Katarína Veľká: z nemeckej princeznej ruskou cárovnou

Publikované v Historická revue č. 11/2013, str. 50 - 56


1.5.2019 | Patrik Kunec

Spomedzi ruských panovníkov sú v radoch laickej verejnosti najznámejšími cár Peter I. vďaka jeho výnimočnej osobnosti, Mikuláš II. kvôli jeho tragickému osudu a určite Katarína II. Katarína, nazývaná Veľká. Tá je známa najmä jej reformnými aktivitami, úspešnou snahou mocensky posilniť Rusko a tiež pre jej podporu kultúry.


 

Katarínu dnes ale verejnosť vníma azda pozitívnejšie, než si to zaslúži. Často sa pritom zabúda na to, že nebola rodenou Ruskou, ale Nemkou a na trón sa dostala pomocou prevratu, ktorého obeťou bol jej manžel.

Žila škandalóznym osobným životom a najmä bola do špiku kostí konzervatívnou panovníčkou, ktorá si neželala radikálnu politickú a sociálnu premenu Ruska, ktorá by ohrozila existujúci spoločenský poriadok a obmedzila absolutistické postavenie panovníka. Obraz Kataríny Veľkej ako presvedčenej humanistky a pokrokovo zmýšľajúcej cárovnej je do veľkej miery skreslený.

 

Ruská imperátorská koruna. Bola určená na korunovaáciu Kataríny II. Avšak nestihli ju dokončiť včas. Jej strieborný a zlatý korpus je vykladaný 4936 diamantmi (wikipedia.org)

 

Nemecká princezná ruskou cárovnou

Nemecká princezná Sofia Augusta Frederika Zerbstská sa narodila v roku 1729 v Štetíne (dnes na poľskom území) a bola dcérou kniežaťa Kristiána Augusta zo Zerbstu-Dornburgu. Jeho kniežatstvo v skutočnosti tvorilo iba mesto Zerbst a štyri priľahlé dedinky a v čase narodenia dcéry bol posádkovým veliteľom štetínskej pevnosti.

Ako 15-ročnej sa jej dostalo tej cti, že si ju vyhliadla ruská cárovná Alžbeta Petrovna (1709 – 1761), dcéra Petra Veľkého, za manželku pre následníka na ruský trón Petra (1728 – 1762), ktorý patril do holštajnsko-gottorpskej dynastie. Peter bol vnukom cára Petra I., synom jeho dcéry Anny (1708 – 1728), ktorú Peter I. oženil s vojvodom Karolom Fridrichom. Sofia Augusta sa teda v roku 1744 vybrala spolu s matkou do Moskvy, kde však musela prijať pravoslávnu vieru a zároveň s  ňou  aj  nové  meno  –  Katarína Alexejevna.

Hoci cárovič Peter sa spočiatku tešil z mladej a krásnej manželky, veľmi skoro po sobáši sa jej odcudzil a začal viac času tráviť v spoločnosti vojenských dôstojníkov. Peter mal s veľkou pravdepodobnosťou aj problémy pri intímnom styku s manželkou, keďže pár dlhé roky nemal potomka.

Katarína samotná začala od 50. rokov viesť nezávislý osobný život, začala vyhľadávať milencov, ktorých striedaním bola povestná až do svojej smrti. Až v roku 1754 sa cárovič Peter mohol tešiť z narodenia syna a následníka, ktorý dostal meno Pavol Petrovič. Keďže sa syn narodil v čase Petrovho citového ochladnutia ku Kataríne, o otcovstve cároviča Petra sa všeobecne pochybovalo (otcom neskoršieho cára Pavla bol pravdepodobne knieža Sergej Saltykov, prvý zo známych milencov Kataríny II.).

Narodením syna sa stále vratké Katarínino postavenie na dvore Alžbety Petrovny značne upevnilo. Svojou prirodzenou inteligenciou, taktom a sčítanosťou vysoko prevyšovala svojho manžela, ktorý bol človekom bez vzdelania, bez kultúry a bez intelektuálnych záujmov. Samotná Alžbeta Petrovna si uvedomovala, že Katarína je oveľa vhodnejšou adeptkou na vládnutie ako jej neschopný synovec, ale obávala sa prejaviť jej väčšiu dôveru.

