Kráľ Matej Korvín vládol prvých šesť rokov bez koruny

Publikované v Historická revue č. #, str#


29.3.2019 | Tomáš Homoľa

V stredoveku kráľovská koruna bola hlavným znakom a neodmysliteľnou súčasťou statusu vládcov v európskych monarchiách. V Uhorskom kráľovstve moc, danú panovníkovi z Božej milosti, symbolizovala svätoštefanská koruna.


 

Klenot, ako ho poznáme dnes, sa skladá z dvoch častí rozličného pôvodu. Spodná časť, nazývaná grécka koruna (corona graeca), je byzantskej proveniencie a jej vznik je datovaný do 70. rokov 11. storočia. Vrchná časť, nazývaná aj latinská koruna (corona latina), je približne o 100 rokov mladšia ako spodný byzantský diadém a tradične bola vnímaná ako pozostatok klenotu sv. Štefana.

 

Svätoštefanská koruna dodávala zvolenému panovníkovi potrebnú posvätnú legitimitu kráľa z Božej milosti

 

Posvätná moc klenotu

Kráľovská koruna však nebola len insígniou, vďaka jej spätosti s korunovačným aktom samotný klenot nadobudol zvláštny právny význam. Korunovácia mala charakter slávnostného, právne záväzného a neopakovateľného uvedenia do kráľovskej hodnosti.

Ceremónia slúžila ako prvé vyzdvihnutie panovníka k moci a bola sprevádzaná viacerými liturgickými a svetskými obradmi. Rituály, ako pomazanie a slávnostné verejné nosenie koruny demonštrovali kráľovskú legitimitu a moc, ktorá pochádzala od Boha.

Koruna teda v tomto zmysle bola najdôležitejším korunovačným klenotom, boli jej pripisované mystická svätosť a sila. Vnímanie pojmu svätá koruna sa postupne vyvíjalo a menilo, nový rozmer nadobudlo vymretím vládnucej arpádovskej dynastie v roku 1301.

Zatiaľ čo dovtedy výlučnými nositeľmi dedičných práv boli predstavitelia rodu Arpádovcov, potom sa nositeľom panovníckej kontinuity postupne stávala osoba, ktorá bola korunovaná. Koruna časom začala predstavovať štátnu moc, čo sa, samozrejme, vzťahovalo na jej nositeľa. Pojem corona regni získaval aj abstraktný význam, už neoznačoval iba samotnú insígniu, ale symbolizoval moc vládnuceho panovníka aj Uhorského kráľovstva.

Táto kľúčová kráľovská insígnia, neoddeliteľná súčasť a symbol uhorskej monarchie, bola v rokoch 1440 – 1463 držaná mimo územia krajiny – v rukách rímsko-nemeckého cisára Fridricha III. Keď skúmame, prečo a ako sa klenot dostal do cudzích rúk, musíme pripomenúť, že sa tak nestalo po prvý raz. Neisté časy oslabenia panovníckej moci a nestability vnútropolitickej situácie v Uhorsku akoby symbolicky prinášali aj udalosti, keď dochádzalo 
k „únosom“ kráľovskej koruny.

Zlatý dukát Mateja Korvína

 

Únos koruny a rozdelená krajina

Keď smrťou Ondreja III. (1301) po meči vymrela panovnícka arpádovská dynastia, ktorá v Uhorskom kráľovstve vládla už tri storočia, časť šľachty ponúkla uhorský trón českému kráľovičovi Václavovi III., synovi českého kráľa Václava II. V auguste 1301 bol Václav III. korunovaný za uhorského kráľa, avšak nebol schopný stabilizovať svoju pozíciu v kráľovstve.

To napokon viedlo k jeho odchodu z krajiny – Václav utiekol do Prahy pod ochranné krídla svojho otca a vzal so sebou aj korunu a kráľovské insígnie. Nároku na trón sa neskôr vzdal a nástupnícke právo preniesol na svojho príbuzného Ota III. Wittelsbacha, ktorému odovzdal tiež svätoštefanskú korunu aj ostatné kráľovské insígnie.

Oto síce bol v roku 1305 korunovaný za kráľa, avšak disponoval iba minimálnou podporou uhorských magnátov a jeho šance na udržanie trónu boli veľmi malé. Koncom Otových nádejí bol rok 1307, keď bol uväznený sedmohradským vojvodom Ladislavom Kánom, ktorý sa zmocnil aj koruny.

