Krajina podivuhodných tvorov

Publikované v Historická revue č. 1/2015, str. 37 - 41


22.9.2016 | Jana Valtrová

Stredovekí európski cestovatelia v Indii

Pre Európanov India odpradávna predstavovala krajinu plnú pozoruhodných javov od neobvyklej klímy cez neznámu faunu a flóru až po veľké bohatstvo zlata 
a drahokamov.


Dlhú dobu jedinými dostupnými zdrojmi informácií o tejto krajine boli správy antických autorov. Postupom času sa niektoré motívy týchto správ, ako bola napríklad predstava nahých mudrcov (gymnosofistov), jednonožcov, psohlavcov a iných zvláštností Indie, ustálili ako literárne topoi. Európsky literárny obraz Indie tak bol obývaný predovšetkým pozoruhodnou zverou a bájnymi poloľudskými bytosťami. Na prelome 13. a 14. storočia však nastalo obdobie intenzívnejších kontaktov medzi Európou a Indiou, ktorých výsledkom bol rad správ, zachytávajúcich osobné skúsenosti autorov. Nahliadnutie do týchto správ odkrýva nielen bližšie okolnosti európskych stredovekých ciest do Indie, ale aj záujmy, znalosti a schopnosti dobových cestovateľov. Z akého dôvodu a ako sa stredovekí Európania dostávali do Indie, ako ju vnímali s ohľadom na predchádzajúci literárny obraz a ako ju oni sami vylíčili vo svojich správach? To sú otázky, na ktoré sa pokúsime aspoň čiastočne odpovedať.

Literárne dedičstvo antiky

V ranom stredoveku boli pre európskych autorov prakticky jedinými zdrojmi informácií o Indii správy gréckych, prípadne rímskych autorov. Najstaršie správy sa odvolávajú na účastníkov ťaženia perzského vládcu Dareia I. (522 – 486 pred n. l.) do Indie. Z týchto zdrojov svoje poznatky čerpali aj Herodotos z Halikarnasu (484 
– 425 pred n. l.) a lekár Ktésias z Knidu (5. storočie pred n. l.), ktorého povesti o Indii neskôr hojne využívali stredovekí autori, a to napriek tomu, že on ani Herodotos Indiu osobne nenavštívili. Nový záujem o Indiu podnietilo ťaženie Alexandra Veľkého do Indie (326 – 325 pred n. l.) a následné pôsobenie Grékov v oblasti Baktrie. Pôvodné spisy niekoľkých účastníkov Alexandrovho ťaženia sa dochovali v citáciách u latinského autora Arriana (95 – 175 n. l.), ale tiež u ďalších autorov. O Indii na začiatku 3. storočia pred n. l. obsiahlo hovorí dielo gréckeho vyslanca Megastena.    

V antických spisoch je India vykreslená ako krajina s horúcim podnebím, veľkým nerastným bohatstvom, ale tiež ako úrodná krajina, v ktorej plody dorastajú do nevídaných rozmerov a žijú tam tvorovia neobyčajného vzhľadu. Majú ju obývať povestní jednonožci, bytosti, podobné ľuďom, ale len s jednou nohou, ktorú používajú k pohybu veľkými skokmi a ktorá im v prípade potreby slúži pri ležaní na chrbte ako slnečník. Okrem nich vraj v Indii žijú aj psohlavci, ľudia, živiaci sa iba vôňami, ušatci, bezhlavci a ďalšie zvláštne monštrá, ktoré sa stali nielen obľúbeným literárnym motívom, ale aj predmetom umeleckého stvárnenia v podobe malieb, rytín a sôch.

Stredoveká literatúra nadviazala na antickú literárnu tradíciu a obohatila ju 
o kresťanské motívy. Na základe biblického výroku „A Hospodin Boh vysadil záhradu v Edene na východe a postavil tam človeka, ktorého vytvoril.“ (Gn 2, 8) bol na východe hľadaný pozemský raj. V kresťanskom kontexte bola India krajinou, kde mal pôsobiť apoštol Tomáš, ako popisujú apokryfné Skutky Tomášove. Približne od polovice 12. storočia k týmto predstavám pribudla legenda o kňazovi Jánovi, mocnom kresťanskom vládcovi Indie. Už prví misionári k Mongolom však jeho ríšu situovali do Strednej Ázie, takže neskorší cestovatelia ju v Indii príliš nehľadali.

