Krutosť, hnev a krv

Publikované v Historická revue č. 8/2015, str. 54 - 57


16.1.2016 | Pavol Valachovič

Kultúra násilia a smrti

Už v staroveku grécki historici a filozofi vykresľovali predstavu o vážnych rozdieloch medzi Grékmi a Peržanmi. Gréci sami seba stavali do pozície kultúrneho národa, ktorý tvoria slobodní ľudia, zatiaľ čo v Peržanoch chceli vidieť a videli národ, zvyknutý otročiť svojim vládcom.


Ako dôkaz rozdielov medzi obomi národmi uvádzali aj činy Peržanov pri ich vpáde do Grécka, obsadenie a vyplienenie Atén a ďalších miest. Potrestanie týchto, podľa Grékov, bezbožných činov si dal za cieľ macedónsky kráľ Filip II. a po jeho predčasnej a násilnej smrti v roku 336 pred n. l. aj jeho syn a nástupca Alexander III., ktorému dejiny dali prívlastok Veľký. Filip II. aj jeho syn pripravili rozsiahlu vojenskú výpravu proti Perzskej ríši, aby odčinili grécku potupu.

    

Krv až po kolená koňa

Keď sa Alexander zmocnil vlády po svojom otcovi Filipovi, zdalo sa, že ovládne, podobne ako jeho otec, aj celé Grécko. Hoci v jednotlivých významných mestách boli umiestnené macedónske vojenské oddiely, niektoré mestské štáty sa vzopreli macedónskej nadvláde. Najmä mesto Téby, ktoré ležalo v strede Grécka v Boiótii, sa rozhodlo vybojovať si svoju slobodu späť.

Macedónsku posádku, umiestnenú na vŕšku Kadmeia, Tébania obohnali narýchlo postaveným valom, dvoch macedónskych veliteľov dokonca zabili. K tomuto kroku ich priviedli aj správy o tom, že Alexander utrpel porážku a dokonca zahynul v bojoch proti Trákom. Ten však v čele svojho vojska urýchleným pochodom tiahol cez severné Grécko a skôr, než sa Tébania stihli spamätať, jeho vojsko bolo pri Tébach. Alexander dával Tébam ešte šancu, aby sa podriadili jeho vláde, tým, že nepristúpil k okamžitým bojom. Veľká časť Tébanov sa však nechcela poddať, hoci niektorí umiernení politici vyzývali ku skončeniu odporu.

Alexander strácal trpezlivosť, jeho velitelia podnikali výpady proti znepriateleným obyvateľom mesta. Nakoniec nariadil všeobecný útok proti mestu. Údajne vyhlásil, že bude bojovať a zabíjať nepriateľov, dokiaľ si jeho kôň nenamočí kolená v krvi.

Boj a odpor Tébanov bol zúfalý, ale márny. Zúrivosť macedónskeho vojska zvyšovali oddiely zo susedných gréckych miest, ktoré chceli fyzicky zlikvidovať nenávidené mesto.

V záverečných bojoch vojaci zabíjali každého, koho stretli, alebo videli. Obeťami sa stali nielen vojaci, ale aj muži, ktorí hľadali útočisko v posvätných priestoroch chrámov. Vojaci vraždili aj ženy a deti. Napokon po uliciach Téb tieklo toľko krvi, že Alexandrov kôň sa na nej pošmykol, kľakol si a omočil si kolená v krvi obetí. Vtedy Alexander prerušil vraždenie, ale svoj hnev ešte neutíšil. Rozkázal zničiť Téby, ušetril len chrámy bohov (medzi nimi aj Heraklov chrám – Herakles bol jeho mytologickým predkom) a dom básnika Pindara. Z bohatého a ľudnatého mesta sa zachránilo asi 30-tisíc obyvateľov, ktorých však Alexander nemilosrdne predal do otroctva.

V prípade zničených Téb sa stretávame s niečím, čo aj neskôr sprevádzalo Alexandrove činy. Keď sa spamätal z vojenského besnenia, ľutoval svoje činy, ale už bolo neskoro. Neskôr sa totiž postaral o obnovu a výstavbu Téb. Keď vraj stretol niektorého z Tébanov, ktorých predal do otroctva, dal príkaz, aby ho prepustili na slobodu.