Wittelsbachovi sa síce neskôr z väzenia podarilo utiecť, navždy opustil Uhorsko, avšak korunu aj naďalej držal sedmohradský vojvoda. Klenot sa podarilo získať späť až v roku 1310 Karolovi I. Róbertovi, ktorý v tom istom roku ním bol korunovaný za nového uhorského kráľa.

Podobne spletitá situácia nastala aj v roku 1439 po smrti uhorského kráľa Albrechta Habsburského. Dedičné nároky na trón mala kráľovná Alžbeta, vdova po Albrechtovi, ktorá navyše bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Ešte pred panovníkovou smrťou v roku 
1439 uhorský snem síce uznal Alžbetu za dedičku kráľovstva, to sa však ukázalo ako nedostatočná zábezpeka jej nárokov. 

Na počiatku roka 1440 sa na volebnom sneme v Budíne prejavilo rozdelenie uhorských magnátov na dva tábory – projagelovskú a prohabsburskú stranu. Časť šľachty (tzv. projagelovská strana) deklarovala obavu, že kráľovná nepredstavuje dostatočnú záruku ochrany krajiny pred Osmanmi.

Najmä z tohto dôvodu podporovala nástup 16-ročného poľského kráľa Vladislava III. Jagelovského, ktorému uhorské posolstvo malo ponúknuť aj ruku kráľovnej Alžbety. Napriek vynútenému sľubu, že si Vladislava vezme, mala kráľovná úplne iný zámer.

Chcela zabezpečiť nástupnícke právo pre syna, ktorý sa mal čoskoro narodiť, preto sa nezdráhala zaranžovať krádež samotnej kráľovskej koruny. Realizáciou krádeže poverila svoju dvornú dámu Helenu Kottannerovú, ktorá v noci z 20. na 21. februára vyniesla z hradu Vyšehrad korunu zašitú vo vankúši.

Z Vyšehradu Helena ušla do Komárna, kde kráľovná očakávala narodenie potomka. Onedlho, 22. februára 1440, sa Alžbete narodil syn Ladislav, zvaný Pohrobok, ktorý bol 15. mája 1440 v Stoličnom Belehrade korunovaný za kráľa (ako Ladislav V.) práve svätoštefanskou korunou, odcudzenou vlastnou matkou.

 

Kráľovské rúcho Mateja Korvína s jeho erbom (Maďarské národné múzeum)

 

Kráľ Ladislav a kráľ Vladislav

Ani korunovácia maloletého Ladislava ezastavila rojagelovské uhorské stavy. Tie vyhlásili Ladislavovu korunováciu za neplatnú s argumentom, že korunovácia kráľov je vždy závislá od vôle obyvateľov kráľovstva. Dňa 17. júla 1440 ostrihomský arcibiskup Dionýz zo Seče v Stoličnom Belehrade korunoval Vladislava Jagelovského za kráľa (ako Vladislava I.).

Korunovačný akt prebehol s náhradnou korunou, keď-
že „originál“ mala vo svojich rukách Alžbeta, pričom mimoriadne zaujímavým faktom je, že Vladislava korunoval ten istý arcibiskup Dionýz, ktorý dva mesiace predtým korunoval aj Ladislava Pohrobka.

Uhorské kráľovstvo v tom okamihu malo dvoch korunovaných panovníkov. Legitímny nárok na trón mal de facto iba Ladislav, keďže bol synom predošlého vladára Albrechta. Vladislav nebol nijako spríbuznený s uhorskou kráľovskou dynastiou.

V auguste toho istého roka Alžbeta získala na svoju stranu rímsko-nemeckého kráľa Fridricha III. V Hainburgu došlo k dohode, podľa ktorej sa Frid-
rich stal tútorom maloletého Ladislava a získal správu nad Rakúskom. Alžbeta mu pri tejto príležitosti odovzdala do opatery okrem svojho syna tiež svätoštefanskú korunu.

Po tom, ako Vladislav po štvorročnom panovaní zahynul v boji s Osmanmi pri Varne, uhorské stavy uznali Ladislava Pohrobka za jediného uhorského panovníka. Fridrich III. však odmietal vydať kráľa a korunu do Uhorska. Uhorskí predstavitelia sa túto situáciu snažili zvrátiť, v roku 1446 proti Fridrichovi vytiahol uhorský gubernátor Ján Huňady, avšak okrem pustošenia okolia Viedne nedosiahol žiadny výsledok.

Až v roku 1452 cisár Fridrich (v tom čase už bol korunovaný za rímskeho cisára) pod tlakom vojenskej vzbury v Rakúsku musel vydať Ladislava Pohrobka Ulrichovi z Celje, no korunu si aj naďalej ponechal v držbe. Ladislav sa teda nakoniec dostal na uhorský trón a už od počiatku vlády sa zaoberal návratom posvätnej koruny do krajiny.

