Dynastia Kimovcov: Severná Kórea a jej totalitný režim


29.1.2019 | Miloš Procházka

Severná Kórea je výnimočná. Ak nie z iných dôvodov, tak aspoň kvôli tomu, že je to jediná komunistická diktatúra na svete, ktorá na čele štátu uskutočnila dynastickú zmenu, vlastne už dvakrát. Vedúca pozícia v štáte prešla z otca na syna, kde po smrti Kim Il-songa prevzal moc jeho syn Kim Čong-il v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia. A v roku 2012 prevzal po smrti svojho otca moc Kim Čong-un, teda vnuk zakladateľa štátu. Takýto prechod moci zabezpečil to, že jedna rodina (Kimovcov) drží opraty v Severnej Kórei už vyše 70 rokov.


 

História rozdeleného Kórejského polostrova sa začína písať na sklonku 2. svetovej vojny. Riešenie otázky oslobodenia Kórey spod japonskej okupácie kryštalizovalo niekoľko rokov, od káhirskej konferencie (november 1943) až po postupimskú (júl 1945).

Keď sa začiatkom augusta 1945 predpokladalo, že Japonsko v dohľadnom čase kapituluje, a bolo zrejmé, že sa Červená armáda približuje ku Kórejskému polostrovu, dôstojníci americkej armády Dean Rusk a Charles Bonesteel narýchlo, v noci z 10. na 11. augusta 1945, rozhodli o vytvorení demarkačnej línie pozdĺž 38. rovnobežky. Územie južne od nej mala oslobodiť americká armáda a na sever sovietska Červená armáda.

S takýmto spôsobom rozdelenia si vplyvu na Kórejskom polostrove okamžite, a pre Američanov prekvapivo, súhlasil Sovietsky zväz. Tento scenár sa naplnil len niekoľko dní po oslobodení Kórey (15. augusta 1945) spod japonskej okupácie, ktorá trvala od roku 1910.

Červená armáda vstúpila do severnej časti polostrova v druhej polovici augusta. Ihneď zabezpečila všetky dôležité posty, vojenské i civilné, a okamžite nahradila japonských okupantov svojou vlastnou nomenklatúrou. Americká armáda bola v tom čase ešte viazaná v iných častiach regiónu východnej Ázie a Pacifiku a prišla tak na Kórejský polostrov až v priebehu septembra 1945.

 

Kim Il-song (uprostred) na ustanovujúcom zjazde Severokórejskej strany práce 28. augusta 1946. Jeho portrét visí vedľa portrétu J. V. Stalina.

 

Hľadá sa vhodný diktátor

V čase príchodu Červenej armády na Kórejský polostrov sovietski predstavitelia nepoznali dôkladne situáciu na okupovanom území. Preto sa, chtiac-nechtiac, museli spoľahnúť na niektorú zo skupín, ktorá bola ochotná podporovať Moskvu. Mali na výber, buď podporiť domácich komunistických aktivistov, ktorí však neboli jednotní a navyše sa väčšina z nich nachádzala v Soule a okolí, t. j. v zóne okupovanej americkou armádou, alebo mimo Kórejského polostrova, t. j. niektorú zo skupín pôsobiacu počas vojny mimo vlasti.

Skupiny pôsobiace mimo Kórejského polostrova boli tri. Prvou boli kórejskí komunisti pôsobiaci v rámci Komunistickej strany Číny. Druhou boli sovietski komunisti s kórejskými koreňmi (tzv. Sovietokórejčania) a poslednou partizánske oddiely, ktoré v 30. a 40. rokoch pôsobili v Mandžusku, ale tesne pred oslobodením sa ukrývali na území ZSSR.

Vodcom poslednej skupiny bol v tom čase iba 33-ročný Kim Il-song, vlastným menom Kim Song-džu, narodený 15. apríla 1912 v Pchjongjangu. Práve jeho si sovietski predstavitelia vybrali za najvhodnejšieho adepta do úlohy komunikačného kanála medzi nimi a kórejským obyvateľstvom.

Dôvod, pre ktorý si ho Sovieti vybrali, bola jeho lojalita a skúsenosť s pobytom na sovietskom území. Verili, že jeho mladý vek a charakter zabezpečia ľahšiu manipulovateľnosť. Ostatným komunistickým skupinám nedôverovali. Kim využil túto príležitosť a postupom času si získal rešpekt jednak medzi sovietskymi predstaviteľmi, ako aj medzi rôznorodými komunistickými skupinami.

S masívnou byrokratickou, ekonomickou a vojenskou podporou zo strany Sovietskeho zväzu sa Kimovi v priebehu piatich rokov (1945 – 1950) podarilo vybudovať silné základy komunistickej diktatúry v severnej časti Kórejského polostrova, pričom od 9. septembra 1948 funguje Severná Kórea ako samostatný štát.

