Kovolejári doby bronzovej

Publikované v Historická revue č. 5/2014, str. 44 - 47


Stopy pravekých rituálov v Budmericiach

Odpradávna bolo kováčstvo vnímané ako magické remeslo. Kováč nebol len obyčajný remeselník, bol zároveň aj veterinárom, zubárom a tak trochu aj čarodejníkom.


Povery a rituály, spojené s metalurgiou, existovali dávno pred objavom železa, keď sa ešte používala meď a neskôr bronz. V tomto článku chceme prezentovať čitateľom nálezy z nášho výskumu, ktoré okrem svojho významu pre ekonomiku doby bronzovej poukazujú aj na to, že kovovýroba vtedy bola aj súčasťou náboženských predstáv.

 

Praveká technológia

Používanie prvých kovov je známe na Prednom Východe už v 7. tisícročí pred n. l. Prvé medené výrobky sa na naše územie dostali už v mladom neolite v želiezovskej skupine, v závere 5. tisícročia pred n. l. Od staršieho eneolitu sa kovy ťažili a spracúvali už aj na našom území. Pôvodne sa využívala čistá meď, neskôr sa začala vytavovať z rúd. Pre zlepšenie medi sa pri tavení pridávali rôzne prísady, napríklad arzén, ojedinele aj cín, ktoré zlepšujú vlastnosti čistej medi. Znižujú bod tavenia, zlepšujú kujnosť a zvyšujú tvrdosť.

V priebehu staršej doby bronzovej sa zliatina medi a cínu všeobecne rozšírila. Z bronzovej suroviny sa zhotovovali výrobky odlievaním do rôznych typov foriem z hliny alebo kameňa. Najstaršie sú hlinené kadluby, ku ktorým sa neskôr pridružovali aj kadluby, vytesané z kameňa (najčastejšie pieskovec, ale aj bridlica), a známe sú aj bronzové kokily. Okrem tohto spôsobu sa používalo aj odlievanie na stratenú formu a odlievanie na hlinené jadro. Tieto techniky boli známe už v staršej dobe bronzovej. V neskorších dobách sa len dopĺňal sortiment a prispôsobovali sa techniky (viacdielne kadluby, zlievanie z viacerých druhov bronzoviny a podobne). Najstaršia technológia tavby kovov prebiehala v malých pieckach, keď namiesto dúchacích mechov pravekí kovolejári používali na zvyšovanie teploty v metalurgických pieckach vlastné pľúca. V Starom svete sa táto technológia využívala od eneolitu. Vďaka zachovanej ikonografii v egyptských hrobkách je možné ju veľmi dobre rekonštruovať. Využívala sa na spracovávanie polotovarov, napríklad ingotov alebo hrivien. V Európe sú nálezy dýz typické v širokom priestore v staršej dobe bronzovej. V hmotnej náplni kultúr strednej a mladšej doby bronzovej sa s nimi už nestretávame, boli nahradené mechovými dúchadlami, ktoré boli doložené nálezmi kolenovitých dýz. Odliate predmety bolo nutné ďalej upravovať, 
t. j. odsekať náliatky z vzdušných kanálikov a nálevných otvorov, opilovať a zahladiť švy. Niektoré výrobky sa dopracúvali kutím. Nakúvali sa napríklad ostria sekier, čo zvyšovalo ich tvrdosť. Ešte v staršej dobe bronzovej sa bežne používali kamenné kladivá. Vysoká zručnosť bola potrebná pri výrobe plechu, ktorý sa v praveku vyrábal výlučne tepaním. Drôt a jeho výroba sú známe od najranejšieho využívania kovov. Vyrábal sa buď vytepávaním z tyčiniek, stáčaním z úzkych kovových pásikov, alebo vyťahovaním.

 

Stopy budmerických kovolejárov

Počas štyroch rokov výskumu, ktorý realizuje SAHI v spolupráci s Malokarpatským múzeom v Pezinku na opevnenom sídlisku maďarovskej kultúry v Budmericiach, už získali množstvo dokladov, že priamo v osade boli vyrábané bronzové predmety. Okrem odlievacích foriem sú to aj pomôcky na výrobu kovu – keramické dúchacie dýzy a prepálené fragmenty taviacich téglikov. Jednoznačné stopy po vlastnom výrobnom zariadení – taviacej piecke, sa ešte nepodarilo objaviť. Všeobecne však patria k mimoriadne zriedkavým nálezom. Dôležité sú aj drobné fragmenty trosky, ktoré predstavujú výrobný odpad pri tavbe. Aj pri svojej zdanlivej nedôležitosti sú jedinečným dôkazom, že ku kovolejárskym činnostiam dochádzalo priamo v areáli osady. Surovinu na výrobu, nástroje aj hotové výrobky obyvatelia mohli transportovať zo svojich obydlí na produkčné miesto a používať ich tam, sotva by sa ale obťažovali nosiť odpad z tavenia naspäť domov.