Napriek týmto premenám obrazu Indie doklady o návštevách Európanov v Indii alebo naopak Indov v Európe sú až do konca 13. storočia veľmi vzácne. Medzi ne patrí napríklad stručná správa Gregora z Tours, ktorý na základe svedeckého rozprávania popisuje hrob apoštola Tomáša, ďalej zmienka v Anglosaskej kronike, uvedená k roku 883, o zámere dvoch biskupov vydať sa do Indie alebo pozoruhodná latinská správa o návšteve istého biskupa Jána z Indie v Ríme v roku 1122. Všetky tieto informácie sú skôr zmienky o niektorých miestach v Indii, predovšetkým tých, ktoré sú spojené s apoštolom Tomášom, nie však podrobné cestopisné správy. S tými sa stretávame až v období od konca 13. storočia približne do polovice 14. storočia.

Cesty stredovekých Európanov do „Indie“

K bližšiemu poznávaniu Indie zo strany Európanov začalo dochádzať v druhej polovici 13. storočia v súvislosti s rozvojom kontaktov s ďalšími krajinami na Východe. Pozornosť Európanov obrátil východným smerom vpád Mongolov do Európy v 40. rokoch 13. storočia. V reakcii na mongolské nájazdy Európania opakovane vysielali posolstvá k mongolskému chánovi v snahe zistiť viac o Mongoloch samotných, ich vojenskej sile, ale aj o možnosti ich obrátenia na kresťanstvo a tým aj o uzavretí mieru s nimi. Úlohy poslov sa ujali františkánski misionári, ktorých cesty spočiatku viedli po súši cez ruské stepi. S rozvojom kresťanskej misie v Mongolskej ríši koncom 13. storočia však začala byť čoraz viac využívaná námorná cesta, ktorá viedla práve okolo indického pobrežia, Malajského polostrova až do čínskeho prístavu Zaitún. Rozvoj misijných ciest priamo súvisel aj s rozkvetom obchodných kontaktov a pôsobením európskych, predovšetkým italských obchodníkov v Ázii, ktorí tu poskytovali misiám aj materiálnu podporu. Pre niektorých európskych cestovateľov tak India bola „zastávkou“, i keď často niekoľkomesačnou, na ceste do Číny. Iným sa India stala osudom, usadili sa tu a strávili zvyšok svojho života.

Problém, s ktorým sa pri čítaní európskych cestopisných správ najprv musíme vyrovnať, je identifikácia a lokalizácia popisovanej „Indie“. Už od antiky sa totiž označenie „India“ používalo pre veľmi rozmanité a odľahlé oblasti, ktoré ležali od Afriky po Čínu. Dnešná predstava o jednej, síce veľmi rozľahlej a kultúrne rozmanitej, krajine bola stredoveku úplne cudzia. V cestovateľských správach sa často stretávame s delením hneď na tri rôzne „Indie“, prípadne sa stretávame s predstavou, že Indiu tvorí mnoho „ostrovov“. Navyše, 
členenie Indie bolo veľmi individuálne, a tak u dvoch rôznych autorov sa pod rovnakým názvom mohli skrývať rôzne oblasti. Pod názvom „India“ v týchto správach je možné identifikovať nielen časti Indického subkontinentu, ale tiež Čínu, ktorú napríklad františkán Odorik z Pordenone označoval ako „horná India“. Objavujú sa aj názvy ako „menšia India“, „väčšia India“, „tretia India“ a podobne. Presnú identifikáciu obvykle napovie až konkrétny popis oblasti. Väčšina cestovateľov vrátane známeho obchodníka Marca Pola priamo upozorňuje, že India je rozľahlá a jej jednotlivé časti, obyvatelia, ich jazyky a zvyky sú veľmi rozličné, čo v podstate platí dodnes.

