Koniec Ruskej Ameriky

Publikované v Historická revue č. 2/2017, str. 62 - 69


27.2.2017 | Jiří Černík

KÚPA ALJAŠKY ALEBO „SEWARDOVA POCHABOSŤ“

„Dá sa ľahko predvídať, že Spojené štáty v snahe neustále rozširovať svoje územie a ovládnuť celý severoamerický kontinent sa zmocnia aj našich kolónií a nám sa už nikdy nepodarí získať ich späť.“

Veľkoknieža Konstantin, brat cára Alexandra II., v memorande ministrovi zahraničných vecí Alexandrovi Gorčakovovi.


Pod názvom „Sewardova pochabosť“ vstúpila do amerických dejín jedna z najväčších realitných transakcií z druhej polovice 19. storočia. Zakúpením Aljašky alebo Ruskej Ameriky, ako sa v tej dobe hovorilo, sa nielen zväčšila rozloha Spojených štátov amerických o 586 412 štvorcových míľ (1 518 800 km2), ale tiež sa definitívne skončila ruská prítomnosť na severoamerickom pobreží, ktorej počiatky sa datujú od roku 1784. V tomto roku obchodník a moreplavec Grigorij Šelechov z poverenia cárovnej Kataríny II. založil prvú ruskú permanentnú osadu v miestach, zvaných Zátoka troch svätých (Three Saints Bay), na ostrove Kodiak. Tomuto pokusu o vytvorenie akéhosi predpolia pri aljašskom pobreží však predchádzala objaviteľská činnosť ostatných ruských moreplavcov, menovite to boli kapitán Sterling Romanov a jeho žena Anna, ktorí v roku 1732 po návrate domov hlásili, že zbadali pruh zeme na východnej strane budúcej Beringovej úžiny. Na územie dnešnej Aljašky však Rusi prvýkrát vstúpili až v roku 1741, a síce dvaja objavitelia Vitus Bering a Alexej Čirikov. K systematickému a vedeckému prieskumu došlo až v rokoch 1814 – 1816 z podnetu penzionovaného ministra obchodu a predsedu štátnej rady grófa Nikolaja P. Rumjanceva. Rumjancev financoval cestu okolo sveta vojnovej brigantíny Rurik, ktorej posádka potom vykonávala zemepisné merania a zbierala informácie o faune a flóre nielen pozdĺž pobrežia Aljašky, ale aj dnešnej Kalifornie.

           

Ruský obchod s kožušinami

Vráťme sa teraz k Šelechovovi. Šelechov, nadšený obrovským množstvom srstnatej zveri, najmä morských vydier a tuleňov, sa v roku 1788 so svojím partnerom Larionovičom Golikovom rozhodol založiť kožušinovú spoločnosť, ktorá by im zaistila monopolné postavenie v tejto oblasti. Katarína II. založenie spoločnosti schválila, avšak monopol na kožušinový obchod im zaistila len na území, kde táto spoločnosť operovala. O 11 rokov neskôr spoločnosť získala neobyčajnú podporu zo strany Nikolaja Rezanova, jedného zo spolumajiteľov, ktorý sa tešil značnému vplyvu na dvore cára Pavla I. Rezanovovi sa podarilo zaistiť si cárovu podporu a súhlas na vytvorenie novej obchodnej organizácie, takzvanej Rusko-americkej spoločnosti (RAS), ktorá mala monopolné právo na obchod s kožušinami po celej Aljaške a severnej Kalifornii až k 55. rovnobežke (slovo americkej označuje len skutočnosť, že táto spoločnosť operovala na americkom kontinente, nie že Spojené štáty boli spoluúčastníkmi). V každom prípade išlo o prvú akciovú spoločnosť so sídlom v Irkutsku, ktorej pôvodní akcionári boli obchodníci s kožušinami vrátane Šelechovovej vdovy a ktorá bola pod priamou kontrolou ministerstva obchodu.