V marci 1453 cisár žiadal za vrátenie koruny odstupné 50-tisíc zlatých a viaceré pohraničné územia, ktoré mal v držbe už od roku 1445. Ladislav však dohodu – pravdepodobne pre vysoké cisárove nároky – neratifikoval, takže nikdy nevstúpila do platnosti.

Mladý kráľ sa ešte raz pokúsil o dohodu v roku 1455 a predostrel Fridrichovi svoju ponuku, v ktorej navrhoval vyrovnanie zálohy 2 500 zlatých, vyplatenej Fridrichom ešte kráľovnej Alžbete za jeho dlhoročné využívanie príjmov zo zverenej správy Rakúska. Ladislavova výzva sa minula účinku, Fridrich na ňu nereagoval a vzťah bývalého tútora a jeho chránenca sa naďalej zhoršoval. Pohrobkovi sa už nepodarilo získať posvätnú uhorskú insígniu, pretože v novembri 1457 náhle podľahol chorobe.

 

Sándor Wagner a Antal Ligeti: Návrat Mateja Korvína z lovu, scéna s rodovým hradom Hunedoara (Vajdahunyad) v pozadí.

Zo zbierok Maďarskej národnej galérie

 

Tri podmienky legitimity moci

V januári 1458 na sneme v Pešti bol zvolený za nového uhorského kráľa Matej Korvín. Po svojom návrate z Prahy, kde bol núteným hosťom na dvore Juraja Poděbradského, slávnostne vstúpil do Budína a prevzal moc v krajine. Ani pre novozvoleného panovníka nebola otázka vrátenia koruny zanedbateľnou záležitosťou.

Práve naopak, prinavrátenie svätoštefanskej koruny do Uhorska predstavovalo pre kráľa Mateja jednu z najvýznamnejších priorít po nástupe na trón. Bol síce právoplatne zvolený za uhorského panovníka, avšak korunovácia symbolizovala ukončenie procesu vlastnej kráľovskej legitimizácie.

Samotný korunovačný akt (pomazanie, položenie koruny na hlavu) znamenal pre panovníka uvedenie do kráľovskej hodnosti tak po slávnostnej a právnej, ako aj po sakrálnej stránke. V stredovekom ponímaní mala spomínaná symbolika veľký význam, čo dokumentuje aj dobová spisba.

Antonio Bonfini, dvorský kronikár Mateja Korvína, uvádza vo svojom diele Rerum Ungaricarum decades (Dekády uhorských dejín), že kráľ „obrátil pozornosť na opätovné získanie posvätnej koruny, ktorá bola v rukách cisára Fridricha, pretože sa verilo, že bez posvätnej kráľovskej koruny nemôže právoplatne vládnuť“.

Helena Kottannerová, dvorná dáma uhorskej kráľovnej Alžbety (manželky uhorského kráľa Albrechta a matky Ladislava Pohrobka), vo svojich spomienkach uvádza tri zákony, ktorých dodržanie završovalo právoplatnosť kráľovského postavenia – uhorský panovník musel byť korunovaný svätou korunou, mal ho korunovať ostrihomský arcibiskup a korunovácia sa musela uskutočniť v Stoličnom Belehrade.

Korvín mimoriadne stál o potvrdenie svojej panovníckej legitimity, preto sa už od počiatku snažil získať posvätnú korunu späť do svojich rúk. Rímsky cisár Fridrich III. sa jej však nechcel vzdať, slúžila mu totiž ako mimoriadne účinný nástroj na vyjednávanie s ním.

Rokovania medzi obomi panovníkmi v tejto otázke prebiehali už od leta 1458, čo dokladá správa cisárovho vyslanca Erwina von Stegeho z augusta toho istého roka. V septembri 1458 Korvín žiadal rímsko-nemeckého cisára o vydanie koruny. Vyslal k nemu posolstvo, vedené varadínskym biskupom Jánom Vitézom, ktoré mu predostrelo uhorskú ponuku.

 

Uhorský panovník musel byť korunovaný svätou korunou, mal ho korunovať ostrihomský arcibiskup a korunovácia sa musela uskutočniť v Stoličnom Belehrade.

 

Predstavy zainteresovaných strán o finančnom vyrovnaní sa však zásadne odlišovali – zatiaľ čo Matej ponúkal za vykúpenie uhorskej koruny 12-tisíc zlatých, Fridrich žiadal 40-tisíc. Zaujímavým faktom, spomínaným v dokumente, je uhorská žiadosť o vydanie „nielen spomínanej [svätoštefanskej], ale aj druhej koruny“.

