Koloniálna fotografia v Indii

Publikované v Historická revue č. 1/2015, str. 56 - 60


22.8.2016 | Monika Bagalová

India bola Európanmi oddávna považovaná za fascinujúcu 
krajinu plnú tajomstiev, ktoré lákali k ich postupnému odhaľovaniu. Boli to denníky moreplavcov, pútavé cestopisy dobrodruhov a rukopisy učencov, ktoré nám sprostredkovali opisy dovtedy málo známej krajiny pod Himalájami.


Písané texty rozličného druhu boli i vtedy obohacované o vizuálne materiály. Portréty panovníkov sa striedali s malebnými scenériami prírody a kresbami historických monumentov. Aj vďaka nim sa India začala považovať za tajuplnú krajinu, ktorá nabádala k podrobnejšiemu preskúmaniu. Lákavé tajomstvá a bohatstvá subkontinentu sa postarali o prudký nárast záujmu o indický svet. Najrozsiahlejšie záznamy vznikli počas britskej nadvlády, ktorá sa definitívne presadila v roku 1858 a trvala až do polovice 20. storočia. V tomto období sa India stala oficiálnou britskou kolóniou, nazývanou aj Britská India.

Nový technologický zázrak

V približne rovnakom čase sa objavila jedna z najužitočnejších pomôcok nového storočia – fotografia. Bola to práve ona, ktorá so svojou jedinečnou vlastnosťou zdanlivo verného zachytávania odohranej skutočnosti ihneď zaznamenala triumfálny úspech po celom svete. Jej počiatky siahajú do prvej polovice 19. storočia a spolu s ňou vyrastala i túžba po poznaní a pokroku v modernizujúcej sa európskej spoločnosti. Zároveň narastal záujem o preskúmanie a pozorovanie neznámych krajín novými technológiami. Vďaka vlastnostiam, ktoré dovtedy iné písomné ani vizuálne pramene nevedeli ponúknuť, sa fotografia stala jedným z hlavných nástrojov pre západných bádateľov. Keďže scéna pred objektívom bola zachytená strojom a ľudský faktor sa zdal byť v úzadí, fotografie sa považovali za objektívne ukazovatele skutočnosti. I keď pri fotografovaní sú prítomné zásahy človeka, ako sú výber objektu, rýchlosť uzávierky, hĺbka ostrosti a ďalšie manuálne nastavenia, napriek nim sa nemôže ohroziť prirodzená skutočnosť zobrazovaného. V začiatkoch sa teda prirodzene verilo, že fotografia je surový a čistý materiál bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu.

V súčasnosti sa na vizuálne materiály pozerá kritickejším pohľadom než v minulosti. Popularita technológie prispela aj 
k vzniku samostatnej vednej disciplíny – vizuálnej antropológie, ktorá sa zaoberá kritickým skúmaním obrazových materiálov. Vizuálni analytici postupne dokázali, že fotky obsahujú skryté a dovtedy nepoznané atribúty. Fotografia, ako aj iné materiály, vytvorené človekom, vedome 
i nevedome nasiakne subjektívnym pohľadom autora a takisto prevládajúcou ideológiou spoločnosti a kultúrou, ktorou je obklopená. Jej význam sa mení spolu so spoločnosťou, ktorá ju produkuje. Vzhľadom na to by sa podľa vizuálnych antropológov fotografie nemali považovať iba za pasívne nosiče nemenných dôkazov.