Katarína tak nebola zasvätená do vnútornej politiky a vládnej praxe. Sama sa však vzdelávala čítaním diel dobových osvietenských autorov a tiež rozhovormi so vzdelanými príslušníkmi dvora. V polovici 50. rokov nadviazala úzky vzťah so starým kancelárom Alexejom Bestuževom-Rjuminom, ktorý do nej vkladal svoje nádeje pri náhlej zmene vlády.

V rokoch 1757 – 1758 však Bestužev-Rjumin upadol do nemilosti z dôvodu odhalenia príprav na štátny prevrat. Spolu s ním upadla do nemilosti cárovnej aj Katarína. Alžbeta Petrovna, ktorá už dlhší čas chorľavela, zomrela koncom roku 1761 a na trón z jej vôle nastúpil cárovič Peter.

 

Katarína II. už v zrelšom veku na portréte s korunovačnými insígniami (wikipedia.org)

 

Krvavý nástup na trón

Po smrti Alžbety Petrovny sa stal cárom mladý a inteligenčne podpriemerný Peter III., ktorý bol zároveň aj holštajnským vojvodom. Peter bol teda tiež rodeným Nemcom. Rusko nemal rád a ruským národom otvorene pohŕdal. Čas najradšej trávil v spoločnosti svojich dôstojníkov, s ktorými sa často opíjal do nemoty.

Medzi dvoranmi a vlastnými radcami nebol obľúbený. Peter bol nekritickým obdivovateľom pruského kráľa Fridricha II., ktorého velebil ako vojenského génia. Jeho nadšenie pre všetko pruské vyústilo nie len do toho, že po nástupe na trón zaviedol do armády pruské uniformy (a sám nosil uniformu pruského generála), ale najmä uzatvoril s Fridrichom II. separátny mier, ktorý bol s nechuťou prijatý najmä Máriou Teréziou.

Tá sa spoliehala na pokračovanie ruského spojenectva v prebiehajúcej sedemročnej vojne. Uzatvorenie prímeria medzi Ruskom a Pruskom pomohlo Fridrichovi konsolidovať sily, a tak napriek početným porážkam a vnútornému oslabeniu napokon Prusko z tejto vojny vyšlo víťazne.

Nechuť budil Peter III. vo všetkých zložkách ruskej spoločnosti. Cirkev pobúril snahou zbaviť ju vlastníctva pôdy, armádu zavádzaním pruských uniforiem a okatým preferovaním holštajnského pluku, svojich radcov rozhodnutím viesť vojnu s Dánskom, ktorá mala Holštajnsku prinavrátiť v minulosti zabrané územia.

Tento dobrodružný podnik svorne odmietali politické špičky, ako aj vysokí vojenskí velitelia v armáde a v garde. A to aj preto, lebo už počas sedemročnej vojny Rusko stratilo 150 000 vojakov a vojna stála pokladnicu 40 miliónov rubľov (zhruba dva ročné dôchodky štátu).

Popud na zvrhnutie Petra z trónu tak prišiel skôr z armádnych a politických kruhov, ako od samotnej Kataríny. Gardový dôstojník Alexej Orlov zobudil 28. júna 1762 Katarínu s tým, že je všetko pripravené na jej nástup na trón. Garda zatkla cára a prinútila ho podpísať abdikačnú listinu.

Po jej podpise bol úplne ochromený Peter odvezený do pevnosti Ropša, kde o pár dní neskôr zomrel násilnou smrťou za nie celkom vyjasnených okolností. Pravdepodobne sa dostal do hádky so svojimi väzniteľmi a tí ho zaškrtili. Hoci sa za svoj čin kajali a azda sa aj obávali reakcie Kataríny, žiadnemu z nich sa nič nestalo. Naopak – postupne boli odmenení šľachtickými titulmi a vysokými finančnými čiastkami. Za zvrhnutým cárom nikto nesmútil, v Petrohrade vraj v deň jeho zosadenia z trónu tieklo pivo a vodka potokmi.