RAS a rad menších spoločností začali budovať sieť loveckých táborov a osád prevažne na ostrovoch v tesnej blízkosti samotného pobrežia a na Aljašskom polostrove. Dvomi hlavnými centrami boli pevnosť (v podstate len opevnená osada) St. Michael (1799) na ostrove rovnakého mena a Stará Sitka (Old Sitka) na ostrove Baranov. V severnej Kalifornii neďaleko zálivu Bodega potom v roku 1812 bola založená pevnosť Fort Ross (Rossia). Menšie osady sa nachádzali aj na ostrovoch Unalaska, Atka, Kodiak a Afognak.

Na počiatku 19. storočia sa počet ruských kolonistov pohyboval okolo 450 ľudí, prevažne traperov, lovcov, stavebných robotníkov a námorníkov, ktorí boli roztrúsení vo viac ako 15 osadách. RAS však „zamestnávala“ aj stovky príslušníkov miestnych indiánskych kmeňov, najmä priateľsky naklonených Aleutov. V prípade Tlingitov a Jakutov sa však vzájomné vzťahy natoľko zhoršili, že už v roku 1802 došlo k útoku na pevnosť St. Michael. V pozadí tohto vojnového konfliktu boli nielen hlboké kultúrne rozdiely, ale aj politicko-ekonomické stanovisko Rusov, ktorí považovali miestnych obyvateľov za poddaných ruského cára, a tak ich nútili „robotovať“, inými slovami zadarmo pracovať pre kožušinové spoločnosti. Počas útoku na osadu St. Michael Tlingitovia, vyzbrojení puškami (pozornosť od anglickej kožušinovej Spoločnosti Hudsonovho zálivu – Hudson´s Bay Company), zmasakrovali asi 20 Rusov a 150 Aleutov, zmocnili sa veľkého množstva kožušín a osadu zapálili. O dva roky neskôr, koncom septembra 1804, pri brehu ostrova zakotvili dve vojnové lode, sprevádzané dvoma civilnými plachetnicami, na palubách ktorých sa nachádzalo 150 ruských lovcov. Okolo 500 Aleutov, vybavených kajakmi (baidarkami), sa tiež pridalo k tejto expedícii, ktorú viedol guvernér ruskej Aljašky Alexander Baranov. Útok na opevnenie Tlingitov trval štyri dni. Spočiatku sa zdalo, že delostrelecká paľba z oboch vojnových lodí nebude mať úspech, pretože vďaka plytčinám bola ich zrubová pevnosť mimo dostrelu. Potom, ako kapitán Jurij Fedorovič Lisjanskij nariadil postaviť plte, umiestniť na ne lodné delá a dopraviť ich bližšie k brehu, však bolo o bitke rozhodnuté. V roku 1808 na mieste spálenej osady RAS založila mesto Nový Archangeľsk, ktoré sa stalo obchodným centrom ruskej Aljašky.

Pred 150 rokmi Ruská Amerika, t. j. Aljaška, prešla do amerického vlastníctva. Skončila sa tak ruská prítomnosť na severoamerickom kontinente.

V 30. rokoch RAS vykazovala už len neustále zmenšujúce sa zisky. Tento pokles mal niekoľko dôvodov. Väčšina morských vydier a srstnatej zveri už bola vychytaná, prenikanie do vnútrozemia a preorientovanie sa na lov bobrov nepriniesli očakávané výsledky a zmluva so Spojenými štátmi z roku 1824 umožňovala kapitánom amerických lodí voľne vymieňať priemyselný tovar za kožušiny medzi miestnymi Indiánmi. Medzníkom tohto negatívneho vývoja sa stal predaj pevnosti Fort Ross v Kalifornii, ktorej dochované účtovné knihy jasne ukazujú, že už niekoľko rokov výdaje na jej prevádzku prevyšovali príjmy (za 30-tisíc dolárov ju kúpil švajčiarsky emigrant Johann Sutter, ktorý vďaka obrovským pozemkovým grantom od mexickej vlády budoval rozsiahle poľnohospodárske impérium). Rozhodujúcim bodom v histórii ruskej Aljašky sa potom, i keď úplne nepriamo, stala prehraná Krymská vojna z rokov 1853 – 1856 (viac v HR 11/2016). Tento pochybný vojnový konflikt odhalil tvrdú realitu, a síce, že cárske Rusko je značne zaostalá krajina, a to nielen v oblasti sociálnej a ekonomickej, ale aj technickej (zatiaľ čo ruskí pohoniči, ktorí dopravovali proviant na front, zápasili s rozbahnenými cestami, Angličania dopravovali strelivo a ostatný vojnový materiál k obliehanej pevnosti Sevastopoľ po narýchlo zbudovanej železnici). Cár Alexander II. si uvedomoval, že len hlboké reformy môžu pozdvihnúť Rusko z tejto ponižujúcej situácie, a preto v roku 1861 došlo k oslobodeniu „mužikov“ od roboty a k umožneniu kúpiť si pôdu, na ktorej pracovali. Tento radikálny krok však nebol lacný, pretože podľa cárskeho výnosu o emancipácii bolo treba odškodniť pôvodných majiteľov dotyčných pozemkov. Išlo o sumu 15 miliónov libier šterlingov, ktorú si cárska vláda vypožičala od bankového domu Rothschildovcov na päťpercentný úrok. Pomerne skoro sa však zistilo, že vládny rozpočet na tento dlh nestačí, a preto bolo nutné hľadať zdroje financií inde.

