Konštantín Filozof skonal pred 1150 rokmi v Ríme


15.2.2019 | Ján Vavruš

 

Poznáme ho pod menom Cyril, hoci toto meno mu patrilo len posledných 50 dní pozemského života. Práve s ním však vstúpil do dejín Európy spolu s bratom Metodom. Ich kresťanský intelekt sa formoval v byzantskom kultúrnom prostredí, v centre významných politických udalostí a zápasov o charakter kontinentu.  

Svojim literárnym obsahom a estetickým štýlom patrí životopisné dielo o Konštantínovi ku klenotom európskej literatúry. Pomerne jednoduché, niekedy až humorne použité logické i abstraktné argumenty s plnou vážnosťou obhajujú kresťanskú vieru vo vzťahu k islamu a židovstvu.


 

Životopis uchováva i nevšedné historické a teologické informácie, početné sú nielen citáty zo Starého a Nového zákona, ale aj Koránu. Konštantína právom nazývali Filozof, lebo zmyslom jeho života sa stala Múdrosť (Sophia), chápaná ako konvergencia hľadania antickej gréckej múdrosti a Božej Múdrosti cez Slovo – osobu Ježiša Krista.

 

Konštantín a Metod prinášajú ostatky sv. Klimenta do Ríma

 

Rodinné zázemie

Konštantín sa narodil v zámožnej rodine významného vojenského veliteľa v druhom najväčšom byzantskom meste – Solúne (Thessaloniké), v centre správneho a vojenského okrsku. Mesto ležalo na dôležitej ceste Via Egnatia, spájajúcej Konštantínopol s jadranským pobrežím a Rímom.

Na konci 6. a začiatku 7 storočia sa Slovanom nepodarilo dobyť Solún, ale usídlili sa v jeho okolí. Etnický ráz mesta bol pestrý, cez námorný prístav pulzoval život s krajinami Afriky a Ázie a v Solúne žila aj početná židovská komunita. Tieto okolnosti pozitívne formovali Konštantínovu osobnosť, jeho jazyková zdatnosť svedčí o výchove v multikultúrnom a bilingválnom prostredí.

Po smrti otca, ktorý zomrel zrejme na následky zranenia z bojov proti peloponézskym Slovanom, bolo povinnosťou cisára postarať sa o siroty dôstojníkov v aktívnej službe. Takto sa 14-ročný Konštantín dostal do hlavného mesta a študoval na cisárskej univerzite.

Bola to elitná škola, jej úlohou bola výchova úradníkov oddaných dvoru. Konštantín odmietol sobáš s dcérou logotheta Theoktista, a tým aj perspektívne postavenie v cisárskej administratíve. Rozhodol sa pre duchovný stav (pravdepodobne mal len diakonské svätenie) a vstúpil do služieb patriarchu ako bibliotekár – sekretár v Chráme Svätej Múdrosti (Hagia Sophia).

V tomto úrade nezotrval dlho a odišiel do niektorého z kláštorov na brehoch Bosporu. Pre výnimočnú vzdelanosť ho napokon vymenovali za profesora filozofie na univerzite, kde sa stal nástupcom Fotia. Jeho aktívny kontakt s cisárskym dvorom ho však naďalej zaväzoval aj k plneniu iných úloh, a tak sa v službách cisára zúčastnil na misiách do vzdialených krajov.

 

Misia k Arabom

Misia datovaná do roku 851 nie je potvrdená arabskými alebo byzantskými prameňmi, dozvedáme sa o nej len zo staroslovienskeho Života Konštantína. Z iných historických prameňov vieme o ceste v roku 855, mal sa jej zúčastniť tiež Fotios, čo zvádzalo k domnienke o účasti Konštantína na tejto misii (855) a nepresnom datovaní Konštantínovým životopiscom do roku 851.

