Krištáľová noc: predohra záhuby

Publikované v Historická revue č. #, str#


9.11.2018 | Juraj Jankech

Vzostup antisemitizmu v nacistickom Nemecku

Protižidovský pogrom so zdanlivo poetickým názvom Krištáľová noc, ktorý sa odohral pred 80 rokmi na prelome 9. a 10. novembra 1938, stál na začiatku druhej fázy antisemitskej kampane v Nemecku. Vyžiadal si veľké škody na majetku a desiatky až stovky priamych či nepriamych obetí. Po hodinách plných násilia a rinčiaceho skla sa nemeckí Židia zobudili do ešte vyhrotenejších pomerov, než aké už pár rokov poznali.


 

Keď sa Hitler 30. januára 1933 dostal k moci, mnohí si mysleli, že bude len ďalšou nastrčenou figúrkou, ktorá bude konať v záujme iných. On to však v pláne nemal. Možnosti, ktoré sa mu naskytli, zamýšľal využiť naplno. Na vytvorenie diktatúry jednej strany a na zničenie demokracie v Nemecku mu stačili dva roky.

 

Klamlivá opatrnosť

Nemecko vyšlo z pekla 1. svetovej vojny ako porazené a v mnohých smeroch sa muselo uskromňovať v intenciách mierovej zmluvy z Versailles. Výzva na jej revíziu, ktorá Hitlera katapultovala až na vrchol moci, v sebe ukrývala aj radikálnejší prvok.

Hitler vo svojom „väzenskom“ diele Mein Kampf, okrem iného, naznačil aj potrebu obsadiť väčší kus novej pôdy. Lebensraum, čiže životný priestor, bolo treba hľadať na východe a de facto ho vziať slovanským krajinám a etnikám.

Netrvalo však dlho a nacistický aparát v 30. rokoch dospel k jednohlasnej zhode o tom, že obrovskou brzdou „veľkonemeckých“ plánov je židovský element prítomný v krajine. Židia a iní „neárijci“ podľa nacistov oslabovali Nemecko. Riešenie tzv. židovskej otázky sa preto zaradilo medzi hlavné ciele.

Hitler si vyhroteným protižidovským postojom spočiatku nechcel kaziť vzťahy so západnými veľmocami. Neznamenalo to však nečinnosť v tomto smere. V roku 1935 uzreli svetlo sveta prísne norimberské rasové zákony.

Tie zaviedli rozdelenie občanov na árijcov, miešancov prvého, respektíve druhého stupňa a na Židov. V polovici 30. rokov 20. storočia predstavovali pomyselnú hranicu toho, kam bol führer zatiaľ ochotný zájsť. Napriek tomuto „opatrnému“ prístupu boli ich dôsledky pre nemeckú židovskú komunitu priam brutálne.

Židia museli byť označení žltou šesťcípou hviezdou a mali zákaz vykonávať niektoré profesie. Skrytým motívom nových noriem bol predpoklad, že pod vplyvom zákonných obmedzení sa Židia zrieknu nádeje na pokojný život v Nemecku a emigrujú. Nacistickí pohlavári sa totiž okrem iného chceli zmocniť aj ich majetku.

Ako plynul čas a medzinárodná situácia sa aj v dôsledku naivnej politiky appeasementu začala nakláňať v prospech nemeckých geopolitických plánov, bolo možné pritvrdiť. V novembri 1937 Hitler oznámil, že Židov je nevyhnutné vypudiť nielen z Nemecka, ale aj z celej Európy.

Jeho slová nabrali na váhe po anšluse Rakúska v marci 1938. Národnosocialistický režim vyvinul na Židov ešte väčší tlak. Naďalej sledoval jednoduchý zámer. Ak by sa Židia odsťahovali, ich majetok mohol byť skonfiškovaný. O cielenú fyzickú likvidáciu zatiaľ nešlo.

V pripojenom Rakúsku napriek tomu začali spontánne vznikať ohniská protižidovského násilia a čoskoro preskočili aj do samotného Nemecka. Na začiatku leta 1938 nemecké útoky na Židov dosiahli takú razanciu, že Hitler 22. júna s ohľadom na kritické hlasy zo zahraničia nariadil, aby boli utlmené. Bola to len veľmi krátka pauza.

 

Joseph Goebbels bol v tragických novembrových dňoch roka 1938 neúnavným štváčom, ktorý vyzýval Nemcov k otvorenému násiliu voči ich židovským spoluobčanom. Foto: wikipedia.org

 

Päť výstrelov

Sedemnásťročný židovský mladík Herschel Grynzspan sa narodil v roku 1921. Od roku 1936 žil v Paríži. O dva roky neskôr dospel k názoru, že ako odplatu za zaobchádzanie so svojimi rodičmi musí zabiť prvého nemeckého politika, ktorý sa mu pripletie do cesty.