Úvahy vládnych úradníkov o prípadnom predaji Aljašky sa začali objavovať už krátko po skončení Krymskej vojny. Po bitke o Petropavlovsk na Kamčatke totiž Rusi túto pevnosť opustili a anglo-francúzska flotila zostala v severnom Pacifiku (stiahla sa k ostrovu Vancouver), čo presvedčilo ruské velenie o tom, že prípadnému pokusu o vojenské obsadenie Aljašky Angličanmi by v žiadnom prípade nemohlo zabrániť. V tej dobe sa v susednej Britskej Kolumbii našlo zlato, následne došlo k veľkému nárastu počtu obyvateľov, a tak hrozilo nebezpečie, že Angličania začnú prenikať ďalej na sever a skôr či neskôr budú osídľovať územie, ktoré v tej dobe patrilo imperiálnemu Rusku (hoci sa ruská prítomnosť na Aljaške obmedzovala len na juhozápadné pobrežie, cárska vláda si nárokovala celé územie dnešnej Aljašky). Neskoršie finančné ťažkosti potom myšlienku predaja Aljašky opäť aktualizovali a umiestnili ju do popredia vládnych jednaní.

 

Nepružní kupci

Pod vplyvom geopolitickej reality sa cár Alexander II. rozhodol ponúknuť Aljašku dvom súperiacim stranám, a to Anglicku a Spojeným štátom americkým. Ruská vláda bola presvedčená, že obe krajiny majú eminentný záujem získať toto obrovské územie a že sa budú predháňať v ponukách. Logicky vzaté, táto úvaha bola správna. Anglické kolónie v Severnej Amerike hraničili s Aljaškou a, čo sa týka Spojených štátov, pripojenie Kalifornie v roku 1850 a odstúpenie od zmluvy s Anglickom z roku 1818 o spoločnom spravovaní Oregonu Polkovou vládou naznačovali, že v rámci doktríny o „Zjavnom predurčení“ (Manifest Destiny) Američania budú pokračovať v expanzívnej politike až do chvíle, keď ich hviezdnatá vlajka bude viať nad celým severoamerickým kontinentom. Rusom zrejme neušlo patriotické nadšenie Američanov, keď bola nastolená otázka severnej hranice Oregonu, ktoré sa odrážalo v slogane „Päťdesiaty štvrtý stupeň a štyridsiata minúta alebo boj“ (Fifty-Four Forty or Fight). Našťastie chladné hlavy v Polkovej vláde prevládli a podľa zmluvy z roku 1846 (Oregon Treaty) Britská Kolumbia, ktorá pôvodne bola časťou Oregonu, zostala na anglickej strane a existujúca 49. rovnobežka, tvoriaca hranicu medzi USA a Kanadou,  bola  predĺžená  až  k  pobrežiu.

