohto štátu mal  totalitný charakter, dopúšťal sa neľudských, teda nekresťanských činov voči svojim občanom. Zároveň za svoj vznik a existenciu vďačil nacistickému Nemecku, ktoré sa netajilo  antikresťanskou, resp. ateistickou ideológiou. Vo väčšine prípadov riešil Jozef Tiso spomínanú dilemu ako chladný politický pragmatik a nie ako katolícky kňaz. Svoj postup považoval za „politiku menšieho zla“. Ešte zarážajúce bolo, keď ju pred verejnosťou vysvetľoval a ospravedlňoval tvrdením, že vždy bola a je v súlade s kresťanskými zásadami.  

Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý vie, že Svätá stolica nemôže zastaviť Hitlera, ale kto pochopí, že nevie na uzde udržať kňaza?“ 

D. Tardini, námestník Štátneho sekretára Vatikánu

Bola to však slepá ulička. Tiso a vlastne celý režim slovenského štátu, sústavne sa odvolávajúci na svoj kresťanský charakter, sa veľmi skoro dostali do vážnych, pred verejnosťou však starostlivo utajovaných, konfliktov s Vatikánom. Ten od začiatku s obavami pozeral na angažovanosť slovenského rímskokatolíckeho kňaza vo vrcholovej politike, osobitne v čase brutálnej vojny a jej sprievodných antihumánnych javov. Spor Vatikánu s Tisom sa zvlášť vyostril pri tzv. riešení židovskej otázky na Slovensku podľa  rasových  princípov, čo nakoniec vyústilo do násilnej deportácie a k následnému vyvraždeniu dvoch tretín tunajších židovských občanov.

Postavenie a zodpovednosť slovenského prezidenta v tejto mimoriadne citlivej otázke si vatikánski oficiálni predstavitelia veľmi dobre uvedomovali, keď v roku 1942 konštatovali: „Je to nešťastie, že prezidentom Slovenska je kňaz. Každý vie, že Svätá stolica nemôže zastaviť Hitlera, ale kto pochopí, že nevie na uzde udržať kňaza?“ G. Burzio, vatikánsky diplomat v Bratislave, vo svojej správe z októbra 1944 s rozhorčením oznamoval, že keď prosil prezidenta, aby chránil pred surovými perzekúciami aspoň židovských konvertitov, nenašiel u neho „nijaké pochopenie a ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými. V židoch vidí príčinu každého zla a bráni opatrenia Nemcov proti židom ako diktované najvyšším vojnovými záujmami.“ Vatikán vzápätí žiadal Burzia, nech požiada „dôstojného pána Tisu, aby svoje city a úmysly zladil so svojou kňazskou dôstojnosťou a svedomím. Krivdy a násilnosti páchané za jeho prezidentovania zaťažujú jeho dušu kňaza, zneucťujú jeho vlasť, diskreditujú klérus a poškodzujú cirkev aj v zahraničí.“       

 

Verný až do konca

Je prekvapujúce, že Tiso v poslednom roku vojny vôbec nereflektoval  vývoj medzinárodnej situácie, hoci ho na jej dôsledky upozorňovali slovenskí diplomati pôsobiaci ešte v európskych neutrálnych krajinách. Nereagoval ani na prehlbujúcu sa vnútornú krízu v štáte a na rastúce  opozičné prejavy v domácej spoločnosti. Seba i verejnosť naivne ubezpečoval, že štát sa s božou pomocou zachráni, ak slovenský národ bude poctivo pracovať, ostane jednotný a bezpodmienečne bude poslúchať príkazy vlády. Ešte v júli 1944 tvrdil: „My stojíme ako múry hradné vďaka harmonickej spolupráci národnej pospolitosti s vodcovstvom štátu.“

Vypuknutie Slovenského národného povstania, do ktorého sa zapojila armáda (bol jej najvyšším veliteľom), muselo byť pre neho šokom. Obsah, rozsah, programové ciele a dôležité medzinárodné súvislosti povstania nebol schopný, alebo ani nebol ochotný pochopiť. Celú udalosť považoval za dielo zahraničných neslovenských síl, resp. za akciu niekoľkých domácich zradcov, karieristov, lumpenproletárskych živlov alebo zvedených ľudí, najmä z radov mládeže.

Podľa jeho vlastných slov ešte na jeseň 1944 veril v pravdivosť vyjadrení viacerých  nemeckých politikov a vojakov, s ktorými sa stretal v čase okupácie krajiny. Preto naivne dúfal, že čoskoro dôjde k obratu vo vojne v prospech Nemecka alebo aspoň k separátnemu mieru, čím bude zachovaná aj ďalšia existencia samostatného slovenského štátu. S takýmto presvedčením, avšak po politickej i materiálnej stránke nezabezpečený a úplne nepripravený, odchádzal Tiso začiatkom apríla 1945 aj do exilu, ktorý mu poskytli úrady zanikajúcej tretej ríše. Svedčí o tom aj jeho posledný rozhlasový prejav z rakúskeho Kremsmünsteru a pozdravný telegram novému nemeckému kancelárovi Karlovi Dönitzovi, v ktorom sľuboval vernosť slovenského štátu Nemeckej ríši.     

Ťažko posúdiť, či posledné Tisove politické aktivity boli prejavom jeho neinformovanosti, naivity, tvrdohlavosti alebo úprimného presvedčenia, že celá jeho mnohostranná politická činnosť v rokoch 1938 – 1945 bola po každej stránke správna a odôvodnená. Vždy ju vraj uskutočňoval aj za cenu kompromisov a osobných obetí pre životné záujmy slovenského národa. Na tejto, z faktografického, politického i ľudského hľadiska, nepresvedčivej koncepcii, postavil Jozef Tiso aj vlastnú obhajobu vo svojom povojnovom procese pred Národným súdom v Bratislave.


jozeff tisoslovenský štátľudácifašizmusholokaust



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Ivan Kamenec

PhDr. Ivan Kamenec, CSc., vedecký pracovník Historického ústavu SAV. Venuje sa politickým a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí so zameraním na témy holokaust, režim prvej Slovenskej republiky a postoje jej najvyšších predstaviteľov. Je autorom množstva monografií, medzi inými aj najnovšej knihy Tragédia politika, kňaza a človeka - Dr. Jozef Tiso z vydavateľstva Premedia.

Pozrite si tiež


Novembrové vydanie

2.11.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,                  Historická revue sa týmto novembrovým číslom už štvrtý rok venuje téme 1. svetovej vojny. Po úspešných vydaniach k rokom 1914, 1915 a 1916 sme sa dostali k ďalšej významnej storočnici...

  • 1267
  • 4

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 4373
  • 30

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 2355
  • 17