Podľa vlastných vyjadrení si to však rozmyslel a za terč svojho útoku si nakoniec zvolil ríšskeho veľvyslanca vo Francúzsku Johanna von Welczek. Motívom pre Grynszpanov čin bola októbrová deportácia približne 15-tisíc poľských Židov z Nemecka, vrátane jeho rodiny.

Zamýšľaný atentát sa mu podarilo vykonať 7. novembra 1938. V ranných hodinách prišiel do hotela Beauharnais v Paríži, sídla nemeckého veľvyslanectva vo Francúzsku, a na vrátnici požiadal o rozhovor s vyslancom.

Namiesto Welczeka sa dostavil jeho radca Ernst Eduard vom Rath. Grynzspan neváhal. Muža päťkrát postrelil do brušnej oblasti. Zasiahnutý Rath spadol na zem. Keďže atentátnik sám seba vnímal ako hrdinu, prišlo mu nelogické z miesta činu utiecť.

V budove pokojne zotrval a nechal sa bez akýchkoľvek náznakov odporu zatknúť. Skončil v parížskom väzení. Aj keď sa po celý čas jeho pobytu v cele objavovali na verejnosti fámy o tom, že sa mu podarilo ujsť a svoj život dožil vo Francúzsku pod cudzou identitou, realita bola iná.

Gestapo na neho nezabudlo. Po obsadení Francúzska nacistami v roku 1940 ho v tichosti popravili. Za mŕtveho bol však vyhlásený až v roku 1960, čo celú mysterióznosť okolo jeho osoby ešte viac posilňovalo.

Hoci vražda dvadsaťdeväťročného Ernsta vom Rath bola v podstate omylom, nacisti ju privítali ako dar z nebies. Keďže obeťou sa tak či tak stal nemecký diplomat, zacítili šancu rozpútať atmosféru spravodlivej odplaty.

Celý incident mohli náležite propagandisticky využiť. Stačilo jediné. Štylizovať ho do polohy bezprecedentného útoku svetového židovstva proti Nemecku. V tejto súvislosti veľmi paradoxne pôsobí fakt, že udalosť s podobným scenárom sa odohrala už dva a pol roka pred Grynzspanovým rozhodnutím pomstiť sa. Nacisti sa tejto príležitosti ešte nechopili.

Vo švajčiarskom Davose 4. februára 1936 takisto strieľal mladý Žid – chorvátsky študent medicíny David Frankfurter. Aby tých podobností nebolo málo, jeho ataku tiež podľahol nacistický predák.

Bol ním Wilhelm Gustloff. Vo Švajčiarsku zastával funkciu vodcu švajčiarskej frakcie NSDAP pre nemeckých občanov v zahraničí. Fakt, že sa vtedy ešte nerozpútal hon na Židov, potvrdzuje tézu o nacistickom kalkulovaní s vhodnosťou či nevhodnosťou doby k protižidovskému zásahu. Hitler si v roku 1936 ešte nedovolil riskovať bojkot letných olympijských hier, ktoré sa vtedy organizovali práve v Berlíne.

 

Zástup zatknutých židovských mužov pod dohľadom SS pochoduje po ulici v nemeckom meste Baden-Baden, november 1938. Foto: wikipedia.org

 

Požehnanie k násiliu

Informáciu o parížskom atentáte zo 7. novembra 1938 dostal Hitler okamžite. Nachádzal sa v tom čase v Mníchove, kde sa práve chystal vystúpiť so svojím prejavom pri príležitosti 15. výročia tzv. pivného puču, ktorý sa v roku 1923 po neúspešnom nacistickom pokuse zvrhnúť vtedajšiu bavorskú vládu skončil fiaskom a jeho uväznením.

V rámci svojej reči 8. novembra 1938 sa ale, na prekvapenie niektorých pohlavárov, o tejto udalosti nezmienil ani slovom. Dôvod bol prozaický. Ernst vom Rath stále žil. O jeho život bojovali dvaja prominentní lekári – Karl Brandt a Georg Magnus. Do Paríža ich vyslal samotný Hitler, pretože obaja doktori patrili do okruhu jeho osobného zdravotníckeho štábu. Nemecké denníky písali o streľbe na prvých stranách. Ostro sledovaný pacient napokon 9. novembra o pol šiestej večer zomrel.