Reakcie oboch strán na ruský návrh spôsobili nemilé prekvapenie. Angličania hneď oznámili, že nemajú záujem. Boli si dobre vedomí toho, že jediný ekonomický potenciál – kožušinové bohatstvo, ktoré toto územie malo, bol do značnej miery spľundrovaný a samotná krajina bola len nehostinná pustina. Jednanie s Američanmi prebiehalo v zime 1859 – 1860. Ruský vyslanec barón Edward de Stoeckl, ktorého manželka bola Američanka, kontaktoval asistenta ministra zahraničných vecí Johna Appletona a kalifornského senátora Williama M. Gwina. Napriek tomu, že tieto jednania boli úplne neformálne, americká strana navrhla čiastku päť miliónov dolárov. Minister zahraničných vecí Alexander Gorčakov, de Stoecklov šéf, ju však považoval za príliš nízku, a teda neprijateľnú. Senátor Gwin naznačil, že jeho kolegovia z Oregonu a Kalifornie by boli ochotní podporiť vyšší obnos, no prezident James Buchanan, ktorý si uvedomoval, že Amerika stojí na pokraji občianskej vojny, prikázal prerušiť jednania a prenechať túto záležitosť svojmu nástupcovi. Rusi sa obrnili trpezlivosťou a čakali.

K obnoveniu jednaní došlo až v roku 1867 na popud Alexandra II. Začiatkom marca sa de Stoeckl spojil s novým ministrom zahraničných vecí Williamom Sewardom, ktorý o ruskom návrhu informoval prezidenta Andrewa Johnsona, bývalého Lincolnovho viceprezidenta. Johnson nemal námietky, naopak, podľa mnohých dnešných historikov v kúpe Aljašky videl možnosť odviesť pozornosť od narastajúceho konfliktu medzi Kongresom a jeho vládou ohľadom rekonštrukcie Juhu, obnovenia občianskych práv pre oslobodených otrokov a prijatia jednotlivých južných štátov späť do Únie. Navyše sa dá povedať, že Seward, bývalý senátor z New Yorku a zanietený stúpenec doktríny „Zjavného predurčenia“, plne podporoval kúpu Aljašky, pretože získanie tejto oblasti by znamenalo značné rozšírenie nielen veľrybárskej činnosti, ale aj obchodných stykov s ázijskými krajinami a hlavne potenciálne privtelenie Britskej Kolumbie, ktorá pôvodne bola časťou Oregonu, k Spojeným štátom. K záverečnému jednaniu potom došlo 30. marca za prítomnosti jeho a de Stoecklových asistentov a predsedu senátneho výboru pre zahraničné vzťahy (Foreign Relations) Charlesa Sumnera. Jednanie sa natiahlo až do štvrtej hodiny ráno a skončilo sa zmluvou o kúpe Aljašky za 7,2 milióna dolárov, čo znamenalo približne dva centy za aker. Východzia cena bola 6,5 milióna, no keď de Stoeckl trval na tom, že Spojené štáty musia vykompenzovať spoločnosti za obchodné budovy, Seward zvýšil cenu na vyššie spomínanú čiastku. Americký senát ratifikoval túto zmluvu 9. apríla (37 hlasov pre, dva proti) a Alexander II. potom 20. júna toho istého roka.

K oficiálnemu prevodu Ruskej Ameriky do amerického vlastníctva došlo až 18. októbra. Podľa dochovaných materiálov sa dá usúdiť, že ceremónia mala celkom hladký priebeh. Spojené štáty zastupoval generál Lovell H. Rousseau a za ruskú stranu bol prítomný generálny riaditeľ RAS knieža Dmitrij Petrovič Maksutov. Pred guvernérskym palácom v Sitke (bývalý Nový Archangeľsk) nastúpili ruské a americké jednotky, stiahnutie ruskej a vztýčenie americkej vlajky sprevádzala kanonáda z pevnostných a lodných diel, po čom kapitán Alexej Alexejevič Peščurov vyslovil úradnú formulu: „Pán generál Rousseau, z poverenia Jeho Veličenstva ruského cára odovzdávam územie Aljašky Spojeným štátom.“

Na záver tejto pasáže ešte môžeme povedať, že aj keď ruskí občania mali na výber – zostať, alebo sa vrátiť do vlasti, väčšina z nich (približne 2 500 ľudí) sa vrátila. Situácia pred prevodom a krátko po ňom sa dá charakterizovať ako dosť chaotická, pretože celý rad dobrodruhov sa snažil využiť neprítomnosť nových zákonov. Dochádzalo tak k podvodom s realitami, k nelegálnemu predaju alkoholu a zbraní a k treniciam medzi ruskými a americkými úradníkmi v otázkach využívania verejných a súkromných budov. Aljaška potom zostala pod vojenskou správou až do roku 1884 (1867 – 1877 armáda, 1877 – 1884 námorníctvo).