Kim až do konca života vládol v Severnej Kórei pomocou komunistickej oligarchie. Pomocou mnohých čistiek v 50. a 60. rokoch ju postupne zredukoval až na najvernejšie jadro, v zásade svojich starých spolubojovníkov z Mandžuska a ich rodinných príslušníkov.

Počas nasledujúcich niekoľkých desaťročí charakter režimu a taktiež celého štátu, v jeho rôznych spoločensko-politických úlohách, úzko súvisel s okruhom podporovateľov okolo Kima a jeho nasledovníkov. Okrem domácej politiky určoval aj jeho orientáciu v rámci medzinárodných vzťahov. Z tohto hľadiska môžeme v histórii KĽDR vyčleniť niekoľko etáp.

 

Severokórejská propaganda s obľubou využíva vojenské prehliadky na demonštráciu sily komunistického režimu

 

Začiatky politickej moci Kim Il-songa

Prvou, už vyššie zmienenou etapou, bolo obdobie medzi oslobodením Kórey v auguste 1945 a začiatkom Kórejskej vojny v júni 1950. Toto obdobie by bolo možné ešte rozdeliť na obdobie prítomnosti sovietskych vojsk v rokoch 1945 – 1948 a po ich odchode 1948 – 1950.

Charakter režimu sa tým však zásadne nezmenil, z toho dôvodu ho berieme ako jednu vývojovú etapu. Je to zároveň obdobie, počas ktorého si Kim získava podporu zo strany ZSSR tým, že bezbreho nasleduje sovietske vzory takmer v každej oblasti – ekonomickej, politickej, vojenskej, spoločenskej, poľnohospodárskej či kultúrnej.

Skúsenosti so sovietskym charakterom štátu, aj keď iba povrchné, získal počas rokov 1942 – 1945, keď prebýval na území ZSSR pri meste Chabarovsk, teda v prihraničnej oblasti ZSSR s Čínou. Kim sa síce mohol opierať o všemožnú podporu zo strany Sovietov, no musel počítať aj s inými domácimi „záujmovými“ skupinami.

Hoci sa na ustanovujúcom zjazde Kórejskej strany práce (KSP) v auguste 1946, na ktorom sa stretli zástupcovia viacerých ľavicových prúdov, zdvihla vlna nespokojnosti s Kimom ako vedúcou osobnosťou, delegáti nemali na výber a museli danú situáciu akceptovať. Ináč sa mohli ľahko dostať do konfliktu priamo so sovietskym okupačným vedením, ktorého hlavným predstaviteľom bol plukovník Ignatiev.

Boli by tak označení za zradcov a reakčné sily, čo ich mohlo stáť život. Dôkazom toho je napríklad atentát spáchaný na lídra domácich komunistov, ktorým bol Jo Un-hjong, čím sa odstránil Kimov hlavný oponent.

Kim si začal budovať silnú pozíciu aj medzi obyvateľstvom, no kult osobnosti sa v tomto období z vyššie uvedených dôvodov nemohol ešte uplatniť naplno. Hoci toto prvé päťročné obdobie bolo z hľadiska histórie KĽDR najkratšie, bolo aj najzásadnejšie.

V tomto období prebehla veľmi dôsledná sovietizácia Kórey, takže aj počas nasledujúcich desaťročí sa ďalej budovalo na tomto základe, ktorý zostal v zásade nezmenený. Komunisti na čele s Kimom sa v relatívne krátkom období snažili za každú cenu získať úplnú kontrolu nad celou spoločnosťou. Bežne na to používali aj násilné prostriedky (napríklad teror).

Po trojročnom období, keď Sovieti priamo aj nepriamo pomáhali s budovaním komunistického systému v KĽDR, vyhlásil severokórejský režim 9. septembra 1948 nezávislosť a vytvoril nový štátny útvar – Kórejskú ľudovodemokratickú republiku (kórejsky Čoson mindžudžui inmin konghwaguk).

Tento krok znamenal nielen ukončenie obdobia okupácie Červenou armádou, ktorej úplný odsun, s výnimkou niekoľkých veliteľov školiacich severokórejskú armádu, sa zavŕšil koncom roka 1948, ale znamenal aj odrezanie sa od priameho vplyvu zo strany ZSSR. Z politického hľadiska nastúpilo obdobie, v ktorom Kim Il-song postupne získaval absolútnu moc v štáte a nasledovala tak totalitná fáza vývoja severokórejského komunistického režimu.