Správa o diplomatovej smrti v uliciach nemeckých miest vyvolala antisemitské nepokoje. Hitler, podporovaný Josephom Goebbelsom, vydal príkaz, aby polícia do týchto incidentov nezasahovala. „Aspoň Židia na vlastnej koži pocítia hnev ľudu,“ zveril sa svojmu ríšskemu ministrovi.

Goebbelsovi nebolo viac treba. Na záver celého večerného programu mníchovskej straníckej konferencie vkráčal na pódium a predniesol vášnivý prejav. Stranu v ňom povzbudzoval, aby sa nebála dať najavo svoj hnev voči Židom.

Okrem toho však nezabudol zdôrazniť, že nacistické vedenie by zároveň demonštrácie nemalo priamo organizovať. Malo by stáť nečinne v pozadí a keď k nim spontánne dôjde, nemalo by im brániť. Následne ten istý rozkaz svojim podriadeným pretlmočil aj šéf nemeckej polície Reinhard Heydrich.

Doplnil ho ale o ďalší nemenej významný pokyn. Taktiež nariaďoval, aby policajné zložky nebránili ničeniu synagóg, no jedným dychom sa postaral aj o zatknutie čo najväčšieho počtu bohatých Židov.

 

Črepy na chodníku

Mnohí radoví nacisti pokyny postupovať bez násilia nebrali vážne. V tú noc po celom Nemecku príslušníci nacistickej polovojenskej organizácie SA (celým názvom Sturmabteilung, v preklade úderný oddiel) mlátili a zabíjali Židov. Bokom nezostali ani ujmy na majetku.

Popolom ľahli synagógy a židovské školy či nemocnice. Veľké počty židovských obchodov boli vyrabované. V dôsledku pouličnej davovej psychózy chodníky väčšiny nemeckých miest pokrývala priam súvislá vrstva črepín z rozbitých výkladov, lustrov, okien a pohárov. Práve podľa tohto výjavu táto sychravá novembrová noc dostala pomenovanie Krištáľová noc (v nemčine Kristallnacht).

Po celom Nemecku, k nemu pripojenom Rakúsku a čiastočne aj v oblasti Sudet sa rabovalo. Krádeže okrem obchodov neobišli ani súkromné domy. V mnohých mestách bandy násilníkov vpadli aj na židovské cintoríny, na ktorých znesväcovali a likvidovali hroby.

Protižidovská agresivita zašla až tak ďaleko, že ušetrené neboli ani niektoré sirotince. Goebbels si tak do svojich pamätí mohol spokojne zapísať: „Veľavážení Židia si nabudúce poriadne rozmyslia, či majú strieľať na nemeckých diplomatov.“ Než sa násilie na druhý deň utíšilo, prišlo o život 91 ľudí, zhorelo 300 synagóg a 7 500 židovských obchodov bolo vyplienených.

Nešlo o konečné čísla. Desivým výsledkom besnenia boli aj obete, ktoré zomreli na následky zranení, po samovraždách alebo v prvých koncentračných táboroch. Pogrom z 9. novembra 1938, ktorý predchádzal holokaustu, si tak v konečnom dôsledku vyžiadal vyše 1 300 mŕtvych.

Zatiaľ čo členovia SA sa ráno 10. novembra rozišli domov, ich niekdajší konkurenti z SS (Schutzstaffel – ochranný oddiel) mali ešte plné ruky práce. Rozbehlo sa masové zatýkanie (prevažne) bohatých Židov.

Esesáci v ňom pokračovali nielen 10. novembra, ale aj celý nasledujúci týždeň. V koncentračných táboroch Dachau, Buchenwald či Sachsenhausen skončilo približne 26- až 30-tisíc (údaje sa rôznia) židovských mužov. Toto konanie malo jediný cieľ – prinútiť ďalších Židov emigrovať.

 

Jeden z rozbitých výkladov na židovskom obchode po Krištáľovej noci z 9. novembra 1938. Foto: wikipedia.org

Cynická pokuta

Krištáľová noc predstavovala tzv. druhú fázu antisemitskej kampane v nacistickom Nemecku. Priamo nadväzovala na prvú, ktorá sa zaoberala už aj plánmi na likvidáciu židovských obyvateľov. Toľko očakávaný prechod z teórie do praxe sa z pohľadu nacistických elít podaril prirodzene, plynulo a úspešne.