 

Ermitáž je dnes jedným z najväčších svetových umeleckohistorických múzeí. V jej zbierkach sa nachádzajú viac než tri milióny umeleckých predmetov (wikipedia.org)

 

Prvé vládne kroky mladej cárovnej

Mladá Katarína II. začala vládnuť rozlohou obrovskej krajine, ktorá mala približne 20 miliónov obyvateľov. Ruská monarchia však bola od úmrtia Petra I. zle spravovanou krajinou, kde sa väčšina daní prepadávala do vreciek úplatných úradníkov. Šľachta sledovala len vlastné egoistické záujmy, milióny roľníkov boli zbavené slobody a žili v šokujúcej biede.

Katarína II. si hneď v prvých dňoch vlády uvedomila, že bude musieť vládnuť silnou rukou, aby dala stav monarchie do akého–takého poriadku. Presvedčila ju o tom hneď prvá skúsenosť s vládnym aparátom, ktorý jej nevedel predložiť presný výnos daní. Približne bol odhadovaný na 12 miliónov rubľov. Keď dala Katarína presne zaevidovať všetky daňové príjmy, vysvitlo, že ročný príjem krajiny by mal činiť 28 miliónov. Samozrejme, vďaka korupcii sa takáto čiastka do štátnej pokladnice nikdy nedostala. Za Kataríny sa však začali pomery meniť.

Vzdelaná a sčítaná panovníčka sa už od počiatku svojej vlády vyjadrovala slovne i v osobnej korešpondencii o nevyhnutnosti zavedenia reforiem vo viacerých oblastiach fungovania štátu. O Kataríne je známe, že dobre poznala vtedajšiu európsku filozofickú i politickú spisbu. Čítala v origináli práce Montesquieuho, Voltaira, Rousseaua, d'Alemberta, Diderota, britských liberalistov a konštitucionalistov.

S Voltairom, d'Alembertom, Diderotom a Nemcom Grimmom si dokonca dlhodobo dopisovala. V listoch sa často vyjadrovala o potrebe reformovať vnútorné pomery v Rusku a neskôr svojim listovým priateľom priamo predstavovala a vysvetľovala podstatu jej reformných plánov či projektov.

Malo sa nimi zefektívniť fungovanie štátnej byrokracie, ale aj regionálnej a mestskej samosprávy. Mal sa zvýšiť výber daní, modernizovať armáda a vojnové loďstvo, zväčšiť sa objem zahraničného obchodu (hlavne ruského exportu) a zlepšiť sa mal aj vzdelávací systém, ktorý bol v úpadku.

Vďaka nebývalému počtu reformných nariadení, ktoré počas 34 rokov na tróne Katarína Veľká vydala, je jej forma vlády označovaná ako osvietenský absolutizmus. Cárovná sa snažila vniesť do viacerých oblastí fungovania štátu a do podoby spoločnosti nové, pokrokové prvky, k čomu ju priviedlo objektívne pozorovanie, že Rusko opäť začína zaostávať z ekonomicko-politického i mocenského hľadiska za štátmi západnej Európy, kde vývoj vpred prudko akceleroval za spoluúčinkovania nových výdobytkov vedy, techniky a hlavne nových filozofických a právnych ideí.

Základným cieľom jej politiky však bolo posilnenie panovníckej moci a mocenskej pozície Ruska, o nejakých humánnych cieľoch jej reforiem nemôžeme mať ilúzie. Svedčí o tom jedna z jej prvých reforiem, ktorou bolo zabratie pôdy vo vlastníctve pravoslávnej cirkvi. Koruna týmto krokom prišla k takmer dvom miliónom nevoľníkov, ktorých osud sa ale vôbec nezmenil.

Hoci koruna na seba prevzala niektoré zo spoločenských funkcií cirkvi (napríklad starostlivosť o chorých a chudobných), výdavky s nimi spojené činili iba desať percent z výnosov zabranej pôdy. Duchovenstvo dokonca malo za povinnosť vykonávať niektoré administratívne funkcie v štátnej službe a dostalo sa pod priamu kontrolu panovníčky, o čo sa však s úspechom pokúsil už Peter I.

Cárovná ďalej posilňovala centralizáciu štátnej správy, napríklad aj rozdelením Ruska na 50 gubernií, na čele ktorých stáli vládou menovaní gubernátori. V okresných (tzv. „újazdných“) a guberniálnych úradoch sa zvyšoval počet úradníkov, z ktorých mnohí patrili do stavu nižšej šľachty.

