Juraj Langsfeld: kto bol neprávom zabudnutý slovenský hrdina a mučeník?


21.6.2019 | Peter Macho

Juraj Langsfeld patrí k hrdinom i martýrom revolúcie 1848/1849. Narodil sa 16. októbra 1825 v Sučanoch v Turčianskej stolici, v rodine chudobného krajčíra a roľníka Jána Langsfelda a matky Kataríny, rod. Rizmanovej. Juraj bol ich prvorodeným synom.


Predkovia rodiny prišli na Slovensko zo Sliezska v 17. storočí. Jeden z nich sa usadil v Kremnici a jeho potomok Juraj Langsfeld sa v roku 1707 presťahoval do Sučian, kde vykonával kotlárske remeslo.

Z tejto vetvy teda pochádzal aj Ďurko Langsfeld. Tak ho zvykli oslovovať súčasníci a táto familiárna verzia krstného mena prenikla aj do neskorších publicistických, umeleckých, či historických prác. 

Rodičia dúfali, že najstarší syn vyštuduje teológiu a stane sa evanjelickým kňazom. Neradostná situácia početnej rodiny však nakoniec zabránila splneniu tohto sna a hoci Ďurko navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a kolégium v Prešove, štúdium nedokončil a musel si zarábať na živobytie.

Pôsobil ako pomocný učiteľ v Žabokrekoch a Turčianskom Sv. Martine. Keďže absolvoval aj teologický kurz, mohol príležitostne „zaskočiť“ za neprítomného sučianskeho farára Ondreja Hodžu, ktorý bol od júna 1848 do januára 1849 väznený, a tak ho na kazateľnici zastupoval práve Ďurko.

Rodný dom Juraja Langsfelda v Sučanoch. Dnes je tu zriadené múzeum, o ktoré sa obec vzorne stará.

Foto: archív obce Sučany

 

Agitátor a vojak

Počas revolúcie sa angažoval v národnoagitačnej práci i v ozbrojených zápasoch. V čase druhej, tzv. zimnej výpravy slovenských dobrovoľníkov, keď títo postúpili do Turčianskej stolice, mladý J. Langsfeld sa stal členom dobrovoľníckeho zboru a 17. januára 1849 už spolu s Hurbanom a Štúrom rečnil a presviedčal svojich krajanov na sučianskom rínku.

Vďaka jeho osobnému nasadeniu vstúpilo medzi dobrovoľníkov okolo päťdesiat mužov zo Sučian a sedemdesiat z neďalekých Turian.

V dobrovoľníckom zbore získal hodnosť poručíka, pričom za jeho najväčší bojový úspech možno pokladať obranu šútovskej úžiny pri Kraľovanoch.

Udalosť sa stala v čase, kedy do Uhorska postupovalo ruské intervenčné vojsko, ktoré vyslal cár Mikuláš I. na pomoc rakúskej armáde, aby potlačila revolúciu.

Keď Rusi prenikli v Trstenej na územie Slovenska a honvédske jednotky ustupovali z Oravy ďalej na juh, Ďurko Langsfeld sa rozhodol pre netradičný, možno na prvý pohľad zúfalo vyzerajúci krok.

Na čele čaty zloženej z turčianskych dobrovoľníkov sa rozhodol zabrániť prieniku honvédov do Turca, ktorých nečakane prepadol pri Kraľovanoch.

Moment prekvapenia znásobil použitím netradičnej zbrane – vrhaním skál na nepriateľa, ktorému tak spôsobil značné problémy.

Po tomto zásahu sa časť dobrovoľníkov pod Langsfeldovým vedením stiahla hlbšie do hôr, takže honvédom sa nepodarilo pochytať ich.

Posledné dni, ktoré strávil Juraj Langsfeld na slobode, opisuje historik Daniel Rapant nasledujúcim spôsobom: [...] vyslaným hliadkam sa po dlhom hľadaní v Turci podarilo zistiť, že pôvodcom kraľovianskeho prepadu [...] bol práve Langsfeld, ktorý sa od tej doby skrýval najprv v kraľovianskych lesoch, potom však doma v zemiakovej hrobli a nakoniec v tamojšom kostole, kde bol napokon údajne na udanie svojho strýka, kľačianskeho pánskeho horára révayovského Čabiaka, 21. júna chytený a spolu s niekoľkými inými hurbanistami, pravdepodobne tiež účastníkmi spomenutého prepadu, odvedený do Kremnice pred Görgeyho.“

 

Kremnica okolo roku 1850. V jednej zo stodôl za mestom sa odohrala Langsfeldova poprava.