 

Reakcie doma a v zahraničí

Domáca reakcia na kúpu Ruskej Ameriky bola, pravdupovediac, schizofrenická. Aj keď väčšina obyvateľov uvítala rozšírenie amerického územia ako príležitosť k ďalšej realizácii pionierskych tradícií, mnohé noviny, najmä na východe, tento krok nekompromisne odsúdili. Niektoré denníky vo veľkých mestách ako New York, Philadelphia a Washington DC poukazovali na tajnostkársky spôsob, akým táto zmluva bola uzavretá, inými slovami bez verejnej rozpravy, a na nedostatok informácií o skutočnom ekonomickom potenciáli zakúpeného územia. Iné vyjadrovali podozrenie, že táto kúpa mala len posilniť záujmy Ruskej ríše, a denníky, oponujúce myšlienke „Zjavného predurčenia“, varovali pred nebezpečím rozpínavosti, ktorá nakoniec povedie k zrúteniu sa Spojených štátov ako v prípade Španielska. V neposlednom rade potom nejeden komentátor zastával názor, že suma 7 miliónov mala byť použitá na rekonštrukciu vojnou zničeného Juhu a nie na kúpu ľadom pokrytej pustiny. Na čele týchto hlasov dlhý čas stáli noviny New York Tribune, riadené Horacom Greeleym, inak známym propagátorom osídľovania Západu a sloganu „Choď na Západ, mladý muž“ (Go West, young Man). Tento rozpor sa dá vysvetliť možno tým, že Greeley a Seward reprezentovali opačné názory ohľadom povojnovej politiky voči Juhu. Aby si tieto kritické články získali príslušnú popularitu, autori ich obyčajne zdobili rôznymi trefnými prezývkami. Napríklad o Aljaške sa vyjadrovali ako o „Sewardovej chladničke“ (Seward´s Icebox), „Záhrade pre ľadové medvede“ (Polar Bear Garden), „Mrožsku“ (Walrussia; Walrus – mrož) a, samozrejme, najpopulárnejšej „Sewardovej pochabosti“ (Seward´s Folly). Bohužiaľ, mnohí neskorší historici podľahli prívalu týchto negatívnych interpretácií, takže dlho sa tradoval názor, že väčšina Američanov získanie Aljašky odmietala. Napokon až v druhej polovici 20. storočia sa tento mýtus podarilo vyvrátiť.

Zahraničné reakcie by sa dali zhrnúť asi takto. Európske mocnosti s výnimkou Anglicka sa kúpou Aljašky, pochopiteľne, necítili byť nijak ohrozené, avšak popredné denníky poukazovali na „neblahú“ alianciu medzi USA a Ruskom, ktorej cieľom bolo posilniť ruské mocenské ambície v otázke Osmanskej ríše alebo, ako sa vtedy hovorilo, v otázke „mŕtveho muža na Bospore“. Ako dôkaz poukazovali na nízku cenu, za ktorú Spojené štáty získali obrovské územie. Inými slovami, vyjadrovali presvedčenie, že existuje tajná zmluva, ktorá v prípade vojnového konfliktu zaručovala Rusku ekonomickú či vojenskú pomoc ako kompenzáciu. V anglickej tlači sa však odrážala značná nervozita, pretože Anglicko vlastnilo kolónie v tesnej blízkosti Spojených štátov. Mnohé z nich neboli dobre spravované a ich obyvateľstvo sa nemohlo pochváliť príliš veľkou prosperitou. Medzi jedny z najslabších patrila Britská Kolumbia. Nielen, že pôvodne bola súčasťou sporného oregonského územia, ale aj mnohí jej obyvatelia verejne dávali prednosť pripojeniu k Spojeným štátom. Navyše, niektorí americkí politici vrátane Sewarda sa netajili názorom, že v rámci Monroeovej doktríny – „Amerika Američanom“ – a umožnenia ekonomického rastu Aljašky je treba otvoriť „pozemný most“, ktorý by natrvalo spojil obe americké územia. Britská vláda si uvedomovala potenciálne nebezpečie, že Britská Kolumbia by mohla byť „pohltená“ expanzívnym susedom, no nepovažovala ho za bezprostredné, pretože k preventívnemu kroku – k pripojeniu Britskej Kolumbie ku Kanadskej konfederácii, ktorá sa skladala zo štyroch provincií (Ontario, Quebec, Nova Scotia a New Brunswick), došlo až v roku 1871.

