Obchodom i mečom: vzostup stredovekých Košíc


Mimoriadny hospodársky rast, náklonnosť panovníkov, predbehnutie viacerých iných,  pôvodne aj významnejších miest. Takto možno charakterizovať košický vývoj v 13. a najmä v 14. storočí.


 

Hoci starší vývin Košíc je známy minimálne, v priebehu storočnice od prvých písomných zmienok sa mesto stalo jedným z najdôležitejších obchodných a remeselníckych centier Uhorského kráľovstva.

Dynamický príbeh stredovekých Košičanov robí ešte pozoruhodnejším ďalšia okolnosť, a to fakt, že istý čas čelili konfliktu s najmocnejším šľachtickým rodom v okolitom regióne. Napätie vyvrcholilo známou bitkou pri Rozhanovciach.

 

Bitka pri Rozhanovciach podľa Obrázkovej kroniky zo začiatku 2. polovice 14. storočia.

Zdroj: wikipedia.org

 

Z ranostredovekej histórie

Najstaršie dejiny Košíc sú málo objasnené. Prvá písomná správa z roku 1230 spomína dvoch tunajších obyvateľov ako predajcov pozemku, ktorý vlastnili v chotári susednej dediny. Zmieňuje aj košického farára, takže tu stál kostol.

No na území dnešných Košíc archeológovia dosiaľ nenarazili na pozostatky tohto osídlenia. Stále sa čaká na prelomový objav. Aktuálne je preto možné oprieť sa aspoň o interpretácie jazykovedcov a historikov.

Kto založil a obýval pôvodnú dedinu Košice, dosvedčuje samotný názov. Pomenovanie má totiž slovanský pôvod. Korení v osobnom mene Koša s neskorším privlastňovacím sufixom –ice (ten sa v slovenčine zaužíval v 12. – 13. storočí).

Takže názov Košice môžeme interpretovať ako Košova dedina. Ide o starobylý typ názvu, ktorý Maďari prevzali od Slovákov ako Kassa (prispôsobené Koša), teda bez novšej prípony. Obce s pomenovaním „Košice“ sú pritom okrem Slovenska známe aj v Česku a Poľsku, čo naznačuje dobovú frekventovanosť tohto mena u západných Slovanov. Vymenované okolnosti tak vypovedajú o existencii „našich“ Košíc dávnejšie pred prvou písomnou správou.

Z najstaršej zmienky i z ďalších stredovekých listín je zároveň zrejmé, že Košicami prechádzali dôležité krajinské cesty v smere juh – sever a západ – východ. Komunikácie boli výsledkom vývoja, teda dlhodobého používania.

Ich križovatky predstavovali vhodné miesta pre konanie pravidelných trhov a tie zase tvorili zárodok i nevyhnutný ekonomický faktor mestského vývinu. Aj v Košiciach sa preto dôvodne predpokladá fungovanie trhu už pred písomnými záznamami.

 

Košická prvá erbová listina z roku 1369

 

Cassenses Theutonici vel Saxones

Je známe, že usadenie hostí (cudzincov) v Uhorskom kráľovstve, a teda tiež na území dnešného Slovenska, spôsobilo výraznú zmenu mestského vývoja. Od 13. storočia išlo predovšetkým o Nemcov.

Ich skúsenosti sa u nás prejavili vo vyspelejšom urbanizme, prehĺbili rozvoj a koncentráciu remesiel i obchodu, podporili širšie napojenie na medzinárodnú kupeckú sieť a prispeli tiež k úplným novinkám – samospráve i výsadnosti meštianstva, opierajúceho sa o väčšinou spísomnené privilégiá.

Aj v Košiciach sa usádzali hostia niekedy od prvej polovice 13. storočia. V literatúre sa zvyčajne uvádza termín ich príchodu po vpáde Mongolov, teda po roku 1242, ale už niekoľkí historici vyslovili mienku, že prví hostia sem mohli prísť skôr.

Každopádne, stalo sa tak pred najstaršou zmienkou o nich z roku 1249. Vtedy totiž hostia v neďalekej Seni dostali od kráľa Bela IV. tie isté výsady, aké už on kedysi udelil košickým hosťom. Ďalšie konkrétnejšie informácie však nie sú známe, čím ostávajú jednou z nezodpovedaných otázok košických stredovekých dejín. 

V Košiciach sa usadilo mnoho Nemcov. Nešlo o jednorazový akt, ale dlhodobejší proces. Podporovala ho blízkosť hraníc a taktiež skutočnosť, že podobne aj Spiš i šarišské mestá hojne osídlili hostia, Sasi, takže tu vzniklo širšie nemecké zázemie.