Arabskí (Tabari, Yaqubi) a byzantskí autori (Genesios, Cedrenus, Theophanes) sa zmieňujú o mierových rokovaniach v roku 855, ktorých výsledkom bola výmena zajatcov na rieke Lamos. Podľa F. Dvornika sa však tieto rokovania uskutočnili až 4 roky po dišpute zaznamenanej v Konštantínovom životopise.

Medzi abbásovskými kalifmi a Byzantskou ríšou existovala pravidelná forma diplomatických kontaktov, vzájomné návštevy a posolstvá neboli ničím neobvyklým. Misia v roku 851, ktorej sa zúčastnil aj Konštantín, môže byť vnímaná ako byzantská reakcia na protikresťanské opatrenia panovníka al-Mutawakilla v rokoch 849 – 850, preto bola potrebná účasť vzdelaného filozofa, teológa a znalca jazykov.

Konštantínov životopisec autenticky opisuje mesto a paláce, kam misia dorazila. Hoci meno mesta neuviedol, predpokladá sa, že to bola Samara, dnes už len rozsiahla archeologická lokalita ležiaca asi 150 km severne od Bagdadu. V tých časoch to bolo hlavné mesto Abbásovcov s početnými komunitami Grékov, ale aj iných východných kresťanov.

Z nich najmä nestoriáni boli známi svojou lekárskou službou na kalifovom dvore. A práve v onom meste, snáď priamo na panovníkovom dvore, sa mala uskutočniť apologetická dišputa s učencami, ktorá je excelentným prameňom pre samotné pochopenie vieroučných rozdielov v širšom kontexte. V diskusii musel Konštantín nielen zodpovedať otázky, ale aj predložiť presvedčivé argumenty. Uvedená je v šiestej kapitole Života Konštantína.

 

Konštantín a Metod prichádzajú na Veľkú Moravu

 

Apologetická dišputa

Najprv sa Konštantína spýtali, čo si myslí o diabolských obrazoch, ktoré boli namaľované z vonkajšej strany na dverách kresťanských obyvateľov mesta. Vtipná a logická odpoveď Konštantína znela: „Oni (diabli) nemôžu žiť s nimi (kresťanmi), a preto utekajú von od nich. A tam, kde takéto (diabolské) znamenie nie je zvonku (na dverách), tam sú (diabli) s tými (vo) vnútri (ich domov).“

Pri obedňajšej diskusii chválili sa islamskí učenci, ako prísne a jednotne dodržiavajú Mohamedove zákony a vyčítali kresťanom, že Kristov zákon si každý vysvetľuje rôzne. Konštantín odpovedal prirovnaním: „Boh náš je ako hlbina morská.“ Slovo „hlbina“ alebo „hlbočina“ v starozákonnom chápaní znamená niečo neznáme, tajuplné, ľudia ju môžu poznať len čiastočne a nemôžu ju nijako ovplyvniť. Zároveň však znamená niečo principiálne dôležité.

Morská hlbina je nielen hlboká, ale aj široká, je to veľmi veľký priestor. Kresťanské more je dostatočne veľké, aby kresťania rozličným spôsobom hľadali v jeho hlbinách a čerpali z bohatstva jeho Veľkej Múdrosti. Moslimské more je však úzke a pohodlné, nie je nad ľudskú obyčaj. Konštantín vedel, že existujú rozliční kresťania a nie všetci sú dostatočne rozumní.

Niektorí sa plavia v zhnitých koráboch a more nepreplávajú, ťažko sa namáhajú a daktorí sa aj potopia. Konštantín poukazuje na rozumový aspekt pri prekonávaní morskej hlbiny, na racionálne konanie. Argumenty o jednote islamu samozrejme neboli celkom pravdivé, bola to účelovo predstieraná jednota, lebo medzi islamskými učencami existovali rôznorodé exegetické prúdy, podobne ako tomu bolo u kresťanov.

