Kráľovské vraždenie

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 58 - 61


16.1.2016 | Pavol Valachovič

Keď zabitie bolo cestou k moci

V dejinách by sme asi ťažko našli dynastiu, ktorej všetci členovia skončili násilnou smrťou tak, ako to bolo v prípade dynastie macedónskych vládcov, z ktorej pochádzal aj Alexander Veľký.


Osudy acedónskej ráľovskej odiny však boli turbulentné ešte pred tým, ako v období našich hlavných protagonistov.

 

Začalo sa to ešte pred Filipom II.

Zárodky budúcich vrážd v rámci rodiny je možné hľadať u kráľa Amynta III. (v Macedónii vládol v rokoch 393 – 370 pred n. l.). Bol totiž viackrát ženatý. S prvou manželkou Eurydikou mal troch synov a jednu dcéru, medzi nimi aj Alexandra a Filipa, budúceho kráľa, s druhou manželkou Gygeou mal ďalších troch synov. Jeho manželka Eurydika však plánovala zákerný útok proti manželovi. Spojila sa so svojím zaťom a manžela chcela zavraždiť, ale jej vlastná dcéra tieto úklady prezradila. myntovým nástupcom sa stal Perdikas, ten však zomrel počas bojov proti Paionom na severe. Na trón mal nastúpiť jeho syn Amyntas IV., ktorý mal len dva roky, preto sa regentskej vlády ujal Amyntov strýko Filip II. Dva roky vládol ako zástupca maloletého kráľovského syna, ale potom sa obrátil na macedónske vojsko a dal sa prehlásiť za kráľa. Na veľké prekvapenie, vojho synovca echal nažive, ale sám vládol uverénne a začal rozsiahlu vý-
bojnú politiku, torá Macedóniu, dovtedy za ostatnými gréckymi mestskými štátmi čiastočne zaostávajúci štát, priviedla k vrcholu. Filip viedol dobrodružný život, čo sa týkalo aj jeho kráľovskej rodiny. Bol niekoľkokrát ženatý, jeho predposlednou manželkou bola Olympias, ktorá pochádzala z epirskej kráľovskej rodiny a bola známa svojimi čarodejníckymi schopnosťami i vášnivou povahou. Bola matkou Filipových detí Alexandra a Kleopatry. V roku 338 pred n. l. ju Filip zapudil. Náruživá žena ťažko znášala svoje vyhnanie z kráľovského dvora a ešte viac to, že zhoršenie vzťahov v rámci rodiny postihlo aj jej syna Alexandra. Dokonca boli ohrozené jeho prípadné nároky na macedónsky trón, pretože Filip sa oženil s neterou svojho vojvodcu Attala Kleopatrou, ktorá mu čoskoro porodila ďalšieho syna Filipa Arrhidaia. Keď v roku 336 pred n. l. Filip vydával svoju dcéru Kleopatru (mal ju s Olympiadou a bola to Alexandrova sestra), bol zavraždený.

Filipovým vrahom bol mladý macedónsky aristokrat Pausanias, ktorého dôvody boli trochu neisté. Uvádzalo sa, že to bolo kvôli urážke, spáchanej na jeho otcovi, prípadne aj to, že ho zneuctil Filipov svokor Attalos. Pausanias nestačil vysvetliť svoje pohnútky, pretože hneď po násilnom čine ho prenasledovali a zavraždili Alexandrovi priatelia. Dodnes sa v historických dielach uvádza aj možnosť, že za Filipovou vraždou mohli stáť Olympias a jej syn Alexander.

Hneď po otcovej smrti sa Alexander ujal vlády v Macedónii i nad ostatným Gréckom. Aby v zárodku zlikvidoval možnosť, že by sa o macedónsky trón hlásil vtedy už 22-ročný Amyntas, dal ho zabiť. Podľa rímskeho historika Pompeia Troga dal popraviť aj neurčitý počet ďalších účastníkov sprisahania proti Filipovi. Poslednou jeho obeťou sa stal Karanos, syn Filipovej poslednej manželky a jeho nevlastný brat.

