Katastrofa raketoplánu Challenger

Publikované v Historická revue č. 02/2015, str. --


28.1.2016 | Ľuboš Ryban

Čierny deň v histórii NASA

Pred tridsiatimi rokmi, v utorok 28. januára 1986, sa na floridskom myse Canaveral zišli tisícky ľudí, aby mohli na vlastné oči sledovať štart 25. výpravy amerického raketoplánu do vesmíru. Táto výprava sa mala stať historickým míľnikom, lebo na palube raketoplánu Challenger letela po prvýkrát učiteľka. Namiesto toho sa však do histórie zapísala čiernymi písmenami.


Po prvých úspešných štartoch raketoplánov – nových mnohonásobne použiteľných dopravných prostriedkov určených pre lety ľudí do vesmíru – začal začiatkom 80. rokov 20. storočia záujem Američanov o kozmonautiku postupne upadať. Skúsenosti z prvých rokov ich prevádzky ukázali, že tieto „vlajkové lode“ amerického vesmírneho programu sú oveľa komplikovanejšie ako bežné dopravné lietadlá. Aj napriek tomu, že ich príprava na ďalší štart trvala dlhšie, ako sa pôvodne predpokladalo, začala v NASA prevládať nebezpečná rutina a prehliadali sa ich drobné nedostatky. A keďže raketoplán začal byť naivne považovaný za spoľahlivý a naozaj bezpečný stroj, zrodila sa myšlienka vyslať do vesmíru na jeho palube „civilnú osobu“. Najideálnejšou voľbou sa javilo, aby to bol učiteľ. Predpokladalo sa, že práve osobnosť učiteľa by vzbudila nielen záujem detí a mládeže o prírodné a technické vedy, ale opäť by prinavrátila aj záujem verejnosti o kozmické lety.

Na druhej strane mala účasť učiteľa v jednej z misií raketoplánov ukázať širokej verejnosti aj to, že lety do vesmíru už nie sú niečím výnimočným, sú bezpečné a stali sa bežnou súčasťou nášho života. V auguste 1984 preto americký prezident Ronald Reagan vyhlásil program „Učiteľ vo vesmíre“. Prihlásilo sa do neho viac ako 11 000 záujemcov. Z nich vzišla víťazne Sharon Christa McAuliffeová, stredoškolská učiteľka z Concordu v štáte New Hampshire. Počas základného výcviku v NASA bola začlenená do posádky STS-51L, ktorá mala letieť do vesmíru raketoplánom Challenger.

 

Chladné počasie na Floride

Challenger mal pôvodne štartovať už 22. januára 1986 avšak vzhľadom na oneskorenie predchádzajúcej misie STS-61C, z ktorej sa vrátil raketoplán Columbia, odložili jeho štart najskôr o jeden, potom o dva dni. Neštartovalo sa však ani v nasledujúcich dňoch, pretože na letisku v senegalskom Dakare, kde by raketoplán v prípade potreby mohol núdzovo pristáť, začala zúriť piesočná búrka. Vzhľadom na vzniknutú situáciu padlo rozhodnutie, že sa musí letieť za denného svetla, aby bolo možné prípadne využiť záložnú pristávaciu dráhu v marockej Casablance, ktorá nebola prispôsobená na nočné pristátie raketoplánu. Po ďalších dvoch odkladoch štartu spôsobených technickými problémami nadišiel onen osudný chladný januárový deň.

Už niekoľko dní pred samotným štartom raketoplánu Challenger panoval na floridskom myse Canaveral pomerne silný mráz. Počasie sa príliš nezlepšilo ani v ďalších dňoch. V noci pred osudným letom Challengeru sa dokonca na štartovacej rampe 39B Kennedyho vesmírneho strediska vytvorila hrubá námraza a cencúle na spojoch potrubí dosahovali na niektorých miestach dĺžku až pol metra. Vzhľadom na zlé poveternostné podmienky niekoľkí odborníci z firmy Thiokol, vyrábajúcej pomocné motory na tuhé palivo pre raketoplány, upozornili pracovníkov NASA zodpovedných za lety raketoplánov, že nízka teplota môže ovplyvniť pružnosť a spoľahlivosť gumových tesnení medzi jednotlivými segmentami spomínaných pomocných motorov na tuhé palivo. Lenže pracovníci na manažérskych pozíciách nakoniec rozhodli, že NASA považuje poveternostné podmienky za prijateľné a štart povolili.