Samozrejme, v celkovom zastúpení obyvateľstva regiónu tvorili cudzinci len menšie percento, čo sa nevyhnutne odrazilo i v mestských populáciách, neustále dopĺňaných prisťahovalcami. Hostia tiež museli rátať s pôvodným osídlením lokalít, v ktorých sa usádzali.

Tak už od  najstaršej košickej súdnej knihy z rokov 1393 – 1405 sa spomína Slovenská ulica (dnešná Kováčska), názvom poukazujúca na početnosť niekedy na nej bývajúcich Slovákov. V tom istom prameni sa k roku 1400 tiež zmieňuje slovenský kňaz. Z konca stredoveku (rok 1506) zase jeden list košickej mestskej rady uvádza ako starú zvyklosť konanie bohoslužieb v nemeckom, maďarskom i slovenskom jazyku.

Nemci však boli v stredovekých Košiciach početným, dominantným etnikom, držiacim v rukách obchod i samosprávu. Aj Obrázková kronika, spísaná začiatkom druhej polovice 14. storočia k dejinám Uhorska, spomína pri opise udalostí vedúcich k bitke pri Rozhanovciach ako jedných z aktérov práve košických Nemcov (Sasov), ktorí siahli na život Omodeja Abu, jedného z vtedy najmocnejších mužov krajiny.

 

Plastika mestského erbu od umelca Arpáda Račka z roku 1999 v parku pred Dómom

 

Na trase Balkán – Balt

Postavenie a ambície Košičanov sa odvíjali od úspešného hospodárskeho rozvoja mesta. Hostia sem zaiste prišli kvôli už istým priaznivým podmienkam i potenciálu pre progres obchodu a remesiel. Preto ich podporoval aj kráľ, keďže chcel zvýšiť svoje príjmy.

Význam Košíc sa zo známych údajov predvída spočiatku skôr v regionálnom rámci. Napríklad Bratislavu či Nitru i Budín (Buda), Stoličný Belehrad (Székesfehérvár), Jáger (Eger) a pár ďalších uhorských lokalít poznali arabskí cestovatelia – obchodníci aj v polovici 12. storočia.

No dôležitosť Košíc z medzinárodného hľadiska kladú historici neskôr, zrejme od posledných dekád 13. storočia. Podnetom sa stal rozmach tadiaľ prechádzajúcej kupeckej cesty smerujúcej na Krakov. Komunikácia spájala balkánske krajiny i Sedmohradsko a juh Uhorska s mestami pri Severnom mori združenými do spolku Hanza. Tie zase sprostredkovali obchod ďalej so západnou Európou po rýchlejších morských trasách.

Košice mali v rámci Uhorska na tejto ceste obzvlášť výhodnú polohu. Tunajší mešťania sa preto uplatnili najmä ako sprostredkovatelia tovaru a surovín, no sortiment poznáme konkrétnejšie až zo správ 14. – 15. storočia.

Popri tranzite z juhu kráľovstva lákali trhy na Západe predovšetkým bohaté náleziská kovov z východoslovenských baní. Cez Košice tiež putovalo víno z teplejších a doteraz známych vinohradníckych oblastí Sriemu (na pomedzí dnešného Srbska a Chorvátska) i z okolia Tokaja.

V stredoveku sa však viniču darilo aj na súčasnom východnom Slovensku. Exportom bolo aj drevo, vosk, med, mäso, kože, lacnejšie textílie a pod. Naopak, do Uhorska sa dovážali luxusnejšie výrobky a jemné tkaniny, korenie, exotické ovocie či morské ryby. Kvitnúci obchod vyzdvihol Košičanov do popredia mestského vývinu v Uhorsku.

           

Západná fasáda Dómu sv. Alžbety pred veľkou rekonštrukciou v rokoch 1877 - 1896 (skica Imricha Henszlmanna)

 

Vážny protivník: Omodejovci

Začiatok 14. storočia sa kvôli nestálym domácim politickým pomerom ukázal byť obdobím, kedy rastúca prosperita Košíc upútala aj pozornosť nežiaducu pre mešťanov. V roku 1301 vymrela prvá panovnícka dynastia Uhorského kráľovstva, Arpádovci.

S nárokmi na trón následne vystúpili traja zahraniční kandidáti spríbuznení s arpádovským rodom. Nepodarilo sa im však presadiť ako suverénnym kráľom, keďže žiadneho z nich nepodporovala celá uhorská šľachta.