 

Zlatá horúčka

Z ekonomického hľadiska využívanie prírodných zdrojov bolo výnosné len v oblasti lovu tuleňov a lososov. Medzi rokmi 1870 a 1890 Aljašská obchodná spoločnosť (Alaska Commercial Co) získala vyše 100-tisíc tuleních kožušín, pričom do federálnej pokladne ročne platila 50-tisíc dolárov licenčný poplatok plus dva doláre a 52 centov za každého uloveného tuleňa. V oblasti ťažby nerastného bohatstva, konkrétne uhlia, zinku, olova a medi, však väčšina pokusov stroskotala, jednak kvôli vysokým nákladom na dopravu spomínaných surovín na príslušné trhy a jednak kvôli nedostatku pracovných síl. Počet belochov sa po odchode Rusov dramaticky znížil. Napríklad obyvateľstvo Sitky sa zredukovalo z pôvodných dva a pol tisíca ľudí na niekoľko stoviek. Počet Indiánov sa pohyboval okolo 30-tisíc, no tí boli roztrúsení po celom území Aljašky a dávali prednosť tradičnému spôsobu života, teda lovu, a nie práci v baniach. Vzhľadom na to, že zákon o domovinách (Homestead Act) pre Aljašku, ktorý osadníkom umožňoval zadarmo alebo za nepatrný poplatok získať pôdu, bol schválený až v roku 1898, všetku pôdu v tej dobe vlastnila federálna vláda a len nepatrný zlomok sa nachádzal v súkromných rukách.

Len ťažba na Klondiku vyprodukovala za niekoľko rokov zlato v hodnote okolo 22 miliónov dolárov.

S objavením bohatých ložísk naplaveného zlata v povodí rieky Klondike v roku 1896 však došlo k radikálnej populačnej zmene. Historici odhadujú, že počas zlatej horúčky (1897 – 1899) prišlo na Aljašku vyše 100-tisíc zlatokopov alebo, ako sa im vtedy hovorilo, argonautov. Na Klondike však dorazilo len okolo 40-tisíc ľudí, ostatní sa venovali „podpornej“ činnosti, inými slovami, otvárali saloony, hotely, prerážali cesty, zakladali povoznícke firmy a venovali sa doprave tovaru všetkého druhu vrátane potravín. Len hŕstka zlatokopov mala šťastie a zbohatla, pretože väčšina „kutacích“ pozemkov (claims), ktoré obsahovali veľké ložiská zlata, už bola rozobraná v rokoch 1896 a 1897. Zlatokopecká činnosť na Klondiku sa skončila v roku 1899, krátko potom, keď sa rozkríklo, že sa našlo zlato na pobreží v okolí mesta Nome. Počiatkom 20. storočia „malovýroba“ ustúpila priemyselnej ťažbe, ktorá pretrvávala až do 60. rokov. Aj keď zlatá horúčka bola časovo obmedzená záležitosť, natrvalo zmenila tvár Aljašky a „kutacie“ pozemky na Klondiku vyprodukovali zlato v celkovej hodnote okolo 22 miliónov dolárov. Vznikol celý rad nových miest, ako Juneau, Anchorage, Dawson, Skagway, White Horse, Nome a ďalšie, došlo k stavbe železníc a neskôr k rozšíreniu banského priemyslu. Ťažba zlata pokračuje dodnes, síce väčšinou len v „malom“, no vďaka modernej technológii a chemickému spracovávaniu zlatonosnej  hliny je  stále  rentabilná.

 

Vyplatilo sa kúpiť Aljašku?