 

Granikos

Prvá veľká bitka medzi Alexandrom a vojskom Perzskej ríše sa odohrala na západe Malej Ázie pri riečke Granikos. V tejto bitke proti Alexandrovi stálo „len“ vojsko perzských satrapov – správcov jednotlivých oblastí Perzskej ríše. Súčasťou tohto vojska boli aj oddiely gréckych žoldnierov, ktorí bojovali v perzských službách. Bitka pri riečke Granikos bola zúrivá, ale Alexandrovo vojsko rozbilo perzské oddiely a zahnalo ich na útek. Zahynulo niekoľko tisíc Peržanov, Alexander utrpel len malé straty. Jeho hnev však rozpútala prítomnosť gréckych žoldnierov, keď v boji bojovali Gréci proti Grékom. Hoci z celého perzského vojska si práve títo vojaci zachovali neporaziteľnosť, nakoniec ich Alexandrovo vojsko obkľúčilo, zajalo a Alexander ich bez milosti predal do otroctva – poslal ich na nútené práce do Macedónie.

 

Tyros

Alexander prejavil svoju krutosť predovšetkým voči nepriateľom. Po víťazstve pri Graniku a o niečo neskôr pri Isse na juhovýchode dnešného Turecka tiahol na juhovýchod cez sýrsko-palestínske územie do Egypta. Pri svojom postupe narazil na prístav Tyros, starobylé fenické mesto. Malo výhodnú strategickú polohu – ležalo na menšom ostrovčeku, oddelenom od pevniny morským prielivom. Alexandrovmu vojsku trvalo sedem mesiacov počas roka 332 pred n. l., kým mesto dobyl. Jeho vojaci najprv museli zasypať morský prieliv, aby sa dostali k hradbám mesta, ale aj potom im trvalo niekoľko týždňov, než prekonali mestské hradby, pričom Alexander stratil pomerne veľa vojakov. Po sedemmesačnom obliehaní a napokon aj dobytí prístavného mesta Tyros ho nahnevalo, že sa jeho vojsko tak dlho zdržalo dobýjaním. Po dobytí mesta dal dvetisíc jeho obyvateľov kruto ukrižovať pozdĺž pobrežia, hoci už nebol dôvod pre takýto čin. Mala to byť akási výstraha pre ďalšie mestá, ktoré sa chystal dobyť – v budúcich obrancoch chcel vyvolať strach a hrôzu ešte skôr, ako sa k ich hradbám priblíži grécke vojsko.

Vzápätí, ako padol Tyros, sa Alexandrovi podarilo dobyť ďalší prístav – Gazu. Jeho veliteľa dal vláčiť koňmi až k smrti. Vzor pre tento trest si Alexander vzal od svojho obľúbeného básnika Homéra. Aj v jeho epose Iliada achájsky hrdina Achilles po víťazstve nad trójskym hrdinom a najväčším bojovníkom Hektorom dal vláčiť telo porazeného hrdinu za svojím bojovým vozom okolo hradieb Tróje ako výstrahu pre ďalších obrancov hrdinského mesta. Zatiaľ čo Hektor bol už mŕtvy, Batis, obranca Gazy, musel podstúpiť krutú smrť ešte živý, až kým jeho telo nebolo doslova roztrhané.

 

   

Lietajúci Macedónčania

Alexander musel tiahnuť na východ Perzskej ríše, aby ukázal svoju moc a dal najavo, že on ako nástupca predchádzajúcej vládnucej dynastie je teraz vládcom tejto ríše. Nie všetci obyvatelia a všetky časti Dareiovej ríše sa mienili podriadiť gréckemu vojsku. V Sogdiane Arimazes, jeden z perzských šľachticov, pripravil na obranu takmer nedobytnú skalu. Zhromaždil na nej asi tritisíc starostlivo vybraných vojakov a takisto zásoby – potraviny, vodu, zbrane na minimálne dvojročný odpor. Alexandrovi odkázal, že sa vzdá až vtedy, keď uvidí Macedónčanov lietať. Myslel si, že inak sa jeho útočisko nedá dobyť.