 

Štart a ohromujúci výbuch

Challenger sa na svoju poslednú misiu, označenú ako STS-51L, vydal v utorok 28. januára 1986 o 11.38 hod východoamerického času. Mal to byť už jeho desiaty let do vesmíru a celkovo 25. let amerického raketoplánu v histórii. Posádku raketoplánu tvorili veliteľ Francis Richard Scobee, pilot Michael John Smith a traja letoví špecialisti Ellison Shoji Onizuka, Judith Arlene Resniková a Ronald Erwin McNair. Okrem nich boli na palube aj dvaja neprofesionálni astronauti, palubní špecialisti Gregory Bruce Jarvis a už spomínaná učiteľka Sharon Christa McAuliffeová.

Hlavnými úlohami posádky počas jej šesťdňovej misie bolo vypustenie dvoch družíc, sledovacej a telekomunikačnej družice TDRS-B a astronomickej družice SPARTAN, ktorá mala skúmať Halleyovu kométu a Challeneger ju mal dopraviť späť na Zem. Christa McAuliffeová mala okrem toho v priamom televíznom prenose z obežnej dráhy počas dvoch vyučovacích hodín rozprávať deťom z celých USA o tom, aké sú rozdiely medzi každodenným životom ľudí na Zemi a vo vesmíre a o výhodách, ktoré prináša výskum vesmíru pre ľudstvo. Práve kvôli nej sa prišlo pozrieť na štart raketoplánu do okolia Kennedyho vesmírneho strediska okolo pol milióna ľudí. Okrem najbližších príbuzných astronautov patrili miesta na tribúne pre hostí aj deťom, ktorým bola Christa McAuliffeová triednou učiteľkou.

Keď Challenger opustil štartovaciu rampu, nikomu v tom momente ani len nenapadlo, že v útrobách jedného z dvojice pomocných motorov na tuhé palivo sa deje čosi zlovestné a sedemčlenná posádka raketoplánu sa nezadržateľne rúti do záhuby. Navonok prebiehal celý let normálne. Od štartu ubehlo 68 sekúnd, keď z riadiaceho strediska v Houstone oznámil spojár letu, astronaut Richard O. Covey, posádke raketoplánu: „Challenger, pokračujte na plný výkon.“ Veliteľ posádky Francis R. Scobee mu v 70. sekunde po štarte potvrdil túto správu: „Rozumiem, pokračujeme na plný výkon.“ Boli to posledné slová, ktoré ľudia počuli od posádky Challengeru.

Nasledujúce okamihy spojené s deštrukciou raketoplánu mali veľmi rýchly priebeh. Plamene šľahajúce z poškodeného miesta prepálili spodný záves pravého pomocného motora na tuhé palivo. Jeho spodná časť sa začala odkláňať smerom od raketoplánu, zatiaľ čo jeho špic sa naklonil k obrovskej palivovej nádrži. Autopilot už nedokázal korigovať let raketoplánu, ktorý sa v tomto momente úplne vymkol kontrole. Hrot pravého pomocného motora na tuhé palivo sa zaboril do palivovej nádrže a rozdrvil ju doslova ako vaječnú škrupinu. Z palivovej nádrže začal unikať kyslík a vodík a pôsobenie aerodynamických síl ju začalo postupne roztrhávať na kusy. Unikajúci rozprášený vodík z palivovej nádrže sa vznietil a v 73. sekunde po štarte vo výške 19 kilometrov nad zemským povrchom celá palivová nádrž obsahujúca asi 85 ton kvapalného vodíka explodovala.

Nad Floridou sa v zlomku sekundy rozpútalo hotové inferno a celý raketoplán sa zmenil na obrovskú ohnivú guľu. Z oblaku dymu a ohňa sa vynorili len oba pomocné motory a pokračovali v neriadenom lete ďalej.