Väčšina amerických historikov odpovie jednoznačne, že áno. Predovšetkým počas prvej polovice 20. storočia, keď sa sprístupnilo vnútrozemie, došlo nielen k rastu obyvateľstva, ale aj hospodárstva. Vďaka neobyčajným prírodným krásam sa k zvýšenej banskej činnosti pridalo ďalšie finančne výnosné odvetvie, a to turistický ruch. Spočiatku Američania a potom turisti z iných krajín začali prúdiť na územie Aljašky, aby navštívili historické miesta, spojené so zlatou horúčkou, a neskôr, aby strávili niekoľko dní v prírodnom parku Denali, založenom v roku 1980. Okrem úchvatného pohľadu na zasnežené vrcholky najvyššej hory na severoamerickom kontinente – pôvodne Mount McKinley, v roku 2015 premenovanej na Mount Denali, návštevník z bezpečia autobusu môže pozorovať medvede grizly, pasúce sa stáda jeleňov a sobov, prípadne zazrieť i plachého losa (v súčasnej dobe sa počet návštevníkov pohybuje okolo dvoch miliónov ročne). Aljaška so zlatou horúčkou pevne zakotvili aj v americkej kultúre a stali sa námetom množstva literárnych prác, zastúpených v prvom rade Jackom Londonom. Zo strategického hľadiska toto územie zohralo dôležitú úlohu nielen počas 2. svetovej vojny, ale hlavne počas „studenej vojny“ so Sovietskym zväzom. Stalo sa súčasťou obranného systému a následne domovom mnohých leteckých a námorných základní a radarových a odpočúvacích staníc.

Niektorí ekonómovia však zastávajú názor, že pre federálnu vládu kúpa Ruskej Ameriky bola a je stratová záležitosť. Do tejto kategórie patrí David R. Barker, ktorý vo svojej 46-stránkovej eseji Bola kúpa Aljašky dobrý obchod? (Was the Alaska Purchase a Good Deal?, 2009) tvrdí, že nie. Aj keď došlo k objaveniu ropy a stavbe ropovodu v Prudhoeskej zátoke (Prudhoe Bay) v roku 1968, príjmy z daní nestačia pokryť náklady, spojené s funkciou štátnej vlády a množstvom federálnych programov (Aljaška sa stala 49. štátom USA v roku 1959).

Na záver tohto článku ešte jedna zaujímavosť. Ako v súčasnej dobe, tak i v dobách temného stalinizmu, sa v ruskej tlači objavili články, v ktorých sa autori domáhali návratu Aljašky do ruského vlastníctva. Medzi popredných patrí ultranacionalista Vladimir Žirinovskij, ktorý argumentuje tým, že vytvorením Sovietskeho zväzu sa všetky zmluvy, uzavreté cárskym režimom, stali neplatnými. Dokonca tvrdí, že nešlo o predaj, ale o prenájom na dobu 99 rokov, teda Američania mali vrátiť Aljašku už v roku 1966. A ako na to reagujú Američania? Humorom. Predať Aljašku späť Rusom vraj nie je taký zlý nápad, zbavili by sa národného dlhu, ktorý v súčasnej dobe dosahuje výšku 20 biliónov dolárov.


aljaškausa a ruskozlatá horúčka



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 33,60




Autor

Jiří Černík

Jiří Černík, MA, absolvent germanistiky na Univerzite Georga Washingtona. V odbornej činnosti sa venuje histórii osídlenia amerického západu.

Pozrite si tiež


Novembrové vydanie

2.11.2017 | Jaroslav Valent

Milí čitatelia,                  Historická revue sa týmto novembrovým číslom už štvrtý rok venuje téme 1. svetovej vojny. Po úspešných vydaniach k rokom 1914, 1915 a 1916 sme sa dostali k ďalšej významnej storočnici...

  • 1537
  • 5

Vzostup zla

31.7.2017 | Jakub Drábik

Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj...

  • 4547
  • 33

Falklandy 1982

14.6.2017 | Peter Száraz

V apríli 1982 prekvapilo svetovú verejnosť, keď sa jednotky argentínskych ozbrojených síl vylodili na bohom zabudnutých ostrovoch kdesi v predpeklí Antarktídy. Napätie a prekvapenie z opovážlivosti zvyšoval fakt, že Falklandské...

  • 2565
  • 18