Alexander vybral zo svojho vojska 300 mladých vojakov, ktorí v rodnej Macedónii dokázali liezť po horách, vybavil ich lanami, skobami a zásobami a poslal ich, aby v noci na odvrátenej strane vyliezli na vrchol, odkiaľ by ohrozovali obrancov. Keď sa po namáhavom výstupe ukázali obrancom, Arimazes pochopil, že obrana je zbytočná a vzdal sa nepriateľovi. Zdalo by sa, že Alexander sa uspokojí s nekrvavým víťazstvom, ale nedokázal udržať na uzde svoj hnev zo zbytočného zdržania. Arimaza a niektorých jeho príbuzných dal zaživa ukrižovať.

Odplata

Keď Alexander porazil perzského kráľa Dareia aj v tretej bitke pri Gaugaméle, jeho vojsko zamierilo k Babylonu a do Perzepolu, hlavného mesta Perzskej ríše. Obom mestám sa vyhlo vojenské nebezpečenstvo, pretože proti gréckemu vojsku už nemal kto bojovať. Dareia III. zabil jeho satrapa Bessu, toho potrestal smrťou zase Alexander. Alexander však nebránil svojim vojakom, aby vyplienili paláce šľachticov i domy obyčajných obyvateľov. Sám sa zmocnil obrovskej koristi, ktorá mala údajne hodnotu 120-tisíc talentov (väčšinu z nej aj tak neskôr rozdelil medzi svojich vojakov a druhov).

Po víťaznej bitke Alexander zorganizoval obrovskú oslavu, spojenú s pijatikou. Na oslave sa zúčastnili nielen vojaci, ale aj prostitútky, ktoré sprevádzali Alexandrovo vojsko. Vyvrcholením oslavy víťazstva sa stalo vyhlásenie hetéry Thais, ktorá vyzvala Alexandra a ostatných Grékov, aby sa konečne pomstili za činy, ktoré Peržania spôsobili v Grécku, a predovšetkým aby pomstili vypálené grécke mestá.

Po jej výzve už nikto nedokázal zastaviť opitých vojakov. Alexander ako prvý chytil horiacu fakľu a hodil ju do priestorov kráľovského paláca. Nasledovali ho jeho druhovia a účastníci pitky. Keď časť vojska, ktoré sa nezúčastnilo na pijatike, chcela hasiť rozmáhajúci sa požiar, Alexander ich osobne zastavil a prikázal im, aby priniesli ďalšie horľavé látky. Kráľovský palác vo vtedy najväčšom meste Východu ľahol popolom. Po viac ako jeden a pol storočí boli Atény pomstené. Po vytriezvení síce Alexander opäť ľutoval svoj čin, ale márne – bolo dokonané.

 

Krutosť ako nástroj moci

Alexandrove návaly krutosti a hnevu sa neobmedzovali len na jeho nepriateľov. Veľmi často sa obrátili aj voči jemu najbližším osobám. Jednou z takýchto osôb bol mladý šľachtic Filotas. Jeho otec Parmenion bol významný macedónsky veliteľ už počas vlády Alexandrovho otca Filipa II. a svoje postavenie si zachoval aj vo vojsku jeho syna. Dokonca si upevnil postavenie, keď sa všetci traja jeho synovia – Filotas, Asandros a Nikanor, a dokonca aj Parmenionov zať Koinos – stali dôležitými veliteľmi jednotlivých častí Alexandrovej jazdy.

Víťazstvá, ktoré dosiahli práve tieto časti Alexandrovho vojska, viedli k tomu, že Filotas sa začal chvastať svojimi vojenskými úspechmi a takisto vychvaľoval svojho otca Parmeniona. Pri pijatikách sa až urážlivo vyjadroval o Alexandrovi a jeho činoch, za ktoré vraj môže vďačiť len Filotovi. V týchto rečiach ho ešte podnecovala Antigona, ktorú dostal pri rozdeľovaní koristi. Tá však všetko hlásila vojvodcovi Kraterovi a ten zase Alexandrovi.