 

Symbolom Kórejskej strany práce je okrem kosáka a kladiva tiež štetec, ktorý popri roľníkoch a robotníkoch predstavuje pracujúcu inteligenciu

 

Nástup ideológie čučche

Od II. zjazdu KSP roku 1948 sa heterogenita v radoch komunistickej oligarchie začala vytrácať. Príslušníci oligarchie boli krok po kroku nahradzovaní komunistami absolútne oddanými Kimovi. Tento trend zosilnel počas Kórejskej vojny (25. júna 1950 – 27. júla 1953), keďže mnohí príslušníci „nekimovskej“ oligarchie stratili životy, či už v boji so spojeneckými vojskami, alebo v dôsledku politickej rivality medzi komunistami. Zvyšky protikimovskej opozície v radoch severokórejskej komunistickej oligarchie boli odstránené v období, ktoré nasledovalo po III. zjazde KSP roku 1956. Stretom záujmov bolo (aspoň navonok) ďalšie smerovanie severokórejského hospodárstva. Kimovci presadzovali dôraz na ťažký priemysel, ktorý mali vybudovať bez ohľadu na akúkoľvek cenu. Boli ochotní tomuto cieľu podriadiť všetky vrstvy spoločnosti. Preto došlo k ich radikálnej mobilizácii, čo sprevádzali aj prvky krajnej militarizácie.

Cenným prostriedkom k nastoleniu osobnej autokracie bolo použitie novovytvorenej ideológie čučche. Tento vývoj bol v rozpore s vývojom v ZSSR po XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956. Na ňom Nikita Chruščov odsúdil kult osobnosti Stalina a postupne nastala vlna destalinizácie aj v komunistických krajinách východnej Európy. Severokórejský režim naopak nadobudol militantný, antiintelektuálny a antibyrokratický charakter s prvkami vnútornej (t. j. medzi jednotlivými sociálnymi a záujmovými skupinami vo vnútri štátu) aj vonkajšej (t. j. voči západným krajinám, ale do istej miery aj voči ZSSR či ČĽR) podozrievavosti až neznášanlivosti, či dokonca až nepriateľstva (napríklad voči USA) a bezohľadnosti v spôsobe zaobchádzania s ľuďmi. Kým pred vypuknutím Kórejskej vojny bol Kim Il-song schopný zmobilizovať celú spoločnosť a presvedčiť ju o nevyhnutnosti viesť vojnu kvôli zjednoteniu krajiny, po vojne donútil ľudí k tomu, aby vyvinuli „nadľudské“ úsilie na vybudovanie „novej spoločnosti“.

 

K monumentálnemu pamätníku severokórejských vodcov Kim Il-songa a Kim Čong-ila v centre Pchjongjangu sa povinne chodia pokloniť davy Severokórejčanov

 

Kim ako neohrozený samovládca

Do IV. zjazdu KSP v septembri 1961 stihol Kim dokončiť konsolidáciu svojich pozícií v strane aj štáte. IV. zjazd sa tak stal míľnikom v politickom vývoji KĽDR a Kim mohol naplno pokračovať v budovaní socializmu podľa svojich vlastných predstáv.

Od tohto obdobia prestali existovať vnútorné frakcie v strane či mimo nej, ktoré by boli schopné spochybniť pozíciu Kima. Navyše v KĽDR už neboli prítomné žiadne cudzie vojská, ktoré by boli nástrojom cudzích mocností na ovládnutie vnútropolitickej situácie v KĽDR. Čínska „dobrovoľnícka“ armáda sa z KĽDR stiahla už koncom roka 1958.

V tomto čase už bola celá severokórejská spoločnosť zviazaná ideológiou čučche, ktorú nikto nedokázal spochybniť. Neexistovala totiž vnútorná, ani vonkajšia opozícia, či dokonca ani ich zárodky. Režim na presadenie jedinej správnej ideológie, ktorá bola zdrojom pre narastajúci kult osobnosti Kima a jeho rodiny, dlhodobo používal všetky dostupné nástroje, či už mocenské (početná armáda a polícia), psychologické (systematické vytváranie strachu z vonkajšieho nepriateľa, tlak na vnútornú segmentáciu spoločnosti a vytváranie animozít), ale aj ekonomické (vytvorenie závislosti od prídelového systému).

Jedným z mnohých prejavov ideologického pôsobenia bolo napríklad aj to, že občania pripisovali ekonomický rozvoj KĽDR v 50. a 60. rokoch severokórejskému režimu, hoci zásluhu na tom má predovšetkým pomoc zo strany ZSSR, ČĽR a iných spriatelených krajín, medzi nimi aj bývalého Československa.

 

Historická revue 01/2019 venovaná dejinám Kórejského polostrova

 

Kim medzi mocnosťami

Obdobie po ukončení Kórejskej vojny, ktorá sa skončila len podpísaním prímeria, je charakteristické aj rýchlou prestavbou celej krajiny. Kim si dal záležať na tom, aby sa v rámci spriatelených komunistických krajín nepriklonil k žiadnej strane rusko-čínskeho konfliktu, ktorý v tom čase prepukol naplno.