Z archeologického hľadiska veľa informácií prinášajú kamenné odlievacie formy – kadluby. Zaujímavý je jednodielny kadlub na odlievanie tyčinkovitých ingotov a fragment formy na sekerkovité hrivny. Používali sa na produkciu polotovarov, ktoré nemuseli byť skladované a slúžiť len do zásoby obyvateľom osady, ale, naopak, mohli byť predmetom obchodnej výmeny, snáď aj na veľké vzdialenosti. Najmä ingoty, u ktorých sa podľa objemu vypočítala predpokladaná hmotnosť 55,104 g, čo nečakane zodpovedá jednej z typických nižších egejských váhových jednotiek o hmotnosti okolo 55,21 g. Ukazuje sa, že zhoda váhových systémov pravekej Európy so Stredomorím zrejme nebude náhodná, umožňovala by bezproblémový diaľkový obchod. Prostredníctvom obchodu, popri technike metalurgie, sa Európou nepochybne šírili aj iné civilizačné znalosti, ako boli astrológia, geometria a symbolizmus v umení.

Ďalšie zlomky pochádzajú z foriem, ktoré slúžili na odlievanie dvojice ihlíc. Podobná celá polovica kadlubu na odlievanie jednej ihlice sa na lokalite našla už dávnejšie. Ihlice slúžili na spínanie odevu a zároveň slúžili aj ako ozdoba. Keďže podliehali móde, pomerne často menili svoj tvar, teda je možné využiť ich v archeológii pre datovanie. Platí to aj pre formy, kde je zachovaný negatív odlievaného predmetu. Vo všetkých kadluboch na ihlice z Budmeríc sa vyrábali tzv. ihlice s hríbovitou hlavicou, ktoré sú datované do počiatku strednej doby bronzovej. Zaujímavosťou je technologické vylepšenie foriem. Hlavice ihlíc sa v niektorých prípadoch dali odlievať na hlinené jadro, čím sa ušetrilo množstvo kovu, potrebného na výrobu ihlice.

Zaujímavá odlievacia forma bola objavená počas výskumnej sezóny v roku 2013. Išlo o zlomok kadlubu na odlievanie trojramenného predmetu, ktorý bol identifikovaný ako opasková záponá. Na Slovensku sa dosiaľ objavila len jedna podobná forma, samotné zápony od nás však nepoznáme, ojedinele sa vyskytli v Rakúsku a Švajčiarsku. Môžeme len uvažovať, že boli určené pre príslušníkov vtedajších spoločenských elít. Dôležitým ukazovateľom, osvetľujúcim ekonomické činnosti obyvateľov osady, je pôvod a surovina, z ktorej sú odlievacie formy vyrobené. Všetkých päť kadlubov je vyhotovených z rovnakej suroviny. Ide o jemnozrnné drobové pieskovce. Najbližšia oblasť ich výskytu vo vzťahu k Budmericiam leží na Myjavskej pahorkatine.

Okrem nástrojov k výrobe bronzových polotovarov a predmetov boli počas výskumných sezón nájdené aj vlastné bronzové artefakty. Dopĺňajú tak sortiment výrobkov, ktoré sa na lokalite našli už v minulosti (dýka, kopija, sekerka, náramok). Nemôžeme však s istotou tvrdiť, že tu boli aj vyrobené, mohli sa sem dostať aj obchodnou cestou. Týka sa to najmä unikátneho hrotu šípu, ktorému venujeme samostatný článok. Ide o zbrane, nástroje a šperky, aké nachádzame aj na iných lokalitách maďarovskej kultúry. Zo zbraní je to zlomok kopije a dýky. Z nástrojov je to šidielko s ešte zachovanou časťou kostenej rúčky. Mohlo slúžiť pri zošívaní koží a kožušín.

Pestrejšia je kolekcia bronzových šperkov. K súčastiam odevu patrí zlomok ihlice s prevŕtaným krčkom. Špirálky z bronzového drôtu a srdcovité závesky boli súčasťou náhrdelníkov. Srdcovité závesky sa bežne objavujú v staršej aj strednej dobe bronzovej. Okrem ozdobnej funkcie zrejme mali aj symbolickú funkciu. Im podobné zobrazenia sú pomerne časté i v egejskej ikonografii minojskej a mykénskej kultúry. Predstavujú symboly listov imela, spájaného s rituálnou činnosťou. V klasickom Grécku boli symbolmi nesmrteľnosti a patrili k znakom boha Dionýza. Motív je spojený so ženským princípom, so znovuzrodením, plodnosťou a obnovou. Podľa všetkého sú ďalším dokladom prenosu ideových prejavov z vyspelejšieho prostredia medzi egejskou oblasťou a Karpatskou kotlinou. Sortiment šperkov dopĺňajú drobné kruhové šperky, ktoré podľa funkčnej polohy v hroboch mohli byť používané najmä ako jednoduché prstene, ozdoby vlasov alebo náušnice.