Aj Olympias si vybavovala osobné účty. Kleopatru, poslednú Filipovu manželku prinútila, aby sa obesila, a dala zabiť aj jej maličkú dcérku, ktorej otcom bol kráľ Filip.

 

Alexandrove osudy

Keď si Alexander vyriešil osobné problémy a opäť si podmanil grécke mestské štáty, ktoré si pod vedením boiótskych Téb znovu chceli vydobyť slobodu, vypravil sa na východ proti Perzskej ríši. Do Macedónie a Grécka sa už nikdy nevrátil.

Počas svojej výpravy proti východným národom utrpel niekoľko ťažkých zranení 
v bojoch, ale takisto sa musel obávať o svoj život. Dnes nevieme, či to bola jeho zbytočná podozrievavosť, ale antickí historici uvádzajú predovšetkým blízkeho dôstojníka jeho otca Parmeniona a jeho syna Filota, ktorých dal usmrtiť pre podozrenie, že voči nemu pripravovali sprisahanie. Podobne dal vyšetrovať, mučiť a napokon popraviť niekoľko svojich pážat, ktoré údajne pripravovali jeho smrť. Príčinou týchto konfliktov bola skutočnosť, že Alexander príliš preberal orientálne zvyklosti, predovšetkým klaňanie sa (proskynesis). Vyžadoval ho nielen od podrobených orientálnych národov, ktoré na to boli zvyknuté, ale aj od svojich najbližších priateľov a vojakov.

Podozrievavosť a obava o svoj život viedli aj Antipatra, ktorého Alexander pôvodne zanechal v Grécku ako správcu, a to až do takej miery, že údajne pri-
pravil smrť svojho kráľa. Predtým Alexander dal bezohľadne usmrtiť orientálnych vyslancov. Krátko nato náhle povolal Antipatra, aby z Grécka priviedol nových vojakov. Antipatros bol prekvapený takouto požiadavkou a z obáv o svoj život si dal pripraviť taký silný jed, že ho bolo možné prepravovať len v konskom kopyte. Potom prikázal svojmu synovi, aby ho na hostine podal Alexandrovi. V priebehu troch dní po ťažkých záchvatoch macedónsky kráľ zomrel.

Túto konšpiračnú teóriu zachoval opäť rímsky historik Pompeius Trogus. Moderná historiografia sa prikláňa skôr k tomu, že Alexandra zachvátila malária a jeho telo, oslabené častými pijatikami, chorobe veľmi rýchlo podľahlo. Alexander v kruhu svojich veliteľov stačil odovzdať svoj kráľovský prsteň priateľovi Perdikovi so slovami „Tomu najlepšiemu“ a naposledy vydýchol.

 

Príliš veľa adeptov

Po Alexandrovej smrti bolo treba riešiť otázku, kto po ňom nastúpi na macedónsky trón a na trón rozsiahlej ríše, ktorú vytvoril. Uchádzačov o tento trón bolo až príliš. Ako prvý prichádzal do úvahy Filip III. Arrhidaios, syn Filipa II. a jeho poslednej manželky. Tá bola údajne prostitútka, ale väčším nedostatkom bolo, že Filip Arrhidaios bol mentálne retardovaný – teda prakticky neschopný vládnuť. Jeho manželka Eurydika, vnučka Filipa II., však bola dostatočne ambiciózna na to, aby bojovala o trón v mene svojho manžela.

Druhým čakateľom bol Herakles, Alexandrov syn, ktorého matkou bola Barsina. Jeho nevýhodou bolo, že sa nenarodil v riadnom manželstve. Najväčšie šance na úspech malo Alexandrovo dieťa, ktoré sa malo narodiť jeho manželke Roxane asi dva mesiace po otcovej smrti.