 

Fotografia a jej poslanie v Britskom impériu

Koncom 19. storočia bolo Britské impérium na vrchole svojej moci, čo znamenalo aj hromadné bádanie, počas ktorého európski cestovatelia navštevovali, zaznamenávali a dokumentovali veľké časti Ázie. Britskí kolonizátori v Južnej Ázii si čoskoro osvojili fotografiu ako metódu 
k dokumentovaniu a, ako bolo v tej dobe bežné, bola pre nich prirodzene spätá s ideou fotografického dôkazu. Záujem o fotografovanie v Indii narastal od roku 1854, kedy bola založená Fotografická spoločnosť v Bombaji, ktorá sa stala útočiskom pre mnohých fotografov. Technologicky nové záznamy z Indie prevzali úlohu dovtedajších malieb a kresieb. Či išlo o historické pamiatky, etnografické zobrazenia zvykov a ľudí alebo fotografie prírody, všetky sa snažili ponúkať čo najreálnejšie stvárnenie skutočnosti. Napriek tomu množstvo fotografií od oficiálnych úradníkov a vďaka narastajúcemu cestovnému ruchu aj od skupiny turistov a cestovateľov zachytávalo indické reálie s udivujúcou krásou, ktorá sa podieľala na vytváraní romantizujúcej predstavy kolonizovaného priestoru. Na druhej strane, fotografie nielenže prevzali rolu ukazovateľa „exotickosti“ neznámej krajiny od obrazov, ale taktiež rozšírili úlohu, ktorá dovtedy vizuálnemu prejavu nebola známa. Kolonizátori začali realizovať mocenské projekty, v ktorých sa fotografia ukázala ako nezameniteľný pomocník pre britskú vládu.

V roku 1844, desať rokov po tom, čo fotografia prišla do indického prostredia, Východoindická spoločnosť spolu s britskou vládou prijali fotografiu ako techno-
lógiu pre topografické, vojenské a arche-
ologické prieskumy, vládne projekty, ako 
aj všeobecné dokumentačné účely. Nebo-
lo zvláštnosťou, že v danom období fotografom nebol len profesionál, ale aj amatér, vojak či úradník. V roku 1855 na vojenskom seminári v Addiscombe spoločnosť začala vyučovať kadetov vo fotografovaní a tiež stavebných inžinierov vo vedení fotodokumentácie verejných stavebných projektov. Fotografie sa využívali pri kriminalistickom vyšetrovaní trestných činov, alebo vypomáhali v práci geografov k ďalšiemu zhromažďovaniu údajov 
cez dôležité vizuálne informácie o oblastiach, ktoré dovtedy neboli zaznamenané. Kráľovská geografická spoločnosť, založená v roku 1830, zbierala fotografické príspevky, ktoré prieskumníci priniesli zo svojich ciest. Oficiálne archívy neskôr rozširovali výsledné materiály v podobe máp, dokumentov a fotografií z ďalekých krajín, čím sa uľahčovali britské plány pre ekonomický rozvoj. Fotografia sa teda využívala na rôzne účely, ktoré mali spoločný cieľ – dokumentovať nepoznané.

Veda a fotografia v Indii začiatkom 19. storočia

V polovici 19. storočia sa v Indii začali zakladať prvé fotografické štúdiá. V roku 1871 Kráľovský antropologický inštitút Veľkej Británie vytvoril smernicu o tom, ako zhotovovať fotografickú evidenciu ľudí a miest. Fotografia nezdôrazňovala rukopis autora ani identitu fotografovaného, ale svoj význam nadobúdala pohybom skrz inštitucionálne priestory. Dominantným znakom fotografického portrétu sa stala istá jednotvárnosť. Vnútorné kvality jednotlivcov boli potláčané v prospech vonkajších znakov kolektivity. Typický bol pohľad spredu, portrét tváre po ramená, podobný dnešnému typu pasovej fotografie. Pri fotografovaní celej postavy sa podľa smernice odporúčalo fotografovať nahé telo alebo len stroho odetú postavu.

Medzi hlavných pionierov vizuálnej antropologickej klasifikácie patril J. H. Lamprey a T. H. Huxley. Lamprey vynašiel systém, pri ktorom bol objekt fotografovaný pred prenosným rámom z hodvábnych nití, tvoriacich mriežku dvojpalcových štvorcov, umožňujúcim porovnávanie a meranie objektov. Súbežne s ním Huxley odporúčal na meranie používanie meracích tyčí, umiestnených oproti objektu. Tieto fotografie mali plniť funkciu dokumentovania ideálnych typov, ktoré by reprezentovali celé skupiny, pričom by umožňovali porovnanie medzi rasami, kastami a kmeňmi. Ohraničenia vznikali na základe vopred stanovených antropologických kritérií. Vzhľad tváre a štruktúra hlavy sa považovali za určujúce údaje osobnosti a inteligencie. Medzi hraničné znaky patrili rôzne fyzické črty, ako veľkosť a tvar uší, hrúbka nosa, farba očnej zreničky, odtlačky prstov a iné vonkajšie rysy, ktoré slúžili na antropometrické merania.