Zo zbierok Galérie mesta Bratislava, Foto: archív GMB

 

Poprava a znovupochovávanie

Major Armin Görgey, brat slávneho generála Arthura Görgeyho, ktorý operoval s vojenskými jednotkami v tomto priestore, postavil Langsfelda na druhý deň, teda 22. júna 1849, pred štatariálny súd.

Pri vypočúvaní sa mladý hurbanovský poručík k svojim činom hrdo priznal, neprejavil žiadny strach, ba naopak, dožadoval sa, aby s ním zaobchádzali ako s vojnovým zajatcom, čo Görgeyho rozzúrilo.

Vynadal mu do zbojníkov, zločincov a ešte pred vynesením oficiálneho verdiktu súdu ho označil za vlastizradcu, ktorý si nezaslúži čestnú smrť zastrelením, ale iba potupnú popravu povrazom, na čo údajne obžalovaný pokojne odpovedal v tom zmysle, že rád zomrie za cisára a za svoj národ.

Langsfeldovu exekúciu vykonali ako exemplárny a odstrašujúci príklad pred zrakom početného obecenstva, dokonca aj nahnaných školských detí.

Stalo sa tak v ten istý deň, teda 22. júna 1849 v stodole za mestom. Poprava bola naozaj brutálna, lebo ju vykonávali neskúsení popravcovia (napr. pomocník miestneho šarhu), ktorí boli k tomuto činu prinútení: keďže povraz bol na háku zle uviazaný, odsúdenec až trikrát skĺzol na zem.

Treba zdôrazniť, že sudcovia mu ponúkli milosť, ak vykoná prísahu na maďarskú revolučnú zástavu, no Ďurko to odmietol urobiť a zomrel odhodlane ‒ zostal verný svojim ideálom, podobne ako Vilko Šulek, ktorý odvisol na šibenici – na tomto kossuthovskom „strome slobody“ ‒ trištvrte roka predtým na poli neďaleko Hlohovca.

Langsfeldovo telo zahrabali v neposvätenej pôde hneď vedľa Ľudovíta Sulzera, pôvodne študenta banskoštiavnickej akadémie, ktorý bol na Görgeyho rozkaz popravený mesiac predtým ako špión cisárskeho vojska.  

Keď v rámci tzv. letnej výpravy vtiahli dobrovoľnícke jednotky pod velením majora Henricha Lewartowského do stredoslovenských banských miest, obom popraveným sa dostalo aspoň posmrtnej satisfakcie.

Hlavným iniciátorom tohto podujatia bol kapitán Ján Francisci. Telesné pozostatky Langsfelda i Sulzera boli exhumované a pochované do posvätenej pôdy.

Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť.

Juraj Langsfeld pred popravou

Bývalí spolubojovníci si tak Ďurkovu pamiatku uctili smútočnou slávnosťou, ktorá sa uskutočnila v Kremnici 28. októbra 1849.

Znovupochovania svojho syna sa osobne zúčastnila aj matka Katarína Langsfeldová, smútočné slová predniesol sučiansky farár Ondrej Hodža, nad hrobom zazneli čestné salvy z dobrovoľníckych zbraní.

Na hrobe zasadili dobrovoľníci dve lipy a vztýčili železný kríž s nápisom: „Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.“

Keď sa mal uskutočniť akt rozpustenia slovenského dobrovoľníckeho zboru, dištriktuálne vojenské veliteľstvo v Prešporku (Bratislave) posunulo túto agendu na inú, kompetenčne príslušnú inštanciu, na dištriktuálne vojenské veliteľstvo v Banskej Štiavnici, keďže slovenskí dobrovoľníci sa v tom čase reálne nachádzali v jeho obvode.