Nesmieme zabúdať ani na Alexandrovu matku Olympiadu, ktorá si uvedomovala, že ešte nie je taká stará, aby sa nemohla vydať a z úzadia riadiť svojho nového manžela pri vláde nad rozsiahlymi krajinami, podmanenými jej synom Alexandrom. Rozhodujúcim faktorom však boli vojsko a Alexandrovi velitelia, ktorí mohli presadiť niekoho z uchádzačov o trón.

Alexander ešte nebol ani pochovaný, keď sa velitelia rozhodovali o tom, kto by bol jeho najlepším nástupcom. Perdikas navrhoval, aby počkali, než Roxana porodí dieťa, a podľa toho, či to bude chlapec alebo dievča, sa potom rozhodnú o jeho podpore. Meleager navrhoval, že netreba čakať na Roxanino dieťa, pretože v tábore majú Alexandrovho syna Herakla alebo Filipa Arrhidaia, Filipovho syna a Alexandrovho brata. Hoci bol mentálne retardovaný, bol to vraj milý a prívetivý človek, obľúbený aj vo vojsku. Ptolemaios sa však postavil proti tejto voľbe, pretože si uvedomoval, že skutočnú moc v rukách bude mať ten, kto bude ovládať Filipa. Za neho sa však postavilo obyčajné vojsko, čím presadilo jeho voľbu. Zároveň vznikla rada štyroch veliteľov – Perdika, Leonata, Kratera a Antipatra, ktorí sa mali postarať o Alexandrovho pohrobka a potom sa mali rozhodnúť, kto bude vládnuť.

 

Boje o moc

Než sa však rozhodlo, kto po Alexandrovi nastúpi na trón obrovskej ríše, rozhoreli sa boje medzi jeho veliteľmi, ktorých v odbornej literatúre nazývajú iadochmi 
– nástupcami. Najsilnejšie pozície mali traja Alexandrovi elitelia – Ptolemaios v Egypte, Seleukos v Mezopotámii (ktorá zahŕňala najväčšiu časť Alexandrovej ríše) a Lysimachos v Trácii. Najnespokojnejší boli Antigonos Jednooký (Monofthalmos), ktorý si robil nároky predovšetkým na Malú Áziu, a Kassandros, syn správcu Grécka a Macedónie Antipatra. Toho však vlastný otec odstavil od moci. Hoci mal titul chiliarchos, nekontroloval žiadnu časť Alexandrovej ríše.

Ani Ptolemaios, ani Seleukos sa však nechceli uspokojiť s územiami, ktoré kontrolovali, a chceli rozšíriť svoju moc. Sýrske vojny medzi Ptolemaiom a Seleukom trvali niekoľko rokov a neustále sa menila situácia v pohraničných oblastiach, v tzv. Koile Sýrii. Ostatní velitelia uzatvárali krátkodobé a prechodné koalície, len aby ovládli niektorú časť v Európe alebo Ázii. Niektorí velitelia postupne zahynuli v bojoch, takže situácia sa aspoň čiastočne zjednodušila – Krateros padol v boji proti Eumenovi v roku 321 pred n. l., v rokoch 317/316 pred n. l. Eumenes utrpel porážku v boji proti Antigonovi a jeho vlastné vojsko ho vydalo nepriateľovi, ktorý ho dal popraviť.

Do rozhodovania o tom, kto bude Alexandrovým nástupcom, však výrazne zasiahol Kassandros. Hoci nekontroloval žiadne územie, v ktorom by si vytvoril základ svojej moci, v materskom Grécku rozpútal vojnu proti Polyperchontovi, ktorého Antipatros, Kassandrov otec, ustanovil za regenta. Postupne ovládol Atény a ďalšie grécke mestá. Za manželku si vzal Thessaloniku, dcéru Filipa II., a tak získal akési oprávnenie rozhodovať o situácii v Grécku. Rozhodujúce však bolo, že sa zmocnil Alexandrovej matky Olympiady a potom aj Roxany s jej a Alexandrovým synom Alexandrom IV.