Podľa súčasných teórií takýto spôsob „zachytávania reality“ vytvoril ohraničenie delenia medzi „my“ (civilizovaní Európania) a „oni“ (naše civilizovateľné subjekty), neraz aj na základe domácich indických konceptov vnútornej odlišnosti, akými boli napríklad kasty. Ako napísal popredný sociológ Peter Hamilton: „To, čo bolo považované za „nadradené“, malo výzor a rysy západnej, európskej tváre. To, čo bolo považované za „podradené“, malo výzor a rysy iného typu tváre a tela, čo malo za dôsledok legitimitu kolonializmu a sociálnej evolucionistickej teórie.“ Mnoho vedcov sa snažilo naplniť ideu exotickosti „iného“ práve skrz fotografiu. Svojou prácou akoby potvrdzovali vlastnú „normálnosť“, ktorá im zároveň pomáhala vyšpecifikovať ich samotný obraz o sebe. Fotografia zohrávala kľúčovú úlohu v poskytovaní dôkazov takéhoto presvedčenia. Príkladom je nahota objektu, ktorá sa vnímala ako znak necivilizovaného, istého „divošstva“ v porovnaní s civilizovaným, oblečeným „Západom“. Môže sa preto zdať, že nová technológia vstúpila do Indie už s jasne vytýčeným zámerom a štýlom, keďže fotografia prevzala úlohu autoritatívnych spoločností, ktorých kolónie boli často testovacím zázemím pre nové techniky vizuálnej kontroly. V danom období došlo aj k antropologickému záujmu o záchranné akcie, počas ktorých fotografická prax využívala osobitú kvalitu nového technického média. Takéto metódy fotografovania sa stali prevládajúcim dokumentačným nástrojom a dnes ich mnohokrát označujeme pojmom koloniálna fotografia. Oficiálne fotografické projekty v koloniálnej Indii v druhej polovici 19. storočia presne spadali do vyššie spomenutého rámca.

Koloniálna fotografia

Koloniálna fotografia mala rôzne zámery a ciele. Jeden z nich mal tzv. rozlišovací charakter a je viditeľný hlavne v projekte „The People of India“. Fotografie z projektu rozlišujú medzi Indmi najmä podľa kást a rasy. Významnou postavou projektu bol lord Canning, miestodržiteľ Britskej Indie v rokoch 1856 – 1862, spolu s  manželkou, ktorá bola dokonca patrónkou bengálskej fotografickej spoločnosti. Spočiatku mal získaný obrazový materiál slúžiť len ako ich osobná pamiatka na pobyt v Indii. Obrovský záujem lorda viedol k tomu, že dokonca poveril vojakov a armádnych dôstojníkov, aby si na svoje cesty brali fotoaparáty a povinne robili dokumentárne snímky. Kolekcia snímok sa rýchlo zväčšovala a čoskoro projekt získal aj oficiálny rozmer. Neskôr sa transformoval do jedného z najväčších vládnych projektov, ktorý vo veľkej miere prispel k prebiehajúcej dokumentácii ľudí v koloniálnej Indii. Najstaršie fotografie boli získané predovšetkým vo východnom Bengálsku, avšak nakoniec bolo cieľom vytvoriť jednu veľkú publikáciu, ktorá by celoštátne pokryla všetky dostupné indické komunity. Výsledok tvorilo osem zväzkov, pozostávajúcich zo 468 albumov, 
z ktorých 200 slúžilo na oficiálne účely. Celkovo sa zapojilo 15 profesionálnych fotografov, medzi ktorými sa nenachádzali len Briti, ale aj Indovia.