Nemecká verejnosť reagovala na pogrom so zmiešanými pocitmi. Mnohým Nemcom sa násilie v uliciach a ničenie hmotných hodnôt nepáčilo. Proti útokom na Židov ale vystúpil málokto. Veľa ľudí bolo šokovaných. Ani nie tak z antisemitizmu, ako skôr z chaosu a nečakaného násilia.

Zdvihla sa búrka nevôle nad tým, koľko majetku sa za pár hodín zničilo. Dokonca ani všetci nacistickí pohlavári nevyskakovali od radosti. Nemalé škody na majetku obchodníkov nepotešili napríklad Hermanna Wilhelma Göringa. Mal na to svoj vlastný dôvod. Práve on bol totiž zodpovedný za budúce výsledky štvorročného nemeckého hospodárskeho plánu.

Hoci sa názory rôznili, jedno bolo isté ‒ udalosti z 9. novembra posilnili antisemitizmus v celej Tretej ríši. Naopak v zahraničí pogrom vyvolal silný odpor.

Hitler však už na to nedbal a 12. novembra 1938, tri dni po vyčíňaní v uliciach, poveril práve Göringa, aby sa pustil do záležitosti, nazývanej židovská otázka. Bývalé stíhacie eso z čias 1. svetovej vojny úlohu prijalo. Göring začal tým, že „odpovede“ na uvedenú „otázku“ hľadal v rokovaniach na pôde ministerstva letectva, ktorému šéfoval.

V rozpravách s Goebbelsom, Heydrichom a niekoľkými ministrami spoločne uvažovali o ďalších krokoch proti Židom. Zatiaľ čo sa úzke kruhy zhovárali na výsostne aktuálnu tému, objavil sa vecný praktický problém. Nemecké poisťovne oznámili, že pokiaľ nechcú prísť o medzinárodný kredit, astronomické škody na židovskom majetku musia zaplatiť.

S diabolským riešením v tej chvíli prišiel Heydrich. Odporučil poisťovniam, nech všetko potrebné zaplatia, celú záležitosť totiž mal premyslenú až do konca. Židom plánoval udeliť obrovskú pokutu, ktorá by zaručila, že zaplatené peniaze sa štátu doslova obratom vrátia.

Tento variant sa pozdával všetkým. Zo stretnutia ministrov rýchlo vzišlo nariadenie, že židovskí majitelia obchodov musia nielen vyčistiť ulice a dať si opraviť svoj majetok, ale zároveň sa majú zmieriť aj s tým, že je naň vystavená osobitná daň v sume jednej miliardy nemeckých mariek.

Na túto horibilnú cenu bola vyčíslená kolektívna „vina“ Židov za vraždu Ernsta vom Rath. Na základe tohto rozhodnutia všetci židovskí daňoví poplatníci dostali príkaz v štyroch splátkach uhradiť pätinu a následne štvrtinu svojho imania.

 

V chápadlách arizácie

Nacisti sa nezastavili. Všetkým Židom odobrali právo podnikať. Toto opatrenie bolo 3. decembra 1938 potvrdené nariadením o povinnom predaji židovských firiem a o ich arizácii. Priblížil sa tým jeden z dlhodobo sledovaných cieľov.

Od začiatku Tretej ríše totiž bol na židovských obchodníkov, právnikov, majiteľov firiem a ďalších odborníkov vyvíjaný nátlak, aby svoje podniky predali etnickým Nemcom. Keďže malo ísť o proces preberania židovských aktivít ich árijskými spoluobčanmi, vznikol aj pojem „arizácia“.

K nej zároveň patril aj tlak na továrne v nemeckých rukách, aby sa zbavovali židovských riaditeľov a akcionárov. Hlavným cieľom bolo „očistiť“ nemecké hospodárstvo od všetkého židovského. Spočiatku sa to odohrávalo bez akéhokoľvek právneho vymedzenia a mnohí Židia predávali svoje podniky hlboko pod cenu.

Od apríla 1938 už ale podliehali právnej povinnosti zaregistrovať všetok hnuteľný aj nehnuteľný majetok. Práve spomínaného 3. decembra 1938 prostredníctvom druhého dekrétu o prevode židovského majetku bol položený právny základ povinnej arizácie židovských podnikov a firiem.

Následkom týchto ustanovení hneď v nasledujúcom roku približne 100-tisíc z nich skončilo svoju činnosť, alebo bolo predaných. Židovský majetok hral dôležitú úlohu aj po roku 1939.