Následne vydal veliteľ zboru  H. Lewartowski rozkaz, aby sa všetky jednotky pod jeho velením presunuli do Kremnice, kde bude zbor 11. novembra 1849 rozpustený. Začalo sa s prípravnými prácami, podujatie malo mať slávnostný charakter: organizátori si zrejme uvedomovali silu symbolov, preto sa rozhodli, že slávnostný akt prebehne práve pri hrobe J. Langsfelda.

Ako je všeobecne známe, nakoniec bol zbor rozpustený na dnešnom Námestí slobody v Bratislave, teda na rozkaz z „vyšších miest“ sa kremnická slávnosť nekonala.

V nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa nevyprofilovala nejaká systematická kultúra či politika spomínania, verejné rituály pripomínajúce pamiatku slovenských hrdinov a mučeníkov z rokov 1848/1849 sa jednoducho nekonali.

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) sa vo verejnom priestore Uhorska intenzívne presadzovala pamäť na maďarskú revolúciu, v období dualizmu sa dokonca organizovali aj kossuthovské oslavy.

Pre väčšinu slovenského obyvateľstva zostávali mená J. Langsfelda, V. Šuleka, Karola Holubyho či  Martina Bartoňa a iných popravených či padlých Slovákov úplne neznáme, prípadne, ak ich poznali, spravidla k nim zaujímali ľahostajný alebo vyslovene negatívny postoj.

Vyplývalo to zo skutočnosti, že si osvojili tzv. vlastenecké (uhorsko-maďarské) chápanie revolučných udalostí, fixované školským vzdelávaním, spolkovými a festivitnými aktivitami a v neposlednom rade aj uhorským župným či štátnym aparátom.

Z múzejnej expozície v rodnom dome J.Langsfelda v Sučanoch.

Foto: archív obce Sučany

 

Legenda Langsfeld ožíva

Zmena nastala až po vzniku Československej republiky. Iniciátormi dôstojného uctenia pamiatky J. Langsfelda sa stali dvaja muži, turčiansky rodák, advokát Pavel Fábry a Jozef Gregor Tajovský.

Známy spisovateľ sa už pred prvou svetovou vojnou zaujímal o Langsfeldov životný príbeh; postupne začal o ňom zhromažďovať informácie, lebo chcel na túto tému napísať divadelnú hru, čo sa mu však nakoniec podarilo až v roku 1923 (na jej základe vznikol aj rovnomenný televízny film Smrť Ďurka Langsfelda /1969/).

Na základe ich podnetu sa celej záležitosti ujal miestny odbor Matice slovenskej v Kremnici. V prvom rade bolo potrebné upraviť zanedbaný Langsfeldov hrob, na ktorom bol postavený nový náhrobný pomník.

Samotná pietna slávnosť sa uskutočnila za prítomnosti početného obecenstva 28. októbra 1922, čo bol výsostne symbolický dátum.

Evidentne nebol zvolený náhodne: na jednej strane išlo o štátny sviatok novej republiky, ktorý evokoval národné oslobodenie a získanie štátnej samostatnosti; na druhej strane to bol deň, v ktorom si pred sedemdesiatimi tromi rokmi, teda 28. októbra 1849, prvý raz oficiálne a slávnostne uctili pamiatku J. Langsfelda pri jeho hrobe práve slovenskí dobrovoľníci.

Pietnej slávnosti v Kremnici sa zúčastnili zástupcovia štátnej správy a samosprávy, úradov, armády, pražského Pamätníka odboja, početných spolkov, domáci duchovní predstavitelia evanjelickej a katolíckej cirkvi, ako aj židovskej náboženskej obce.

Nechýbala ani školská a študentská mládež z Kremnice a z ďalších regiónov Slovenska. Prítomní boli zástupcovia Langsfeldovej rodnej obce Sučany, ba dokonca aj lansgsfeldovská rodina. Špecifickú atmosféru dodávala tomuto podujatiu účasť baníkov a minciarov s vlastnými zástavami.

Po slávnostných bohoslužbách sa „nepriehľadný sprievod, akého nepamätajú v Kremnici, pohol [...] tou istou cestou, ktorou kráčal Ďurko Langsfeld k potupnej smrti a po ktorej prišli pozdraviť jeho hrob hurbanovskí jeho druhovia.“

Pri hrobe zaspieval sokolský spevokol hymnickú pieseň Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí, ktorá znela pred popravou z úst J. Langsfelda.