Za slávu Božiu a za bohatstvom

Je na mieste pripomenúť, že stredoveké „cestovanie“ sa od toho moderného v mnohom líšilo, a to nielen v použitých prostriedkoch a v dĺžke času, ktorý taká cesta do Indie trvala. Predovšetkým nešlo o cestovanie za účelom poznávania (či sebapoznávania) alebo rozptýlenia, ako ho poznáme dnes. Stredoveké cestovanie bolo spojené s konkrétnym zámerom. Jedným z významných cieľov boli obchodné centrá, ktoré ležali na severozápadnom, juhozápadnom a juhovýchodnom pobreží Indie. India ležala na spojnici námorných obchodných ciest medzi východoafrickými prístavmi, Perziou a Čínou. Napriek tomu, že označenie Hodvábna cesta sa používa najmä pre pozemné cesty, ktoré vedú z Malej Ázie cez Strednú Áziu do Číny, v širšom slova zmysle je možné zahrnúť do tejto siete obchodných ciest aj tie námorné do indických prístavov. V prípade misionárov záujem o Indiu podnietilo očakávanie, že tam môžu nadviazať na tradíciu apoštola Tomáša a ďalej rozvíjať kresťanskú misiu.

S ohľadom na tieto zámery bolo pochopiteľné, že návštevy Európanov sa obmedzovali len na určité miesta v Indii. Celé veľké oblasti, predovšetkým vnútrozemie severnej a strednej Indie, oblasť pod Himalájami a pri Bengálskom zálive, zostávali pre stredovekých Európanov veľkou neznámou. Misionárske cesty obvykle sledovali vtedy bežné obchodné trasy. Prvýkrát Európania vstúpili na indickú pôdu najčastejšie v indickom prístave Thána na severozápadnom pobreží, kam priplávali na lodiach z perzského Hormuzu. Námorné cesty do Indie poznali miestni, predovšetkým arabskí, moreplavci už prinajmenšom od 1. storočia n. l. Františkán Odorik z Pordenone (1286 – 1331), ktorý v rokoch 1316 – 1330 podnikol cestu cez Indiu až do Číny, píše, že do Thány priplával z Hormuzu po 28 dňoch plavby. Dôvodom jeho návštevy bolo vyzdvihnutie ostatkov štyroch spolubratov, ktorí tam v roku 1321 zahynuli mučeníckou smrťou. Keďže tam kresťanskí misionári nemali zázemie, Odorik sa neskôr postaral o to, aby ostatky týchto františkánov boli pochované v čínskom Zaitúne. Ten bol od roku 1313 biskupstvom, ktoré podliehalo arcibiskupstvu v Chánbalyku (Pekingu). Napriek správam o mučeníckej smrti štyroch františkánov sa od dominikána Jordana Katalánskeho, tiež misionára, dozvedáme, že vraj v tejto „menšej Indii“, ako označoval severozápadnú Indiu, bolo kresťanom dovolené slobodne kázať. Sám tak dlhú dobu činil, najprv v rokoch 1320/1321 – 1328, prakticky bezprostredne po nešťastnej smrti františkánov, a znovu po roku 1330.

Zatiaľ čo Odorik bol vo svojom popise Thány skôr stručný a omnoho viac priestoru venoval okolnostiam mučeníckej smrti svojich spolubratov, Jordanus venoval tejto oblasti „menšej Indie“ celú kapitolu svojho diela Mirabilia descripta. Obaja misionári popisujú krajinu ako zalesnenú s dobrou polohou a klímou, zaznamenali aj krásu miestneho dobytka, ktorý je charakteristický veľkými rohami a hrbom na 
chrbte. Jordanus sa navyše veľmi podrobne venoval popisu rastlín a stromov, najmä ovocných. O jeho zvláštnom záujme 
o faunu svedčí pestré vymenúvanie divokej zveri vrátane levov, leopardov, krokodílov, rozličných vtákov či papagájov. Obzvlášť pozoruhodná je jeho zmienka o nosorožcovi, ktorý, hoci veľkosťou pripomína koňa a má jeden roh uprostred čela, nemá byť zamieňaný s jednorožcom.