Ďalšia otázka predostretá v dišpute bola v 9. storočí veľmi aktuálna a týkala sa Najsvätejšej Trojice a viery v jedného Boha. Islamskí učenci vyčítali kresťanom: „Akože vy, keď je jeden Boh, v troch ho oslavujete? ... Lebo Otcom ho menujete, i Synom i Duchom..., tak i ženu mu dajte, aby sa z neho mnohí bohovia splodili.“

Vo svojej odpovedi sa Konštantín odvolával na prorokov, tradíciu cirkevných otcov a učiteľov. Pripomenul, že tým istým spôsobom chápal túto náuku aj prorok Mohamed, keď napísal: „Poslali sme ducha nášho k panne určiac, aby porodila.“ Konštantín teda v prospech existencie Najsvätejšej Trojice použil citát – verš Koránu 19,17, ktorý je významovo zviazaný s veršom 19,19 a 19,22.

Z uvedených veršov vyplýva, že Boží Duch, po arabsky „Ruh“, bol poslaný (od Boha, z Boha) preto, aby obdaroval Máriu čistým synom. Zatiaľ čo moslimov otázka Ježišovho otcovstva bližšie nezaujíma, pre kresťanov je Ježiš Kristus Božím synom, ktorý sa počal z Ducha Svätého.

Konštantín hovoril grécky, hebrejsky aj arabsky a vedel celkom jasne, že hebrejské slovo „Ruah“ bolo pôvodne prekladané do gréckeho jazyka výrazom „pneuma“ a poznal aj celkový kontext, v akom bol tento výraz používaný. Duch ako vietor, Duch ako sila, ktorá oživuje, Duch ako stredobod ľudského poznania a cítenia, Duch ako Boží Duch, ako dych Boha, dych Jahveho, ako pneuma všemohúceho Boha.

V starom zákone sa nachádza slovo „Ruah“ 378 krát a nie je celkom jasné, prečo islamskí učenci v 9. storočí nepoznali hlboký, pôvodný hebrejský význam tohto slova. Ide tu o to isté slovo, tú istú semitskú tradíciu, doslovne memorovanú z generácie na generáciu a predsa odlišne chápanú a interpretovanú.

Súčasní islamskí exegéti dokonca pri preklade tohto verša (19,17) pod slovom „Ruh“ – Duch v zátvorke uvádzajú „Jibral“ (Gabriel), a tak obdarovanie Márie Duchom, ohlasované podľa kresťanskej tradície už 2 000 rokov, vysvetľujú ako Zvestovanie poslom menom Gabriel, ktoré sa spomína aj v Lukášovom evanjeliu (1,26).

V Koráne sa nachádza aj iný verš (21,91). Život Konštantína ho síce neuvádza, ale pri apologetickej dišpute s islamskými učencami mohol byť tiež použitý, lebo vyjadruje hlavnú líniu Konštantínovho argumentu. V Koráne je napísané (21,91): „Vdýchli sme jej nášho Ducha a urobili sme ju a jej syna znamením pre svet.“

Tento verš potvrdzuje výklad slova „Ruh“ ako tvoriaceho Ducha všemohúceho Boha. Boh účinkuje ako Duch. Boh nie je žiadne statické Bytie, Boh je dynamický. Stačí, aby dýchol, a tak stvorí to, čo chce. Kristus povedal: „Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn, 4,24).

A práve Ján, ktorý zaznamenal tieto Ježišove slová, bol najobľúbenejším autorom nášho filozofa Konštantína. Jánovo evanjelium preložil Konštantín ako prvé do staroslovienskeho jazyka, čím rozšíril tie najlepšie teologické vedomosti svojej doby medzi európskymi Slovanmi v ich vlastnom jazyku. Jeho preklad bol na svoju dobu geniálnym dielom a je veľkou cťou pre nás i ďalšie generácie, že môžeme túto tradíciu poznať a uchovávať.