Títo úradníci síce boli stále vzdelanejšími a lojálnejšími voči štátu, ale ich veľkým nedostatkom bola vysoká miera korupcie, ktorou boli úrady v Rusku povestné. Katarína sa snažila aj o kolonizáciu riedko osídlených alebo novo získaných oblastí jej obrovskej ríše. V západnej Európe pôsobilo niekoľko vládnych zmocnencov, ktorí lákali prostredníctvom daňových úľav a rôznych subvencií najmä bohatších sedliakov k presídleniu do Ruska.

 

Základným cieľom jej politiky bolo posilnenie panovníckej moci a mocenskej pozície Ruska, o nejakých humánnych cieľoch jej reforiem nemôžeme mať ilúzie.

 

Mnoho kolonistov prišlo z nemeckých krajín, napríklad z Falcka sa presídlilo do povodia rieky Volga len v roku 1766 vyše dvadsaťtisíc Nemcov (ich potomkovia sa po roku 1990 masívne vracali do bohatej materskej krajiny).

V južných oblastiach Ruska, na území obsadeného Krymského chanátu, alebo na Sibíri vyrástli nové mestá, ako napríklad Jekaterinoslav (dnes Dnepropetrovsk na rieke Dneper) alebo Sevastopoľ na Kryme. S touto kolonizačnou politikou súvisela aj snaha Kataríny rusifikovať rozmanité etniká obývajúce Ruskú ríšu, čo sa realizovalo najmä vnucovaním pravoslávneho náboženstva.

Na území Pobaltia, poľského záboru a medzi kočovnými kmeňmi v ázijskej časti Ruska však táto vládna snaha nebola veľmi úspešná, keďže protestanti v Pobaltí, katolíci v ruskom Poľsku i pohanské kmene na Sibíri sa odmietali vzdať viery svojich otcov (šľachta v Pobaltí mala slobodu vierovyznania zaručenú nariadením Petra I.). Svoje pokrokové zmýšľanie panovníčka demonštrovala aj zrušením trestu smrti, na hrdle mali byť potrestaní len zradcovia štátu a vodcovia povstaní.

Zvláštne uznanie si určite zaslúži kultúrna a vzdelávacia politika cárovnej. Nemožno jej uprieť úprimnú snahu pozdvihnúť nízky počet škôl v Rusku. Počas svojej vlády založila viac ako tristo vzdelávacích inštitúcií rôzneho typu. Odhaduje sa, že na nich študovalo len 17 000 žiakov a študentov, čo bolo vzhľadom na počet obyvateľov Ruska (ku koncu jej vlády okolo 42 miliónov) žalostne málo.

Zmienku si zaslúži aj jej podpora petrohradskej Akadémie vied, založenej za jej menovkyne Kataríny I. (1725 – 1727), manželky Petra Veľkého. K dobrému renomé Akadémie však viac napomohla činnosť agilnej a vzdelanej kňažnej Kataríny Romanovny Voroncovovej-Daškovovej (1743 – 1810).

Cárovná venovala oveľa väčšiu pozornosť budovaniu jednej z najväčších umeleckých zbierok na svete, ktorá bola deponovaná z paláci zvanom Ermitáž. Obrovské čiastky minuté na nákup obrazov, sôch, mincí a porcelánu sa dnes javia ako dobrá investícia. Je potrebné si však uvedomiť, že ich zaplatili v podobe zvýšených daní, a teda na úkor svojho vlastného blahobytu, obyvatelia Ruska, nad biedou ktorých sa pozastavovali takmer všetci zahraniční hostia cestujúci Ruskom.

Niektoré reformy mali zvláštnu podobu (a negatívny efekt) vďaka faktu, že sa malo nariadením panovníčky zrealizovať okamžite to, na čo inde v Európe boli potrebné dlhé desaťročia postupného vývoja. Príkladom je snaha panovníčky umelo vytvoriť v Rusku „stredný stav“, ktorý bol v západnej Európe nielen nositeľom pokrokových myšlienok, ale najmä hlavným ekonomickým ťahúňom.