Počas bezvládia či slabého vplyvu týchto panovníkov ovládli najmocnejšie šľachtické rody niektoré časti kráľovstva. A keď sa od roku 1308 napokon trvalo stal kráľom Karol Róbert z Anjou, predsa nemal nad teritóriami miestnych oligarchov reálnu moc.

Väčšiny severovýchodného Uhorska, kde ležali aj Košice, sa zmocnil rod  Omodejovcov. Tí okupovali tiež kráľovské príjmy i majetky. Možno predpokladať, že si uzurpovali takisto zisky plynúce do Kráľovskej komory sídliacej v Košiciach.

Vzhľadom na tieto praktiky je pravdepodobné, že siahli aj na daň Košičanov, ktorá mala smerovať do panovníkovej pokladnice. Cieľom Omodejovcov bolo napokon úplné ovládnutie mesta, ktoré chceli získať od kráľa do osobného vlastníctva, čím by sa natrvalo dostali k lukratívnemu príjmu.

 

Zlatý dukát Karola Róberta z Anjou

 

Krutá bitka

V prípade Košičanov však šľachtici narazili na odhodlaných súperov. V septembri 1311 došlo medzi nimi za bližšie neznámych okolností až k ozbrojenému boju priamo v meste (zrejme na námestí, trhovisku). Výsledok bol prekvapením. Mešťania zabili hlavného predstaviteľa rodu, Omodeja Abu, a zajali takmer 50 šľachticov z jeho familiarity (družiny).

Nová situácia podnietila dovtedy v podstate nečinného mladého panovníka k ráznemu rozhodnutiu s ďalekosiahlymi následkami. Nepochybne podľa stratégie svojich radcov využil príležitosť na pokorenie svojvoľne konajúcich Omodejovcov.

Nariadil súd. Ten uznal sťažnosti Košičanov a napravil aj iné neprávosti, ktoré oligarchovia vykonali voči mešťanom ako aj panovníkovi a iným obyvateľom severovýchodného Uhorska. Omodejovci museli prisľúbiť vernosť kráľovi. Takto sa revolta Košičanov stala pre panovníka impulzom k prvej jednoznačnej demonštrácii nároku na opätovnú centralizáciu moci.

Už onedlho sa však Omodejovci vzbúrili. Z pomsty obkľúčili Košice. Vojenská sila Karola Róberta neprevyšovala vojsko jeho protivníkov, nemohol si však dovoliť nezasiahnuť. Pritiahol preto s vojskom na pomoc mešťanom a neďaleko mesta pri obci Rozhanovce sa mu 15. júna 1312 podarilo so značnými stratami, ale s rozhodujúcou dávkou šťastia, definitívne poraziť odbojných šľachticov.

Do boja zasiahli tiež Košičania, veď išlo o ich rozhodujúci zápas. Ako zaznamenal autor Obrázkovej kroniky, bitka bola tou najurputnejšou od pustošivého vpádu Mongolov (v rokoch 1241 – 1242).

Víťazstvo predstavovalo prvý úspech v úsilí Karola Róberta o potlačenie oligarchov a zjednotenie kráľovstva. To sa mu napokon podarilo v 20. rokoch 14. storočia. Vtedy už rozhľadený a skúsený panovník pristúpil k zavádzaniu mnohých reforiem, predovšetkým v hospodárstve, ktoré boli vlastne najrozsiahlejšími od čias prvého kráľa sv. Štefana. Mier a zmeny podporili napredovanie krajiny.

Na začiatku týchto udalostí zohrali teda svoju úlohu aj Košičania. V ďalších desaťročiach možno pritom pozorovať priazeň Karola Róberta a ešte aj jeho syna, následníka trónu, Ľudovíta I. Veľkého, voči tomuto mestu. Košice získali rad privilégií. Vo viacerých z nich anjouovskí panovníci výslovne spomenuli práve podporu mešťanov v čase bitky pri Rozhanovciach.


košicestredovekuhorskoerb



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Drahoslav Magdoško

Popis autora

Pozrite si tiež


Krvavá cesta Grécka k nezávislosti

14.9.2019 | Maroš Melichárek

Každý národ má svoje mýty, legendy i hrdinov. Z obyčajných ľudí sa stávajú hrdinovia po tom, ako vykonajú významné skutky. Tak tomu bolo i v prípade Grékov v 19. storočí.            Mená ako Georgios Karaiskakis,...

  • 1093
  • 0