 

Kult remeselného božstva?

Unikátna nálezová situácia bola objavená v objekte 2 už v prvej výskumnej sezóne v roku 2010. Išlo o rozmernú kónickú jamu, do ktorej boli uložené nádoby, zrejme pôvodne s obsahom potravín a nápojov. Ďalšia keramika bola v črepoch, pravdepodobne úmyselne porozbíjaná. Súčasťou hromadného nálezu bol zlomok kadlubu na dve ihlice, kadlub na odlievanie ingotov a do kovového lesku vyhladená symbolická dýza. Do jamy boli úmyselne uložené aj dve ľudské stehenné kosti, každá z iného človeka, obhryzené psami. Ďalšie ľudské a zvieracie kosti boli voľne roztrúsené v obsahu jamy. Spravidla rituálna funkcia sa pripisuje tzv. bochníkovitému idolu, zlomok ktorého sa v objekte našiel. Vyzdvihnuté boli aj trecie podložky a drvidlá na mletie obilia, lastúry, zlomky keramických valčekov, kovová puklička, kostený hrot šípu, bronzový krúžok a ďalšie predmety. Nad dnom jamy bola silná vrstva spáleného obilia.

Jamy s bohatým obsahom nálezov nie sú na sídliskách staršej doby bronzovej ničím výnimočným. Najnovšie bývajú interpretované ako zvyšky obetných hostín alebo potravinové obety božstvám. Prakticky však len v maďarovskej kultúre sa stretávame s kombináciou uloženia potravín, remeselných nástrojov a ľudských kostí do jedného objektu. Podobné jamy poznáme aj zo starších výskumov na opevnených osadách z Veselého, Nitrianskeho Hrádku a najnovšie z Vrábeľ. Zdá sa, že v maďarovskej kultúre išlo o špecifický rituálny prejav, keď boli do zeme obetované predmety a potraviny, určené pre chtonické (podzemné) božstvá, ktoré mali na oplátku zabezpečiť dostatok všetkého, čo pochádza zo zeme. Teda nie len bohatú úrodu, ale aj hojnosť rúd pre pravekých kovolejárov. Keďže chtonické božstvá sú božstvami plodnosti a zároveň aj smrti, do jám boli ukladané aj ľudské kosti. Nevieme, odkiaľ sa tieto kosti vzali, ale v staršej dobe bronzovej sa často vykrádali hroby na pohrebiskách a zrejme nešlo vždy len o olúpenie mŕtvych o cennosti, ale aj o pozostatky samotné. V tomto období je doložený aj rituálny kanibalizmus a ďalšie bizarné postmortálne praktiky. Takisto jednotný a prísny pohrebný rítus svedčí o posvätnej úcte k smrti, ktorá sídlila pod zemou a zároveň bola darkyňou života. Najstarší železný predmet zo Slovenska je kosák, symbol smrti, ktorý sa našiel v kultovej studni v Gánovciach. Pod vrstvou spáleného obilia tu boli nájdené ľudské pozostatky, keramické nádoby, fajansové koráliky, zlaté drôtiky a kamenná odlievacia forma.

Mušle z objektu 2 zrejme predstavovali symbol života. Podobnú úlohu asi mali aj odlievacie formy, presnejšie rituálne odlievanie bronzu v nich. Meď a cín boli v antike kovy božskej podstaty (meď – Venuša, ženský princíp; cín – Jupiter, mužský princíp) a ich zlievanie predstavovalo tzv. hieros gamos – božskú svadbu. V tomto kontexte praveký hutník vystupoval ako mystický prostredník božského stvorenia. Scenáre týchto rituálnych aktivít už zrejme nikdy nespoznáme. Môžeme sa len snažiť rozšifrovať bohatú a zložitú symboliku, ktorú po sebe v nasledujúcich obdobiach zanechala doba bronzová. Dúfame, že nám k tomu dopomôže ďalší výskum náleziska v Budmericiach, ktoré predstavuje jedno z najvýznamnejších opevnených sídlisk doby bronzovej v strednej Európe.

 

Archeologický projekt v Budmericiach sa realizuje aj v roku 2015 s finančnou podporou Bratislavského samosprávneho kraja.

 


archeológiadoba bronzovábudmerice



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Pavol Jelínek, Július Vavák

Mgr. Pavol Jelínek, vyštudoval UKF v Nitre, odbor história - archeológia. Špecializuje sa na problematiku skeletov v sídliskových objektoch v praveku.

PhDr. Július Vavák, PhD., pracuje ako archeológ v Malokarpatskom múzeu v Pezinku. Je absolventom archeológie na FF UKF v Nitre. Špecializuje sa na obdobie včasného stredoveku a staršiu dobu bronzovú, realizuje výskum hradiska vo Svätom Jure, podieľa sa na výskume opevneného sídliska v Budmericiach.

Pozrite si tiež