Diskusia s islamskými učencami z roku 851 však pokračovala ďalej. Konštantín obhajoval vojenskú obranu kresťanov voči islamu ako skutok lásky voči svojim priateľom – kresťanom v ohrození, aby so zajatím tela nebola zatratená ich duša. Pre kresťanov na Blízkom východe obvyklé kolektívne platenie daní moslimským vladárom Konštantín odmietol s chladnou logikou.

Kristove slová o platení daní „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, Bohu“ sa vzťahovali na obdobie Rímskeho cisárstva, a preto kresťania nie sú zaviazaní platiť dane Izmaelitskému kráľovstvu. Konštantínov argument vyznieva veľmi vtipne, lebo Arabi označovali Byzanciu menom „rum“, teda tým istým menom ako starovekú ríšu Rimanov, a Konštantínova odpoveď „Rimanom všetci dávame daň“ znamenala, že ak niekomu treba vôbec nejaké dane platiť, tak potom jedine Byzantíncom, ktorí boli kresťanmi.

Z celkovej dišputy medzi Konštantínom a islamskými učencami je zrejmé, že tak ako Konštantín poznal korán, islamskí vzdelanci sa veľmi dobre orientovali v novozákonných a starozákonných spisoch. Podľa Konštantínovho vnímania boli vedomosti islamských učencov aj v ďalších oblastiach len chválenie sa „smrdiacim mešcom“, lebo všetky umenia aj tak predsa pochádzajú od Grékov. Skutočnosť, že on všetky tieto umenia ovláda, nie je nič neobvyklé. Konštantín bol predsa Grékom. A žil v časoch hľadania nových (kresťanských) impulzov na troskách grécko-rímskeho antického dedičstva.

 

Misia k Chazarom

Podľa údajov životopisca sa mal Konštantín po návrate z misie k Arabom a uplynutí nejakého času vzdať profesorskej činnosti na univerzite, odísť do samoty a potom do kláštora k bratovi Metodovi. Odchod do kláštora sa dáva do spojitosti s prevratom v roku 856 a zavraždením Theoktista. Nepokojné politické pomery tak Konštantín prežil pri svojom bratovi, „začal žiť a modlitbu činiť bez prestania k Bohu, len s knihami sa rozprávajúc“.

Cestu k Chazarom podnikli bratia už spoločne na žiadosť cisára ako účastníci bežnej diplomatickej misie. Začala pobytom v Chersone, kde Konštantín študoval hebrejský jazyk a preložil osem kníh o gramatike. Stretol tu aj Samaritána, ktorý mu priniesol knihy, a Konštantín ich bez chyby vedel prečítať.

A nielen to. Objavil aj evanjelium a žaltár „ruskými písmenami písaný“ a dokonca našiel človeka, ktorý týmto jazykom hovoril. V skutočnosti to však nemohli byť ruské písmená, lebo okolo roku 860 žiadne neexistovali. Historická interpretácia tejto vety vyznieva dvoma smermi. Konštantín našiel buď gótske, alebo sýrske texty.

Teória A. Vaillanta predpokladá chybu pri opise z hlagolského textu do cyriliky a tzv. koruptelu, teda zámenu písmen, keď namiesto „sur´skými“ písmenami prepisovateľ mylne zmenil text na „rus´kými“ písmenami. Životopisné dielo vzniklo krátko po filozofovej smrti (autorstvo sa niekedy pripisuje Metodovi, alebo niektorému z Konštantínových žiakov) a najstarší zachovaný exemplár textu je až z 15. storočia, preto by koruptela nebola ničím neobvyklým.

Vaillantova teória je tak nepochybne najbližšie k historickej realite. Okrem toho viacerí špecialisti (Nevostrujev, Grivec, Jakobson) publikovali názory, že staroslovienske preklady sa vyznačujú jasnými vplyvmi sýrskych textov. Pod pojmom sýrske texty (v danej dobe) rozumieme západný dialekt aramejského jazyka, považovaný za hovorovú reč židovských obyvateľov rímskej provincie Sýria v časoch Ježiša Krista. Nález textov musel preto samotného Konštantína neobvykle prekvapiť a vedomosť o takomto detaile z jeho cesty nám mohol zachovať len jeho najbližší spolupracovník.