Spojenie s raketoplánom bolo prerušené. Na modrej oblohe nad Floridou sa v zlomku sekundy rozpútalo hotové inferno a celý raketoplán sa zmenil na obrovskú ohnivú guľu. Z oblaku dymu a ohňa sa zrazu vynorili oba pomocné motory na tuhé palivo a hoci boli poškodené mohutným výbuchom, stále pokračovali v samostatnom neriadenom lete ďalej. Jeden z nich sa však začal nebezpečne približovať k pobrežiu Floridy a hrozilo, že zasiahne obývanú oblasť naďaleko mestečka New Smyrna. Bezpečnostný dôstojník letu preto vydal v 110. sekunde po štarte rádiový povel k autodeštrukcii oboch pomocných motorov na tuhé palivo ešte nad oceánom.

Zhrození diváci na floridskom myse Canaveral a pred televíznymi obrazovkami sledovali, čo strašné sa na oblohe práve udialo. Ozývali sa výkriky hrôzy, detský plač, mnohí ľudia sa psychicky zrútili. Do tohto chaosu plného zúfalstva a beznádeje zaznel z reproduktorov hlas oficiálneho komentátora NASA Stevea Nesbitta, ktorý priamo z Houstonu oznámil: „Letoví kontrolóri starostlivo sledujú situáciu.“ Na chvíľu sa odmlčal a vzápätí dodal: „Zrejme došlo k vážnej poruche... Nemáme spojenie!“ Akákoľvek snaha pracovníkov NASA upokojiť najbližších príbuzných a deti astronautov bola márna.

 

Márna snaha o záchranu

Ľudia, ktorí boli svedkami tohto hrozného divadla, si začali čoraz viac uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Chceli pomôcť, ale nemohli. V prístavoch a na vojenských základniach v okolí Kennedyho vesmírneho strediska boli pripravené celé tímy záchranárov, lodí, vrtuľníkov a lietadiel. Lenže výbuch raketoplánu bol taký obrovský, že jeho trosky boli vymrštené vysoko do stratosféry a radary registrovali ich voľný pád do vôd Atlantického oceána ešte celých 56 minút po výbuchu. Až potom sa mohla spustiť jedna z najväčších záchranných operácií v histórii, hoci väčšina námorníkov a vojakov, ktorí sa náhlili k predpokladanému miestu dopadu raketoplánu, tušila, že ich snaha pomôcť posádke raketoplánu je asi márna. Obavy z najhoršieho potvrdil na popoludňajšej tlačovej konferencii námestník riaditeľa NASA pre pilotované kozmické lety Jesse W. Moore, ktorý povedal: „Podľa predbežných správ, ktoré sme dostali od záchranných oddielov vyslaných na miesto predpokladaného dopadu raketoplánu Challenger, nie sú žiadne náznaky toho, že by niekto z posádky prežil.“

Pre väčšinu obyvateľov USA to bol v tom čase najväčší šok od atentátu na prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Prezident Ronald Reagan po ťarchou týchto udalostí odložil plánovaný prejav O stave Únie v Kongrese na neskôr a v pamätnom priamom televíznom prenose vyjadril hlboký zármutok nad smrťou astronautov z Challengeru. V USA bol až do 3. februára 1986 vyhlásený štátny smútok a vlajky na vládnych budovách boli stiahnuté na pol žrde.

Na druhý deň po havárii začali záchranné tímy systematicky prehľadávať oblasť dopadu jednotlivých častí raketoplánu a snažili sa vyloviť z mora čo najväčšie množstvo trosiek. V priebehu prvých ôsmich dní po katastrofe preskúmalo 28 lodí a 13 lietadiel viac ako 200 000 kilometrov štvorcových morskej hladiny. Časť trosiek vyplavilo na breh aj more spolu s jedinou stopou po nezvestnej posádke, časťou modrej kombinézy so stopami ľudského tkaniva. V prvých dňoch sa pátranie sústredilo najmä na plávajúce trosky raketoplánu a až po týždni boli do akcie nasadené aj malé ponorky na prieskum morského dna. Významným dňom v pátraní sa stal 7. marec 1986, kedy bola na morskom dne v hĺbke asi tridsiatich metrov nájdená kabína raketoplánu s telesnými pozostatkami všetkých členov posádky. Záchranné práce boli ukončené po troch mesiacoch od havárie.