Podpredseda miestneho odboru Matice slovenskej, riaditeľ kremnického gymnázia R. Štancl upozornil prítomných, že stoja na pôde „posvätenej krvou legionára z roku 1849“.

Pripomenul, že Langsfeldovej popravy sa musela pred sedemdesiatimi tromi rokmi zúčastniť aj kremnická školská mládež, aby si uvedomila, že takto prísne bude potrestaný každý, kto sa postaví na odpor Maďarom, pričom z týchto detí dnes, t. j. v roku 1922, žijú iba traja priami svedkovia popravy.

Po čestných salvách, kladení vencov a zahratí štátnej hymny sa zo slávnostnej tribúny prihovorili prítomnému publiku viacerí rečníci. Jozef Gregor Tajovský opísal nielen spomínaný vojenský a či skôr „partizánsky“ čin J. Langsfelda a jeho spolubojovníkov v šútovskej úžine, následné skrývanie sa v horách a napokon aj posledné chvíle na slobode.

Ďurko sa v osudný deň 21. júna 1849 skrýval údajne v senníku, kde ho objavil jeho strýko z matkinej strany, Andrej Čabiak, s ktorým mal Ďurko osobný spor už v januári 1849, kedy na sučianskom rínku agitoval v prospech dobrovoľníckeho zboru.

Keďže za dolapenie dobrovoľníkov bola vypísaná finančná odmena a podľa Tajovského bol Ďurkov strýko nielen lojálny voči svojmu panstvu, barónskej rodine Révayovcov, ale aj „človek úplatný“, ktorý navyše holdoval alkoholu, rozhodol sa, že na svojho synovca upozorní honvédske patroly, ktoré prečesávali okolie.

Keď Ďurko zbadal, že ho zradil vlastný príbuzný, chcel sa  zastreliť, aby sa nedostal živý do rúk nepriateľa, ale pištoľ zlyhala. Chytili ho a spútaného odviedli spolu s ďalšími do Kremnice pred A. Görgeyho, ktorý ho nasledujúci deň nechal popraviť.  

Silný ľudský rozmer mali slová,  ktoré pri hrobe vyslovil osemdesiatdvaročný Július Galanda, jeden z očitých svedkov Langsfeldovej popravy:

[...] bolo to strašné! Bol som vtedy žiakom tretej triedy. Pán učiteľ nám hovoril, že pôjdeme na pohrab. Myslel som si: akože na pohrab človeku, ktorý ešte žije!? Keď sme prišli, videli sme, že sme prišli na pohrab človeka, ktorý je sám sebe na pohrabe. Ľudský vek – hovoria – je 70 rokov. A čo [je] nad to, je dar od Boha. Tak užívam toho daru od Pána Boha už na dvanásty rok. Zažil som mnoho a viacej toho zlého ako dobrého. Ale v tomto dvanástom roku, čo mám teda viac od Pána Boha, dožil som sa toho, že ešte môžem byť s vami pri odhalení pomníka Juraja Langsfelda. A to je veľká radosť pre mňa.“

Nový náhrobný pomník, ktorý bol počas slávnosti odhalený na mieste posledného odpočinku J. Langsfelda, je dielom sochára a medailéra Jana Čejku, ktorý pôsobil v kremnickej mincovni ako prednosta ryteckého oddelenia.  

Autor ho poňal ako kovovú pamätnú tabuľu, na ktorej je zobrazený „Slovák umdlievajúci v boji za právo národa, uviazaný na dvojdielny slovenský kríž, [ktorý]  umiera, majúc upretý zrak na trojvršie slovenských vrchov.“  

Uvedené stvárnenie nepochybne odkazuje na sakralizovanú obeť Ďurka Langsfelda, na martýrium, ktoré podstúpil v prospech svojho národa a vlasti.