Katarína chcela posilniť početne slabý ruský stredný stav akýmsi preskupením časti príslušníkov šľachty a bohatého kupectva, pretože sa obávala dať občianske práva nevoľníckej mase obyvateľov. Cárovná aspoň v dvoch dekrétoch z roku 1785 zaručila niektoré jestvujúce práva šľachty a ekonomické privilégiá obyvateľov miest, feudálny charakter ruskej spoločnosti sa ale nezmenil.

Neskôr síce panovníčka napísala ďalší projekt, v ktorom zamýšľala udeliť osobnú slobodu všetkým novonarodeným obyvateľom Ruska počínajúc rokom 1785, čím by sa postupom času nahradilo osobne neslobodné obyvateľstvo slobodným, ale táto kuriózna myšlienka nebola nikdy zrealizovaná, rovnako ako mnoho iných „osvietených“ projektov a nápadov cárovnej.

 

Jemeljan Pugačov vykonáva súd nad obyvateľstvom. Na obsadených územiach vykonávali povstalci rozsiahle represie proti šľachte a cárskym úradníkom (wikipedia.org)

 

Pokus o vytvorenie liberálneho zákonníka

Už v roku 1765 sa začala panovníčka zaoberať plánom veľkej zákonodarnej reformy, ktorá mala položiť základný kameň pre nové usporiadanie spoločensko-politických vzťahov v Ruskej monarchii. Sama napísala projekt moderného zákonníka, ktorý bol nazývaný Veľká inštrukcia (rusky Boľšoj nakaz).

Text cárovnej bol za štátne peniaze vytlačený aj v cudzích jazykoch, aby sa s nimi oboznámila vzdelaná európska verejnosť. Svojimi odvážnymi formuláciami, ktoré mali obyvateľom Ruska po prvýkrát v dejinách zaručiť isté prirodzené ľudské práva a politické liberálne slobody, vyvolal projekt v Európe veľké prekvapenie. Cárovná bez rozpakov čerpala svoje názory z inej dobovej populárnej knihy, ktorou bola práca Charlesa Montesquieuho O duchu zákonov (De l'Esprit des lois, 1748). Mnohé pasáže Veľkej inštrukcie boli priamo prevzaté z tohto diela.

Na základe projektu bola roku 1767 do moskovského Kremľa zvolaná aj zákonodarná komisia, ktorá sa skladala z 564 zvolených delegátov z celej monarchie. Z tohto počtu zastupovalo 208 delegátov mestá, 167 slobodné roľníctvo, 161 šľachtu a 28 vládu. Nevoľnícke obyvateľstvo, ktoré tvorilo viac ako 90 % národa, zastúpené nebolo. To však neznamenalo, že sa o jeho problémoch nerokovalo. Práve naopak – nevoľnícka otázka sa začala rozoberať medzi prvými, ale o reforme nevoľníckeho systému sa zhromaždenie nedokázalo dohodnúť. Ďalej ako ku kuloárnym úvahám sa „zástupcovia národa“ nedostali.

Šľachta si samozrejme zrušenie nevoľníctva ani nepriala a panovníčka sa na taký rázny reformný krok sama neodvažovala už aj preto, aby nestratila jej podporu. Zároveň Kataríne chýbala jasná predstava, čím by sa malo nevoľníctvo nahradiť. A tak sa nakoniec po roku a pol činnosť zákonodarnej komisie zastavila.

Panovníčka ju koncom roku 1768 „na neurčito“ rozpustila, budúcnosť ukázala, že to bolo rozpustenie definitívne. Prvý pokus o uvoľnenie politických a spoločenských pomerov v Rusku zhora sa teda skončil fiaskom. Kataríne však zabezpečil v zahraničí reputáciu osvietenej panovníčky, ktorá do istej miery prežíva dodnes.

 

Viac o starších dejinách Ruska sa dočítate v Historickej revue 11/2013

 

Charakter osvietenského absolutizmu Kataríny II.

Úvahy o politicko-sociálnych reformách zanechala Katarína II. v polovici 70. rokov, teda po potlačení mohutného kozácko-sedliackeho povstania, na čele ktorého stál chudobný kozák Jemeljan Pugačov. Ten sa pre získanie čo najväčšej podpory medzi sedliakmi neváhal vyhlásiť za detronizovaného cára Petra III.