Zároveň sa ďalší mládenci bavili o možnosti sprisahania voči Alexandrovi. Jeden z nich sa zveril aj Filotovi, ktorý to nebral vážne. Aj tieto reči sa dostali ku Kraterovi a od neho k Alexandrovi. Macedónsky kráľ ťažko znášal tieto urážlivé reči. Akoby náhodou sa dozvedel o týchto výrokoch a začal vyšetrovať ich pozadie. Postupne sa rozpletali zväzky medzi skupinou mladých ľudí, ktorí z akýchsi príčin chceli Alexandra odstrániť. Alexander sa začal vypytovať Filota, či vedel o ich plánoch a prečo mu o nich nedal vedieť. Nakoniec dal Filota kruto vypočúvať – údajne jeho telo bolo rozdriapané až na kosti, ale pri mučení vraj mladý Macedónec nevydal ani slovo. Nakoniec Alexander doslova predhodil Filota vojsku, ktoré rozhodlo o jeho definitívnej smrti.

 

Historikova smrť

Podobný osud čakal aj Kalistena, ktorý sa zúčastnil na Alexandrovej výprave ako oficiálny historik. Sprevádzal ho pri všetkých vojenských akciách, zapisoval jeho činy pre budúce generácie. Na jednej hostine ho prítomní vyzvali, aby predniesol reč, ktorou by chválil Macedóncov, čo aj urobil. Vzápätí mal predniesť reč aj o Grékoch, pri ktorej však Kalistenes o nich vyslovil viacero pochvalných slov, čo sa Macedóncov i Alexandra dotklo. Na ďalšej hostine si Alexander chcel uctiť viacerých prítomných, preto im podal čašu s vínom. Každý ju prijal, odpil si vína a potom sa poklonil kráľovi, jedine Kalistenes sa mu nepoklonil. Jeho spurnú povahu spojili s povstaním tzv. pážat (Hermolaovo sprisahanie) a napokon ho Alexander odsúdil na smrť, hoci Kalistenes bol príbuzným Alexandrovho učiteľa Aristotela. Antickí historici sa rozchádzajú v tom, ako Kalistenes zomrel. Jeden píše, že Alexander ho dal obesiť, druhý uvádza, že zomrel v okovách, a napokon tretia správa hovorí, že ho sedem mesiacov držali vo väzení, kde sa rozmnožili vši, a napokon zomrel. V žiadnom prípade ale jeho smrť nebola dôstojná Kalistena ani jeho kata – Alexandra.

V súvislosti s Kalistenovou smrťou sa spomína aj iný prípad Alexandrovej krutosti. Voči nemu sa sprisahali pážatá 
– mladí aristokrati, ktorí sa v jeho blízkosti mali pripraviť na svoje budúce postavenie bojovníkov a vládcov. Niekoľko z nich sa rozhodlo Alexandra odstrániť. Ich vodcom bol Hermolaos a po prezradení sprisahania on jediný vysvetľoval príčiny, pre ktoré to chceli urobiť. Obviňoval Alexandra, že sa vzdáva gréckych zvykov a prijíma orientálne, takže vraj nechceli zabiť macedónskeho kráľa, ale orientálneho vládcu. Ako najväčšie previnenie Alexandrovi vyhadzoval na oči jeho krutosť – Filotovu smrť a následne aj smrť jeho otca Parmeniona, ktorého dal zabiť, aby sa nemohol pomstiť za synovu smrť.

Alexander si síce vypočul Hermolaove obvinenia, ale potom ho aj s jeho druhmi vydal vojsku, ktoré mládencov kruto mučilo a napokon zabilo. Obeťou besnenia vojakov sa stal aj Kalistenes, ktorý síce nebol zapojený do sprisahania, ale mal na nich veľký vplyv.

Kruté Alexandrove činy voči nepriateľom, ale aj voči priateľom, prípadne členom jeho vojenskej družiny, ukazujú iný obraz starovekého hrdinu. Už to nie je hrdinský vojvodca a neohrozený bojovník. Občas ho zachvátil nezvládnuteľný hnev, vrcholiaci krutosťou a krvavými trestami voči ľuďom, ktorí sa proti nemu nejako dokázali postaviť. Skrytá povaha dokázala zvíťaziť nad jeho osobou.


alexander veľkýperžaniaantické gréckotyrosgranikos



Predplaťte si Historickú Revue na jeden rok už za 34,80




Autor

Pavol Valachovič

Doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc., študoval na FiF UK v Bratislave a FF Univerzity J. E. Purkyně (dnes Masarykova univerzita) v Brne. V súčasnosti prednáša na FiF UK v Bratislave a na FiF Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa dejinám staroveku, predovšetkým dejinám starovekého Ríma v cisárskom období.

Pozrite si tiež