Naopak, KĽDR využívala svoje postavenie medzi ZSSR a ČĽR a „lavírovala“ od jedného k druhému v podpore pre svoje projekty povojnovej obnovy hospodárstva. V období medzi rokmi 1956 až 1961 Kim osobne navštívil Moskvu šesťkrát a Peking trikrát. Vysokí štátni predstavitelia zo ZSSR aj ČĽR niekoľkokrát navštívili Pchjongjang s cieľom vyjasniť Kimovi aktuálnu situáciu v oboch krajinách.

Kimovi sa osobne nepozdávala zmena v politike ZSSR vo vzťahu k situácii na Kórejskom polostrove. Chručšovov názor, že by Severná a Južná Kórea mohli navzájom existovať v mierovom režime, bol v priamom rozpore nielen s názorom Kima, ale aj rétorikou severokórejského režimu voči svojim nepriateľom.

Kim totižto neúspešné zavŕšenie Kórejskej vojny, ktorá sa v skutočnosti skončila presne tam, kde sa aj začala, t. j. na 38. rovnobežke, ideologicky obrátil vo svoje víťazstvo. Kto s touto oficiálnou líniou nesúhlasil, zostal odsúdený a poslaný do pracovného tábora na „ideologickú prevýchovu“. Kim sa navyše ani po Stalinovej smrti a odsúdení jeho kultu osobnosti najvyššími predstaviteľmi ZSSR nikdy nevyjadril o ňom kriticky.

V čase najväčšieho vyostrenia vzťahov medzi ZSSR a ČĽR sa Kim začal čoraz viac utiekať k tzv. nezúčastneným štátom, a tak sa pokúsil minimalizovať vzťahy s týmito dvoma mocnosťami. V obsiahlom článku, ktorý vyšiel 12. augusta 1966 v oficiálnom denníku KSP Rodong šinmun (Denník práce) pod názvom Ubráňme svoju nezávislosť! sa potvrdzuje pozícia KĽDR byť nezávislým a neutrálnym štátom v čínsko-ruskom spore.

Znamenalo to spoliehať sa viac na svoje sily, vytvoriť svoju vlastnú teóriu interpretácie marxizmu-leninizmu, odmietnuť mechanické prijímanie nekórejských vplyvov, rozvíjať sebadôveru a odmietať národný nihilizmus, vybudovať národné hospodárstvo spoliehajúc sa na vlastné zdroje len s minimálnou spoluúčasťou tretích krajín, zapojiť sa do spoločného protiimperialistického boja a pritom si udržať svoju vlastnú nezávislosť.

Vzťahy medzi KĽDR a ZSSR sa po roku 1965 o málo zlepšili. V Číne v tom čase zúrila kultúrna revolúcia, a preto mala sama obrovské ekonomické problémy. To sa prejavilo o niečo neskôr v neochote čínskeho režimu naďalej ekonomicky podporovať KĽDR a prispievať tak na jej obnovu.

Druhá polovica 60. rokov sa tak stala časom, keď sa značne zhoršili vzťahy medzi KĽDR a ČĽR. Severokórejský režim stálo nemalé úsilie a zdroje udržať si svoju „nezávislosť“. Najmä ak KĽDR nemala vlastné surovinové zdroje, technológie či dokonca ani potravinové zdroje, ktorými by si bola schopná udržať túto svoju politiku. A to ani v krátkodobom, nehovoriac o dlhodobom horizonte.

Až začiatkom 70. rokov sa vzťahy s oboma veľmocami do istej miery urovnali, ale odvtedy si KĽDR udržiavala od oboch ešte väčší odstup. Na druhej strane vedela úskokmi vydierať obe strany a získať tak potrebné zdroje bez toho, aby sama dala niečo na oplátku. Z vtedajšej situácie KĽDR vyplýva, že bez tejto podpory by sotva bola schopná ekonomicky prežiť.

 

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní Historickej revue 1/2019




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Miloš Procházka

Popis autora

Pozrite si tiež


Statoční vojaci a talentovaní politici

16.8.2019 | Przemysław Gawron

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá...

  • 871
  • 4

Rím proti Kartágu - augustové vydanie

5.8.2019 | Peter Valent

Milí čitatelia,         2. augusta roku 216 pred n. l. sa odohrala bitka pri Kannách, v ktorej kartáginský vojvodca Hannibal na hlavu porazil oveľa väčšiu rímsku armádu. Táto udalosť, od ktorej nás delí už 2 235 rokov, je...

  • 867
  • 6