Krakatoa: Ako znel najmohutnejší výbuch v moderných dejinách?

Publikované v Historická revue č. 8/2018, str. 35 - 37


26.8.2018 | Anton Fogaš

Na svete sa nachádza viac než 10 000 sopiek, z ktorých je približne 500 činných. Najväčšou zónou výskytu sopečnej činnosti spojenej s intenzívnou zemetrasnou činnosťou je povestný Ohnivý kruh, ktorý obkolesuje Tichý oceán. Svoju ničivú silu preukázal aj v roku 1883.


Tichý oceán je ohraničený oceánskymi priekopami, ostrovnými oblúkmi a sopečnými pohoriami. V tomto priestore sa už v dávnej minulosti odohralo viacero sopečných erupcií obrovských rozmerov, ktoré pripravili o život tisíce ľudí. Pri výbuchu sopky Tambora na indonézskom ostrove Sumbawa v apríli 1815 zahynulo bezprostredne po erupcii 10 000 ľudí a ďalších 82 000 zomrelo na následky hladomoru a chorôb. Tieto údaje radia spomínaný výbuch vo svetových štatistikách na prvé miesto najničivejších sopečných erupcií z hľadiska počtu ľudských obetí, ako aj množstva vyvrhnutého sopečného materiálu (150 km3). V tesnom závese za ním sa nachádza výbuch ďalšej indonézskej sopky Krakatoa v roku 1883, ktorý hodnotíme ako najmohutnejší.

Satelitný pohľad na dnešné suostrovie Krakatau medzi Jávou a Sumatrou (wikipedia.org)

 

Geologický podklad

Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou vo Veľkých Sundách. Geologickým podkladom tejto časti indonézskych ostrovov je Sundská tabuľa druhohorného veku, v súčasnosti z veľkej časti zaplavená morom. Patria k nej východ Sumatry, ostrovy Bangka a Belitung, celý ostrov Kalimantan, ako aj mnoho ďalších ostrovov v oblasti. V kontaktnej subdukčnej zóne medzi Sundskou tabuľou a Indoaustrálskou litosférickou doskou vznikol oblúk s intenzívnou sopečnou činnosťou, ktorej počiatky je možné identifikovať už od konca druhohôr. Práve výbuchy oboch menovaných vulkánov sú toho jasným dôkazom.

Sopka Krakatoa pozostávala pôvodne z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a z troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.

Výbuch Krakatoy v roku 1883 na dobovej litografii (wikipedia.org)

 

Výbuch globálnych rozmerov

Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom obrovskej erupcie sa vytvorila veľká, sedem kilometrov široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá. Vulkán Krakatoa (týčiaci sa do výšky okolo 800 metrov), predstavoval po stáročia významný plavebný navigačný bod vo frekventovanom Sundskom prielive. Od posledného výbuchu v roku 1681 bol považovaný za vyhasnutý.

Nový cyklus vulkánu sa začal v roku 1877 sériou zemetrasení. Kráter Perboewatan začal 20. mája 1883 chrliť šesť kilometrov vysoký mrak popola a pár. Bolo ho vidieť až do vzdialenosti 160 km v hlavnom meste Holandskej východnej Indie, Batávii (dnes Jakarta) na Jáve. Na konci mája sopečná aktivita ustala. Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, približne v miestach dnešného vulkánu Anak Krakatau.

Erupcia zosilnela 24. augusta. Mrak popola a sopečného prachu vystúpil až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy. Séria explózií vyvrcholila v pondelok 27. augusta medzi 6.30 a 10.50 hod. dopoludnia štyrmi dunivými detonáciami. Priam katastrofálny bol tretí výbuch o 10.02 hod. Považuje sa za najsilnejšiu explóziu moderných čias. Podľa vtedajších svedkov ju bolo počuť napríklad v austrálskom meste Alice Springs, na Srí Lanke, ako aj na 4 653 km vzdialenom ostrove Rodrigues v Maskarénskom súostroví. Zvuková vlna tam dorazila približne za štyri hodiny. Pri sérii explózií boli dve sopky úplne rozmetané a zvyšok tretej sa rozlomil. Do vzduchu vyletelo prakticky 15 – 20 km3 zemného materiálu (prach, štrk, kamene). Následne vznikla kaldera pod hladinou mora s polomerom približne šesť kilometrov.