 

Pamätná tabuľa na hrobe J. Langsfelda neďaleko Kremnice. Hrob tohto mladého človeka je dodnes pietnym miestom

 

V inscenačnej stratégii a v slávnostných prejavoch rečníkov (napr. turčianskeho župana Igora Dulu) však nenachádzame len odkazy na kresťanstvo či nacionalistikú rétoriku, ale aj snahy o prepojenie dobrovoľníckej a legionárskej tradície. 

Sučany si museli na podobnú veľkolepú slávnosť počkať ešte niekoľko rokov. Až v roku 1928, teda pri príležitosti 20. výročia vzniku republiky, odhalili na Ďurkovom rodnom dome pamätnú tabuľu.

Podnet na slávnostné uctenie jeho pamiatky sa zrodil na pôde miestnej organizácie Československého Červeného kríža. Túto myšlienku presadzovali najmä dvaja jeho funkcionári, evanjelický farár Vojtech Hruška a učiteľ Mikuláš Berka.

Slávnosť sa začala v predvečer odhalenia tabule lampiónovým sprievodom a divadelným predstavením, na druhý deň, teda 28. októbra 1928 sa konali slávnostné bohoslužby v kostoloch obidvoch sučianskych konfesií.

Pri Langsfeldovom rodnom dome prehovorili k prítomnému obecenstvu miestni duchovní, evanjelický kňaz Vojtech Hruška a katolícky farár Ján Uhrín, slávnostný prejav predniesol P. Fábry, jeden z iniciátorov obnovenia Langsfeldovho hrobu v Kremnici.

K zhromaždením občanom prehovoril aj zástupca legionárov a v mene rodiny vystúpil M. Langsfeld. Mramorová tabuľa, ktorú odovzdali do opatery obce, je dielom akademického sochára Jozefa Pospíšila.

Okrem informačného nápisu je do nej zakomponovaný a vytesaný aj výrok, ktorý Ďurko Langsfeld povedal pred svojou popravou: „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť.“    

Od roku 1996 je v zrekonštruovaných priestoroch Langsfeldovho rodného domu inštalovaná muzeálna expozícia. Nie je však venovaná výlučne jeho osobnosti, ale všetkým sučianskym rodákom, resp. histórii obce.

Ďalším objektom je sochársko-výtvarný artefakt, tzv. Sučiansky panteón, ktorý obsahuje základné informácie o najvýznamnejších rodákoch tejto obce.

Na žulovom bloku sú osadené bronzové tabuľky s konkrétnymi menami: medzi nimi je pochopiteľne uvedené aj meno J. Langsfelda, ktorý je charakterizovaný ako „dobrovoľnícky dôstojník“.

 

V roku 2015 prezident Andrej Kiska ako vrchný veliteľ ozbrojených síl SR zapožičal Práporu výcviku Martin nový čestný titul "Prápor výcviku Juraja Langsfelda v Martine".

 

Spomienkové podujatia na J. Langsfelda majú na dnešnom Slovensku predovšetkým lokálny a národný, prípadne aj konfesionálny (t. j. protestantský) rozmer, prioritne sú však situované do verejného priestoru Sučian a Kremnice. Je to logické, lebo v oboch lokalitách sa nachádzajú objekty pripomínajúce túto osobnosť.

Špecifickú stránku fixovania pamäti na hrdinu a mučeníka rokov 1848/1849 predstavuje aktuálna prax v rámci Ozbrojených síl Slovenskej republiky.

 

Viac o Slovákoch v revolúcii 1848/49 nájdete v Historickej revue 03/2018

 

Treba zdôrazniť, že už v medzivojnovom období existovali v Martine kasárne pomenované po J. Langsfeldovi, v súčasnosti má čestný názov Prápor výcviku Juraja Langsfelda v Martine. Jeho rodný dom premenený na múzeum navštevujú nielen individuálni záujemcovia či školské výpravy, ale aj budúci profesionálni vojaci.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Peter Macho

Pter Macho, PhD., vyštudoval  FiF UK v Bratislave, odbor história - slovenský jazyk a literatúra. Pôsobí na Historickom ústave SAV a venuje sa výskumu kolektívnej pamäti a identít na lokálnej, regionálnej, konfesionálnej a národnej úrovni (mýty a symboly), no tiež fenoménu národného hrdinu (M. R. Štefánik a i.)

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1093
  • 0