Práve prípad jednorožca je možné pokladať za veľmi typickú ukážku toho, akým spôsobom stredovekí európski cestovatelia narábali s doterajšou literárnou tradíciou. Pozoruhodné je, že rovnaký popis „nosorožca, ktorý nie je jednorožec“, nájdeme aj v cestopise Marca Pola, i keď u neho je situovaný do inej ázijskej krajiny. Metódy, akými sa cestovatelia vyrovnávali s očakávaním, navodeným 
literárnou tradíciou, sa líšili. Všeobecne sa však dá povedať, že cestovateľské správy sa nespoliehajú na literárnu tradíciu a nie sú ňou zväzované. Literárne topoi, či už išlo o ľudské monštrá či pozemský raj, nezahmlievajú často veľmi výstižný popis skutočnosti, ako ju autori pozorovali. Františkán Ján z Montecorvina (1247 – 1328), ktorý v južnej Indii pobýval v rokoch 1292 – 1293, v jednom zo svojich listov priznáva, že sa vypytoval na pozemský raj a ľudské monštrá, ale nič sa o nich nedozvedel. To mu nijak nebránilo, aby sa podrobne venoval charakteristike toho, s čím sa sám stretol. Píše o stále horúcom podnebí, pravidelných dažďoch, stromoch, ovocí, korení i nahote obyvateľov, ktorí jedia rukami. Jordanus Katalánsky sa s literárnymi topoi vyrovnal tak, že ich „odsunul“ do oblasti, ktorú nazval „tretia India“, ležiaca za hranicami toho, čo sám na vlastné oči spoznal. „Bájnej Indii“ tak ponechal jej miesto, avšak mimo ním navštívenej oblasti. U františkána Jána Marignolu, ktorý v rokoch 1348 – 1349 žil v južnej Indii, nachádzame názor, že sa ocitol vo vzdialenosti 40 míľ od raja, ktorý lokalizoval na Šrí Lanku. Dokonca vraj počul „zvuk prameňa vôd padajúcich z raja“. V iných smeroch však aj jeho správa prináša rad pozoruhodných postrehov, najmä 
o živote miestnych kresťanov.

Za korením a stratenými kresťanmi

Predtým, než sa cestovatelia dostali do blízkosti predpokladaného Marignolovho raja, ich však spravidla čakala zastávka v Kollame, ktorý leží v dnešnom juhoindickom štáte Kérala. Táto oblasť sa preslávila svojou produkciou korenia – zázvoru, škorice a najmä čierneho korenia, s ktorým podľa Marignolu obchodovali kresťania sv. Tomáša.

Očakávania misionárov, že v Indii nájdu potomkov apoštolovho pôsobenia, sa naplnili. Napriek tomu je z misionárskych správ cítiť sklamanie nad stavom kresťanstva v týchto krajoch. V južnej Indii existovala starobylá kresťanská komunita, ktorá odvodzovala svoj pôvod od apoštola Tomáša. Určitú časť tejto komunity tvorili pôvodom sýrski obchodníci, títo kresťania teda formálne patrili k východosýrskej cirkvi. Príslušnosť indických kresťanov k tejto cirkvi, na západe označovanej ako nestoriánska, zapríčinila, že niektorí európski misionári k nim pristupovali so značnými predsudkami. Odorik z Pordenone ich označuje ako nestoriánov „najhoršej schizmy a herézy“. Podobne aj Jordanus Katalánsky upozorňuje na to, že v Indii sa stretol s ľuďmi, ktorí síce tvrdia, že sú kresťania, ale 
o kresťanskej viere nevedia takmer nič. Napriek tomu sa Jordanus usadil v Kollame, kde od roku 1330 do svojej smrti 
v roku 1336 pôsobil ako biskup, menovaný pápežom. O tom, že tam misionári videli určitý potenciál pre svoje pôsobenie, svedčí aj o niečo neskoršia správa Jána Marignolu, zmieňujúca sa o latinskom kostole sv. Juraja, ktorý vraj sám vyzdobil a vyučoval v ňom cirkevné právo.