Tento kus koralového útesu, vyvrhnutý pri erupcii z morského dna, pristál až na desiatky kilometrov vzdialenom pobreží Jávy, fotografia z roku 1885 (wikipedia.org)

 

Celé široké okolie bolo najskôr bombardované kusmi lávy, kamenia, pemzy, neskôr prívalmi popola. Tie pokryli aj ulice vyše 130 km vzdialenej Batávie. V dôsledku explózie vulkánu vzniklo cunami vysoké 30 – 40 metrov, ktoré zaplavilo priľahlé pobrežie Jávy a spôsobilo obrovské utrpenie domorodého obyvateľstva. Je možné konštatovať, že tí, čo nezahynuli priamo pri jednotlivých výbuchoch, boli „spláchnutí“ vodami Indického oceánu. Odhady sa pohybujú v medziach 35 000 – 40 000 obetí (holandská koloniálna správa oznámila 36 417 oficiálnych obetí). Cunami sa šírilo z ohniska výbuchu rýchlosťou vyše 700 km za hodinu a devastovalo aj pobrežia v ďalších štátoch Ázie, Afriky a Austrálie.

Globálny dopad sa prejavil aj vysokým prílivom v Atlantickom a Tichom oceáne. V roku 1927 sa z vytvorenej kaldery začali valiť oblaky dymu, ktoré ohlasovali vznik novej sopky. Tá sa vynorila nad morskú hladinu v roku 1928 a bola pomenovaná Anak Krakatau (Dieťa Krakatoy). V priebehu nasledujúcich desaťročí sa z nej vytvoril kužeľovitý vrch, ktorý v súčasnosti dosahuje okolo 800 metrov.


Na mieste pôvodnej sopky Krakatoa vyrástla Anak Krakatoa (Dieťa Krakatoy). Táto jej erupcia z roku 2008 je však v porovnaní s rokom 1883 iba miniatúrou (wikipedia.org)

 

Dôsledky erupcie

. Sila erupcie dosiahla hodnotu 6 podľa indexu sopečnej výbušnosti, čo zodpovedá

sile 200 megaton TNT, teda 13 000-krát viac než bola sila atómovej bomby

v Hirošime.

. Tlaková vlna erupcie dosiahla antipód (Bogota) za 5 dní.

. Sopečný popol a prach bol podľa odhadov vyvrhnutý až do výšky 80 km.

. Výbuch Krakatoy bol podľa niektorých vedcov najhlasnejším prírodným zaregistrovaným zvukom. Kto sa v tom čase nachádzal bližšie než 20 km, bol vystavený zvuku so silou 200 decibelov, čo znamená, že mu zvuková vlna pravdepodobne roztrhla pľúca.

. Vzniknutá pemza sa morskými prúdmi dostala do svetových oceánov a za desať mesiacov dosiahla východný okraj Afriky.

. Tri mesiace po výbuchu spôsoboval vulkanický popol v stratosfére reflexie pri západe Slnka a spôsobil vyhlásenie poplachu na východnom pobreží USA v domnienke, že vznikajú silné požiare.

. Globálne prúdenie vzdušných más spôsobilo rozptýlenie jemného vulkanického materiálu v stratosfére, zníženie slnečného žiarenia a priemernej teploty vzduchu na Zemi o 1,2 °C (tzv. sopečná zima). Teploty sa vrátili do normálneho stavu až v roku 1888.

. Výbuch zničil cca 165 obcí a miest a ďalších 132 vážne poškodil.

Sýtu červenú Munchovej oblohy údajne spôsobil rozptýlený sopečný prach (wikipedia.org)

 

Krakatoa v kultúre

. Pri diele Výkrik z roku 1893 sa nórsky maliar Edvard Munch inšpiroval červeno zafarbenou oblohou pri svojich vychádzkach v Osle.

. Tragická udalosť inšpirovala českého spisovateľa Karla Čapka pri písaní jeho sci-fi románu Krakatit, ktorý vyšiel v roku 1924.

. V roku 1969 bol natočený americký dobrodružný film Krakatoa, na východ od Jávy v hlavnej úlohe so slávnym Maximilianom Schellom.

.  Podľa denníkových záznamov a rozhovorov s očitými svedkami zozbieral holandský geológ a priamy účastník erupcie Rogier Verbeek podkladové materiály k celkovej charakteristike tejto kataklizmy. Verbeek sa stal zakladateľom modernej vulkanológie. Na základe týchto materiálov vznikol v roku 2006 film Posledné dni sopky Krakatoa.

 

Viac o prírodných katastrofách, ktoré menili dejiny ľudstva sa dočítate v stále dosupnom vydaní HR 8/2014


vulkánkrakatoakatastrofy



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Anton Fogaš

Mgr. Anton Fogaš, PhD., absolvent PrírF UK v Bratislave, odbor geografia a kartografia. Pôsobí na Katedre geografie a aplikovanej geoinformatiky FHPV PU v Prešove, kde sa venuje geografii svetových makroregiónov, kultúrnej a historickej geografii. Predmetom jeho záujmu je predovšetkým Ázia a Latinská Amerika.

Pozrite si tiež