Ďalší zo zámerov mal tzv. záchranný charakter. Bol aplikovaný na všetko to, čo bolo vnímané ako krehké a postupne vytrácajúce sa. Patrili sem predovšetkým kmeňové spoločnosti, ktoré mali byť zaznamenané ešte pred ich zánikom. Záchranný úmysel bol neskôr viditeľný v dielach rôznych fotografov a umelcov v rámci smeru umeleckého primitivizmu, ktorý sa inšpiroval kmeňovými spoločnosťami a čerpal námety z domorodého prostredia. Pri takejto dokumentácii boli typické skupinové fotografie v prírode a v okolí príbytkov. Dôležité boli predmety, ktoré sa nachádzali v blízkosti fotografovaného. Boli spájané s tradičnými kastovými rofesiami a slúžili na označenie ch identity a umiestnenia v sociálnej hierarchii, ako si ju predstavovali kolonizátori. Črty jednotlivca sa považovali za charakteristický znak celej skupiny, čo sa využívalo aj pri vymeriavaní antropometrických dát vo frenológii (teória o súvislosti tvaru lebky a čŕt tváre so psychickými vlastnosťami človeka). Aj tu fotografia slúžila ako základný dokumentačný nástroj.

Ako príklad záchranného úmyslu si môžeme ukázať ilustrácie v diele Williama Elliota Marshalla. Marshall bol britský podplukovník a amatérsky etnograf, ktorý sa rozhodol študovať pastiersky kmeň Todov, žijúci izolovane v kopcoch južnej Indie. Marshallovým cieľom bolo odhaliť fyziognomický doklad o ich „primitívnej povahe“. Jeho záverečný výskum pozostával z dvoch komplexných štúdií, ktoré sú ilustrované 14-timi uhlíkovými výtlačkami zo sklenených negatívov (proces vyrábania fotiek na skle bol vynájdený v roku 1841 slovinským fotografom a kňazom Janezom Puharom a čoskoro bol rozšírený po celom svete). Zatiaľ čo v európskom kontexte frenológia bola metódou pre diagnostiku individuálnych dispozícií, Marshall sa s jej pomocou snažil určiť kolektívnu diagnózu celého kmeňa. Lebka jedného člena kmeňa Todov tak podľa neho odhalila všeobecnú pravdu o Todoch ako o celku. K svojmu predpokladu Marshall uvádza veľmi špecifický dôvod. Podľa neho Angličania sú výsledné plemeno, zložené z niekoľkých odlišných rás, ktoré netvorí jeden typ, a preto medzi nimi existuje nekonečné množstvo odlišností. V spoločenstve, akým sú Todovia, však endogamia zaisťuje, že všetci sú príslušníci rovnakého typu a panuje tu extrémna jednoduchosť a uniformita.

 