Táto zmienka korešponduje s Bonfiniho správou o tom, že cisár dal vyrobiť duplikát koruny, aby bola na nerozpoznanie od originálu. Uhorskí vyslanci sa teda vrátili do Budína bez výsledku, pretože slovami kronikára Bonfiniho „cisár kalkuloval s tým, že pokiaľ je koruna v jeho moci, žiadny legitímny kráľ nemôže byť vyhlásený“.

Nasledujúce roky spor s cisárom Fridrichom Mateja intenzívne zamestnával. Nešlo pritom iba o samotnú otázku návratu posvätnej koruny späť do Uhorska ako takú. Habsburgovou ambíciou totiž bolo získať uhorský trón pre seba (svoj nárok odvodzoval na základe pokrvného príbuzenstva so zosnulým panovníkom Ladislavom Pohrobkom, ktorému bol bratrancom), držba kráľovskej koruny preto predstavovala silný argument.

Navyše, Matej nemal podporu všetkých uhorských magnátov, časť vysokej uhorskej šľachty na čele s palatínom Ladislavom Gorjanským podporovala nároky rímsko-nemeckého cisára. Dňa 17. februára 1459 
v pohraničnom meste Güssing bol Frid-
rich časťou šľachty zvolený za uhorského panovníka. Opäť teda nastala situácia, že kráľovstvo malo dvoch zvolených panovníkov, tentokrát ale oboch nekorunovaných.

 

Jedným z najvýznamnejších kráľovských hradov bol Vyšehrad, ktorý dal Matej Korvín výrazne prebudovať a rozšíriť o kráľovský palác.

 

Podpora pápeža a vysoké výkupné

Napriek silnému postaveniu rímsko-nemeckého kráľa/cisára sa Fridrichovi nepodarilo uhájiť svoju pozíciu v Uhorsku. Dôvodov bolo niekoľko, ale k najvýznamnejším iste patrila aj skutočnosť, že v tomto smere nemal ani potrebnú podporu od pápeža Pia II., ktorý rozhodne stál na strane mladého kráľa z rodu Huňadyovcov.

Videl v ňom totiž jasnú zábezpeku obrany proti Osmanom, ktorí znamenali veľkú hrozbu pre kresťanskú Európu a v tomto čase už ohrozovali južnú hranicu Uhorska. Pápež mal preto záujem na urovnaní sporu a vrátení koruny späť do uhorských rúk. S touto úlohou poslal pápežských legátov Bessariona a Carvajala, ktorých misia však stroskotala na vysokých požiadavkách, stanovených cisárom.

Suma za vrátenie koruny tentoraz znela 100-tisíc zlatých, potvrdenie dedičných nárokov na uhorský trón v prípade, že Matej zomrie bez legitímneho dediča a tiež ponechanie západouhorských pohraničných miest vo Fridrichových rukách.

Matej sa však v roku 1461 obrátil na nemecké kniežatá na ríšskom sneme v Norimbergu nielen vo veci boja proti Osmanom, ale aj v otázke vrátenia svätoštefanskej koruny, v ktorej ho kniežatá podporili. Na cisára naďalej naliehali aj predstavitelia pápežskej kúrie (najmä krétsky arcibiskup Hieronymus Landus), ktorí sprostredkovali opätovné rokovania vo veci navrátenia svätoštefanskej koruny v marci 1462.

K cisárovi prišiel rokovať Korvínov vyslanec Ján Vitéz, 3. apríla 1462 boli v Štajerskom Hradci (Graz) dohodnuté body budúcej mierovej zmluvy. V prvom bode bolo zakotvené výkupné za svätú korunu, ktoré činilo 80-tisíc zlatých. Zmluva umožnila cisárovi ponechať si viaceré uhorské pohraničné hrady, ktoré mal v zálohu od roku 1440, mesto Šopron však spolu s korunou prešlo späť do držby Mateja Korvína.

Fridrich III. si ponechal titul uhorského kráľa. Mateja prijal za svojho adoptívneho syna a v prípade jeho smrti bez legitímneho dediča cisár (alebo jeho syn Maximilián) získaval nárok na uhorský trón. Jeden z posledných bodov zmluvy ustanovoval presný proces vrátenia insígnií do Šopronu.

Uhorské stavy schválili dohodu 
9. mája toho istého roka, pričom kráľovi povolili výber zvláštnej dane na prinavrátenie koruny v podobe jedného zlatého. Okrem tejto mimoriadnej všeobecnej dane, ktorá mala byť použitá na vykúpenie koruny, Matej žiadal o príspevok na spomínaný účel aj viaceré uhorské mestá.