 

Závery vyšetrovacej komisie

S vyšetrovaním príčin havárie raketoplánu Challenger sa začalo v podstate ihneď. Riaditeľstvo NASA zostavilo internú vyšetrovaciu komisiu zloženú z pracovníkov NASA, ktorú viedol lekár-astronaut Joseph P. Kerwin. Táto komisia však prakticky ani nezačala svoju činnosť, pretože zo strany novinárov a širokej verejnosti začali zaznievať silné ohlasy poukazujúce na jej možnú neobjektívnosť. Vznikli totiž veľmi vážne obavy z toho, že práve táto komisia bude úmyselne zatajovať chyby vo vnútri NASA. Prezident Ronald Reagan preto 3. februára 1986 vymenoval nezávislú dvanásťčlennú komisiu, ktorá dostala právomoc využiť všetky dostupné prostriedky na zistenie príčin havárie a odhalenie jej hlavných vinníkov. Jej predsedom sa stal bývalý štátny sekretár USA William P. Rogers. Medzi členov komisie patrili aj prvý človek na Mesiaci Neil A. Armstrong, prvá americká astronautka Sally K. Rideová, prvý človek, ktorý v lietadle prekonal rýchlosť zvuku, brigádny generál Charles E. Yeager či známy teoretický fyzik z Kalifornského inštitútu technológií a nositeľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1965 Richard P. Feynman.

V prvých dňoch po havárii, keď ešte nebola vytvorená prezidentská komisia, sa záchranári snažili vyloviť z vôd Atlantického oceánu čo najväčšie množstvo trosiek raketoplánu, aby bolo možné určiť príčiny samotnej havárie. Okrem toho sa pozornosť pracovníkov NASA sústredila aj na analýzu telemetrických údajov a záberov množstva filmových kamier monitorujúcich let raketoplánu. A práve na videozáznamoch odhalili dôležitú stopu. Bol ňou obláčik čierneho dymu, ktorý sa objavil na spodnej časti pravého pomocného motora na tuhé palivo iba pol sekundy po štarte raketoplánu. Ten síce neskôr zmizol, ale v 59. sekunde vyšľahol v tomto mieste plameň, ktorý sa neustále zväčšoval, až dosiahol dĺžku viac ako 20 metrov. Práve táto skutočnosť bola podstatná pre neskoršie vyšetrovanie katastrofy Challenegeru.

Ako neskôr zistila Rogersova komisia, prvotnou príčinou havárie bola chybná konštrukcia spojov medzi jednotlivými segmentami pomocných motorov na tuhé palivo. Za vedľajšiu príčinu označila vplyv nízkej teploty prostredia, ktorá v onen osudný januárový deň panovala na štartovacej rampe 39B Kennedyho vesmírneho strediska. Tá totiž znížila viskozitu tmelu v uvedených spojoch a prispela tak k prieniku horúcich plynov k stuhnutým gumovým tesniacim krúžkom a k prepáleniu steny spaľovacej komory pravého pomocného motora na tuhé palivo.

Problémy sa zľahčovali v záujme zachovania čo najväčšieho počtu štartov raketoplánov. Bola to však hra so smrťou, ktorá sa predstaviteľom NASA veľmi kruto vypomstila.

Podstatnú úlohu pri vyšetrovaní havárie zohral teoretický fyzik Richard P. Feynman, ktorý už v prvých dňoch činnosti prezidentskej komisie jednoduchým fyzikálnym pokusom s použitím pohára vody s ľadom, malej kovovej svorky a kúska gumy z tesniaceho krúžku demonštroval priamo na jednej z tlačových konferencií, ako gumové tesniace krúžky pri nízkej teplote stuhnú a prestanú plniť svoju funkciu. Ako neskôr vo svojich pamätiach napísal, na to, kde treba hľadať príčinu havárie Challengeru, ho však naviedol ďalší z členov prezidentskej komisie, generál Donald J. Kutyna, riaditeľ vojenských kozmických systémov v Pentagone, ktorý počas vyšetrovania s Feynmanom veľmi úzko spolupracoval. Lenže i Kutyna neskôr priznal, že informáciu o nedostatočnej funkčnosti gumového tesnenia pri nízkych teplotách, o ktorej sa medzi ľuďmi v NASA čoraz častejšie hovorilo, mu sprostredkoval anonymný zdroj z oddielu amerických astronautov. Tým anonymným zdrojom nebol nikto iný ako jediná žena v prezidentskej komisii Sally K. Rideová. Keď v roku 2012 prehrala svoj márny boj s rakovinou, generál Kutyna prezradil, že práve ona bola jeho spomínaným anonymným a roky utajovaným zdrojom.