Masovú podporu povstaniu však zabezpečili najmä extrémne biedne životné podmienky ruského roľníctva i juhoruského kozáctva, ktorého príslušníci sa síce tešili osobnej slobode, ale ich práva boli vládnou mocou stále viac a viac okliešťované. Povstanie, ktoré prebiehalo v rokoch 1773 – 1775, podľa správ súčasníkov cárovnú veľmi vydesilo.

Pugačovovo vojsko dosiahlo počet až 30 000 mužov a dokázalo dobyť také veľké mesto ako Kazaň. Vládne vojsko si s ním dva roky nevedelo dať rady, čo Katarínu privádzalo do zúrivosti. O jej strachu a snahe za- brániť podobnej katastrofe svedčí napokon kruté zúčtovanie so samotným Pugačovom, ktorý skončil na popravisku (cárovná „milostivo“ zmenila pôvodný trest rozštvrtením na sťatie), ale aj popravy stovák sedliakov po celom Rusku. Členovia Pugačovovej rodiny boli tiež popravení a jeho rodná vieska zborená a zborenisko symbolicky posypané soľou, aby na jeho troskách už nikdy nikto nesídlil.

Konzervatívnosť cárovnej, jej váhavosť a strach z neželaného vývoja v krajine napokon dobre charakterizujú jej vlastné výroky: „Nové zákony v žiadnom prípade nesmú viesť k roztržke s existujúcim poriadkom. Naopak, nové zákony musia byť vydávané s cieľom zlepšenia existujúceho poriadku...”

Ešte výrečnejší je nasledovný citát: „Ak budeme meniť všetko to, čo je vo svete vybudované a usporiadané v dôsledku dlhej skúsenosti a podľa požiadaviek všetkého minulého a nie podľa slepej svojvôle, povedie to iba k zhoršeniu, pretože ,lepšie´ je nepriateľ existujúceho ,dobrého´, a pretože je lepšie pridržiavať sa toho, čo je známe, ako odkrývať cestu všetkému neznámemu.” Tieto typicky konzervatívne vyhlásenia vrhajú negatívne svetlo na podobu osvietenského zmýšľania Kataríny II., ktoré je jej mylne pripisované.

Cárovná sa v prvom rade obávala o vlastné postavenie a o monopol moci. Bola tiež veľmi citlivá na akúkoľvek kritiku jej osoby a vládnych rozhodnutí. Dosvedčuje to napríklad aj odsúdenie spisovateľa Alexandra Nikolajeviča Radiščeva (1749 – 1802), ktorý bol za pravdivý obraz Ruska počas jej vlády v diele Cestovanie z Petrohradu do Moskvy (1790) odsúdený na desaťročné vyhnanstvo na Sibíri.

Jej snahu vytvárať o sebe a svojich vládnych krokoch ten najlepší obraz a zdanie pokrokovosti a humánnosti asi najlepšie vystihuje budovanie tzv. „Potemkinových dedín“, ktoré ukazovali zahraničným hosťom, pozvaným na oficiálnu inšpekčnú cestu cárovnej do južného Ruska v roku 1787.

Zahraniční hostia z lodí plávajúcich po rieke Dneper videli len namaľované kulisy nanovo vybudovaných dedín a slávnostne vyobliekaných poddaných, ktoré naaranžoval cárovnin milenec a miestodržiteľ tejto oblasti Grigorij Potemkin (1739 – 1791). Nevoľníci boli po prejazde sprievodu opäť hnaní na štátne či šľachtické majetky, kde žili život plný biedy a utrpenia. Nie všetci pozorovatelia sa dali týmto rafinovaným divadlom oklamať a vďaka ich správam máme možnosť poznať reálnejšiu podobu osvietenej vlády cárovnej Kataríny II., nazývanej Veľká.


katarína veľkáruskoosvietenstvo



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Patrik Kunec

Mgr.. Patrik Kunec, PhD., absolvent FiF UK v Bratislave, odbor archeológia - história. V súčasnosti pôsobí na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa venuje ranonovovekým všeobecným dejinám (16. - 18. storočie) s užším zameranín na dejiny 18. storočia.

Pozrite si tiež


Perzský súmrak nad Babylonom

23.5.2019 | Michal Habaj

V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.                     Babylonského...

  • 170
  • 1