Oveľa dôležitejší bol však nález relikvií sv. Klimenta Rímskeho, štvrtého pápeža. Podrobnejšie nás o ňom informuje prameň známy pod menom Historia brevis, z ktorého vyplýva, že Konštantín sa osvedčil ako skúsený archeológ. Nielenže identifikoval ostrov s hrobom mučeníka, ale pre svoju expedíciu aj získal dvoch významných sponzorov – miestnych hodnostárov.

Najdlhší dialóg viedol Konštantín na dvore chazarského kagana v spore so židovskými učencami. Početné citáty zo Starého zákona obsiahnuté v životopise patria medzi všeobecne známe argumenty tej doby. Nosné témy zostávajú nezmenené, je to otázka Najsvätejšej Trojice, ako aj účinkovanie Ducha a predstavenie osoby Ježiša Krista ako očakávaného vykupiteľa – Mesiáša.

V tretej časti teologického dišputu Konštantín opätovne zdôrazňuje význam ľudského rozumu, lebo „tak ako oheň skúša zlato a striebro, človek rozumom oddeľuje lož od pravdy“. Misia k Chazarom bola zakončená krstom niekoľkých miestnych obyvateľov a prepustením gréckych zajatcov, zrejme otrokov získaných Arabmi pri vojenských operáciách proti Grékom.

Napriek skvelým Konštantínovým argumentom však z iných historických prameňov vieme, že kagan svoje židovské náboženstvo neopustil. Chazari boli nakoniec začlenení medzi nepriateľov Byzancie a cisár uzatvoril spojenectvá s okolitými protivníkmi Chazarov, s Pečenehmi a s Alanmi.

 

Mozaika sv. Cyrila na mieste, kde by sa mal nachádzať jeho hrob v Bazilike sv. Klimenta v Ríme

 

Misia k Moravanom

Nepochybne najznámejšou Konštantínovou misiou je práve vyslanie na Moravu a vynájdenie špeciálneho písma – hlaholiky. Hoci celá misia predstavuje len nepatrný zlomok z veľmi pestrého Konštantínovho života, stala sa známou najmä vďaka neskoršiemu pôsobeniu brata Metoda.

Bola zavŕšená neobvyklým rozmachom a akceptovaním kresťanstva medzi slovanským obyvateľstvom východnej Európy. Odhaduje sa, že škola, ktorá vznikla na Morave počas asi 20-ročnej existencie, vychovala do dvesto nasledovateľov. Aj keď v dôsledku politických nezhôd museli žiaci Konštantína a Metoda odísť z nášho územia, usadili sa v okolitých krajinách a stali sa základom vzdelanosti v Macedónsku a Bulharsku a ich pokračovatelia účinkovali ďalej v Chorvátsku, Srbsku a Rusku.

Žiaľ, aj v odbornej literatúre sa mnohokrát stretneme s nereálnymi historickými interpretáciami. Sem patrí napríklad názor, že cieľom misie bolo šírenie východného – ortodoxného kresťanstva v strednej Európe a že požiadavka Rastislava o vyslanie biskupa a učiteľa z Byzancie mala viesť k začleneniu jeho ríše pod konštantínopolského patriarchu. V tomto kontexte niektorí historici dokonca považujú vymenovanie Metoda za metropolitu rímskym biskupom ako najväčší neúspech byzantskej misie.

Takéto extrémne názory vychádzajú zo všeobecnej neznalosti historických pomerov na strednom Podunajsku a širších kultúrno-náboženských súvislostí. Je všeobecne známe, že územie Veľkomoravskej ríše pred príchodom Konštantína a Metoda bolo intenzívne christianizované zo Západu.