Vráťme sa však ešte k profesorovi Feynmanovi, ktorý bol najkritickejším členom prezidentskej komisie. Keď sa počas vyšetrovania havárie Challengeru postupne dozvedal informácie o tom, že podobné problémy s gumovým tesnením pomocných motorov raketoplánov sa vyskytli už pri viacerých predchádzajúcich letoch a neriešili sa, lebo neviedli k žiadnej katastrofe, bol doslova šokovaný. Postup zodpovedných pracovníkov na manažérskych pozíciách v NASA, ktorí aj napriek varovaniam zo strany inžinierov z NASA a Thiokolu tieto problémy zľahčovali v záujme zachovania čo najväčšieho počtu štartov raketoplánov, podrobil nekompromisnej kritike a prirovnal ho k „ruskej rulete“, známej vražednej hre cárskych dôstojníkov. Bola to jednoducho hra so smrťou, ktorá sa predstaviteľom NASA veľmi kruto vypomstila.

 

Posledné chvíle pred smrťou

Zastavme sa ešte pri členoch posádky Challengera, ktorých posledné sekundy života sa snažil objasniť už spomínaný lekár-astronaut Joseph P. Kerwin. Na magnetofónovej páske palubného nahrávača bol ako posledný záznam zachytený výkrik pilota raketoplánu Michaela Smitha v osudnej 73. sekunde letu. S najväčšou pravdepodobnosťou zo svojho sedadla uvidel počiatok deštrukcie palivovej nádrže a masívny únik vodíka. Samotná explózia posádku pravdepodobne nezabila, o čom svedčil aj nález štyroch kyslíkových masiek, z ktorých tri použili Scobee, Smith a Resniková. Objem spotrebovaného kyslíka v nich zodpovedal podľa výpočtov dobe letu oddelenej kabíny Challengeru od explózie až po jej dopad na vodnú hladinu, ktorý bol určite konečnou príčinou smrti astronautov.

Posledné sekundy života astronautov museli byť plné utrpenia a beznádeje, pričom Kerwin uviedol: „Som presvedčený, že prinajmenšom veliteľ a pilot si jasne uvedomovali situáciu.“ Príslušníci pobrežnej stráže prezradili novinárom, že vo vylovenej kabíne raketoplánu našli ešte jeden zaujímavý predmet. Bol ním malý walkman, na ktorý si Christa McAuliffeová nahrávala priebeh štartu. NASA sa však snažila tento nález pred verejnosťou utajiť. Až po pätnástich rokoch od katastrofy Challengeru sa bulvárnemu časopisu The Weekly World News podarilo získať prepis nahrávky, ktorá, pokiaľ je autentická, zachytáva strastiplné posledné chvíle života členov posádky raketoplánu Challenger.

Rogersova vyšetrovacia komisia nezadala kozmickej agentúre NASA žiadne podmienky, ktoré musí splniť pred obnovením letov raketoplánov, ale vyvodenie dôsledkov ponechala na jej najvyššie vedenie. NASA sa po katastrofe Challengeru skutočne obrodila a prijala množstvo opatrení, ktoré viedli k zvýšeniu bezpečnosti letov raketoplánov. V rámci kozmickej agentúry NASA zároveň nastali aj mnohé personálne zmeny na rôznych pozíciách. Lety raketoplánov boli obnovené až po vyše dva a pol roku, keď sa 29. septembra 1988 vydal do vesmíru raketoplán Discovery s misiou STS-26. Chýbajúci Challenger v letke amerických raketoplánov nahradil v roku 1991 nový raketoplán Endeavour. Avšak bolestné spomienky na Challenger zostávajú živé ešte po tridsiatich rokoch od katastrofy.


kozmonautikanasareaganraketoplán



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ľuboš Ryban

RNDr. Ľuboš Ryban, PhD., vyštudoval biológiu na FPV UKF v Nitre a pôsobil na Ústave cievnej biológie a výskumu trombózy Lekárskej univerzity vo Viedni. V súčasnosti sa venuje forenznej genetike. Vo voľnom čase sa zaoberá históriou letectva a kozmonautiky.

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1103
  • 0