Skrytý pohľad

Na prvý pohľad sa koloniálny štýl fotografovania javí ako obsahovo konzistentný, a predsa to neznamená, že v období neskorého kolonializmu sa nikto z Európa-
nov nedokázal pozrieť na domácich aj inak. 
Existovali mnohí fotografi, ktorých diela mali odlišný charakter ako tých, čo slúžili 
koloniálnej moci a vede. Medzi nich patri-
li aj manželia Lubošinskí, ktorí veľkú časť svojho života prežili na Slovensku. Príbeh 
málo známych manželov ukazuje, že nie všetci európski fotografi sa dívali na Indiu a Indov len okom civilizovaného „Západniara“. Obom sa naskytla možnosť takmer sedemročného pobytu v Indii v posledných rokoch britskej nadvlády. V roku 1917 Viera Lubošinská, ktorá pochádzala z rodiny významného ruského politika, spolu s manželom Markom utiekla pred boľševickou represiou z Ruska do vtedajšieho Československa. Vďaka Markovmu zamestnaniu v piešťanských kúpeľoch sa stretli s navábom z Bhópálu, od ktorého v roku 1938 prijali pozvanie a pracovnú ponuku na jeho kniežacom dvore v Indii. Počas tohto pobytu si Viera zaznamenávala každodenné udalosti a svoje pocity z nového prostredia. Jej záznamy nielenže nadobudli písanú podobu, ktorá neskôr vyšla v knižnej podobe, ale boli aj vizuálne zdokumentované. 
Pri vzhliadnutí jej fotoalbumov nachádzame ukážkové rozdiely oproti oficiálnym fotografiám vládou poverených fotografov. Od-
lišnosť sa najviac prejavuje v portrétnych fotografiách, ktoré znázorňujú akúsi väčšiu citlivosť. Fotografovaní ľudia na nás pôsobia aj individuálnym charakterom, nielen kolektívnou uniformitou. Je to pocit blízkosti s objektom, akýsi blízky vzťah k indickým ľuďom, ktorý je cítiť aj v Lubošinskej denníku. Táto blízkosť sa prejavuje predovšetkým pri náhodných fotografiách detí a žien, ktoré Lubošinská zachytávala v tých najneočakávanejších momentoch bez citeľnosti nejakého vyrušenia fotografovaných objektov. Fotografka pôsobí ako člen rodiny, ako keby bol samotný pozorovateľ začlenený do indického prostredia. Očakávaní „iní“ odrazu pôsobia ako dôverne známi.

Meniaca sa minulosť

Drvivá väčšina populárnych fotografií z koloniálneho obdobia v Indii bola zhotovená pod vedením koloniálnej vlády. Niet sa teda čomu čudovať, že fotografia prinášala provokatívne vizuálne stretnutia medzi Východom a Západom. Objektív sa stal archivárom britskej moci a vďaka nemu Briti mohli oceniť rozsah a komplexnosť ich vplyvu. Vizuálne záznamy vytvárali tzv. imaginatívnu geografiu ríše paralelne s radom diskurzov o vede, umení, obchode a vláde. Pri prezeraní fotografií z koloniálneho obdobia je preto potrebné zamyslieť sa nad tým, čo sa pod koloniálnou fotografiou vo všeobecnosti rozumie a čo môže zahŕňať. V súčasnosti je pomerne komplikované zadefinovať, čo všetko koloniálnou fotografiou vlastne je. Nevieme povedať, či prívlastok koloniálna vyjadruje len očividné mocenské vzťahy na fotografii, alebo či ňou rozumieme všetko to, čo sa produkovalo v určitom historickom období a priestore. V prevažnej miere sa o koloniálnej fotografii hovorí ako o obrazoch, ktoré vytváral kolonizátor v koloniálnom období. Na fotografiách sú viditeľné prvky mocenských vzťahov, ako sú prítomnosť indického služobníctva, neodetých domorodcov v kontraste s ušľachtilými britskými dámami a armádnymi dôstojníkmi, ktoré vytvárali zovšeobecňujúci stereotyp obrazu o Indii. Na druhej strane sa v danom čase vytvárali aj iné žánre fotografií, ktoré neboli klasifikované ako koloniálne. Taktiež vznikali v koloniálnom období, avšak vo väčšine prípadov zostali skryté v súkromných a rodinných albumoch. Po bližšom preskúmaní sa môžeme dopátrať k tomu, že práve kvôli naznačenej nejednoznačnosti je užitočné rozmýšľať skôr o fotografiách s koloniálnou minulosťou ako o samotných koloniálnych fotografiách. Vďaka poznatkom, ktoré nám prinášajú aj vizuálne materiály, dnes už koloniálny archív nemožno nazvať vizuálnym dôkazom, ale len určitým pohľadom danej doby.


indiafotografia



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Monika Bagalová

Mgr. Monika Bagalová, absolventka etnológie a mimoeurópskych štúdií na FF UCM v Trnave, v súčasnosti doktorandka na Katedre porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. Zaoberá sa vizuálnou antropológiou so špecifickým zreteľom na vizuálnu kultúru a fotografiu v Južnej Ázii.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9