Pri udržiavaní chodu nemeckého vojnového úsilia boli, napríklad, židovské šperky, zlato a striebro využívané na financovanie dovozu všetkého, čo bolo potrebné pre nemecký priemysel. Tento postup sa opakoval aj v Nemcami okupovanej Európe. Nemeckí Židia prišli o majetok v hodnote približne 7 – 8 miliárd mariek. Hodnotu, ktorú nacisti skonfiškovali inde v Európe, sa nikdy nepodarilo vyčísliť.

 

Jedna zo židovských synagóg, vypálených 9. novembra 1938. Foto: wikipedia.org

Začiatok konca

Bol to iba začiatok. Vyrojilo sa množstvo paragrafov, ktoré presne vymedzovali pohyb Židov na verejnosti a zamedzovali im vstup na kultúrne podujatia. Vo vlakoch nesmeli používať reštauračné vozne, mali byť čo najviac izolovaní od árijských obytných blokov a sídlisk, alebo sa nesmeli kúpať vo verejných bazénoch a kúpeľoch.

Židia museli odovzdať aj všetky strelné zbrane a neskôr aj svoje vodičské preukazy. Prísne sa posudzovali taktiež zmiešané manželstvá a židovským deťom bolo zakázané navštevovať štátne školy.

Göring všetky nové zásahy do práv nemeckých Židov predstavil na porade vedenia NSDAP 6. decembra 1938. Hitler bol spokojný. Jeho zámerom bolo, aby štáty, ktoré proti zaobchádzaniu s nemeckými Židmi protestovali, prestali mlieť prázdne reči a začali ich prijímať ako židovských emigrantov: „Čo máte stále s tými Židmi? Zoberte si ich!“

Čo však bolo ešte dôležitejšie, od spontánnych akcií sa perzekúcie pretransformovali do podoby byrokratického procesu. Jeho nespornou výhodou bol prostý fakt, že nevzbudzoval toľko pozornosti a predovšetkým (nielen na radosť Göringa) pri ňom nehrozili hospodárske škody.

Zlovestný tón reči, ktorý si Hitler zvolil k prezentovaniu židovskej problematiky, bol jedným z neklamných znakov radikálneho zosilnenia antisemitských nálad. Opätovne sa to prejavilo v januári 1939 počas jeho diskusie s československým ministrom zahraničných vecí Františkom Chvalkovským. Hitler mu bez okolkov povedal, že „Židia tu budú vyhubení“.

Svoje slová sám pred sebou ospravedlňoval odplatou Židom za to, že na konci 1. svetovej vojny v roku 1918 „vrazili Nemecku dýku do chrbta“. Od debát v kuloároch bol už len krôčik k verejnému ohláseniu hrozieb. Hitler na to využil každoročný prejav z 30. januára. Keďže sa písal rok 1939, týkal sa už šiesteho výročia jeho vymenovania za ríšskeho kancelára.

Ríšsky snem burácal po Hitlerovom prejave, v ktorom hovoril, že pokiaľ židovskí bankári uspejú vo svojom snažení zatiahnuť Európu do 2. svetovej vojny, výsledkom nebude „víťazstvo židovstva“, ale „zničenie židovskej rasy v Európe“.

Krištáľová noc (občas nazývaná aj ako Novembrový pogrom alebo Ríšsky pogrom) stála na prahu tzv. konečného riešenia židovskej otázky nielen v Nemecku, ale aj v ním okupovaných či s ním kolaborujúcich krajinách vtedajšej Európy. Z tohto dôvodu medzinárodný deň boja proti antisemitizmu pripadol na 9. november.

V roku 1963 vláda povojnovej NDR odobrila vydanie spomienkovej poštovej známky s motívom Kristallnacht. Začiatok cesty hitlerovského režimu na dno neľudskosti aj vďaka tomu zostal stálym mementom. V symbolickej rovine skloňované pravidlo o „črepoch, ktoré prinášajú šťastie“, totiž v niektorých situáciách neplatí.




Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Juraj Jankech

Absolvent odboru história na FiF Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na ktorej v rokoch 2013 – 2016 pôsobil ako interný doktorand. Zaoberá sa dejinami druhej polovice 19. a 20. storočia, ako i povojnovými dejinami Slovenska a regionálnou históriou Horného a Stredného Považia s užším zameraním na obdobie rokov 1945 – 1948.

Pozrite si tiež


Úrazy a choroby Karola IV.

29.11.2018 | Zdeněk Žalud

Na základe antropologického výskumu kostrových pozostatkov dnes tušíme, že Karol IV., narodený 14. mája 1316, bol urastený muž robustnej postavy, vysoký asi 173 cm. Od mladosti sa nevyhýbal turnajom, v ktorých niekedy vystupoval...

  • 1099
  • 15