Zachovali sa jeho listiny pre Bratislavu či Bardejov, od ktorých žiadal po dvetisíc zlatých, od Košíc pýtal dokonca päťtisíc zlatých. Trvalo ešte viac ako rok, kým sa svätoštefanská koruna dostala späť do Uhorska. Finálna zmluva medzi Matejom Korvínom a Fridrichom, ktorá rešpektovala v predchádzajúcom roku dohodnuté body, bola právoplatne uzavretá 19. júla 1463 vo Viedenskom Novom Meste (Wiener Neustadt) a 25. júla tohto istého roka bola koruna dopravená do Šopronu.

 

Všetko o kráľovi Matejovi nájdete v Historickej revue 05/2017

 

Kráľ z Božej milosti

Celý postup napĺňania dohody pomerne podrobne popisuje kronikár Bonfini. Vyslanci, osobitne menovaní v samotnej mierovej zmluve, vyšli s trojtisícovým ozbrojeným sprievodom cez Šopron do Viedenského Nového Mesta. Pri príchode k mestu mal tento veľký sprievod údajne udiviť a dokonca vyľakať cisára Fridricha, ktorý považoval vyslanectvo za nepriateľské vojsko.

Nakoniec povolil vstúpiť za hradby mesta iba Jánovi Vitézovi, ktorý delegáciu viedol, s 200 ozbrojencami, zvyšok delegácie sa musel vrátiť späť do Šopronu. Neskôr bol do Viedenského Nového Mesta privolaný aj Ladislav Palóci, ktorý mal overiť pravosť odovzdávanej koruny, keďže existovala pochybnosť o tom, či existuje jedna koruna alebo dve.

Po odobrení pravosti svätoštefanská koruna bola prevezená pred brány Šopronu, kde došlo k jej výmene za vopred dohodnutú sumu. Ko-
runu najskôr s veľkou pompou dopravili do mesta, kde bola tri dni verejne vystavená, a následne bola prevezená do Budína a uschovaná na Budínskom hrade.

Korunovácia Mateja Korvína za uhorského kráľa sa uskutočnila až v nasledujúcom roku, v čase vrátenia svätoštefanskej koruny totiž viedol protiosmanskú vojenskú výpravu do Bosny. Až 29. marca 1464, teda po šiestich rokoch panovania, bol Matej konečne korunovaný za uhorského kráľa, čím potvrdil legitímnosť a suverenitu svojej vlády.

Absenciu korunovácie si Korvín už predtým symbolicky vynahradil slávnostným vjazdom do Budína v roku 1458, ktorým demonštroval prevzatie moci v krajine. Prejavilo sa to aj zmenou titulovania panovníka – zatiaľ čo dovtedy sa tituloval ako rex electus, teda zvolený kráľ, po ceremoniálnom prevzatí moci už zdôrazňoval tradičný kráľovský status, teda dei gratia rex (kráľ z Božej milosti). Až korunovácia však pre Mateja znamenala ukončenie procesu vlastnej legitimizácie a vyjadrovala nespochybniteľnosť jeho vlády v krajine.

Akú dôležitosť Korvín pripisoval získaniu najvýznamnejšej kráľovskej insígnie, charakteristicky vyjadruje text v jeho korunovačnom dekréte zo 6. apríla 1464. Vyjadril v ňom, že cíti povinnosť, aby bolo vytvorené miesto a stanovený personál, ktorý sa bude nevyhnutne starať a strážiť svätú korunu, aby už nikdy nebola odcudzená z kráľovstva.


matej korvínuhorsko



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Tomáš Homoľa

Popis autora

Pozrite si tiež


Statoční vojaci a talentovaní politici

16.8.2019 | Przemysław Gawron

Autori rodových herbárov a panegyrík, písaných k oslave Jána III. v 17. či 18. storočí, neraz hľadali predkov víťaza od Viedne dokonca v časoch legendárneho kniežaťa Lecha či prvého poľského kráľa Boleslava Chrabrého. Zdá...

  • 871
  • 4

Rím proti Kartágu - augustové vydanie

5.8.2019 | Peter Valent

Milí čitatelia,         2. augusta roku 216 pred n. l. sa odohrala bitka pri Kannách, v ktorej kartáginský vojvodca Hannibal na hlavu porazil oveľa väčšiu rímsku armádu. Táto udalosť, od ktorej nás delí už 2 235 rokov, je...

  • 867
  • 6