Olympias tiež prispela k zjednodušeniu nástupníckeho problému. Z rodného Epiru, kde bola v čase smrti svojho syna Alexandra, podnikla vojenskú výpravu do Grécka proti Eurydike, manželke slabomyseľného Filipa III., ktorá sa stala Kassandrovou spojenkyňou. V Olympiadinom sprievode bola aj jej nevesta Roxana a vnuk Alexander IV., ktorého stará matka prísne strážila a za každú cenu ho chcela dostať na trón. Zatiaľ čo Kassandros bol v Aténach, Olympias sa zmocnila Eurydiky a jej manžela, ich vojaci totiž odmietli bojovať proti Alexandrovej matke. Oboch vsadila do väzenia, dostávali len minimálnu stravu. Napokon poslala svojich tráckych žoldnierov, ktorí mladého Filipa zavraždili. Olympias poslala Eurydike meč, lano a jed, ale Eurydika sa obesila na svojom vlastnom opasku.

Kassandros medzitým pritiahol do severného Grécka. Olympias sa so svojím sprievodom stiahla do mesta Pydna. Voči obyvateľom sa správala veľmi kruto, čím si ich znepriatelila, takže keď Kassandros prišiel k mestu, Olympiadini vojaci proti nemu odmietli bojovať, a tak sa dostala do jeho rúk. Kassandros zvolal svoje vojsko a kvôli Olympiade zasadol vojenský súd. Odsúdili ju na smrť, ale nikto sa neodhodlal k tomu, aby ju popravil. Napokon sa našlo niekoľko miestnych obyvateľov, ktorých príbuzných dala zavraždiť počas svojej krátkej „vlády“ v Pydne, a tí na jar roku 316 pred n. l. vykonali ortieľ.

Roxana so svojím synčekom Alexandrom IV. sa ocitla v rukách víťazného Kassandra, ktorý ich držal v zajatí ako dôležitý nástroj bojov o Alexandrov trón. O niekoľko rokov neskôr (presnejšie v rokoch 310/309 pred n. l.) dal Kassandros usmrtiť aj ich dvoch. Alexander IV. nielen že nikdy nevidel svojho otca, ale prežil ho len o necelých 13 rokov. Ich smrťou vymrela Alexandrova dynastia.

Boje o moc však neprestali. Neustále medzi sebou bojovali diadochovia a potom aj ich potomkovia, ktorí sa nazývajú epigoni. Už v roku 306 pred n. l. Antigonos Monofthalmos a jeho syn Demetrios Poliorkétes (Obliehateľ miest) prijali kráľovský titul, o rok neskôr tak urobil Kassandros, Lysimachos i Ptolemaios I. Soter (Spasiteľ). Myšlienka jednotnej Alexandrovej ríše a jedného vládcu nad ňou sa skončila. Násilné smrti ako Alexandrovo „dedičstvo“ však pokračovali naďalej i v rodinách jeho nástupcov.

        

 


alexander veľkýmacedóniaantika



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Pavol Valachovič

Doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc., študoval na FiF UK v Bratislave a FF Univerzity J. E. Purkyně (dnes Masarykova univerzita) v Brne. V súčasnosti prednáša na FiF UK v Bratislave a na FiF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa dejinám staroveku, predovšetkým dejinám starovekého Ríma v cisárskom období.

Pozrite si tiež


Pred 75 rokmi skončila vojna v Tichomorí

15.8.2020 | Štefan Balberčák

Najvytrvalejší spor, ktorý sa týkal vojny v Tichomorí, vypukol hneď po jej jadrovom zavŕšení. Takmer dve dekády po roku 1945 na medzinárodnej úrovni panovala zhoda v tom, že rýchle ukončenie vojny a životy, ušetrené zrušením...

  • 1118
  • 9