Modlitby a spovedné formulácie používali podunajskí Slovania prinajmenej 50 rokov pred príchodom byzantskej misie a ich predlohy pochádzajú z bavorskej a severotalianskej oblasti. Dokonca aj najstaršie zachované hlaholské texty dokazujú priamy preklad z latinských omšových kníh.

Všeobecne známe tzv. Kyjevské listy sú vlastne časťou omšovej knihy v staroslovienskom jazyku, ktorej latinská predloha má spojitosť so sakramentárom z Padovy (okolo r. 840), alebo ešte starším Salzburským sakramentárom. Konštanín, Metod a ich žiaci teda popri východnej liturgii zachovávali aj miestnu liturgickú prax – rímsky omšový poriadok, lebo prirodzene považovali veľkomoravské územia za oblasť spadajúcu do kompetencie Ríma.

Samotní Gréci poznali rímsky omšový poriadok, existoval aj v gréckom jazyku ako liturgia sv. Petra a z gréčtiny ju preložili aj do gruzínskeho jazyka. Západná liturgia bola v 9. storočí vo východnom – gréckom svete bežne používaná, rozdiel v otázkach viery medzi východnou a západnou cirkvou vtedy vlastne neexistoval.

Vyskytovali sa snáď osobné spory, ale tie priamo nesúviseli s vieroučnými otázkami. Okrem toho celá misia Konštantína a Metoda napriek nepriateľskému postoju bavorského kléru dosiahla plné uznanie v kompetentnej autorite – v Ríme, kde mimochodom v tom čase existovalo približne 12 kláštorov s východným liturgickým poriadkom.

V Konštantínovom životopise sa rímsky biskup – pápež označuje termínom „apostolikos“, čo svedčí o akceptácii pápeža ako Petrovho nástupcu. Znalec evanjelií Konštantín veľmi dobre vedel, aký význam má veta: „Peter, ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“

Vedel to nielen on, ale aj iní východní hodnostári tej doby, keď sa so svojimi spormi obracajú na rímskeho biskupa – pápeža, aby ich rozhodol. Konštantín bol zbožný aj vzdelaný zároveň, nadobudol výnimočný pedagogický talent a vytvoril hlaholiku, aby dokázal vysvetliť v slovanskom kultúrnom prostredí základné pravdy kresťanskej viery a Sväté písma.

V staršej literatúre sa stretneme aj s mylnými názormi o vzniku hlaholiky z malej gréckej abecedy, aj keď na prvý pohľad je zrejmé, že medzi gréckou a hlaholskou abecedou je podstatný rozdiel. Hlaholské písmená sú rôznorodou kombináciou troch základných symbolov (kríž, trojuholník a kruh), ktoré zároveň slúžili ako exegetické pomôcky výkladu slovných pojmov. Kríž ako symbol vykupiteľského diela Kristovho, trojuholník ako symbol Najsvätejšej Trojice a kruh ako symbol všemohúcnosti, nekonečnosti a plnosti Božstva.

Konštantín zakončil svoju životnú cestu v Ríme. Pápež prijal jeho dielo – slovienske knihy, posvätil ich a položil v Chráme svätej Márie i spievali nad nimi svätú liturgiu. Potom Konštantína postihla choroba, očakával svoju smrť a vstúpil do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomrel ako 42-ročný 14. februára indikcie druhej od stvorenia sveta roku 6377 (14. februára 869). Metod ho chcel preniesť do domovského kláštora v Byzancii, ale nakoniec sa uzhodli, že ho pochovajú v Bazilike svätého Klimenta v Ríme, kde až doteraz uchovávajú jeho relikvie.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Ján Vavruš

Popis autora

Pozrite si tiež


Perzský súmrak nad Babylonom

23.5.2019 | Michal Habaj

V roku 543 pred n. l. rozvírili mračná piesku tisíce mužov, ktorí tiahli severoarabskou púšťou. Do Babylonu sa po desiatich rokoch vracal Nabonid, posledný novobabylonský panovník.                     Babylonského...

  • 170
  • 1