Z Kollamu cestovatelia pokračovali ďalej na východ prielivom medzi pevninou a ostrovom Šrí Lanka, o ktorého zradnom pobreží sa zmieňuje Ján z Montecorvina, až k hrobu apoštola Tomáša. O zázrakoch, spôsobených hlinou z apoštolovho hrobu, píšu Marignola aj Marco Polo. Predpokladaný apoštolov hrob sa dnes nachádza v Bazilike San Thome v Majlapure (dnes na predmestí Čennai, predtým Madras).

Od bájnej Indie k Indii zažitej (a späť)

Napriek tomu, že správy cestovate-
ľov sa líšia od literárnej tradície, ktorá vykresľuje Indiu, zaľudnenú monštrami, obraz Indie je veľmi pestrý a v čitateľoch určite budil nemenej údivu. Práve pre 
svoju neuveriteľnosť bol Polov cestopis nazvaný „Milión“, čím sa myslel milión lží. Vtedajší čitateľ mnohé veci, s ktorými sa dovtedy nestretol, skrátka pokladal za výmysly. Pritom, či už Polo v Číne skutočne bol, alebo nie, ako usudzujú niektorí súčasní bádatelia, jeho cestopis zachytáva mnoho overiteľných skutočností.

Stredovekí cestovatelia popisujú In-
diu otvorenými očami, so záujmom o iný kraj i iných obyvateľov. Zatiaľ čo Odorik vťahuje čitateľov do deja indických ná-
boženských procesií, Jordanus sa zmie-
ňuje o pohrebných zvyklostiach vrátane zvyku upálenia manželky na pohrebnej hranici spolu s telom zomrelého manžela (satí) a popisuje tiež obrad v hinduistickom chráme. Marco Polo sa podrobnejšie venoval jednotlivým krajom, zvykom ich obyvateľov aj povestiam, ktoré si rozprávali. Dovtedajšie očakávania, načerpa-
né z antickej literatúry, nemali zásadný vplyv na celkový obraz Indie v cestopisných správach. Zároveň si cestovatelia nekládli nárok na vyčerpávajúci popis Indie, ako koniec koncov sami často priznávali, a ani nebolo možné popísať všetko, čo na svojich cestách videli a zažili. Aj Marco Polo, ktorého spis je najobsiahlejší, uvádza, že „nikto by nemohol popísať Indiu celú, pretože je to mnoho ostrovov“, a on popísal len tie „najvznešenejšie z nich“.

Napriek tomu, že cestovateľské správy prinášali mnoho nového o Indii, európske publikum sa rado vracalo k tradičným predstavám o krajine bájnych tvorov. 
O sile zažitých obrazov Indie svedčí napríklad bohato ilustrované francúzske vydanie Livre des Merveilles, ktoré obsahuje niekoľko cestopisných správ vrátane tej Polovej. V časti, venovanej Indii, ilustrátori vyobrazili vedľa seba jednonožca a jednookého, a to napriek tomu, že autor ich vo svojom texte vôbec nespomína. India skrátka mala pre európskeho čitateľa nádych niečoho veľmi odlišného od známeho sveta, a ani podrobné cestopisy, ktoré odhaľovali mnoho dávnejších omylov, na tom ešte niekoľko storočí nemohli nič zmeniť.

Z češtiny preložil Roman Beňo


indiadejiny indie



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Jana Valtrová

Mgr. Jana Valtrová, PhD., vyštudovala religionistiku a históriu na FF MU v Brne, kde pracuje ako odborná asistentka na Ústave religionistiky. Špecializuje sa na kresťanské misie do Ázie v stredoveku a novoveku, problematike tibetského buddhizmu na Západe a kresťanstvu v Indii. Je autorkou monografie Středověká setkání s "jinými". Modloslužebníci, saracéni, židé a heretici v misionářských zprávách o Asii (2011).

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9